bandoch. Bo táto druhá banda – dvacätí štirä – tá se pretrimovala na brdárskom Radzime. Ta ko~táto banda, ča se pretrimovala na Cvajové skale, ta ko~títo dagde kceli ist po zboju, ta vinšli na Cvajovú skalu. Mali takú trúbu ako tízoltóve (hasiči) a preto trúbili na né, abi dali hlas tim, ča su na Radzime, že už~idú po zboju. Ta se potom zéšli a išli obidva bandi po zboju. Ča dva bandi nazbíjeli, ta edná banda si nosila do této skali a tamtá do Radzima. Ťa bandi chodili dovedna asi dvacet roki. Ale okreme si gazdovali. A peneze, ča nazbíjeli, mali pootkladnia (?) v bočkoch f Cvajové skale. Ag nazbíjeli peneze, ta im potom pódal kapitán, abi si nabrali s tich penezoch, kotor kelo vládze. Ak si peneze nabrali, ta se ich kapitán opítal: „No, terás, chlapi, mi se rozédemo, každí nak ide tä, kä kce.“ Ta ak se už roschádzeli ot~é ďari, prípoviacka ale istná, ta im kapitán pódal: „Ta kobi ste daedon stäto dakodi chodili, či bi ste potrefili na túto skalu?“ Ta edon pódal, že aj na pólnoc bi utrefil na tú ďaru. Oni potom štvrtku oriaški nazberali a visipali na ďaru. Ta potom toho zbojníka ulapili a oči mu vilúpali, abi nevedel tam potrefit.
Ta van tod~istní chodil po žobranú a prišól~až do Miškolca a ostatní se rozéšli. Buli raz~otäto trä furmani na säťa na koňoch h Miškolcu. Edon s tich furmanoch se volal Gédion, druhí Rozložník a tretí Griguš. A títo prišli h Miškolcu na Tri ruže na noc. Aj tod žobrák tam búl. Ak se tak dohváreli tí naší furmani po štiknicki, ta im tod žobrák pódal: „Dobrí lude, ve ste vi zo Štiknika.“ – „Ta mi zmo sťä, a ag nás vi poznáte, ko~cte slepí?“ – „Jä som zo Štiknika, poznám vás po reči, bo jä som po tich dedinoch chodil za dvacet roki.“ – „Ča ste vi tam robili?“ – „Ta jä som chodil tam po zboju. Do Cvajové skali zmo si nosili peneze do bočkoch. Tam je kelo peneze, že bi aj dvom takim Štiknikom bulo dost. Bo pódá, vrchom zmo chodili dnu. Lemže tä nevojdete dnu, bo zmo na vrch nasipali oriaški. Ale ot Červené chrasti su edňa dvere a na tich dveroch je založená edná skala. Kobi ste tam dák mohli dojst, ta bi ste mohli z~ednim nožíkom~alebo klincom vivážit dvere. Spraute si lojtru na šterecet alebo šterecetpet kolki, abi ste tam dnu mohli vojst. Oni začeli tú lojtru robit, ale kim lojtru spravili, ta umrúl Gédion aj Griguš. Ta to potom zostálo tak. A peneze su ešte aj terás tam."
Rozprával Andrej Mráz, 77-ročný. Text zapísal Jozef Szabó (Orlovský) v roku 1933.
Použitá literatúra:
SZABÓ, J. 1936. Ukážky z gemerských nárečí. In: Sborník Matice slovenskej : Jazykoveda, roč. 14, 1936, č. 1, s. 212 – 213.
Poznámky k textu:
Prepis nárečovej ukážky (viď použitá literatúra) v štítnickom nárečí. V ukážke využil zapisovateľ niektoré znaky charakteristické pre zápis nárečového textu, napr. znelostnú asimiláciu: [terás tam] = teraz tam (avšak nie dôsledne), dôsledné používanie vokálu i [dakodi]. Znak [~] označuje splývavú výslovnosť: [ko~táto] = kod táto, [ko~cte] = kod ste. Do textu som pri prepise nezasahoval, nárečové tvary som ponechal v podobe zachytenej zapisovateľom (napr. nak, v súčasnosti sa v Štítniku hovorí nech, tvar s a sa však vyskytuje aj v neďalekom Rožňavskom Bystrom či Rakovnici). Ponechal som aj mäkký tvar slova sťä (vyskytol sa len v jednom prípade, v ostatných prípadoch bolo zapísané tvrdé t, takto tvrdo znejú tieto tvary v miestnom nárečí aj v súčasnosti: stä, stäto). Podčiarknutý znak [ä] označuje dlhé široké ä, ktoré sa v Gemeri vyskytuje namiesto spisovnej dvojhlásky ia.
Mgr. Gabriel Rožai
{jcomments on}
































Zbojnícke chodníčky v minulosti neminuli ani gemerské vrchy a doliny. Najznámejším zbojníkom na hornom Gemeri bol nepochybne Michal Vdovec, zvaný Dovčík, pochádzajúci z Henckoviec. Boli však aj ďalší: rejdovský Ďurman, muránsky Martin Šimko... Nie je ťažké uveriť, že v skutočnosti ich v gemerských horách zbojníčilo oveľa viac. Svedčí o tom i „oprášené“ rozprávanie starých, dávno zosnulých pamätníkov. Tak je to aj v príbehu 77-ročného Štítničana, ktorý v roku 1933 spomína na gemerských zbojníkov a ich skryté, dodnes neodhalené poklady takto:
Pracoval ako redaktor vo vydavateľstve Osveta v Martine a vydavateľstve Mladé letá a Slovenský spisovateľ v Bratislave. Napísal mnohé detské rozprávky, povesti, dobrodružno-historické romány, ale aj psychologické diela pre dospelých, televízne a rozhlasové scenáre. Rodnému kraju venoval nejednu svoju prácu, k Muráňu sa viaže televízny scenár Pieseň o Muráni (1974), povesť Tomáš a lúpežní rytieri, životným osudom P. Dobšinského je venovaná kniha Zlatá podkova, zlaté pero, zlatý vlas (1997) a Rozprávkar a rozprávnica (2006). .- MM-
Základné vzdelanie nadobudol v Tisovci. V rokoch 1853 – 1855 študoval na gymnáziu v Rimavskej Sobote, potom v Levoči a v Těšíne, teológiu a filozofiu vo Viedni, kde pracoval v študentskom spolku Tatran. V rokoch 1866 – 1871 pôsobil ako riadny profesor na Prvom slovenskom gymnáziu v Revúcej, kde vyučoval slovenčinu, nemčinu, latinčinu a gréčtinu, zároveň na Učiteľskom semenisku (ústave) vyučoval kreslenie. V Revúcej sa venoval ľudovýchovnej a osvetovej činnosti, pomáhal zakladať a rozvíjať ochotnícke divadlo. Jeho zásluhou v tomto období vzniklo aj divadelnícke hnutie v rodnom Tisovci, kde vybudoval aj javisko. Popri pedagogickej práci sa venoval aj literárnej tvorbe. Debutoval veršami Hlasy z cudziny, potom vyšla zbierky Spomienky a Zvuky gemerské. Rôznymi článkami prispieval tiež do viacerých časopisov a novín. - MM-
Študoval na Baníckej a lesníckej akadémii v Banskej Štiavnici. V roku 1884 pracoval ako praktikant na riaditeľstve Rimamuránsko-salgótarjánskej spoločnosti v Ózde. Od r. 1887 bol banským úradníkom, v rokoch 1879 – 1900 vedúcim banského závodu v Železníku, kde sa v podstatnej miere zaslúžil o dobudovanie ťažobného závodu výstavbou povrchových zariadení, o sprístupnenie ložísk úvodnými banskými dielami a i. V r. 1900 – 1905 bol banským správcom v Rožňave, od 1905 tajomníkom banského riaditeľstva v Ózde. V r. 1897 na zasadnutí Gemersko-borsodskej pobočky Krajinskej uhorskej baníckej a hutníckej spoločnosti predložil návrh na vybudovanie baníckeho múzea v Rožňave a v r. 1902 s A. Müllerom vypracovali projekt interiérov múzea. Bol členom Krajinskej maďarskej baníckej a hutníckej spoločnosti. Zúčastnil sa na vydaní baníckej a hutníckej monografie Gemerskej a Borsodskej župy (1907), na ktorej spracoval časť o baníctve, o. i. aj z národopisného hľadiska..- MM-
Prvé gymnaziálne triedy absolvoval v Gemeri, študoval na Evanjelickom lýceu v Levoči, člen družiny štúrovcov na Evanjelickom lýceu v Bratislave, filozofiu a históriu študoval na univerzite v Halle. Profesor a riaditeľ Evanjelického gymnázia v Modre, redaktor Orla. Pôsobil vo Vindšachte, Modre, Těšíne a Martine. Vrcholným jeho dielom je Reštavrácia – historické svedectvo o politických kortešačkách a živote slovenského zemianstva. Dej jeho povesti Knieža liptovské je umiestnený do Liptova, Gemera a Spiša, do miest, ktoré Kalinčiak dôverne poznal. Napísal viacero
Študoval na gymnáziu v Rimavskej Sobote, teológiu v Prešove a v Lipsku. 30 rokov pôsobil v Rimavskej Píle (dnes časť Tisovca). Potom žil v Banskej Bystrici, kde pomáhal manželke Terézii Vansovej pri redigovaní časopisu Slovenská žena. Bol vynikajúci kazateľ, autor kázní, príležitostných rečí a úvah, presadil sa najmä romantickými a historickými poviedkami. Bol aj ochotníckym hercom slovenského divadla v Tisovci. V roku 1893 inicioval vznik Píľansko-hačavského potravného a úverového družstva, zaoberal sa včelárstvom a pomológiou. O tejto problematike publikoval aj články. - MM-
Študoval v Kolíne a na gymnáziu v Prahe. Pôsobil ako daňový úradník a ako prednosta Berného úradu v Revúcej, krátko v Rimavskej Sobote a inde. Patril medzi významných faunistikov Slovenska. Zbieral chrobáky v okolí Revúcej, najmä na Muránskej a Silickej planine. Svoje zberateľské cesty podnikal aj do zahraničia. Zhromaždil zbierku s vyše 15 tisíc exemplármi, ktorá je uložená v Slovenskom národnom múzeu v Bratislave. Bol členom Československej entomologickej spoločnosti a Slovenskej entomologickej spoločnosti SAV. - MM-
Študoval na gymnáziu v Rožňave a v Dobšinej, na lýceu v Kežmarku a na univerzite v Jene. Pôsobil ako riaditeľ gymnázia v Novom Sade a od r. 1833 ako profesor v Prahe. Kliesnil cestu novým názorom na literatúru a presadzoval jej aktívny vzťah k životu, k ľudovej kultúre. Položil vedecké základy slavistiky a bol predstaviteľom úzkych vzťahov medzi Čechmi a Slovákmi. Zaslúžil sa o rozvoj vedeckého bádania, školskej reformy a budovanie slavistických katedier. Intenzívne sa venoval štúdiu prameňov a pamiatok slovanských literatúr, výsledky štúdia publikoval v dielach Dejiny slovanskej reči a literatúry podľa všetkých nárečí, Slovanské starožitnosti, Slovanský národopis a mnohé ďalšie. Jeho meno nesie univerzita v Košiciach.- MM-
V r. 1861 – 1864 študoval v Rožňave, právo vo Viedni a Budapešti. Trvalým poľom jeho verejného účinkovania sa stala politika. Na cirkevných i svetských fórach bojoval proti zatvoreniu slovenského gymnázia v Revúcej. Inicioval vznik Slovenskej národnej rady, ako najvyššieho zastupiteľského orgánu slovenského národa, ktorá sa oficiálne konštituovala 30. októbra 1918 na pamätnom deklaračnom zhromaždení v Martine a stal sa jej predsedom. V roku 1919 sa stal spolupredsedom Matice slovenskej a čestným predsedom Slovenskej národnej a roľníckej strany. Okrem národnostných politických otázok vo svojich článkoch venoval pozornosť aj hospodárskym a sociálnym problémom. - MM-
Po vyučení pracoval ako baník a elektrikár v Lubeníku. V r. 1955 sa presťahoval z Rožňavy do Šivetíc, kde sa až do vysokého veku realizoval ako umelecký keramikár. Vyrábal rôzne upomienkové predmety (reliéfy s motívom jaskýň, hrnčeky a pod.) pre Správu slovenských jaskýň, ktoré sa potom predávali pred jaskyňami ako suveníry. Zakladateľ a duša gemersko-licineckej jaskyniarskej skupiny (OS SSS Gemer-Licince). Ako prvý 18.7.1964 vnikol do útrob Krásnohorskej jaskyne v Slovenskom krase. Bol spoluobjaviteľ Novej Brzotínskej jaskyne na Plešiveckej planine (1954), Gemerskoteplickej jaskyne (1959) na planine Koniar. Patril k prvým prieskumníkom jaskyne Homoľa na Muránskej planine v Spišskogemerskom krase, Kamenianskom krase (jaskynná subsústava Jánová-Čurgov), v oblasti Striebornej lúky v najzápadnejšom cípe Koniarskej planiny a iné. Na jar 2018 mu Slovenská speleologická spoločnosť udelila čestné členstvo. - MM-