Zbojnícke chodníčky v minulosti neminuli ani gemerské vrchy a doliny. Najznámejším zbojníkom na hornom Gemeri bol nepochybne Michal Vdovec, zvaný Dovčík, pochádzajúci z Henckoviec. Boli však aj ďalší: rejdovský Ďurman, muránsky Martin Šimko... Nie je ťažké uveriť, že v skutočnosti ich v gemerských horách zbojníčilo oveľa viac. Svedčí o tom i „oprášené“ rozprávanie starých, dávno zosnulých pamätníkov. Tak je to aj v príbehu 77-ročného Štítničana, ktorý v roku 1933 spomína na gemerských zbojníkov a ich skryté, dodnes neodhalené poklady takto: bandoch. Bo táto druhá banda – dvacätí štirä – tá se pretrimovala na brdárskom Radzime. Ta ko~táto banda, ča se pretrimovala na Cvajové skale, ta ko~títo dagde kceli ist po zboju, ta vinšli na Cvajovú skalu. Mali takú trúbu ako tízoltóve (hasiči) a preto trúbili na né, abi dali hlas tim, ča su na Radzime, že už~idú po zboju. Ta se potom zéšli a išli obidva bandi po zboju. Ča dva bandi nazbíjeli, ta edná banda si nosila do této skali a tamtá do Radzima. Ťa bandi chodili dovedna asi dvacet roki. Ale okreme si gazdovali. A peneze, ča nazbíjeli, mali pootkladnia (?) v bočkoch f Cvajové skale. Ag nazbíjeli peneze, ta im potom pódal kapitán, abi si nabrali s tich penezoch, kotor kelo vládze. Ak si peneze nabrali, ta se ich kapitán opítal: „No, terás, chlapi, mi se rozédemo, každí nak ide tä, kä kce.“ Ta ak se už roschádzeli ot~é ďari, prípoviacka ale istná, ta im kapitán pódal: „Ta kobi ste daedon stäto dakodi chodili, či bi ste potrefili na túto skalu?“ Ta edon pódal, že aj na pólnoc bi utrefil na tú ďaru. Oni potom štvrtku oriaški nazberali a visipali na ďaru. Ta potom toho zbojníka ulapili a oči mu vilúpali, abi nevedel tam potrefit.
Ta van tod~istní chodil po žobranú a prišól~až do Miškolca a ostatní se rozéšli. Buli raz~otäto trä furmani na säťa na koňoch h Miškolcu. Edon s tich furmanoch se volal Gédion, druhí Rozložník a tretí Griguš. A títo prišli h Miškolcu na Tri ruže na noc. Aj tod žobrák tam búl. Ak se tak dohváreli tí naší furmani po štiknicki, ta im tod žobrák pódal: „Dobrí lude, ve ste vi zo Štiknika.“ – „Ta mi zmo sťä, a ag nás vi poznáte, ko~cte slepí?“ – „Jä som zo Štiknika, poznám vás po reči, bo jä som po tich dedinoch chodil za dvacet roki.“ – „Ča ste vi tam robili?“ – „Ta jä som chodil tam po zboju. Do Cvajové skali zmo si nosili peneze do bočkoch. Tam je kelo peneze, že bi aj dvom takim Štiknikom bulo dost. Bo pódá, vrchom zmo chodili dnu. Lemže tä nevojdete dnu, bo zmo na vrch nasipali oriaški. Ale ot Červené chrasti su edňa dvere a na tich dveroch je založená edná skala. Kobi ste tam dák mohli dojst, ta bi ste mohli z~ednim nožíkom~alebo klincom vivážit dvere. Spraute si lojtru na šterecet alebo šterecetpet kolki, abi ste tam dnu mohli vojst. Oni začeli tú lojtru robit, ale kim lojtru spravili, ta umrúl Gédion aj Griguš. Ta to potom zostálo tak. A peneze su ešte aj terás tam."
Rozprával Andrej Mráz, 77-ročný. Text zapísal Jozef Szabó (Orlovský) v roku 1933.
Použitá literatúra:
SZABÓ, J. 1936. Ukážky z gemerských nárečí. In: Sborník Matice slovenskej : Jazykoveda, roč. 14, 1936, č. 1, s. 212 – 213.
Poznámky k textu:
Prepis nárečovej ukážky (viď použitá literatúra) v štítnickom nárečí. V ukážke využil zapisovateľ niektoré znaky charakteristické pre zápis nárečového textu, napr. znelostnú asimiláciu: [terás tam] = teraz tam (avšak nie dôsledne), dôsledné používanie vokálu i [dakodi]. Znak [~] označuje splývavú výslovnosť: [ko~táto] = kod táto, [ko~cte] = kod ste. Do textu som pri prepise nezasahoval, nárečové tvary som ponechal v podobe zachytenej zapisovateľom (napr. nak, v súčasnosti sa v Štítniku hovorí nech, tvar s a sa však vyskytuje aj v neďalekom Rožňavskom Bystrom či Rakovnici). Ponechal som aj mäkký tvar slova sťä (vyskytol sa len v jednom prípade, v ostatných prípadoch bolo zapísané tvrdé t, takto tvrdo znejú tieto tvary v miestnom nárečí aj v súčasnosti: stä, stäto). Podčiarknutý znak [ä] označuje dlhé široké ä, ktoré sa v Gemeri vyskytuje namiesto spisovnej dvojhlásky ia.
Mgr. Gabriel Rožai
{jcomments on}
Do ľudovej školy chodil v rodisku, študoval na gymnáziu v Banskej Bystrici, Rimavskej Sobote a Tisovci, kde roku 1943 zmaturoval. Potom študoval na Evanjelickej bohosloveckej fakulte v Bratislave. Po skončení bol krátko kaplánom v Žiline, v Liptovskej Porúbke a Novom Meste nad Váhom a asistentom na Ev. bohosloveckej fakulte v Bratislave. Potom sa stal redaktorom vydavateľstva Slovenský spisovateľ, kde pracoval až do odchodu na dôchodok v roku 1985. V rokoch pôsobenia vo vydavateľstve Slovenský spisovateľ bol redaktorom viacerých edícií pôvodnej i preloženej poézie. Vydal 9 zbierok poézie, výbery z jeho básnickej tvorby vyšli v knihách Kroky (1961), Z lyriky (1975), Nálady (1979, 1983). Je tiež autorom knihy esejí Zábery (1980). Zostavil antológie a edície pôvodnej i prekladovej poézie. V roku 1995 vyrobila STV Bratislava dokumentárny film o ňom, pod názvom Milan Kraus. 
Základné vzdelanie získal v Revúcej, študoval na Učiteľskej akadémii v Banskej Štiavnici, potom na Pedagogickej fakulte UK v Bratislave. Pôsobil v Revúčke, Kopráši, Muráni, neskôr v Revúcej. Ako učiteľ základnej školy v Revúcej sa podieľal na vzdelávaní a výchove niekoľkých generácií detí, ktoré viedol aj k poznávaniu i ochrane prírody. Dlhé roky bol členom i funkcionárom poľovníckych združení v rodnej obci. Literárne pretvoril zážitky z prírody a potom ich uverejňoval v časopise Poľovníctvo a rybárstvo, v časopise pre mládež Domino i v mestských novinách Revúcke listy. 8 zbierok poľovníckych príbehov, záznamy priateľských stretnutí poľovníkov, rozprávanie zážitkov a opis krás a bohatstva prírody v okolí Mokrej Lúky, Revúcej, Sirku, Muránskej doliny vyšlo knižne s ilustráciami Vincenta Blanára z Revúcej. Niektoré jeho knihy vyšli aj vo forme zvukových kníh v Slovenskej knižnici pre nevidiacich Mateja Hrebendu v Levoči.
V rokoch 1922 – 1927 študoval na gymnáziu v Rimavskej Sobote, maturoval na Učiteľskom ústave v Banskej Bystrici. V rokoch 1929 – 1944 pôsobil ako učiteľ v Hrušove, Ostranoch, Liptovskej Kokave, v Striežovciach. Bol jedným z hlavných organizátorov ilegálneho protifašistického hnutia a ozbrojeného boja na Gemeri. Počas SNP predseda OV KSS a RNV v Hnúšti, neskôr predstaviteľ povstaleckej SNR pri štábe 2. ukrajinského frontu v Rimavskej Sobote. Po oslobodení pracoval vo vysokých politických a štátnych funkciách v oblasti školstva a kultúry ako predseda KNV v Banskej Bystrici, neskôr 1958 – 1968 bol šéfredaktorom Pravdy. V rokoch 1968 – 1975 bol predsedom Slovenskej národnej rady. Bol nositeľ viacerých vyznamenaní a medailí. 
V Jágri absolvoval štúdium filozofie a v Budapešti vyštudoval teológiu. Pôsobil v Sabinove, Prešove, potom na biskupskom úrade v Košiciach, v roku 1834 bol menovaný za kanonika – katedrálneho archidiakona košickej katedrály. Od roku 1850 biskup v Rožňave. Sústreďoval sa na úpravu cirkevných pomerov na biskupstve, utlmil aj maďarizačné snahy v rožňavskej diecéze, kde Slováci v cirkevnej hierarchii zaujímali rovnocenné postavenie. Mecén cirkevného školstva, rožňavské gymnázium rozšíril na 8-triedne, vybudoval ústav pre výchovu dievčat, podporoval chudobných študentov, založil nadáciu na zaistenie platov učiteľov, pracoval na založení nemocnice. Dal obnoviť a pretvoriť interiér rožňavskej katedrály. Jeho telesné pozostatky sú uložené v krypte rožňavskej katedrály. 
Študoval na reálnom gymnáziu v Revúcej. Po absolvovaní diaľkového odborného štúdia pracoval ako banský technik v Drnave, Rožňave a na Ústrednom riaditeľstve baní v Bratislave, ministerstve hutného priemyslu v Prahe a potom v Banských závodoch na Spiši. V roku 1962 sa vrátil na Gemer, kde sa stal vedúcim výstavby závodu SMZ Lubeník. Od roku 1967 býval v Revúcej. Publikoval stovky článkov a prác o Gemeri v odborných publikáciách, časopisoch Obzor Gemera, neskôr Obzor Gemera a Malohontu, v Zore Gemera, v Baníckom slove, Magnezite, v Revúckych listoch. Je autorom a spoluautorom mnohých publikácií, napr. Magnezit Lubeník, Baníctvo v Železníku, Záhadný zvon Quirin v Revúcej a i. V práci Historické knižnice v Gemeri-Malohonte podal náročnú sumarizáciu 70 historických knižníc od 16. storočia do konca roka 1918. Je držiteľom najvyššieho ocenenia mesta Revúca Zlatý Quirin. 
Študoval na gymnáziu v Rimavskej Sobote a Rožňave, medicínu v Budapešti. Pracoval na internej a pľúcnej klinike v Budapešti a pôsobil aj ako učiteľ internej medicíny na tamojšej univerzite. Venoval sa výskumu pľúcnych chorôb súvisiacich s látkovou premenou, najmä problematike liečby diabetikov. Autor odborných článkov, ktoré publikoval v rôznych periodikách. Spoluautor príručky internej medicíny, zostavovateľ ročenky Spolku lekárov verejných nemocníc. Od roku 1894 bol hlavným lekárom Apponyiho polikliniky v Budapešti. V roku 1902 získal jednu z cien Maďarskej akadémie vied za svoju knižnú súťaž. V roku 1924 sa stal hlavným uhorským zdravotným poradcom. 
Študoval na Prvom slovenskom gymnáziu v Revúcej v rokoch 1871 – 1874, potom v Rimavskej Sobote a v Bratislave, od roku 1879 žil a študoval medicínu vo Viedni. Od roku 1894 pôsobil ako lekár v Hodoníne. V rokoch 1878 –1879 bol predseda študentského spolku Zora v Bratislave, v rokoch 1883 – 1885 predseda spolku Tatran vo Viedni. Svoje básne uverejňoval v Slovenskom almanachu, v Almanachu mládeže slovenskej a v Pamätnici Tatrana. Z jeho básní je najvýraznejší cyklus ľúbostnej poézie venovaný snúbenici Oľge Kohútovej. V Slovenských pohľadoch publikoval články o národnej a kultúrnej problematike a tu vyšiel aj jeho preklad Schillerovej Piesne o zvone. V roku 1982 vydal Michal Kocák v Martine monografiu o jeho živote a diele i s jeho literárnymi prácami pod názvom „Samo Kuchta: Dielo“. 
Študoval na gymnáziu v Košiciach a právo v Košiciach, Kluži a Budapešti. Pracoval ako predseda súdu v Rožňave, potom ako predseda súdu v Levoči a sudca v Košiciach. V roku 1911 na celouhorských pretekoch v Arade utvoril uhorský rekord v behu na 100 metrov. Na Olympijských hrách 1912 v Štokholme reprezentoval Slovensko v rámci Uhorska v behu na 100 m, v skoku do diaľky a v štafete 4x100 m, na ktorom štafeta postúpila do semifinále. Bol vedúcim atletického oddielu KAC v Košiciach, ako tréner pôsobil medzi robotníckymi športovcami. Po skončení kariéry pôsobil ako tréner materského košického klubu KAC, v rokoch 1920 – 1921 mu dokonca šéfoval.