Nepotrpela si na tituly, honor a pocty, neprahla po kariére, naopak: naše detné deti, nadchádzajúce pokolenia si ju budú sprítomňovať ako hýbateľku a horliteľku matičného hnutia. Žičlivo rozdávala svojmu milovanému Slovensku svetlo pre život s uzlíčkom nádeje, aby sme v dňoch trudných i lopotných mali kus sviatočnej nedele.
Človek môže svojimi skutkami presiahnuť čas, dobu, vymeraný diel života. Tete Halkovej sa taký presah pošťastil v spoločenstve matičiarov Gemera, ba dokonca Slovenska. Prognostici s jemnou iróniou vravia: „Krištáľovo čistá je len budúcnosť; mení sa vždy minulosť.“ V biografii našej vzácnej zosnulej priateľky, kolegyne, spolupracovníčky však netreba nič prepisovať, ani vylepšovať. Verila v strunku dobra ukrytú v hĺbkach ľudských podstát. Prebúdzala v ľuďoch túžbu po kráse, po slove múdrom a piesni najrýdzejšej.
Bola ženou nielen rozhľadenou v kultúrnej oblasti, v šľachtení dedičstva našich otcov. Bola zároveň človekom hlboko ľudským, mierumilovným, so srdcom dokorán otvoreným tolerantnému porozumeniu. Málokto ju videl bez jej typického dobrosrdečného, mierneho úsmevu. Takou aj navždy ostane v našich spomienkach...
„Telo jedného dňa navždy zmĺkne, ale srdce bude spievať večne,“ napísal francúzsky básnik Michael Quist. Pieseň srdca tety Halkovej sa natrvalo vpísala do letopisov spoločenského, kultúrneho a matičiarskeho diania v Gemeri i za jeho teritoriálnymi súradnicami. Dnes jej už znejú iné partitúry, počúva hudbu hlbín večnosti. Epilóg venovaný našej drahej tete zverme tvorcovi najpovolanejšiemu, bardovi slovenskej poézie Milanovi Rúfusovi: „Nuž otvor, hĺbka, svoje priestory, pre nový diamant v hrude. Nie po prvý raz nemý hovorí. A dlho ešte bude...“
Mgr. Ľuboslava Lacjaková



























Občianskym povolaním bol bankový úradník, pracoval ako prokurista Tatry banky, filiálky v Rimavskej Sobote, potom v Tatra banke v Hnúšti. V roku 1931 bol pri založení Kultúrneho a divadelného spolku Rimavan v Rimavskej Sobote, ktorý viedol a usporiadal niekoľko divadelných závodov, účinkoval v Slovenskom spevokole a ďalších ochotníckych súboroch. S krúžkom Rimavan vystupoval v košickom Rádiožurnále a zapojil sa aj do súťaže rozhlasových hier. V roku 1938 mesto sa stalo súčasťou Maďarska, a tak pokračoval vo svojej divadelnej práci v Hnúšti. Ako dlhoročný predseda MO Matice slovenskej v Hnúšti vyvíjal všestrannú kultúrnu činnosť. Aktívne sa zúčastnil na rozvoji hnúšťanskej turistiky. - MM-
Do školy chodila v Dobšinej, diplom sólovej speváčky získala v roku 1911 na Hudobnej akadémii v Budapešti. Od tohto roku vystupovala v Ľudovej opere a od roku 1915 bola členkou Národnej opery v Budapešti. Popredná interpretka mnohých operných postáv vo svojom žánri (alt). Často hosťovala aj v zahraničí na všetkých významných európskych operných scénach. Ako stúpenkyňa pokrokového hnutia pravidelne vystupovala na kultúrnych podujatiach pre robotníkov. Bola vynikajúcou koncertnou speváčkou piesní a oratórií. V júni 2016 slávnostne odhalili pred budovou Mestského múzea v Jelšave plastiku, ktorá má pripomínať slávnu rodáčku mesta. V Jelšave sa do dnešných čias zachoval aj rodný dom umelkyne a na jelšavskom cintoríne sú pochovaní jej rodičia a súrodenci. 11. novembra 2016 pri príležitosti výročia jej narodenia si ju pripomenuli v Jelšave podujatím Spomienka na Basilides. - MM-
Zvolene. V rokoch 1849 – 1860 prednášal na evanjelickej teologickej fakulte Univerzity vo Viedni, bol superintendant v Banskej Bystrici, od 1863 v Martine, kde bol zároveň i farárom a úradujúcim prvým podpredsedom Matice slovenskej. Výrazne prispel i k založeniu slovenského gymnázia v Martine. Písal poéziu, prózu, eseje, venoval sa náboženskej spisbe, pedagogicko-náučným otázkam i prekladateľskej činnosti, autor hymnickej piesne Kto za pravdu horí. Prispieval do mnohých časopisov, založil a redigoval časopis Hronka. - MM-
Študoval na gymnáziu v Rimavskej Sobote a Rožňave, medicínu v Budapešti. Pracoval na internej a pľúcnej klinike v Budapešti a pôsobil aj ako učiteľ internej medicíny na tamojšej univerzite. Venoval sa výskumu pľúcnych chorôb súvisiach s látkovou premenou, najmä problematike liečby diabetikov. Autor odborných článkov, ktoré publikoval v rôznych periodikách. Spoluautor príručky internej medicíny, zostavovateľ ročenky Spolku lekárov verejných nemocníc. Od roku 1894 bol hlavným lekárom Apponyiho polikliniky v Budapešti. V roku 1924 sa stal hlavným uhorským zdravotným poradcom. - MM-
Študoval na evanjelickom patronátnom gymnáziu v Revúcej, potom kupecký učeň v Ružomberku, neskôr opäť gymnaziálny študent v Revúcej. Pôsobil ako učiteľ na evanjelickej ľud. škole v Ponikách, v Banskej Hodruši a v Cerove a ako pokladník filiálky Zvolenskej ľudovej banky v Banskej Bystrici. Agilný národný, ľudovýchovný a osvetový pracovník. V učiteľskej praxi realizoval výchovu v národnom duchu, organizoval ochotnícke divadlo, zriadil cirkevnú školskú knižnicu i verejnú knižnicu v Cerove, založil tu potravný spolok a mliekáreň. V miestach pôsobísk podporoval hospodársky pokrok, bol uznávaný ovocinár a včelár. Literárne a