Dakodi do Štefana chodeli.
– Ale mi zmo málo chodeli už, to staršia chodeli, mi zmo zašnúli chodit, ale sä chlapci bili, ta potom zmo nahali.
– Ale jä som choďial!
– To zmo prišli na ťia prätki, no a chlapci, ta kceli toho kohúta piac. A to vibrali s té kúdeli kus len, lebo zmo mali ťiato konope, lebo... mi zmo najväc prädli ďiavšätá tiato – zrebe. No a vibrali a oni to poondäli s timato sadzämí. No a stanúli si gu dverom a pódali tak: „Visím!“ A už si vibrál kotrú ďiavku: „Pre koho visíš?“ Jä som sä volala Zuza a mnä Andro u Hélu samú pervú, tak pamätám: „Visím pre Zuzanku u Majärä!“
– Prišla gu tomu, šva volál: „Visím pre tú!“ a musela ho opcat.
– Ale potom jä som visäla, a kod som nekcela paropka volat si, ta som musela opcat tia sadzovo konope. Ale som si volala fše bratinca.
A to v nedelu búl „täcik“. Už sä neprädlo v nedelu, ta „täcik“ sä volál. To sä lem už opcávali ďiavki s paropcí!
(Poznámka „täcik“ = z maďarského slova „tetszik“ – páčiť sa. Podobný výraz sa užíva aj v susednej Rakovnici.)
– To tak bulo: ďiavka donesla koláš, takiato, a parobok pálenku. No a to zmo sä baveli, spiavali a pri tom zmo sä opcávali. A stískali.
– No a potom na Lucu, to už bula velká zábava.
– To už muzikanti hrali.
– To dakodi bulo veselos!
Udržiavajú sa ešte tieto zvyky v dedine?
– Ni, ani neprädú, krosná sú nám zakvašeňia f stodole, už ani netká nichto...
– Bol aj u vás zvyk vymýšľať rýmovačky viažuce sa k názvom dvorov?
– To zmo chodeli pás voli, no, ďiavšätá, aj chlapci, a to zmo tak: u Filó múr podmilo, u Jánošä konope mošä, u Majärä vinšli z rájä... A šakovia: u Sípárni Petro velé šati mární, u Hélu velé mlíni melú, a takiato zmo robeli komédije. A to nám préšól šäs. To zmo na každí dom vedeli dašva pódat: u Bandúrä s peci miši dúrä...
Je to pravda, pani Dobošová, že Váš starý otec sa živil zaujímavým remeslom?
– Maj starí otec chodeli do Maďarska studne kopat. Maj starí otec buli studnär. Oni nechodeli na baňu, lem studne kopali. A potom sä naušeli aj otec maj. Aj de kurín, v Rvažnave, tam sä zašnúlo samia pervia studna kopat. Aj jä som tam chodela s nima ešte tähat. No, f té hvarke dló je tá studna. To si mašte pozrút, že ši neprávda. Tam chodeli lem maj otec a Andor cigán. Jä som tähala (bo mnä do studni nepusteli) a mi tak povedali otec: „Viaš šva? Tam e šlovek f studni! Že nepustíš tú korbu,“ a barz krišäli na mnä, „bo bi si zabila toho šloveka!“ A kod som zarobela päcto koruni, ta mnä to bulo barz herdo!
V baníckych rodinách sa často varievali „baňíckia halúški“, ktoré obľubovali už i deti. Od klasických halušiek sa odlišovali najmä tým, že sa do nich nepridávala bryndza, ale
„... baňíckia buli halúški lem z grúlämí. To sä opstrúhali grúlki a položeli sä na rajníšku, tak nadrobno, a ťia grúlki sä museli rozvarit. S tima halúškí, už ak bulo uvareno, sä to rozmiašälo a vilälo sä mas, slanina, škvarki buli.“
– Bo dakodi maj otec chodeli na Károlku. Rano mat stanúli, skoro, o štverté alebo o treté, navareli ťiato halúški a otec sä najedli, aj mi deti už s nima, no a tak tajšli o päté, abi mohli na šiastú dojs na baňu. Alebo zas vareli halúški, ak prišli domó z baňi.
– To mali takia remänia tanistre (baníci), no a už žena narichtovala mliako póliter a slaninu – to každí den (bola) slanina na baňi, bo to sä bravi zabíjäli – a chlebík. A viate, mi deti zmo buli tri! Ta daráz nevareli halúški rano, ta vareli šír! Aj poliavku navareli lem zapraženú, abi sä najedli. A mi, deti, ta starí fše už nás tak pokúšäli, choci nebuli halúški: „Stará, viléj tú mas na ťia halúški!“ No a mi zmo deti poskákali, že halúški, s posteli, a to zmo nosi odúleli, bo poliavka. Odúleli zmo nosi!
Čo zaujímavé z Vašej mladosti Vám ešte utkvelo v pamäti, pani Dobošová?
– Na hvaru zmo chodeli kosit (na Plešiveckú planinu). Ta to zmo museli stanút po pólnoci, navarit a na hvaru nias i frištik aj obed. A jä som porodela ďavšä, v januáru, no a oni išli kosit (=ostatná rodina). Jä som nemohla is, bo cickalo ditä, no a mi jeho mat povedali: „Navaríš gule nám!“ A jä som nevedela ešte varit! Ale jä som sä pobrala kolo tich guloch, ta reku musím dákia navarit, už akia budú... Bo to ašin na Hámošové koseli. A jä som deti nahala spat a vinšla som na kraj, na hvaru, s tima gulämí. A oni už šekali mä tam (svekra), na kraju. A tak zas nazád domó, jä, a oni išli s tima gulämí...
Neučili ste sa variť ako dievča kvôli práci?
– (...) Mi mlaďia zmo lem chodeli do polä. A zmo sä neušeli tak varit! To ne tak ak teráz, že mlaďia sä ušä, ale mi zmo museli robit: ak sä koseli žätvi, ta to zmo podberali, hräbali, okopovali... Jä som musela is z ednó tetkó okopovat! Bo zmo mali gazdovstvo, no, dos hodňa. Ta, musela som jä chodit robit! A mama navareli skoro rano a dali mi bremäško a jä som s tim bremänom išla na polo, malá, a tak som robela, vera! To búl täškí život, ale veselí...
16.4.2010
len = ľan
lebo = alebo
kurín = bývalé hydinárske závody
v Rvažnave = informátorka vyslovila „v Róžňave“, ako je to dnes v obci už typickejšie, keďže však počas stretnutí použila aj starší výraz „Rvažnava“, nahradil som ho týmto slovom.
tam e (tam je) = spojenie bolo vyslovené bez vyslovenia hlásky „j“, túto tendenciu som si všimol aj v iných prípadoch – pri osobnom zámene, napr. hned ú (hneď ju).
Zápor „nie“ má tak ako na ostatnej Štítnickej doline podobu „ni“, v postavení pred niektorými slovnými druhmi (podst. menami, príd. menami, príslovkami, zámenami ap.) sa však na rozdiel od západnejších obcí používa viac tvar „ne“ (ale aj popri „ni“), teda: „najtro ni“, ale „ne vašä, ne tak ak teráz“ ap. Vysvetlivky k zápisu textu:
Používam zjednodušenú fonetickú transkripciu, no po dohode s dialektológom nezapisujem z dôvodu lepšej zrozumiteľnosti textu asimiláciu (spodobovanie) na konci slov, ani splývanie spoluhlások na švíku dvoch slov, ponechávam ich teda v spisovnej podobe, napr. dat mliako (dať mlieko) namiesto reálne vysloveného dad mliako, tak nám namiesto tag nám, kod som m. kocom, teráz m. terás a pod. Spodobovanie a splývanie spoluhlások však naďalej zachovávam nazačiatku a vnútri slov, napr. hlatká, rostrepat, ftodi a tiež pri písaní predložiek ako s, z, so, zo, v, f, gu, napr. s nich, so mnó, f né, s nima, gu tomu (ale aj z mastó, z vodó a pod.), keďže v tomto prípade ide – najmä pred osobnými zámenami – o svojské tvary charakterizujúce gemerské nárečia. Zachovávam tieto znaky nárečového zápisu: nepoužívam literu (grafému) „y“, nahrádzam ju literou „i“, napr. kim, midlo; mäkčeň zapisujem všade tam, kde sa vyskytuje, napr. ťia (užíva sa i tia), maťerä, ak pri spoluhláske mäkčeň chýba, výslovnosť je tvrdá, napr. nesla, den. Ponechávam zapisovanie hlások ch, dz, dž. Kolísavú výslovnosť u/v v slovách ako ďiavka, poliavka zapisujem ako v, pretože sa domnievam, že táto výslovnosť je bližšia viac k pernozubnému v ako k obojpernému u. Niektoré opakovania (slov, textu), kazy reči či odbočenia od témy som do textu neumiestnil. V zátvorkách sú doplňujúce či upresňujúce informácie od informátorov, ak je slovo v zátvorke zapísané kurzívou, ide o doplnenie informácií zapisovateľom, pre lepšiu orientáciu v texte. Podčiarknutý znak ä znamená široké ä s dĺžňom, napr. porädok.
Informátori: Ján Doboš, Zuzana Dobošová.
{gallery}obsah/bystre/foto{/gallery}
{jcomments on}

































Z rozprávania manželov Dobošovcov „u Čipkajky“, rodákov z Rožňavského Bystrého.
Ľudovú školu vychodil v Tisovci, gymnázium v Revúcej. Právo študoval v Budapešti. Potom hospodáril na svojom majetku v Tisovci a vykonával tu advokátsku prax. Ako advokát obraňoval slovenských národovcov. V roku 1918 patril k signatárom martinskej Deklarácie slovenského národa. V rokoch 1919 – 1922 bol gemersko-malohontským županom, v rokoch 1922 – 1925 senátorom Národného zhromaždenia. V Tisovci založil hasičský spolok, slovenský spevokol, organizoval večierky, koncerty, divadelné predstavenia a opery, viedol čitateľský spolok, šachový klub. Bol režisérom a dramaturgom ochotníckeho divadla. Zbieral a harmonizoval slovenské ľudové piesne, prispieval svojimi článkami do rôznych periodík. V roku 1881 vydal prvý slovenský Hasičský cvičebník. Aktivity vyvíjal aj ako činovník evanjelickej cirkvi. - MM-
V rokoch 1863 – 1870 študoval na gymnáziu v Revúcej, kde sa zapájal do literárneho a národného života, tu začal aj svoju literárnu činnosť a bol prispievateľom do rukopisného časopisu Svit. V rokoch 1870 – 1874 študoval teológiu na univerzite vo Viedni, Erlangene a Lipsku. Pôsobil na rôznych miestach, bol evanjelickým kaplánom, učiteľom, vojenským kňazom, v r. 1890 sa usadil v Krakove. Publikoval básne v časopisoch, almanachoch a kalendároch, najsústavnejšie v Slovenských pohľadoch, neskôr v Dennici. V roku 1880 mu vyšla zbierka Piesne Ondreja Bellu, v r. 1923 v Martine zbierka Výber z básní. Opieral sa o rytmus, melódiu a výrazové bohatstvo ľudových piesní, o čom svedčia jeho ponášky, ľúbostné verše, popevky, dumy, krakovianky a básne s prírodnými a vlasteneckými motívmi. Prekladal literatúru z viacerých jazykov.. - MM-
Študoval na lesníckom učilišti, potom na polytechnike vo Viedni. Následne bol lesný taxátor na Ukrajine, správca lesného majetku Greinberg v Rakúsku. V rokoch 1828 – 1874 bol riaditeľ koburgovských lesných majetkov v Jelšave, spravoval 69 tisíc ha lesa. Zaoberal sa najmä hospodárskou úpravou lesov, zriadil viaceré lesné úrady, usmerňoval ťažobné postupy, zakladal lesné škôlky, zlepšil techniku ťažby a zvozu dreva a pod. V r. 1852 – 1857 podpredseda Uhorského lesníckeho spolku. Autor rastových (výnosových) tabuliek pre oblasť Karpát a tzv. Greinerovho výškomeru na meranie stromov. Odmeral výšky viacerých tatranských štítov a niektorých vrchov na Horehroní (v r. 1837 ako prvý označil Gerlachovský štít za najvyšší vrch Vysokých Tatier). Hlavné dielo: Príspevky k poznaniu a zlepšeniu lesníctva v Uhorsku a lesníctva vo všeobecnosti (1839). V budove Lesov OV SR OZ Revúca bola v r. 2006 otvorená Pamätná miestnosť Ľ. Greinera. - MM-
Po maturite na gymnáziu v Rožňave študoval matematiku a fyziku na univerzite v Kluži, na Karlovej univerzite v Prahe, zúčastnil sa mnohých zahraničných študijných pobytov. Má veľké zásluhy na rozvoji a vysokej úrovni matematiky u nás. Vedeckú činnosť zameral predovšetkým na diferenciálne rovnice. Má významnú zásluhu na vzniku a rozvoji technických a prírodovedných vysokých škôl na Slovensku. Je spolutvorcom slovenského matematického názvoslovia a autorom značného počtu vedeckých prác, publikácií a vysokoškolských učebníc. V r. 1962 mu bola udelená in memoriam zlatá medaila J. A. Komenského. V jeho rodnom dome sa nachádza pamätná izba a tabuľa s bustou od sochára J. Kostku (1971). V r. 1981 bola odhalená plaketa na budove Matematického pavilónu UK v Bratislave. Je po ňom pomenované gymnázium v Bratislave a Základná škola v Rožňave. - MM-
V rokoch 1835 – 1837 študoval na evanjelickom gymnáziu v Gemeri, potom na lýceách v Kežmarku, Levoči, Bratislave. V marci roku 1848 aktívne veršami i so zbraňou v ruke spolu s príbelským učiteľom Jánom Rotaridesom burcoval poddaný ľud do povstania proti feudálom a bol väznený v Šahách. Pracoval na rôznych miestach v štátnych službách, naposledy v Zlatých Moravciach ako prísediaci na súde. Patrí medzi najvýznamnejších básnikov slovenského romantizmu, je považovaný za najrevolučnejšieho básnika svojej generácie. Básne uverejňoval časopisecky vo viacerých časopisoch. Z jeho bohatej tvorby spomeňme Duma bratislavská, Zakliata panna vo Váhu a divný Janko, Jarná pieseň, K Slovenom, Tri vŕšky. Venoval sa aj prekladom poézie. - MM-
Rané roky života trávil v hájovniach v Stožkách na Muránskej planine, maturoval na gymnáziu v Brezne, študoval na Vysokej škole výtvarných umení v Bratislave. Od roku 1961 pracoval 10 rokov ako pedagóg na Katedre výtvarnej výchovy Pedagogickej fakulty v Banskej Bystrici, od roku 1971 ako slobodný umelec v Banskej Štiavnici, neskôr opäť pôsobil na Fakulte výtvarných umení Akadémie umení v Banskej Bystrici. Člen Umeleckej besedy slovenskej. Zameriaval sa na maliarsku, grafickú (drevorezy, lepty) a ilustrátorskú tvorbu, zúčastňoval sa výstav doma i v zahraničí. Za viac ako päťdesiat rokov maliarskej aktivity vytvoril úžasné množstvo diel. Okrem grafík a ilustrácií je to viac ako desaťtisíc malieb. Celú jeho tvorbu umelecká kritika vysoko hodnotí, najmä súbor malieb Šamanské piesne a tance, medzi najznámejšie jeho práce sa radí aj Škola bláznovstiev. Jeho obrazy sa nachádzajú na všetkých kontinentoch. - MM-
Študoval na obchodnej akadémii v Rožňave. Pôsobil ako učiteľ v Rožňave a ako riaditeľ školy v Bôrke. Skúmateľ Slovenského krasu, spoluobjaviteľ viacerých jaskýň a priepastí v Bôrčanskej, Silickej a Plešivskej planine. Systematická práca viedla 21.11.1951 k objavu Gombaseckej jaskyne, ktorej sa stal správcom. Bol zakladajúcim členom Rožňavskej skupiny jaskyniarov v roku 1948 (dnes Speleo Rožňava) a bol jej hybnou silou v prieskume, kde pracoval aj ako streľmajster. Má neobyčajnú zásluhu na objave Krásnohorskej jaskyne a do konca svojho života sa zúčastňovsl na prieskume vyvieračky Hučiaca v Kunovej Teplici. Autor odborných článkov v slovenskej tlači, najmä v časopise Krásy Slovenska. Brčková sieň v Gombaseckej jaskyni nesie jeho meno. V roku 1973 mu bolo in memoriam udelené najvyššie ocenenie speleologického kongresu 1973 za objav Gombaseckej jaskyne. - MM-
Študoval na VŠT v Bratislave. Do Tisovca prišiel v roku 1951, kde bol pedagógom a v r. 1954 – 1970 riaditeľom tamojšej hutníckej priemyslovky, potom pracoval v ZŤS v Tisovci. V r. 1951 bol zakladateľ Oblastnej jaskyniarskej skupiny č. 6 v Tisovci, ktorú viedol 41 rokov. Táto skupina objavila najväčšie jaskyne na Muránskej planine a v Tisovskom krase. Súbežne s prieskumom krasu a jaskýň prebiehala aj dokumentačná činnosť, pod jeho vedením sa vyhotovovali Katastre krasových javov, neskôr Identifikačné karty jaskýň, fotodokumentácia a mapová dokumentácia. V rámci propagácie a ochrany krasu uskutočňoval prednášky a exkurzie pre miestne školy, záujmové krúžky a verejnosť. Významná je tiež jeho publikačná činnosť v odborných časopisoch a periodikách, ako aj v iných médiách (rozhlas, televízia). Bol aj autorom kníh s tematikou ochrany prírody a jaskyniarstva – Rimavskou a Muránskou dolinou – Gemerské a Veporské rudohorie (1956) a Za svetlom karbidky (1969). - MM-
Venovala sa osvetovej práci, zdôrazňovala potrebu vzdelávania slovenských žien, propagovala slovenskú tlač a spisbu, bojovala proti alkoholizmu, podporovala slovenské vzdelávacie ústavy. Vydala sa za Tisovčana advokáta Juraja Daxnera (1811 – 1880), ktorý spravoval daxnerovský majetok v Tisovci a spoločne sa venovali hospodáreniu na rodinnom statku v Tisovci. Mali dvoch synov Samuela (1856), budúceho významného advokáta a politika, a Jána (1860). Patrónka gymnázia v Revúcej, poočas celých 12 rokov jeho existencie pravidelne z ich kúrie odchádzali vozy naplnené potravinami pre alumneum. V časopisoch Dennica, Slovenský domový kalendár, Slovenské listy, Obzor, Priateľ dietok publikovala mravoučné poviedky a osvetové články. Jej články, týkajúce sa vedenia domácnosti a chodu kuchyne pravidelne zaraďovala Terézia Vansová do Dennice. V literárnej tvorbe ju ovplyvnila najmä Božena Němcová, s ktorou udržiavala písomné i osobné styky. - MM-