nikto neprišiel a všetci sa len okúňali, pristúpili sme preto na presviedčanie a metódu nátlaku. Tak vznikol ochotnícky divadelný súbor, ktorý tvorilo sedem statočných ochotníkov a dali sme mu meno Kočorhen – podľa nárečového označenia ľudí žijúcich v Revúčke.
Pointa celého predstavenia tkvela v tom, že celé predstavenie v štyroch dejstvách sa odohrá v nárečí, ktorým hovoria obyvatelia Revúčky. Naučiť sa scenár bola jedna vec, naučiť sa ho „švákať“, bola vec omnoho ťažšia. Občas sme si ani sami medzi sebou nerozumeli, tak sa nám poplietol jazyk.
Po mesiacoch skúšok sme sa 15.9.2010 postavili na „ďesky, šva neznamenajú ništ, dokial na nich nestojímo my“ a zahrali sme svoje prvé predstavenie, ktoré bolo pre nás nielen premiérou tejto hry, ale celkovou našou prvotinou, čo sa týka divadelného prejavu. Ohlasy boli mimoriadne kladné a nadšené, ľudia tlieskali, povzbudzovali nás do ďalšej práce, čo nás dohnalo k desiatim reprízam tohto predstavenia po okolitých obciach.
Všetci nám ďakovali za snahu udržať reč Malorevúčanov, ktorá sa pomaly z dediny i gemerskej doliny vytráca. Bola by to škoda, keby sa zabudlo na „jezyk starých materí a otcov“, ktorý sa tradoval z generácie na generáciu dlhé roky. Veď to by ani Revúčka Revúčkou nebola, keby sa nešvákalo v každom dvore. Revúčka je typická svojím nárečím, ktoré je síce pomerne jednoduché, ale tiež jedinečné a vzácne pre miestnych obyvateľov.
V Revúčke, ale ani v samotnej Revúcej a celom okolí, neexistuje ochotnícky súbor, sme jediný svojho druhu, hoci nie prví, ktorí okúsili krásu divadelného umenia. Veríme, že rovnako nie sme ani poslední a snaha o zachovanie nárečia Malorevúčanov sa aj takýmto spôsobom bude šíriť dalej. Spracovanie hry práve v „rodnej reči“ Kočorhenov prinieslo na dedinu nielen vtip, ale aj pýchu ľudí na svoje nárečie, zo samotnej hry bolo cítiť niečo svojské, každému blízke, miestami vznikal pocit, že sa celý dej odohráva práve „na Revúške“. Dedinský život so všetkým, čo k nemu patrí, slzy i smiech, bohatstvo i chudoba, sklamanie i láska, ale tak to má byť...
Martina Rusnáková
Fotografie: Peter Kaša
{gallery}kultura/narecie/kocorhen{/gallery}
{jcomments on}
Ako sa stalo, že Tajovského Ženský zákon Malorevúčania nielen preložili do reči Kočorhenov, ale ho aj odohrali Doporučený
Napísal(a) Martina Rusnáková
Už ani presne neviem, kedy a v ktorej bystrej makovici sa zrodila taká úžasná myšlienka, že nacvičíme divadlo. No nie hocijaké. V nárečí. Myšlienka síce pekná, ale.... čo budeme hrať? Kto nás bude správne viesť? A podstatná vec – kto bude hrať?
Mnoho otázok, málo odpovedí, ale vravieva sa, že kde je vôľa, tam je cesta. Našli sme divadelnú hru Jozefa Gregora Tajovského – Ženský zákon, podomácky preložili do reči Kočorhenov, režisérskej aj hereckej role sa zhostila Dominika Pelleová, v súčasnosti študentka Akadémie umení v Banskej Bystrice, ktorá jediná vedela, skadiaľ začať a hlavne ako. Konkurz prebehol rýchlo, ako inak, v miestnej krčme, kam dokopy
Napíšte komentár
Presvedčte sa prosím, že ste vložili všetky požadované informácie označené hviezdičkou (*) . HTML kód nie je povolený.
Pracoval na Mineralogickom ústave Prírodovedeckej fakulty UK v Prahe, ale svoju vedecko-výskumnú prácu z oblasti experimentálnej mineralógie a štruktúrno-kryštalografického výskumu orientoval hlavne na Slovensko. V Nižnej Slanej opísal novú lokalitu evansitu, v Rožňave výskyt rutilu a minerály niklu, v Dobšinej výskyt rýdzeho bizmutu. Autor prác o Dobšinskej ľadovej jaskyni. Zasahoval i do dalších geologických odborov, zvlášť do tektonickej geológie a do petrografie. Zúčastnil sa protifašistického odboja, pri zatýkání sa postavil na odpor a zahynul, čo pripomína aj pamätná tabuľa Padli za vlast v budove dekanátu PF UK v Prahe.
Študoval na gymnáziu v Rimavskej Sobote a v Tisovci, kde v roku 1940 maturoval. Na FF UK v Bratislave vyštudoval slovenčinu a nemčinu. Aktívne sa zúčastnil protifašistického odboja v SNP. Na sklonku roka 1944 bol zatknutý a odvlečený do koncentračného tábora v Mauthausene a neskôr do Dachau. Po návrate bol tajomníkom slovenskej sekcie Zväzu čs. spisovateľov, redaktorom týždenníka Kultúrny život, vedúcim scenáristického oddelenia Čs. štátneho filmu, od roku 1955 šéfredaktorom Slovenských pohľadov. V rokoch 1956 – 1974 sa profesionálne venoval literárnej tvorbe. V roku 1974 sa stal predsedom Matice slovenskej a v tejto funkcii zotrval až do roku 1990
Ordinovaný bol v r. 1956 v Bratislave. V rokoch 1968 – 1970 pôsobil ako kaplán v Hnúšti, v rokoch 1982 – 1990 ako správca farnosti v Gemerskej Polome. Za administrátora rožňavskej diecézy bol Jánom Pavlom II. menovaný v r. 1990. Úradu sa ujal 18.2.1990 a na biskupa bol vysvätený 18.3.1990 v Rožňave Jozefom kardinálom Tomkom. V Konferencii biskupov Slovenska niekoľko rokov pracoval v Komisii pre školstvo a kultúru, napokon pracoval v Komisii pre klérus a výchovu povolaní. Je autorom knihy 
Študoval na Akadémii výtvarných umení v Budapešti, absolvoval študijnú cestu do Tirolska a Talianska. 
Pôvodným menom Štefan Bartušek. Študoval na VŠVU v Bratislave a na Karlovej univerzite v Prahe. Od roku 1961 žil a tvoril v Banskej Bystrici. Stál pri vzniku Katedry Výtvarnej tvorby Pedagogickej fakulty v Banskej Bystrici a aj pri zrode Katedry výtvarnej tvorby na Akadémii umení, kde bol prvým dekanom a v Banskej Bystrici založil aj Galériu výtvarného umenia. Namaľoval vyše desaťtisíc obrazov, vytvoril aj veľa drevorezov a leptov a známy je aj ako ilustrátor kníh. Vytváral obrazy skladané a usporiadané do filozofických príbehov, obsahom jeho maľby sú zložité vzťahy človeka a súčasnej civilizácie. Osobitným prínosom do svetového výtvarného umenia sú jeho cykly obrazov 
Študoval na gymnáziu v Ožďanoch, Levoči a Prešove. Po vyštudovaní v Jene učil na gymnáziu v Ožďanoch a v Kežmarku. Od roku 1824 bol farárom v Brezne. Je zakladateľ slovenskej veselohry, významný satirik v období národného obrodenia. V roku 1830 bola v Liptovskom Mikuláši inscenovaná jeho najznámejšia veselohra 
Študoval na Vysokej škole výtvarných umení. Od roku 1957 žil a tvoril v Bratislave. Pracoval v redakcii denníka Pravda ako výtvarný redaktor, bol členom Zväzu slovenských výtvarných umelcov, tvorivej skupiny Život, skupiny Kontinuita a Spolku výtvarníkov Slovenska. V jeho tvorbe dominuje figúra, ale aj krajinomaľba, motívy rodného Klenovca sa vinú jeho celým dielom. Jeho figurálne kompozície s poeticko-surrealistickým nábojom ho zaradili medzi najvýznamnejších slovenských výtvarných umelcov súčasnosti. Jeho diela boli vystavené na desiatkach expozícií doma a v celom rade renomovaných galérií vo svete. Je laureátom prestížnych domácich a zahraničných výtvarných ocenení. V roku 2001 v Slovarte vyšla publikácia 
Po maturite na gymnáziu v Tisovci študoval na Vysokej škole poľnohospodárskeho a lesníckeho inžinierstva v Košiciach. Od roku 1950 pôsobil ako pedagóg na Ústave spoločenských náuk na Lekárskej fakulte UPJŠ, neskôr na VŠT v Košiciach, od roku 1971 bol podpredseda KNV v Košiciach. V roku 1975 prešiel pracovať do SAV v Bratislave, kde pracoval v mnohých riadiacich funkciách. Jeho vedecká a odborná činnosť bola orientovaná prevažne na filozofickú problematiku, ale zasiahla i oblasť sociológie a pedagogiky. Je autorom niekoľkých publikácií a takmer 300 štúdií, odborných i popularizačných článkov. Za vedeckú, odbornú a pedagogickú prácu bol odmenený viacerými medailami a vyznamenaniami.