Samuel Pellionis sa narodil 27.6.1870 v Dobšinej v rodine baníka Samuela Pellionisa a jeho manželky Márie, rodenej Mikulik. Už ako dieťa vynikal svojím slovným prejavom, keď sa hral s rovesníkmi. Jeho stará mama vtedy v nemeckom dialekte – „bulinerčine“ hovorila: „Spuckt mer en die Aagen, ben doss net stimmt, dear Jung biert a Glaukler.“ V preklade: „Napľujte mi do očí, keď to nebude pravda, že ten chlapec sa stane komediantoPo ukončení vojenskej služby sa vrátil do Dobšinej a otvoril si ako obuvnícky majster vlastnú dielňu. Radšej však sedel za písacím stolom ako za obuvníckym „hokerlíkom“.
V roku 1896 sa oženil s Máriou Luxovou, dcérou banského hutmana Simona Luxa. Mali spolu šesť detí, z toho troch synov. Bol starým otcom 9 vnúčatám a praotcom 13 pravnúčat.
Počas prvej svetovej vojny strážil v úpravníckych železiarskych objektoch v Biengartene ruských zajatcov a tu sa inšpiroval k tvorbe svojich básní s ruskou tematikou.
Jeho divadelné hry sa hrali často i v známom hostinci „U Fejéra“ v Dobšinej. V svojich básňach sa zaoberal i politickými udalosťami, ako napr. španielskou občianskou vojnou, a to v dialógu medzi Bohom a Čertom, alebo v básni „Otčenáš.
V roku 1944 boli mnohí Dobšinčania nemeckej národnosti i proti svojej vôli vysídlení z Dobšinej do západných Čiech, on s rodinou do mesta Kraslice. Odtiaľ sa v roku 1945 vrátil do Dobšinej spolu s ostatnými vysídlenými občanmi Dobšinej, ktorí mali to šťastie, že unikli známej surovej tragickej udalosti v meste Přerov v Čechách. Žiaľ, tu je nutné uviesť, že to boli potomkovia pred stáročiami prisťahovaných nemeckých osídlencov, ktorým sa v povojnových rokoch veľmi a nespravodlivo ukrivdilo, majetky im boli skonfiškované, po návrate sa nemohli usadiť v svojich ťažkou prácou vystavaných vlastných domoch a boli i inak perzekvovaní. Veľmi ťažko to znášal i Samuel Pellionis, čoho dokladom sú i jeho básne na tieto časy, napr. báseň „Schwälimbel und Spore“ – „Lastovičky a vrabce“.
Samuel Pellionis zomrel ako 83 ročný 12.7.1953. Pochovaný je na dobšinskom cintoríne. Pohreb, tak ako i jeho už predtým zosnulej manželky, bol vtedajším pánom farárom B. Kasanickým oddslúženy v nemčine, čo bolo na tú dobu ojedinelé. Na jeho hrobe je napísaný pre neho typický humorný text, ktorý si v bulinerštine sám pred svojou smrťou napísal:
Hier ruth ear, dear fat lostich boar
Och en Trauer Spass hot geben.
Ben er net gestoaben bear
Bol er secher heit noch leben.
Vo voľnom preklade: Tu odpočíva ten, čo vždy veselý bol / Aj v smútku veselosť dával / a keby nebol zomrel / bol by určite ešte dnes žil.
Samuel Pellionis bol po Samuelovi Kleinovi druhým Dobšinčanom, píšucim v dobšinskom nemeckom dialekte - „bulinerčine“ básne a divadelné hry. Je autorom mnohých básní a divadelných hier.
Veľká škoda, že väčšina jeho prác, písaných prevažne rukopisom, sa nezachovala.
S. Pellionis bol jednoduchý človek, občan banského mesta, ktoré sa stalo známym na celom svete i zásluhou technicky zdatných nemeckých prisťahovalcov pred stáročiami. Rodičia ho nemohli z finančných dôvodov dať na štúdium a preto nemal akademické vzdelanie. Bol samostatný remeselník, ktorý ale dokázal vyjadriť svojimi literárnymi schopnosťami ťažkosti, radosti a postoje celej nemeckej v Dobšinej žijúcej komunity.
V roku 1993 bola na návrh Karpatskonemeckého spolku, s podporou Ministerstva kultúry Slovenskej republiky, knižne vydaná jeho zbierka básní a názvom „Topscher Gakrokel“ (Košice, Dolinár 1993, 126 s.). Tento názov sa ťažko prekladá do slovenského jazyka. Prekladaný je ako „Dobšinské kotkodákanie“ (kniha Banícke mesto Dobšiná - 2008), „Dobšinské čmáranie“ (www stránka jeho vnuka Rudolfa Pellionisa - „Dobšinčan“). Osobne pokladám za vhodné preložiť tento názov knihy ako: „Život Dobšinčanov v básňach“, pretože básne sú o ich živote a ich vzťahu k mestu a udalostiam.
V knihe je predslov o diele a živote tohto básnika, ktorý napísal jeho vnuk - pán Samuel Fischer, žijúci teraz v Nemecku v meste Lenggries - Bavorsko. On i niektoré básne preložil z bulinerčiny do nemčiny.
Kniha obsahuje 54 básní (s mojím prekladom názvov z bulinerčiny do slovenčiny):
Vorwort – Predslov, napísaný v nemčine pánom S. Fischerom a ním preložené básne do nemčiny (S.F.)Stoodt Topscha von Stempelschaajer aus putrocht on an Sonnankloaren Moagen (Mesto D Dobšiná zo Štempelšajeru počas slnečného rána), Topschrisch reden (Dobšinská reč), Der naaia Heiduk von Schmalmäune (Nový Hajdúk z ?), Zum Erntedankfest (K oslave žatvy), Ausflug zur Dobschauer Eishöhle (Výlet do Dobšinskej ľadovej jaskyne, preklad (S.F.), Tombola (Tombola), Dischkurs met Taibels Grossmotter ( Diskusia s čertom starej mamy), A Stel! zu vorgeben (Dať zamestnanie), Jesulein komm (Ježiško, príď), Es Goldfeschl (Zlatá rybka), Die Pfändung (Konfiškácia), Der Oberknecht hot obgadonkt, die Stell es bieder frei (Vedúci sluha dal výpoveď, miesto je znova voľné), On die Peakleit (O baníkoch), Die Mottersproch (Materinská reč), Sommerszeit - Streit (Leto – hádky), Ons rode Kreiz (Náš červený kríž), Karpathen (Karpaty), Dohanfossen (Prídel tabaku), Mottergapeet (Materinská modlitba), Brief on R. Spangel (List R. Spanglovi), Of der Russenboch (Stráženie Rusov), Unser Glocken (Naše zvony), Die Flucht (Útek), Topscher Glocken (Dobšinské zvony, preklad (S.F.), Na komm nor (No príď len), Zum Andenken an Dobschauer Dichter Samuel Klein (K spomienke dobšinského básnika Samuela Kleina), Topschrisches (Dobšinské), Gagamst (?), Mei Vaterunser (Môj Otčenáš), A Joahr es viel a Joahr es nischt (Rok je veľa a rok je nič), Der Pass (Pas), Zur Sechshundertjahrfeier der Stadt Dobschau 
(K 600 ročnici Dobšinej, preklad (S.F.), Biegenlied (Uspávanka), As leben en Himmel (Život v nebi), Zirkus (Cirkus, preklad (S.F.), Der Esel (Somár), Der Stefan on der Himmelstihr (Štefan na rohoch býka), Gruss on die heiliche Barbara - Glück auf (Pozdrav pre Svätú Barboru - Zdar Boh), Der Scheederjung (Vyberač rudy (vyberal úžitkovú rudu z jaloviny - z nepotrebnej horniny), Der Erdenpächter vor Gehör - Dialog zwischen Herrgott und Teutel (Nájomca zeme pred výsluchom - dialóg medzi Bohom a Čertom, preklad (S.F.), As Older (Staroba), Sefentz der Heemuhtlosen - Seutzer der Heimatlosen (Povzdych nad opusteným domovom), Freiheit und Gleichheit (Sloboda a rovnosť), Kloglied von an Greis (Žalobná pieseň starca), Slovenski und deutsch (Slovensky a nemecky), Jägerlied (Poľovnícka pieseň), En Hona titt der Pockzont beeh (Hansa bolí zub, stolička), Dreinochzich Lebensjoahr (83 ročné životné výročie), Die naia Heemut (Nová odvaha), Obschied (Rozlúčka), Heimatklage (Žaloba za domovinou, preklad (S.F.), Sterbegebet (Modlitba smrti, preklad (S.F.), Sterbegebet (Modlitba smrti, preklad (S.F.), Mei letzt Gakrokel (Moje posledné Gakrokel, preklad (S.F.).
RNDr. Ondrej Rozložník
Súvisiaci článok:
Samuel Pellionis - zabudnutý gemerský básnik z Dobšinej
Zmaturoval na Vyššej hospodárskej škole v Košiciach, pokračoval na Vojenskej akadémii v Hraniciach a na Vysokej vojenskej škole v Bratislave. Plnil vojenské rozkazy v Charkove, v Banskej Bystrici a v Bratislave. V r. 1944 sa stal vedúcim oddelenia na Vojenskom ústredí v Banskej Bystrici a pripravoval zapojenie slovenskej armády do SNP, bol vymenovaný za náčelníka štábu Veliteľstva 1. čs. armády na Slovensku. 
Študoval na gymnáziu v Banskej Bystrici a na Lekárskej fakulte Slovenskej univerzity. Ako lekár pôsobil v Košiciach, potom bol obvodným lekárom na rôznych miestach. Od r. 1965 bol obvodným lekárom v Lenartovciach. Bol činný aj literárne. Poviedky publikoval v periodikách Ľud, Svet, Život, Pravda, Práca, Roháč a v zborníku Zvítanie. Posmrtne mu vyšla zbierka sci-fi poviedok 
Študoval na gymnáziu v Rimavskej Sobote a na ČVUT v Prahe. Do roku 1944 pracoval v Továrni na káble v Bratislave. Zapojil sa do ilegálneho protifašistického hnutia, podieľal sa na prípravách SNP v Tisovci, po jeho vypuknutí člen povstaleckej SNR, zástupca povereníka verejných prác, osvetový dôstojník 1. čs. armády na Slovensku. Po oslobodení pôsobil na Povereníctve priemyslu a obchodu v Košiciach, od r. 1963 bol ministrom priemyslu a stavebníctva. Bol vedúci kancelárie SNR a vedúci odboru Ústavu ekonomiky a organizácie stavebníctva v Bratislave. V Tisovci pomohol pri výstavbe novej budovy základnej školy a pamätníka Dr. Vladimíra Clementisa. Je autorom mnohých štúdií, prejavov a článkov z problematiky obnovy národného hospodárstva, industrializácie, stavebníctva a ekonomiky riadenia.
V rokoch 1826 – 1829 študoval na gymnáziu v Rožňave, potom študoval teológiu v Prešove, v Bratislave a vo Viedni. Pôsobilako farár v Liptovskom Mikuláši. Bol popredný reprezentant slovenského národného hnutia v 19. storočí, vedúca osobnosť generácie štúrovcov. Vyšiel s návrhom vydávať pre slovenský ľud poučné a náučné časopisy. Mal podstatný podiel na Prosbopise liptovského seniorátu o znovuzriadenie Katedry reči a literatúry českoslovanskej na lýceu v Bratislave. Bol najbližším spolupracovníkom Ľ. Štúra a J. M. Hurbana v snahách o organizovanosť slovenského národného hnutia. Podieľal sa na kodifikácii stredoslovenčiny ako celonárodného spisovného jazyka a na založení kultúrno-politického spolku Tatrín. Vydal brožúru Dobruo slovo Slovákom, súcim na slovo, proklamáciu Hlas k národu slovenskému a iné. Jeho hlavné literárne diela vznikli v porevolučných rokoch.
V Ratkovej prežil detstvo a v roku 1957 tu ukončil základné vzdelanie. Po maturite na JSŠ v Moldave nad Bodvou študoval v rokoch 1960 – 1965 ruský jazyk a históriu na Filozofickej fakulte Univerzity P. J. Šafárika v Prešove. Celý život pracoval v v Historickom ústave SAV v Bratislave, bol členom vo vedeckej organizácii Slovensko – maďarská komisia historikov. V práci sa orientoval na výskum obdobia druhej polovice 19. storočia, resp. prelomu 19. a 20. storočia, predovšetkým na politické a kultúrne dejiny Slovenska v uhorskom kontexte v epoche dualizmu. Rovnako ho zaujímali aj cirkevné dejiny slovenských evanjelikov. Jeho výskumná a publikačná činnosť je veľmi bohatá, napísal množstvo odborných a vedeckých článkov a štúdií v rôznych monografiách, zborníkoch, periodikách, venoval sa aj mnohým osobnostiam našich národných dejín.
Od r. 1926 pracoval ako stavbyvedúci na Slovensku, zúčastnil sa na rekonštrukcii mostov a ciest v okolí Brezna, Červenej Skaly, Tisovca a Revúcej, v r. 1949 – 1954 pôsobil v Dobšinej ako úsekový vedúci a hlavný inžinier stavby prečerpávacej vodnej elektrárne – hydrocentrály, potom riaditeľ Trate družby, od r. 1956 Inžinierskych stavieb v Košiciach. Spolupracovník ilegálneho protifašistického odboja v SNP, ako člen útvaru technickej pohotovosti povstaleckej armády viedol výstavbu vojenského letiska Rohozná pri Brezne. V r. 1955 bol vyznamenaný Radom práce.
Po maturite v Rožňave študoval na Filozofickej fakulte Slovenskej univerzity. Pôsobil na Gymnáziu v Revúcej, na Učiteľskej akadémii v Bratislave, na Telovýchovnom ústave Pedagogickej fakulty SU, kde vyučoval športové hry, participoval aj na výučbe korčuľovania a lyžovania a viedol semináre zo športovej psychológie. V r. 1960 sa stal vedúcim Katedry teórie a metodiky hier na ITVŠ UK v Bratislave (neskôr FTVŠ), kde vykonával tiež funkciu prodekana. Bol jedným zo zakladajúcich členov TJ Slávia UK a zakladateľom i trénerom jej volejbalového oddielu, s ktorým získal v r. 1966 prvý titul majstra ČSSR. Publikoval v športových časopisoch a je autor knižných publikácií a vysokoškolských učebníc – 
Do USA odišiel v roku 1909, kde neskoršie študoval teológiu. V júni 1921 bol inštalovaný za farára Slovenskej evanjelickej cirkvi v Akrone a Barbetone v štáte Ohio, neskôr pôsobil v Evanjelickom zväze v Johnstowne a v Michigane. V slovenských cirkevných zboroch zakladal rôzne spolky, skupiny a potom v nich pôsobil v národnom duchu: v nedeľnej škole, v ženskom i mužskom pomocnom spolku. Založil aj detský spevokol, pôsobil v divadelnom klube, v luteránskej lige, založil a dirigoval cirkevný orchester. Bol aktívny aj na poli občianskom, literárnom a politickom, bol plodným publicistom, písal i poéziu. V júni 1970 navštívil Maticu slovenskú v Martine. V evanjelickom kostole v Rejdovej sa konali v dňoch 24. – 26.8.2007 spomienkové slávnosti pri príležitosti jeho 111. výročia narodenia.
Od tohto roku vystupovala v Ľudovej opere a od roku 1915 bola členkou Štátnej opery v Budapešti. Bola poprednou interpretkou operných postáv vo svojom žánri (alt) a interpretkou piesní a oratórií. Často hosťovala v zahraničí na všetkých popredných európskych operných scénach. Ako stúpenkyňa pokrokového hnutia pravidelne vystupovala na kultúrnych podujatiach pre robotníkov. Zaslúžila sa o propagáciu diel B. Bartóka a Z. Kodálya. 
Krátko učila a od päťdesiatych rokov pôsobila v Okresnej knižnici v Rožňave, kde založila odbor regionálnej literatúry a spracovala bibliografiu osobností spätých s Rožňavou, ktorá vyšla i knižne. Od sedemdesiatych rokov pracovala v Štátnom okresnom archíve v Brzotíne. Tu spracovala stredoveké a časť novovekých archiválií o Rožňave, včítane katalógov. Zvýšenú pozornosť venovala remeselníctvu a dejinám lekárstva a lekárnictva, popísala aj históriu vzniku rožňavského dobrovoľného hasičského zboru.
Študoval na polytechnike v Grazi a v Karlsruhe, na Baníckej a lesníckej akadémii v Banskej Štiavnici. Banský a hutnícky odborník, autor početných posudkov pre súkromné banské spoločnosti o využití uhoľných a rudných ložísk. 26 rokov pôsobil ako banský a hutnícky správca v Brzotíne, neskôr v železničiarskej úč. spol. Union vo Zvolene. Písal o ložiskách železnej rudy v okolí Rožňavy, o mangánových rudách v Čučme a Betliari, o oloveno-zinkových ložiskách v Ardove, o výskyte chromitu v Tibe pri Plešivci, spracoval históriu antimónových a železorudných baní pri Rožňave a erárnych baní v Tisovci. Jeho najvýznamnejšim dielom je súpis lokalít s výskytmi železnej rudy, vypracovaný z poverenia Uhorskej prírodovednej spoločnosti (1880). Prispieval do odborných časopisov.
Po štúdiách na gymnáziu v Rimavskej Sobote a Levoči študoval teológiu a právo v Prešove. Po celý život pôsobil v Revúcej: ako profesor na Prvom slovenskom gymnáziu, po jeho zatvorení ako advokát, neskôr profesor a správca na Čs. štátnom reálnom gymnáziu, kde zriadil Spolok pre podporovanie nemajetných študentov, napokon ako verejný notár. Bol členom ústredia Slovenskej národnej strany a pracoval v evanjelickom cirkevnom zbore. Patril k tvorcom národnej koncepcie dejín Slovenska, bol zakladajúci člen Muzeálnej slovenskej spoločnosti a popredný predstaviteľ národného a kultúrneho života v Gemeri. Sústavne sa venoval štúdiu histórie, spracoval monografie významných osobností slovenského národného života, je autorom mnohých historických a miestopisných článkov o Gemeri. Vydal historické práce 
Študoval na gymnáziu a učiteľskom ústave v Revúcej. Pôsobil ako učiteľ v Drienčanoch, Kyjaticiach, Jelšave (tu z jeho triedy vyšla botanička Izabela Textorisová), vo Vyšnej Slanej, naposledy v Tisovci. Pracoval aj ako správca v tlačiarni Karola Salvu v Ružomberku a ako kustód v SNM Martine. Bol významným botanikom, kultúrnym a múzejným pracovníkom a redaktorem, venoval sa aj meteorológii a astronómii, bol zakladateľom organizovanej turistiky v Tisovci, bol aj členom spevokolu Tatran v Liptovskom Mikuláši. Najväčší úspech dosiahol v botanike. Objavil lokality viacerých rastlinných druhov v Tatrách a v okolí Tisovca. Písal odborné botanické články, zhotovil 200 botanických hesiel pre vtedy pripravovaný náučný slovník. Vytvoril vlastný herbár, ktorý daroval Národnému múzeu v Martine (vyše 5000 položiek) a menší herbár daroval meštianskej škole v Tisovci. Na vrchu Tŕstie je umiestnená jeho pamätná tabuľa (1930).