Milan Sajenko sa narodil 1. marca 1933 v Radotíne pri Prahe rodičom Alexejovi a Anne, rodenej Pozemskej.
Otec Alexej dostal zamestnanie v papierňach v Slavošovciach a tak sa rodina sťahovala na jeseň 1938 do srdca Slovenského rudohoria. V Slavošovciach prežili rodičia so synom celý život. Po vypuknutí 2. svetovej vojny rodičia vedeli, na ktorú stranu sa postaviť.
Najmä počas vyhlásenia Slovenského národného povstania rodičia všemožne pomáhali povstalcom, a neskôr aj partizánom. V ich dome sa schádzali najmä partizánskí velitelia. Podporu mali aj u vedenia a robotníkov v Slavošovských papierňach. Mladý 11-ročný Milanko si hrôzy a nebezpečenstvo vojny neuvedomoval. Preňho bolo poctou stretnutie s partizánmi, podržať a uviazať im koňa, poťažkať si samopal... Základnú školu Milanko absolvoval v Slavošovciach. Chodil do školy, ktorú navštevoval aj velikán slovenských rozprávok Pavel Emanuel Dobšinský. No ani vo sne ho nenapadlo, že raz v tejto škole bude aj on učiteľom a dokonca aj riaditeľom.
Vojna skončila a po ukončení základnej školy navštevoval Gymnázium v Rožňave, ktoré ukončil v školskom roku 1950/1951. Nastúpil ako učiteľ v Dobšinej. Na vlastnú žiadosť bol v roku 1957 preložený na ZŠ v Slavošovciach, ktorú neopustil celý život. Diaľkovým štúdiom v roku 1958 ukončil úspešne Pedagogickú fakultu v Banskej Bystrici. V roku 1960 bol menovaný za riaditeľa ZŠ v Slavošovciach a v tejto funkcii zotrval až do odchodu do dôchodku v roku 1990.
V roku 1956 uzavrel manželstvo s Margitou, rod. Galovou zo Štítnika, s ktorou vychovali dvoch synov a dcérku. Po takmer 10-ročnom zdravotnom trápení Milana manželka navždy opustila.
Od začiatku svojej pedagogickej činnosti sa intenzívne zaoberal získavaním a zhromažďovaním materiálov o protifašistickom odboji v okolí Slavošoviec, o histórii obce a histórii Slavošovských papierní a neskôr o týchto udalostiach publikoval. V obci založil „Izbu revolučných tradícií“, kde zhromaždil najmä písomnosti z obdobia protifašistického odboja. Žiaľ, po prevrate bola výstava demontovaná a odvezená do Rožňavy, kde „zapadla prachom“.
Milan Sajenko má osobnú zásluhu na zriadení múzea Pavla Emanuela Dobšinského v Slavošovciach, v ktorom zhromaždil dokumenty a publikácie Dobšinského a ďalšie artefakty z obdobia, kedy tento náš Homér pôsobil v Slavošovciach. V múzeu bol niekoľkoročným sprievodcom jeho návštevníkov. Taktiež má osobnú zásluhu na sprístupnení Slavošovského tunela pod Homôlkou (dĺžka tunela je viac ako 2400 m), ktorý bol stavaný v rokoch 1941-1945 medzi Slavošovciami a Magnezitovcami, ale po skončení 2. svetovej vojny stratil na aktuálnosti a nebol dokončený. Dnes je turistickou atrakciou a každoročne na jeseň sa v ňom usporadúvajú aj hudobné koncerty. Ako poslanec Obecného zastupiteľstva v Slavošovciach pôsobil ako jeden najstarších poslancov v SR.
Svojimi príspevkami obohacoval aj webovú stránku Maj Gemer, ktorá s veľkou úctou uverejňovala jeho spomienky nielen na život v Slavošovciach, ale aj blízkom okolí.
PaedDr. Milan Sajenko zanechal po sebe, najmä v Slavošovciach, veľký kus svojej energie, ktorú rád pretavoval tými najkrajšími skutkami do rôznej podoby pre súčasníkov a ich nasledovníkov.
Česť jeho nesmrteľnej pamiatke!
Celej rodine Milana Sajenku vyslovujeme úprimnú sústrasť.
Do ľudovej školy chodil v rodisku, študoval na gymnáziu v Banskej Bystrici, Rimavskej Sobote a Tisovci, kde roku 1943 zmaturoval. Potom študoval na Evanjelickej bohosloveckej fakulte v Bratislave. Po skončení bol krátko kaplánom v Žiline, v Liptovskej Porúbke a Novom Meste nad Váhom a asistentom na Ev. bohosloveckej fakulte v Bratislave. Potom sa stal redaktorom vydavateľstva Slovenský spisovateľ, kde pracoval až do odchodu na dôchodok v roku 1985. V rokoch pôsobenia vo vydavateľstve Slovenský spisovateľ bol redaktorom viacerých edícií pôvodnej i preloženej poézie. Vydal 9 zbierok poézie, výbery z jeho básnickej tvorby vyšli v knihách Kroky (1961), Z lyriky (1975), Nálady (1979, 1983). Je tiež autorom knihy esejí Zábery (1980). Zostavil antológie a edície pôvodnej i prekladovej poézie. V roku 1995 vyrobila STV Bratislava dokumentárny film o ňom, pod názvom Milan Kraus. 
Základné vzdelanie získal v Revúcej, študoval na Učiteľskej akadémii v Banskej Štiavnici, potom na Pedagogickej fakulte UK v Bratislave. Pôsobil v Revúčke, Kopráši, Muráni, neskôr v Revúcej. Ako učiteľ základnej školy v Revúcej sa podieľal na vzdelávaní a výchove niekoľkých generácií detí, ktoré viedol aj k poznávaniu i ochrane prírody. Dlhé roky bol členom i funkcionárom poľovníckych združení v rodnej obci. Literárne pretvoril zážitky z prírody a potom ich uverejňoval v časopise Poľovníctvo a rybárstvo, v časopise pre mládež Domino i v mestských novinách Revúcke listy. 8 zbierok poľovníckych príbehov, záznamy priateľských stretnutí poľovníkov, rozprávanie zážitkov a opis krás a bohatstva prírody v okolí Mokrej Lúky, Revúcej, Sirku, Muránskej doliny vyšlo knižne s ilustráciami Vincenta Blanára z Revúcej. Niektoré jeho knihy vyšli aj vo forme zvukových kníh v Slovenskej knižnici pre nevidiacich Mateja Hrebendu v Levoči.
V rokoch 1922 – 1927 študoval na gymnáziu v Rimavskej Sobote, maturoval na Učiteľskom ústave v Banskej Bystrici. V rokoch 1929 – 1944 pôsobil ako učiteľ v Hrušove, Ostranoch, Liptovskej Kokave, v Striežovciach. Bol jedným z hlavných organizátorov ilegálneho protifašistického hnutia a ozbrojeného boja na Gemeri. Počas SNP predseda OV KSS a RNV v Hnúšti, neskôr predstaviteľ povstaleckej SNR pri štábe 2. ukrajinského frontu v Rimavskej Sobote. Po oslobodení pracoval vo vysokých politických a štátnych funkciách v oblasti školstva a kultúry ako predseda KNV v Banskej Bystrici, neskôr 1958 – 1968 bol šéfredaktorom Pravdy. V rokoch 1968 – 1975 bol predsedom Slovenskej národnej rady. Bol nositeľ viacerých vyznamenaní a medailí. 
V Jágri absolvoval štúdium filozofie a v Budapešti vyštudoval teológiu. Pôsobil v Sabinove, Prešove, potom na biskupskom úrade v Košiciach, v roku 1834 bol menovaný za kanonika – katedrálneho archidiakona košickej katedrály. Od roku 1850 biskup v Rožňave. Sústreďoval sa na úpravu cirkevných pomerov na biskupstve, utlmil aj maďarizačné snahy v rožňavskej diecéze, kde Slováci v cirkevnej hierarchii zaujímali rovnocenné postavenie. Mecén cirkevného školstva, rožňavské gymnázium rozšíril na 8-triedne, vybudoval ústav pre výchovu dievčat, podporoval chudobných študentov, založil nadáciu na zaistenie platov učiteľov, pracoval na založení nemocnice. Dal obnoviť a pretvoriť interiér rožňavskej katedrály. Jeho telesné pozostatky sú uložené v krypte rožňavskej katedrály. 
Študoval na reálnom gymnáziu v Revúcej. Po absolvovaní diaľkového odborného štúdia pracoval ako banský technik v Drnave, Rožňave a na Ústrednom riaditeľstve baní v Bratislave, ministerstve hutného priemyslu v Prahe a potom v Banských závodoch na Spiši. V roku 1962 sa vrátil na Gemer, kde sa stal vedúcim výstavby závodu SMZ Lubeník. Od roku 1967 býval v Revúcej. Publikoval stovky článkov a prác o Gemeri v odborných publikáciách, časopisoch Obzor Gemera, neskôr Obzor Gemera a Malohontu, v Zore Gemera, v Baníckom slove, Magnezite, v Revúckych listoch. Je autorom a spoluautorom mnohých publikácií, napr. Magnezit Lubeník, Baníctvo v Železníku, Záhadný zvon Quirin v Revúcej a i. V práci Historické knižnice v Gemeri-Malohonte podal náročnú sumarizáciu 70 historických knižníc od 16. storočia do konca roka 1918. Je držiteľom najvyššieho ocenenia mesta Revúca Zlatý Quirin. 
Študoval na gymnáziu v Rimavskej Sobote a Rožňave, medicínu v Budapešti. Pracoval na internej a pľúcnej klinike v Budapešti a pôsobil aj ako učiteľ internej medicíny na tamojšej univerzite. Venoval sa výskumu pľúcnych chorôb súvisiacich s látkovou premenou, najmä problematike liečby diabetikov. Autor odborných článkov, ktoré publikoval v rôznych periodikách. Spoluautor príručky internej medicíny, zostavovateľ ročenky Spolku lekárov verejných nemocníc. Od roku 1894 bol hlavným lekárom Apponyiho polikliniky v Budapešti. V roku 1902 získal jednu z cien Maďarskej akadémie vied za svoju knižnú súťaž. V roku 1924 sa stal hlavným uhorským zdravotným poradcom. 
Študoval na Prvom slovenskom gymnáziu v Revúcej v rokoch 1871 – 1874, potom v Rimavskej Sobote a v Bratislave, od roku 1879 žil a študoval medicínu vo Viedni. Od roku 1894 pôsobil ako lekár v Hodoníne. V rokoch 1878 –1879 bol predseda študentského spolku Zora v Bratislave, v rokoch 1883 – 1885 predseda spolku Tatran vo Viedni. Svoje básne uverejňoval v Slovenskom almanachu, v Almanachu mládeže slovenskej a v Pamätnici Tatrana. Z jeho básní je najvýraznejší cyklus ľúbostnej poézie venovaný snúbenici Oľge Kohútovej. V Slovenských pohľadoch publikoval články o národnej a kultúrnej problematike a tu vyšiel aj jeho preklad Schillerovej Piesne o zvone. V roku 1982 vydal Michal Kocák v Martine monografiu o jeho živote a diele i s jeho literárnymi prácami pod názvom „Samo Kuchta: Dielo“. 
Študoval na gymnáziu v Košiciach a právo v Košiciach, Kluži a Budapešti. Pracoval ako predseda súdu v Rožňave, potom ako predseda súdu v Levoči a sudca v Košiciach. V roku 1911 na celouhorských pretekoch v Arade utvoril uhorský rekord v behu na 100 metrov. Na Olympijských hrách 1912 v Štokholme reprezentoval Slovensko v rámci Uhorska v behu na 100 m, v skoku do diaľky a v štafete 4x100 m, na ktorom štafeta postúpila do semifinále. Bol vedúcim atletického oddielu KAC v Košiciach, ako tréner pôsobil medzi robotníckymi športovcami. Po skončení kariéry pôsobil ako tréner materského košického klubu KAC, v rokoch 1920 – 1921 mu dokonca šéfoval.