Zbojnícke chodníčky v minulosti neminuli ani gemerské vrchy a doliny. Najznámejším zbojníkom na hornom Gemeri bol nepochybne Michal Vdovec, zvaný Dovčík, pochádzajúci z Henckoviec. Boli však aj ďalší: rejdovský Ďurman, muránsky Martin Šimko... Nie je ťažké uveriť, že v skutočnosti ich v gemerských horách zbojníčilo oveľa viac. Svedčí o tom i „oprášené“ rozprávanie starých, dávno zosnulých pamätníkov. Tak je to aj v príbehu 77-ročného Štítničana, ktorý v roku 1933 spomína na gemerských zbojníkov a ich skryté, dodnes neodhalené poklady takto: bandoch. Bo táto druhá banda – dvacätí štirä – tá se pretrimovala na brdárskom Radzime. Ta ko~táto banda, ča se pretrimovala na Cvajové skale, ta ko~títo dagde kceli ist po zboju, ta vinšli na Cvajovú skalu. Mali takú trúbu ako tízoltóve (hasiči) a preto trúbili na né, abi dali hlas tim, ča su na Radzime, že už~idú po zboju. Ta se potom zéšli a išli obidva bandi po zboju. Ča dva bandi nazbíjeli, ta edná banda si nosila do této skali a tamtá do Radzima. Ťa bandi chodili dovedna asi dvacet roki. Ale okreme si gazdovali. A peneze, ča nazbíjeli, mali pootkladnia (?) v bočkoch f Cvajové skale. Ag nazbíjeli peneze, ta im potom pódal kapitán, abi si nabrali s tich penezoch, kotor kelo vládze. Ak si peneze nabrali, ta se ich kapitán opítal: „No, terás, chlapi, mi se rozédemo, každí nak ide tä, kä kce.“ Ta ak se už roschádzeli ot~é ďari, prípoviacka ale istná, ta im kapitán pódal: „Ta kobi ste daedon stäto dakodi chodili, či bi ste potrefili na túto skalu?“ Ta edon pódal, že aj na pólnoc bi utrefil na tú ďaru. Oni potom štvrtku oriaški nazberali a visipali na ďaru. Ta potom toho zbojníka ulapili a oči mu vilúpali, abi nevedel tam potrefit.
Ta van tod~istní chodil po žobranú a prišól~až do Miškolca a ostatní se rozéšli. Buli raz~otäto trä furmani na säťa na koňoch h Miškolcu. Edon s tich furmanoch se volal Gédion, druhí Rozložník a tretí Griguš. A títo prišli h Miškolcu na Tri ruže na noc. Aj tod žobrák tam búl. Ak se tak dohváreli tí naší furmani po štiknicki, ta im tod žobrák pódal: „Dobrí lude, ve ste vi zo Štiknika.“ – „Ta mi zmo sťä, a ag nás vi poznáte, ko~cte slepí?“ – „Jä som zo Štiknika, poznám vás po reči, bo jä som po tich dedinoch chodil za dvacet roki.“ – „Ča ste vi tam robili?“ – „Ta jä som chodil tam po zboju. Do Cvajové skali zmo si nosili peneze do bočkoch. Tam je kelo peneze, že bi aj dvom takim Štiknikom bulo dost. Bo pódá, vrchom zmo chodili dnu. Lemže tä nevojdete dnu, bo zmo na vrch nasipali oriaški. Ale ot Červené chrasti su edňa dvere a na tich dveroch je založená edná skala. Kobi ste tam dák mohli dojst, ta bi ste mohli z~ednim nožíkom~alebo klincom vivážit dvere. Spraute si lojtru na šterecet alebo šterecetpet kolki, abi ste tam dnu mohli vojst. Oni začeli tú lojtru robit, ale kim lojtru spravili, ta umrúl Gédion aj Griguš. Ta to potom zostálo tak. A peneze su ešte aj terás tam."
Rozprával Andrej Mráz, 77-ročný. Text zapísal Jozef Szabó (Orlovský) v roku 1933.
Použitá literatúra:
SZABÓ, J. 1936. Ukážky z gemerských nárečí. In: Sborník Matice slovenskej : Jazykoveda, roč. 14, 1936, č. 1, s. 212 – 213.
Poznámky k textu:
Prepis nárečovej ukážky (viď použitá literatúra) v štítnickom nárečí. V ukážke využil zapisovateľ niektoré znaky charakteristické pre zápis nárečového textu, napr. znelostnú asimiláciu: [terás tam] = teraz tam (avšak nie dôsledne), dôsledné používanie vokálu i [dakodi]. Znak [~] označuje splývavú výslovnosť: [ko~táto] = kod táto, [ko~cte] = kod ste. Do textu som pri prepise nezasahoval, nárečové tvary som ponechal v podobe zachytenej zapisovateľom (napr. nak, v súčasnosti sa v Štítniku hovorí nech, tvar s a sa však vyskytuje aj v neďalekom Rožňavskom Bystrom či Rakovnici). Ponechal som aj mäkký tvar slova sťä (vyskytol sa len v jednom prípade, v ostatných prípadoch bolo zapísané tvrdé t, takto tvrdo znejú tieto tvary v miestnom nárečí aj v súčasnosti: stä, stäto). Podčiarknutý znak [ä] označuje dlhé široké ä, ktoré sa v Gemeri vyskytuje namiesto spisovnej dvojhlásky ia.
Mgr. Gabriel Rožai
{jcomments on}
Pracoval na Mineralogickom ústave Prírodovedeckej fakulty UK v Prahe, ale svoju vedecko-výskumnú prácu z oblasti experimentálnej mineralógie a štruktúrno-kryštalografického výskumu orientoval hlavne na Slovensko. V Nižnej Slanej opísal novú lokalitu evansitu, v Rožňave výskyt rutilu a minerály niklu, v Dobšinej výskyt rýdzeho bizmutu. Autor prác o Dobšinskej ľadovej jaskyni. Zasahoval i do dalších geologických odborov, zvlášť do tektonickej geológie a do petrografie. Zúčastnil sa protifašistického odboja, pri zatýkání sa postavil na odpor a zahynul, čo pripomína aj pamätná tabuľa Padli za vlast v budove dekanátu PF UK v Prahe.
Študoval na gymnáziu v Rimavskej Sobote a v Tisovci, kde v roku 1940 maturoval. Na FF UK v Bratislave vyštudoval slovenčinu a nemčinu. Aktívne sa zúčastnil protifašistického odboja v SNP. Na sklonku roka 1944 bol zatknutý a odvlečený do koncentračného tábora v Mauthausene a neskôr do Dachau. Po návrate bol tajomníkom slovenskej sekcie Zväzu čs. spisovateľov, redaktorom týždenníka Kultúrny život, vedúcim scenáristického oddelenia Čs. štátneho filmu, od roku 1955 šéfredaktorom Slovenských pohľadov. V rokoch 1956 – 1974 sa profesionálne venoval literárnej tvorbe. V roku 1974 sa stal predsedom Matice slovenskej a v tejto funkcii zotrval až do roku 1990
Ordinovaný bol v r. 1956 v Bratislave. V rokoch 1968 – 1970 pôsobil ako kaplán v Hnúšti, v rokoch 1982 – 1990 ako správca farnosti v Gemerskej Polome. Za administrátora rožňavskej diecézy bol Jánom Pavlom II. menovaný v r. 1990. Úradu sa ujal 18.2.1990 a na biskupa bol vysvätený 18.3.1990 v Rožňave Jozefom kardinálom Tomkom. V Konferencii biskupov Slovenska niekoľko rokov pracoval v Komisii pre školstvo a kultúru, napokon pracoval v Komisii pre klérus a výchovu povolaní. Je autorom knihy 
Študoval na Akadémii výtvarných umení v Budapešti, absolvoval študijnú cestu do Tirolska a Talianska. 
Pôvodným menom Štefan Bartušek. Študoval na VŠVU v Bratislave a na Karlovej univerzite v Prahe. Od roku 1961 žil a tvoril v Banskej Bystrici. Stál pri vzniku Katedry Výtvarnej tvorby Pedagogickej fakulty v Banskej Bystrici a aj pri zrode Katedry výtvarnej tvorby na Akadémii umení, kde bol prvým dekanom a v Banskej Bystrici založil aj Galériu výtvarného umenia. Namaľoval vyše desaťtisíc obrazov, vytvoril aj veľa drevorezov a leptov a známy je aj ako ilustrátor kníh. Vytváral obrazy skladané a usporiadané do filozofických príbehov, obsahom jeho maľby sú zložité vzťahy človeka a súčasnej civilizácie. Osobitným prínosom do svetového výtvarného umenia sú jeho cykly obrazov 
Študoval na gymnáziu v Ožďanoch, Levoči a Prešove. Po vyštudovaní v Jene učil na gymnáziu v Ožďanoch a v Kežmarku. Od roku 1824 bol farárom v Brezne. Je zakladateľ slovenskej veselohry, významný satirik v období národného obrodenia. V roku 1830 bola v Liptovskom Mikuláši inscenovaná jeho najznámejšia veselohra 
Študoval na Vysokej škole výtvarných umení. Od roku 1957 žil a tvoril v Bratislave. Pracoval v redakcii denníka Pravda ako výtvarný redaktor, bol členom Zväzu slovenských výtvarných umelcov, tvorivej skupiny Život, skupiny Kontinuita a Spolku výtvarníkov Slovenska. V jeho tvorbe dominuje figúra, ale aj krajinomaľba, motívy rodného Klenovca sa vinú jeho celým dielom. Jeho figurálne kompozície s poeticko-surrealistickým nábojom ho zaradili medzi najvýznamnejších slovenských výtvarných umelcov súčasnosti. Jeho diela boli vystavené na desiatkach expozícií doma a v celom rade renomovaných galérií vo svete. Je laureátom prestížnych domácich a zahraničných výtvarných ocenení. V roku 2001 v Slovarte vyšla publikácia 
Po maturite na gymnáziu v Tisovci študoval na Vysokej škole poľnohospodárskeho a lesníckeho inžinierstva v Košiciach. Od roku 1950 pôsobil ako pedagóg na Ústave spoločenských náuk na Lekárskej fakulte UPJŠ, neskôr na VŠT v Košiciach, od roku 1971 bol podpredseda KNV v Košiciach. V roku 1975 prešiel pracovať do SAV v Bratislave, kde pracoval v mnohých riadiacich funkciách. Jeho vedecká a odborná činnosť bola orientovaná prevažne na filozofickú problematiku, ale zasiahla i oblasť sociológie a pedagogiky. Je autorom niekoľkých publikácií a takmer 300 štúdií, odborných i popularizačných článkov. Za vedeckú, odbornú a pedagogickú prácu bol odmenený viacerými medailami a vyznamenaniami.