nikto neprišiel a všetci sa len okúňali, pristúpili sme preto na presviedčanie a metódu nátlaku. Tak vznikol ochotnícky divadelný súbor, ktorý tvorilo sedem statočných ochotníkov a dali sme mu meno Kočorhen – podľa nárečového označenia ľudí žijúcich v Revúčke.
Pointa celého predstavenia tkvela v tom, že celé predstavenie v štyroch dejstvách sa odohrá v nárečí, ktorým hovoria obyvatelia Revúčky. Naučiť sa scenár bola jedna vec, naučiť sa ho „švákať“, bola vec omnoho ťažšia. Občas sme si ani sami medzi sebou nerozumeli, tak sa nám poplietol jazyk.
Po mesiacoch skúšok sme sa 15.9.2010 postavili na „ďesky, šva neznamenajú ništ, dokial na nich nestojímo my“ a zahrali sme svoje prvé predstavenie, ktoré bolo pre nás nielen premiérou tejto hry, ale celkovou našou prvotinou, čo sa týka divadelného prejavu. Ohlasy boli mimoriadne kladné a nadšené, ľudia tlieskali, povzbudzovali nás do ďalšej práce, čo nás dohnalo k desiatim reprízam tohto predstavenia po okolitých obciach.
Všetci nám ďakovali za snahu udržať reč Malorevúčanov, ktorá sa pomaly z dediny i gemerskej doliny vytráca. Bola by to škoda, keby sa zabudlo na „jezyk starých materí a otcov“, ktorý sa tradoval z generácie na generáciu dlhé roky. Veď to by ani Revúčka Revúčkou nebola, keby sa nešvákalo v každom dvore. Revúčka je typická svojím nárečím, ktoré je síce pomerne jednoduché, ale tiež jedinečné a vzácne pre miestnych obyvateľov.
V Revúčke, ale ani v samotnej Revúcej a celom okolí, neexistuje ochotnícky súbor, sme jediný svojho druhu, hoci nie prví, ktorí okúsili krásu divadelného umenia. Veríme, že rovnako nie sme ani poslední a snaha o zachovanie nárečia Malorevúčanov sa aj takýmto spôsobom bude šíriť dalej. Spracovanie hry práve v „rodnej reči“ Kočorhenov prinieslo na dedinu nielen vtip, ale aj pýchu ľudí na svoje nárečie, zo samotnej hry bolo cítiť niečo svojské, každému blízke, miestami vznikal pocit, že sa celý dej odohráva práve „na Revúške“. Dedinský život so všetkým, čo k nemu patrí, slzy i smiech, bohatstvo i chudoba, sklamanie i láska, ale tak to má byť...
Martina Rusnáková
Fotografie: Peter Kaša
{gallery}kultura/narecie/kocorhen{/gallery}
{jcomments on}
Ako sa stalo, že Tajovského Ženský zákon Malorevúčania nielen preložili do reči Kočorhenov, ale ho aj odohrali Doporučený
Napísal(a) Martina Rusnáková
Už ani presne neviem, kedy a v ktorej bystrej makovici sa zrodila taká úžasná myšlienka, že nacvičíme divadlo. No nie hocijaké. V nárečí. Myšlienka síce pekná, ale.... čo budeme hrať? Kto nás bude správne viesť? A podstatná vec – kto bude hrať?
Mnoho otázok, málo odpovedí, ale vravieva sa, že kde je vôľa, tam je cesta. Našli sme divadelnú hru Jozefa Gregora Tajovského – Ženský zákon, podomácky preložili do reči Kočorhenov, režisérskej aj hereckej role sa zhostila Dominika Pelleová, v súčasnosti študentka Akadémie umení v Banskej Bystrice, ktorá jediná vedela, skadiaľ začať a hlavne ako. Konkurz prebehol rýchlo, ako inak, v miestnej krčme, kam dokopy
Napíšte komentár
Presvedčte sa prosím, že ste vložili všetky požadované informácie označené hviezdičkou (*) . HTML kód nie je povolený.

































__________________________________________________
Študoval na gymnáziu v Revúcej, kde sa aktívne zúčastňoval na národnom kultúrnom živote a v r. 1874 maturoval, teológiu vo Viedni a Erlangene. Pôsobil ako farár v Dobrej Nive a stal sa seniorom Zvolenského seniorátu, na dôchodku žil v Banskej Bystrici. Zapojil sa do slovenských národoobranných snáh, bol členom a funkcionárom Slovenskej národnej strany, členom SNR, signatárom martinskej Deklarácie slovenského národa a členom výboru Matice slovenskej. Zostavil zbierku modlitieb pre mládež, konfirmačnú príručku. Bol činný aj v oblasti cirkevnej historiografie, venoval sa i dejinám umenia a ochrane kultúrnohistorických pamiatok. Výrazne sa zúčastňoval na pedagogickej a osvetovej činnosti, prednášal o racionálnom hospodárení a ovocinárstve. Svoje skúsenosti a znalosti publikoval vo viacerých časopisoch. -MM-
Narodil sa v rodine garbiara. Vzdelanie získaval v Hrachove, Rožňave, na lýceu v Levoči a od roku 1841 na lýceu v Bratislave, kde sa stal tiež členom a funkcionárom Ústavu reči a literatúry slovenskej, spolupracovík Ľ. Štúra. V roku 1848 bol počas revolúcie krátko uväznený spolu s Jánom Franciscim-Rimavským a Štefanom Markom Daxnerom. Po revolúcii začal pracovať ako slúžny Gemersko-malohontskej stolice, neskôr bol stoličným prísažným v Rimavskej Sobote. Písal básnické cykly, lyricko-epické útvary a veršované drámy a venoval sa tiež publicistike, kde obhajoval a bránil štúrovskú slovenčinu, rozvíjal slovanskú myšlienku, ale tiež kriticky komentoval domáce spoločenské pomery. Okrem vlastnej tvorby sa venoval tiež prekladom z anglickej, nemeckej, ruskej a poľskej literatúry. Celá jeho tvorba tlačou vyšla až v rokoch 1966 – 1967. -MM-
Právo študoval na Právnickej akadémii v Prešove a na univerzite v Kluži. Pôsobil v advokácii a samospráve, v roku 1914 bol starostom Jelšavy, od roku 1925 prednášal správne a finančné právo v Miskolci, potom pôsobil ako riadny profesor na univerzite v Debrecíne. Venoval sa verejnému a finančnému právu, z tejto oblasti publikoval články v odborných čaopisoch a vydal niekoľko publikácií. -MM-
Predstaviteľ historickej maľby. Študoval na ev. gymnáziu v Rožňave, právo v Pécsi, maliarstvo na výtvarnej akadémii vo Viedni a v Paríži. Témy čerpal takmer výlučne z uhorskej histórie a svoje skúsenosti z bojov za nezávislosť spracovával tým, že ich umiestňoval do vzdialenej minulosti. Svojimi dielami povýšil uhorské historické maliarstvo na európsku úroveň. Ako prvý uhorský maliar získal v roku 1860 zlatú medailu parížskeho Saloon annuel za obrazy z uhorských dejín. Jeho obrazy z neho robia jedného z najväčších predstaviteľov romanticko-akademickej historickej maľby. -MM-
Ľudovú školu navštevoval v Hrachove, študoval na gymnáziu v Revúcej, v rokoch 1874 – 1880 v Rimavskej Sobote, medicínu na univerzite vo Viedni. Ako lekár pôsobil vo Viedni, na Myjave a v Novom Meste nad Váhom. Angažoval sa na hospodárskom, politickom i národno-kultúrnom poli. Založil a do konca života viedol Ľudovú banku v Novom Meste nad Váhom, ktorú projektoval ako jedno zo stredísk politického národného pohybu, na jeho rozvoj využíval i jej finančné zdroje. Funkcionár Slovenskej národnej strany, tvorca jej finančného programu. Vydával a redigoval Považské noviny, v brožúrach reagoval na politické dianie, do časopisov a novín prispieval národno-kultúrnymi, politickými a zdravotno-osvetovými článkami. -MM-
Svoj profesionálny život prežil ako učiteľ, neskôr ako riaditeľ Základnej školy v Slavošovciach, bol fotodokumentaristom v Zbore pre občianske záležitosti, pracoval ako predseda školskej a kultúrnej komisie, ako poslanec MNV a zakrátko podpredseda MNV. Ako dlhoročný predseda historicko-dokumentačnej komisie pri Oblastnom výbore Slovenského zväzu protifašistických bojovníkov v Rožňave zásadným spôsobom prispel k dokumentácii SNP a protifašistického odboja na Gemeri. Podstatne prispel k rekonštrukcii rodného domu P. E. Dobšinského, v ktorom postupne vybudoval muzeálnu expozíciu. Bol jedným z autorov myšlienky oživiť Slavošovský tunel pod Homôlkou, dnes je z neho známa turistická atrakcia a rekreačná oblasť. Jeho vzťah k histórii a k spoločenskému dianiu sa prejavil aj v publikovaní mnohých článkov v rôznych regionálnych časopisoch. Je autorom viacerých publikácií, v ktorých dokumentoval dejiny Slavošoviec a jej okolia. -MM-
Študoval na gymnáziu v Banskej Bystrici a Rimavskej Sobote, na právnickej akadémii v Prešove a na univerzite v Kluži. Potom pracoval ako advokátsky koncipient v rôznych mestách, v roku 1905 začína v Bánovciach nad Bebravou svoju samostatnú advokátsku kariéru. Od 1916 príslušník čs. légií v Rusku, kde bol členom Čs. Národnej rady a redaktorom slovenských časopisov, od apríla 1919 bol gemersko-malohontský župan v Rimavskej Sobote, potom župan v Nitre a krajinský viceprezident v Bratislave. Aktívne sa zúčastňoval nielen na politickom, ale i kultúrnom a spoločenskom živote. Publikoval množstvo besedníc, čŕt, humoresiek, noviel, poviedok a básní. Román Demokrati a niektoré poviedky a básne boli preložené do viacerých jazykov a upravené pre film a televíziu (Štvorylka, Slnečný kúpeľ). V roku 1945 bol ako prvý Slovák menovaný za národného umelca. -MM-