nikto neprišiel a všetci sa len okúňali, pristúpili sme preto na presviedčanie a metódu nátlaku. Tak vznikol ochotnícky divadelný súbor, ktorý tvorilo sedem statočných ochotníkov a dali sme mu meno Kočorhen – podľa nárečového označenia ľudí žijúcich v Revúčke.
Pointa celého predstavenia tkvela v tom, že celé predstavenie v štyroch dejstvách sa odohrá v nárečí, ktorým hovoria obyvatelia Revúčky. Naučiť sa scenár bola jedna vec, naučiť sa ho „švákať“, bola vec omnoho ťažšia. Občas sme si ani sami medzi sebou nerozumeli, tak sa nám poplietol jazyk.
Po mesiacoch skúšok sme sa 15.9.2010 postavili na „ďesky, šva neznamenajú ništ, dokial na nich nestojímo my“ a zahrali sme svoje prvé predstavenie, ktoré bolo pre nás nielen premiérou tejto hry, ale celkovou našou prvotinou, čo sa týka divadelného prejavu. Ohlasy boli mimoriadne kladné a nadšené, ľudia tlieskali, povzbudzovali nás do ďalšej práce, čo nás dohnalo k desiatim reprízam tohto predstavenia po okolitých obciach.
Všetci nám ďakovali za snahu udržať reč Malorevúčanov, ktorá sa pomaly z dediny i gemerskej doliny vytráca. Bola by to škoda, keby sa zabudlo na „jezyk starých materí a otcov“, ktorý sa tradoval z generácie na generáciu dlhé roky. Veď to by ani Revúčka Revúčkou nebola, keby sa nešvákalo v každom dvore. Revúčka je typická svojím nárečím, ktoré je síce pomerne jednoduché, ale tiež jedinečné a vzácne pre miestnych obyvateľov.
V Revúčke, ale ani v samotnej Revúcej a celom okolí, neexistuje ochotnícky súbor, sme jediný svojho druhu, hoci nie prví, ktorí okúsili krásu divadelného umenia. Veríme, že rovnako nie sme ani poslední a snaha o zachovanie nárečia Malorevúčanov sa aj takýmto spôsobom bude šíriť dalej. Spracovanie hry práve v „rodnej reči“ Kočorhenov prinieslo na dedinu nielen vtip, ale aj pýchu ľudí na svoje nárečie, zo samotnej hry bolo cítiť niečo svojské, každému blízke, miestami vznikal pocit, že sa celý dej odohráva práve „na Revúške“. Dedinský život so všetkým, čo k nemu patrí, slzy i smiech, bohatstvo i chudoba, sklamanie i láska, ale tak to má byť...
Martina Rusnáková
Fotografie: Peter Kaša
{gallery}kultura/narecie/kocorhen{/gallery}
{jcomments on}
Ako sa stalo, že Tajovského Ženský zákon Malorevúčania nielen preložili do reči Kočorhenov, ale ho aj odohrali Doporučený
Napísal(a) Martina Rusnáková
Už ani presne neviem, kedy a v ktorej bystrej makovici sa zrodila taká úžasná myšlienka, že nacvičíme divadlo. No nie hocijaké. V nárečí. Myšlienka síce pekná, ale.... čo budeme hrať? Kto nás bude správne viesť? A podstatná vec – kto bude hrať?
Mnoho otázok, málo odpovedí, ale vravieva sa, že kde je vôľa, tam je cesta. Našli sme divadelnú hru Jozefa Gregora Tajovského – Ženský zákon, podomácky preložili do reči Kočorhenov, režisérskej aj hereckej role sa zhostila Dominika Pelleová, v súčasnosti študentka Akadémie umení v Banskej Bystrice, ktorá jediná vedela, skadiaľ začať a hlavne ako. Konkurz prebehol rýchlo, ako inak, v miestnej krčme, kam dokopy
Napíšte komentár
Presvedčte sa prosím, že ste vložili všetky požadované informácie označené hviezdičkou (*) . HTML kód nie je povolený.
Do ľudovej školy chodil v rodisku, študoval na gymnáziu v Banskej Bystrici, Rimavskej Sobote a Tisovci, kde roku 1943 zmaturoval. Potom študoval na Evanjelickej bohosloveckej fakulte v Bratislave. Po skončení bol krátko kaplánom v Žiline, v Liptovskej Porúbke a Novom Meste nad Váhom a asistentom na Ev. bohosloveckej fakulte v Bratislave. Potom sa stal redaktorom vydavateľstva Slovenský spisovateľ, kde pracoval až do odchodu na dôchodok v roku 1985. V rokoch pôsobenia vo vydavateľstve Slovenský spisovateľ bol redaktorom viacerých edícií pôvodnej i preloženej poézie. Vydal 9 zbierok poézie, výbery z jeho básnickej tvorby vyšli v knihách Kroky (1961), Z lyriky (1975), Nálady (1979, 1983). Je tiež autorom knihy esejí Zábery (1980). Zostavil antológie a edície pôvodnej i prekladovej poézie. V roku 1995 vyrobila STV Bratislava dokumentárny film o ňom, pod názvom Milan Kraus. 
Základné vzdelanie získal v Revúcej, študoval na Učiteľskej akadémii v Banskej Štiavnici, potom na Pedagogickej fakulte UK v Bratislave. Pôsobil v Revúčke, Kopráši, Muráni, neskôr v Revúcej. Ako učiteľ základnej školy v Revúcej sa podieľal na vzdelávaní a výchove niekoľkých generácií detí, ktoré viedol aj k poznávaniu i ochrane prírody. Dlhé roky bol členom i funkcionárom poľovníckych združení v rodnej obci. Literárne pretvoril zážitky z prírody a potom ich uverejňoval v časopise Poľovníctvo a rybárstvo, v časopise pre mládež Domino i v mestských novinách Revúcke listy. 8 zbierok poľovníckych príbehov, záznamy priateľských stretnutí poľovníkov, rozprávanie zážitkov a opis krás a bohatstva prírody v okolí Mokrej Lúky, Revúcej, Sirku, Muránskej doliny vyšlo knižne s ilustráciami Vincenta Blanára z Revúcej. Niektoré jeho knihy vyšli aj vo forme zvukových kníh v Slovenskej knižnici pre nevidiacich Mateja Hrebendu v Levoči.
V rokoch 1922 – 1927 študoval na gymnáziu v Rimavskej Sobote, maturoval na Učiteľskom ústave v Banskej Bystrici. V rokoch 1929 – 1944 pôsobil ako učiteľ v Hrušove, Ostranoch, Liptovskej Kokave, v Striežovciach. Bol jedným z hlavných organizátorov ilegálneho protifašistického hnutia a ozbrojeného boja na Gemeri. Počas SNP predseda OV KSS a RNV v Hnúšti, neskôr predstaviteľ povstaleckej SNR pri štábe 2. ukrajinského frontu v Rimavskej Sobote. Po oslobodení pracoval vo vysokých politických a štátnych funkciách v oblasti školstva a kultúry ako predseda KNV v Banskej Bystrici, neskôr 1958 – 1968 bol šéfredaktorom Pravdy. V rokoch 1968 – 1975 bol predsedom Slovenskej národnej rady. Bol nositeľ viacerých vyznamenaní a medailí. 
V Jágri absolvoval štúdium filozofie a v Budapešti vyštudoval teológiu. Pôsobil v Sabinove, Prešove, potom na biskupskom úrade v Košiciach, v roku 1834 bol menovaný za kanonika – katedrálneho archidiakona košickej katedrály. Od roku 1850 biskup v Rožňave. Sústreďoval sa na úpravu cirkevných pomerov na biskupstve, utlmil aj maďarizačné snahy v rožňavskej diecéze, kde Slováci v cirkevnej hierarchii zaujímali rovnocenné postavenie. Mecén cirkevného školstva, rožňavské gymnázium rozšíril na 8-triedne, vybudoval ústav pre výchovu dievčat, podporoval chudobných študentov, založil nadáciu na zaistenie platov učiteľov, pracoval na založení nemocnice. Dal obnoviť a pretvoriť interiér rožňavskej katedrály. Jeho telesné pozostatky sú uložené v krypte rožňavskej katedrály. 
Študoval na reálnom gymnáziu v Revúcej. Po absolvovaní diaľkového odborného štúdia pracoval ako banský technik v Drnave, Rožňave a na Ústrednom riaditeľstve baní v Bratislave, ministerstve hutného priemyslu v Prahe a potom v Banských závodoch na Spiši. V roku 1962 sa vrátil na Gemer, kde sa stal vedúcim výstavby závodu SMZ Lubeník. Od roku 1967 býval v Revúcej. Publikoval stovky článkov a prác o Gemeri v odborných publikáciách, časopisoch Obzor Gemera, neskôr Obzor Gemera a Malohontu, v Zore Gemera, v Baníckom slove, Magnezite, v Revúckych listoch. Je autorom a spoluautorom mnohých publikácií, napr. Magnezit Lubeník, Baníctvo v Železníku, Záhadný zvon Quirin v Revúcej a i. V práci Historické knižnice v Gemeri-Malohonte podal náročnú sumarizáciu 70 historických knižníc od 16. storočia do konca roka 1918. Je držiteľom najvyššieho ocenenia mesta Revúca Zlatý Quirin. 
Študoval na gymnáziu v Rimavskej Sobote a Rožňave, medicínu v Budapešti. Pracoval na internej a pľúcnej klinike v Budapešti a pôsobil aj ako učiteľ internej medicíny na tamojšej univerzite. Venoval sa výskumu pľúcnych chorôb súvisiacich s látkovou premenou, najmä problematike liečby diabetikov. Autor odborných článkov, ktoré publikoval v rôznych periodikách. Spoluautor príručky internej medicíny, zostavovateľ ročenky Spolku lekárov verejných nemocníc. Od roku 1894 bol hlavným lekárom Apponyiho polikliniky v Budapešti. V roku 1902 získal jednu z cien Maďarskej akadémie vied za svoju knižnú súťaž. V roku 1924 sa stal hlavným uhorským zdravotným poradcom. 
Študoval na Prvom slovenskom gymnáziu v Revúcej v rokoch 1871 – 1874, potom v Rimavskej Sobote a v Bratislave, od roku 1879 žil a študoval medicínu vo Viedni. Od roku 1894 pôsobil ako lekár v Hodoníne. V rokoch 1878 –1879 bol predseda študentského spolku Zora v Bratislave, v rokoch 1883 – 1885 predseda spolku Tatran vo Viedni. Svoje básne uverejňoval v Slovenskom almanachu, v Almanachu mládeže slovenskej a v Pamätnici Tatrana. Z jeho básní je najvýraznejší cyklus ľúbostnej poézie venovaný snúbenici Oľge Kohútovej. V Slovenských pohľadoch publikoval články o národnej a kultúrnej problematike a tu vyšiel aj jeho preklad Schillerovej Piesne o zvone. V roku 1982 vydal Michal Kocák v Martine monografiu o jeho živote a diele i s jeho literárnymi prácami pod názvom „Samo Kuchta: Dielo“. 
Študoval na gymnáziu v Košiciach a právo v Košiciach, Kluži a Budapešti. Pracoval ako predseda súdu v Rožňave, potom ako predseda súdu v Levoči a sudca v Košiciach. V roku 1911 na celouhorských pretekoch v Arade utvoril uhorský rekord v behu na 100 metrov. Na Olympijských hrách 1912 v Štokholme reprezentoval Slovensko v rámci Uhorska v behu na 100 m, v skoku do diaľky a v štafete 4x100 m, na ktorom štafeta postúpila do semifinále. Bol vedúcim atletického oddielu KAC v Košiciach, ako tréner pôsobil medzi robotníckymi športovcami. Po skončení kariéry pôsobil ako tréner materského košického klubu KAC, v rokoch 1920 – 1921 mu dokonca šéfoval.