zborová farárka a konseniorka GES vo Vyšnej Slanej Mgr. Karmen Želinská, emeritný farár v Betliari Mgr. Ján Gdovin, bývalí zboroví farári v Gemerskej Polome Mgr. Janka Maťová, zborová farárka v Poprade-Matejovciach, Mgr. Martin Bobák, námestný farár v Nitrianskej Strede a Mgr. Miroslav Maťo, zborový farár v Batizovciach.
Prítomná bola aj starostka Gemerskej Polomy Lillian Bronďošová, poslanci Obecného zastupiteľstva, predstavitelia spoločenských organizácií, starosta Betliara Ľubomír Zatroch a dozorca CZ Betliar Viliam Grieger, zástupca seniorálneho dozorcu GES a primátor Jelšavy MVDr. Milan Kolesár a cirkevníci a obyvatelia Gemerskej Polomy a okolia, ktorí zaplnili priestor kostola do posledného miesta.
Slávnostnú kázeň Slova Božieho mal dôstojný brat biskup Východného dištriktu Mgr. Slavomír Sabol, v ktorej zdôraznil význam poznania našej minulosti a vlastných dejín ako nevyhnutnosť, ak si národ i jednotlivec má uchovať svoju idenditu. Vyzdvihol morálny odkaz ThDr. Júliusa Madarása, ktorý v ťažkých rokoch nedávnej minulosti bol za svoje presvedčenie nespravodlivo odsúdený a väznený a podal ho ako vzor pre jeho teologickú odbornú spôsobilosť, ale aj kvôli jeho pozitívnemu a ľudskému prístupu k svojmu okoliu.
Po pôsobivej piesni Svojho Pána sláviť chcem v podaní miestneho cirkevného spevokolu predstavil predchádzajúci dlhoročný starosta obce Ján Chanas pamätnú tabuľu venovanú bývalým farárom a Mgr. Marta Mikitová oboznámila s obsahom vydanej publikácie, ktorá podáva informácie o všetkých evanjelických farároch, ktorí pôsobili v CZ Gemerská Poloma od roku 1590 až do dnešných čias a zaznamenáva aj značnú časť polomských cirkevných dejín.
Sviatočnému zhromaždeniu sa prihovorili aj zástupca zborového dozorcu Ján Očkaík, domáci brat farár Mgr. Daniel Gdovin, zborový farár v Batizovciach Mgr. Miroslav Maťo a dcéra ThDr. Júliusa Madarása, Jela Chudíková, ktorá v krátkosti charakterizovala činnosť svojho otca a jeho životné postoje.
Po zaspievaní hymny Hrad prepevný je Pán Boh náš sa účastníci presunuli pred budovu ev. fary, na ktorej bola odhalená pamätná tabuľa bývalým farárom, ktorí v cirkvi a obci zanechali od roku 1784 kus svojej plodnej práce. Sú to Michal Hankóczy, Karol Kellner, Gustáv Kellner, Ľudovít Linczényi, Ján Paulov, Rastislav Tupý a Július Madarás.
Zaspievaním hymnickej piesne od Karola Kuzmányho Kto za pravdu horí bola slávnosť dôstojne ukončená. Následne si všetci v areáli kostola a fary mohli prezrieť výstavku fotografií, dokumentujúcu život Júliusa Madarása a ostatných farárov, fotografie z dávnych konfirmácií a z bývalého života zboru. Po priateľských rozhovoroch a spoločnom obede pozvaných hostí sa bratia farári rozišli do svojich zborov a ostatní účastníci do svojich domovov, naplnení duchom povznášajúcej slávnosti.
Spomienka na Júliusa Madarása, odhalenie pamätnej tabule i vydanie knihy sú vyjadrením uznania a rešpektu k výnimočným jednotlivcom, ktorí formovali a budovali náboženskú pamäť ako súčasť kolektívnej pamäti tunajšieho spoločenstva. Poznanie vlastných dejín a hrdosť na všetko čo naši predkovia vytvorili, a zároveň ocenenie toho, čo vytvárajú a zveľaďujú naši súčasníci, je jedným zo základných predpokladov úspešného života a nášho ďalšieho napredovania. Preto všetkým farárom účinkujúcim v Gemerskej Polome patrí veľké poďakovanie za vykonanú prácu v prospech evanjelickej a. v. cirkvi i v prospech rozvoja obce a jej obyvateľov.
Poprajme Evanjelickej cirkvi augsburského vyznania na Slovensku a jej cirkevnému zboru v Gemerskej Polome veľa požehnaných dní a rokov, nech je naďalej pre nás prameňom viery, obrazom nášho života a zdrojom rady, útechy a potešenia v každej životnej situácii.
Mgr. Marta Mikitová
Fotografie Ing. Stanislav Kejík
Do ľudovej školy chodil v rodisku, študoval na gymnáziu v Banskej Bystrici, Rimavskej Sobote a Tisovci, kde roku 1943 zmaturoval. Potom študoval na Evanjelickej bohosloveckej fakulte v Bratislave. Po skončení bol krátko kaplánom v Žiline, v Liptovskej Porúbke a Novom Meste nad Váhom a asistentom na Ev. bohosloveckej fakulte v Bratislave. Potom sa stal redaktorom vydavateľstva Slovenský spisovateľ, kde pracoval až do odchodu na dôchodok v roku 1985. V rokoch pôsobenia vo vydavateľstve Slovenský spisovateľ bol redaktorom viacerých edícií pôvodnej i preloženej poézie. Vydal 9 zbierok poézie, výbery z jeho básnickej tvorby vyšli v knihách Kroky (1961), Z lyriky (1975), Nálady (1979, 1983). Je tiež autorom knihy esejí Zábery (1980). Zostavil antológie a edície pôvodnej i prekladovej poézie. V roku 1995 vyrobila STV Bratislava dokumentárny film o ňom, pod názvom Milan Kraus. 
Základné vzdelanie získal v Revúcej, študoval na Učiteľskej akadémii v Banskej Štiavnici, potom na Pedagogickej fakulte UK v Bratislave. Pôsobil v Revúčke, Kopráši, Muráni, neskôr v Revúcej. Ako učiteľ základnej školy v Revúcej sa podieľal na vzdelávaní a výchove niekoľkých generácií detí, ktoré viedol aj k poznávaniu i ochrane prírody. Dlhé roky bol členom i funkcionárom poľovníckych združení v rodnej obci. Literárne pretvoril zážitky z prírody a potom ich uverejňoval v časopise Poľovníctvo a rybárstvo, v časopise pre mládež Domino i v mestských novinách Revúcke listy. 8 zbierok poľovníckych príbehov, záznamy priateľských stretnutí poľovníkov, rozprávanie zážitkov a opis krás a bohatstva prírody v okolí Mokrej Lúky, Revúcej, Sirku, Muránskej doliny vyšlo knižne s ilustráciami Vincenta Blanára z Revúcej. Niektoré jeho knihy vyšli aj vo forme zvukových kníh v Slovenskej knižnici pre nevidiacich Mateja Hrebendu v Levoči.
V rokoch 1922 – 1927 študoval na gymnáziu v Rimavskej Sobote, maturoval na Učiteľskom ústave v Banskej Bystrici. V rokoch 1929 – 1944 pôsobil ako učiteľ v Hrušove, Ostranoch, Liptovskej Kokave, v Striežovciach. Bol jedným z hlavných organizátorov ilegálneho protifašistického hnutia a ozbrojeného boja na Gemeri. Počas SNP predseda OV KSS a RNV v Hnúšti, neskôr predstaviteľ povstaleckej SNR pri štábe 2. ukrajinského frontu v Rimavskej Sobote. Po oslobodení pracoval vo vysokých politických a štátnych funkciách v oblasti školstva a kultúry ako predseda KNV v Banskej Bystrici, neskôr 1958 – 1968 bol šéfredaktorom Pravdy. V rokoch 1968 – 1975 bol predsedom Slovenskej národnej rady. Bol nositeľ viacerých vyznamenaní a medailí. 
V Jágri absolvoval štúdium filozofie a v Budapešti vyštudoval teológiu. Pôsobil v Sabinove, Prešove, potom na biskupskom úrade v Košiciach, v roku 1834 bol menovaný za kanonika – katedrálneho archidiakona košickej katedrály. Od roku 1850 biskup v Rožňave. Sústreďoval sa na úpravu cirkevných pomerov na biskupstve, utlmil aj maďarizačné snahy v rožňavskej diecéze, kde Slováci v cirkevnej hierarchii zaujímali rovnocenné postavenie. Mecén cirkevného školstva, rožňavské gymnázium rozšíril na 8-triedne, vybudoval ústav pre výchovu dievčat, podporoval chudobných študentov, založil nadáciu na zaistenie platov učiteľov, pracoval na založení nemocnice. Dal obnoviť a pretvoriť interiér rožňavskej katedrály. Jeho telesné pozostatky sú uložené v krypte rožňavskej katedrály. 
Študoval na reálnom gymnáziu v Revúcej. Po absolvovaní diaľkového odborného štúdia pracoval ako banský technik v Drnave, Rožňave a na Ústrednom riaditeľstve baní v Bratislave, ministerstve hutného priemyslu v Prahe a potom v Banských závodoch na Spiši. V roku 1962 sa vrátil na Gemer, kde sa stal vedúcim výstavby závodu SMZ Lubeník. Od roku 1967 býval v Revúcej. Publikoval stovky článkov a prác o Gemeri v odborných publikáciách, časopisoch Obzor Gemera, neskôr Obzor Gemera a Malohontu, v Zore Gemera, v Baníckom slove, Magnezite, v Revúckych listoch. Je autorom a spoluautorom mnohých publikácií, napr. Magnezit Lubeník, Baníctvo v Železníku, Záhadný zvon Quirin v Revúcej a i. V práci Historické knižnice v Gemeri-Malohonte podal náročnú sumarizáciu 70 historických knižníc od 16. storočia do konca roka 1918. Je držiteľom najvyššieho ocenenia mesta Revúca Zlatý Quirin. 
Študoval na gymnáziu v Rimavskej Sobote a Rožňave, medicínu v Budapešti. Pracoval na internej a pľúcnej klinike v Budapešti a pôsobil aj ako učiteľ internej medicíny na tamojšej univerzite. Venoval sa výskumu pľúcnych chorôb súvisiacich s látkovou premenou, najmä problematike liečby diabetikov. Autor odborných článkov, ktoré publikoval v rôznych periodikách. Spoluautor príručky internej medicíny, zostavovateľ ročenky Spolku lekárov verejných nemocníc. Od roku 1894 bol hlavným lekárom Apponyiho polikliniky v Budapešti. V roku 1902 získal jednu z cien Maďarskej akadémie vied za svoju knižnú súťaž. V roku 1924 sa stal hlavným uhorským zdravotným poradcom. 
Študoval na Prvom slovenskom gymnáziu v Revúcej v rokoch 1871 – 1874, potom v Rimavskej Sobote a v Bratislave, od roku 1879 žil a študoval medicínu vo Viedni. Od roku 1894 pôsobil ako lekár v Hodoníne. V rokoch 1878 –1879 bol predseda študentského spolku Zora v Bratislave, v rokoch 1883 – 1885 predseda spolku Tatran vo Viedni. Svoje básne uverejňoval v Slovenskom almanachu, v Almanachu mládeže slovenskej a v Pamätnici Tatrana. Z jeho básní je najvýraznejší cyklus ľúbostnej poézie venovaný snúbenici Oľge Kohútovej. V Slovenských pohľadoch publikoval články o národnej a kultúrnej problematike a tu vyšiel aj jeho preklad Schillerovej Piesne o zvone. V roku 1982 vydal Michal Kocák v Martine monografiu o jeho živote a diele i s jeho literárnymi prácami pod názvom „Samo Kuchta: Dielo“. 
Študoval na gymnáziu v Košiciach a právo v Košiciach, Kluži a Budapešti. Pracoval ako predseda súdu v Rožňave, potom ako predseda súdu v Levoči a sudca v Košiciach. V roku 1911 na celouhorských pretekoch v Arade utvoril uhorský rekord v behu na 100 metrov. Na Olympijských hrách 1912 v Štokholme reprezentoval Slovensko v rámci Uhorska v behu na 100 m, v skoku do diaľky a v štafete 4x100 m, na ktorom štafeta postúpila do semifinále. Bol vedúcim atletického oddielu KAC v Košiciach, ako tréner pôsobil medzi robotníckymi športovcami. Po skončení kariéry pôsobil ako tréner materského košického klubu KAC, v rokoch 1920 – 1921 mu dokonca šéfoval.