musí každí pätog~od né odés. Preš, to nepódal. Princezná ši chcela, ši nechcela, musela pristát. Tag žili vedno velé roki pri svornosti, ale jé bulo precaj divno, že jé muš každí pätok chodí hed~a gde chodí. Rá~šla za nim, ša van nevedel. Išól róno na cinterín. Muš stúpil do králóské kripti a pustil se do mrtvich tial. To kod~ona zbadala, od leku skoro omdlela a zaprísehala se, že ho vädz nechce ani videt. Muž zbadal, že ho žena videla a o šitkom via už, umianil si, že jú skántrí. Van bul šiarnoknežník a premenil se v jé matere. Žena prišla domó, najšla tam matere a sanovala se jé: „Ach, drahá mamo, kobi ste vedeli, akiho to mám muža! Každí pätok chodí na cinterím na šlovecinu.“ Ftom šiarnoknežník jú schitil a rostrhal na kusi a povedal: „To ti otplata za tvojú hrdos, že si druhiho nechcela, chiba zo zlatim zubom.“
O maškoch
Dagde na Mašecom kopcu blísko dedini vídávali gazdove svojo maški. Mali tam schvadze a rešovali si, ša se stane. Lude tam chodili našúvat.
Pre~tureckó vojnó vopredok vedeli od nich, ša bude. Ko~ce komu daš stratilo, tiaš šól tam našúvat. Maški preträsali šicko.
V~jedné dedine búl strašní ožran, kotor se zo svojó ženó velé razi vadil za každú mališkost. Išól rá~z mesta z jermoku. Kod vinšól z hvari, zbadal svojho kacúra. Išól za nim a videl velé maški. A jeho kacúr zašel rosprávet: „Dnez bude u ná~zas krik. Náž gazda, kod nemá svojú lošku, robí hurk. A jä som~u jú skril do peci; to zaz gazdina vifasuje.“
Gazda išól domó a žena mu dala jest. Nedala mu lošku, pripomnúl jé. „Nemažem jú nigde najs, neviam, gde je zapotrošená,“ otpódala nastrašená žena. „Tag daj, akú máš!“ Kacúr sedel~už na lavici pot pecó. „Chod mi do komori pre sekerku,“ posialal ženu gazda, a ona si mislela, že ozaj jú chce zabit pre tú lošku. Ale odoprút se bála. Ko~cekeru prinesla, nahala si dvere otvoreňa, abi mohla ujst, kobi jé gazda ublížil. Kod gazda vezmúl sekerku, pritähnúl se gu kacúrovi a tot, ak to zbadal, vitrepal oblok a hibaj. Gazda pozrúl do peci a naozaj loška tam bula. Druhí gazda na Pasní den, ko~druhí išli na pólnošnú, išól si zarapšicovat. A ag~išól okolo pastírni, zbadal, že se tam sviatí. Pozrúl dnu a ša vidí! Maški tam tancovali; dva sedeli na polici a ošamí sviatili mesto lampiškoch a jeho kacúr sedel za prípeckom a hral na gajdoch.
Gazda f chiži rešoval a kacúr, ak to šúl, šól po~ctval a zadräpnúl gazdu za nohu, potom skošil mu na grg a ledvádz ho otrhli. Toto, kod~edon šloveg rešoval na poseckoch, maška, kotrú mal už velé roki, schitila ednoho z rešujúcich zubamí a dräpamí za ruku, kotrú mal položenú na kolene, až mu krv striakala a dlúho se musel hojit. Inde zas chodila chrška na šustra. Zavezmúl se, že nepajde spat, kim tá hodina nemine. Bulo to v lete a van~otvoril oblok; prišla do chiži maška, sedla si na kraj posteli a driamala. Tu se odrazu sträsla a rozospatá zahrešila si: „Hle, mrcina, buli bi som spadla!“ Šuster, ak to šúl, vezmúl lápsig~a mašku bar~zbil. Ujšla oblokom. A rano bula suseda calá posinetá a väcé razi neprišla.
(Rozprával Ján Demko, 35-ročný. Zapísané v auguste 1941.)
Prepis dvoch nárečových ukážok (viď použitá literatúra) z gemerskej obce Rochovce (okres Rožňava). V ukážkach zapisovateľ využíval niektoré znaky charakteristické pre zápis nárečového textu (zachovaná asimilácia, napr. [tag daj] = tak daj, [zlatí zup] = zlatý zub, [po~ctval] = pod stval, [bar~zbil] = barz zbil ap.). Znak [~] označuje splývavú výslovnosť (výslovnosť bez prestávok). Texty boli z dôvodu lepšej zrozumiteľnosti doplnené úvodzovkami pri priamej reči (ktoré použil v jednom prípade aj zapisovateľ), upravené slová v texte: otpódala namiesto odpódala v origináli, pastírni namiesto paztírni, ftom (prísl.) namiesto v tom. Podčiarknutý znak [ä] označuje dlhé široké ä, ktoré sa v Gemeri vyskytuje namiesto spisovnej dvojhlásky ia.
Použitá literatúra:
ORLOVSKÝ, J.: Nárečové texty z Gemera. In Linguistica Slovaca, 4 – 6. 1946 – 1948, s. 332 – 346.
Upravil: Gabriel Rožai
{jcomments on}

































O šiarnoknežníkovi
Študoval na gymnáziu v Brezne, divadelnú vedu a estetiku na Univerzite Komenského v Bratislave, divadelnú réžiu na VŠMU a na moskovskom divadelnom učilišti. Potom bol krátko rozhlasovým hlásateľom. Vlastnou réžiou začínal v divadle vo Zvolene a v Nitre a hosťoval vo všetkých mimobratislavských súboroch. V roku 1966 nastúpil ako režisér do Československej televízie v Bratislave do hlavnej redakcie literárno-dramatického vysielania, kde sa venoval najmä príprave mnohých adaptácií slovenských, ale aj svetových autorov. Patril k tvorcom slávnych a divácky obľúbených „bratislavských pondelkov“. V r. 1998 – 2003 bol vedúci katedry réžie Fakulty dramatických umení Akadémie umení v Banskej Bystrici. Bol členom Federálnej rady pre rozhlasové a federálne vysielanie a členom Rady STV (1992 – 1993). V roku 2006 dostal prémiu Literárneho fondu za celoživotné dielo v oblasti televíznej tvorby. -MM-
Študoval na viedenskej akadémii, špecializoval sa na romanticky poňaté krajinárstvo. V roku 1843 sa usadil v Sibini, kde pôsobil ako učiteľ kreslenia na ev. gymnáziu. Tu si otvoril fotografický ateliér s partnerom Karolom Kollerom a venovali sa najmä etnografickej fotografii. Z jeho práce zostalo približne 200 fotografií, ktoré boli očíslované a majú vysvetlivky v nemčine a rumunčine. Na všetkých je možné vidieť krásu ľudového kroja, ale aj niektoré aspekty tradičného transylvánskeho spoločenského života. Ako vášnivý cestovateľ namaľoval sériu krajiniek Karpát, v rokoch 1840 – 1842 počas jeho ciest navštívil horný Gemer, pobýval v Muráni a vytvoril tu dokumentárne a výtvarne pozoruhodné diela – Železné hámre na Muráni, Zrúcaniny hradu Muráň, veduta Revúcej s okolím, Silická jaskyňa a i. -MM-
Základné vzdelanie, i hudobné, získal v Ratkovej. Pokračoval na Učiteľskom ústave v Banskej Štiavnici, ako učiteľ začínal v Budinej, kde bol aj primášom vo vtedajšej miestnej ľudovej hudbe, neskôr učil v baníckom učilišti v Sirku, v Ratkovskom Bystrom, Ratkovej, v roku 1961 sa usadil s rodinou v Revúcej. Toto putovanie bolo vždy spojené s muzikou a zbieraním ľudových piesní. V roku 1973 bol jedným zo zakladateľov FS Lykovec v Revúcej. Vypomáhal FS Vlachovčan z Vlachova a spolupracoval aj s ľudovou hudbou FS Vepor z Klenovca a FS Kokavan z Kokavy nad Rimavicou. V októbri 1985 stál pri zrode FS Sinec v Hnúšti. Jeho hudobný odkaz zaznamenáva nahrávka hudby a piesní pod názvom Koj v tom Sirku bubnovali. Bol aj výrobcom ľudových hudobných nástrojov – píšťaliek, fujár, ale aj cimbalov. V roku 1998 mu bolo in memoriam udelené najvyššie vyznamenanie mesta Revúca – Zlatý Quirin. K jeho nedožitým 80. narodeninám sa v marci 2008 v Hnúšti, Revúcej a v Klenovci konal na jeho počesť významný slávnostný program pod názvom Život ako pieseň. -MM-
Študoval na gymnáziu v Rimavskej Sobote a na Čs. štátnej pedagogickej akadémii v Bratislave. V rokoch 1933 – 1943 pôsobil ako učiteľ v Tisovci a v Hnúšti, bol pracovník Matice slovenskej, spoluzakladateľ Osvetového ústredia v Bratislave, kde bol vedúcim prednáškového oddelenia a vydával Osvetový zborník. Bol zakladateľom a prvým vedúcim Katedry knihovedy a vedeckých informácií FF UK v Bratislave (1960 – 1981) a prodekanom FF UK pre štúdium popri zamestnaní. Venoval sa dejinám knihovníctva, osvety a vzdelávania dospelých. Z tejto oblasti vydal niekoľko monografií, čo úspešne zavŕšil spoluúčasťou na tvorbe encyklopedických diel Encyklopédia Slovenska (1977 – 1982), Pedagogická encyklopédia Slovenska (1985). Bol aktívny ako divadelný ochotník, režisér, prednášateľ, publicista a propagátor Gemera-Malohontu. Rekonštruoval knižné fondy poškodené vojnou. V Hnúšti je po ňom pomenovaná miestna knižnica. -MM-
Študoval na gymnáziách v Spišskej Novej Vsi a Rožňave, teológiu na evanjelickej teologickej akadémii v Prešove a na viedenskej univerzite. Pôsobil ako farár v Pribyline a v Pešti, kde kráčal v šľapajach svojho predchodcu Jána Kollára, na sklonku života sa stal biskupom banského dištriktu. Pričinil sa o oživenie Slovenského spolku v Budapešti, spoluzakladal časopis Dunaj (1874). Bol dlhoročným členom Zpěvníkovej základiny, obstarával nové vydania a viedol korektúry náboženských kníh a spisov a prispieval do novín a časopisov. Písal poéziu, prózu, humoresky, venoval sa aj dramatike, literárnej kritike i publicistike, v ktorej dominovala národná problematika s národno-výchovným poslaním. Široký výber zo svojej poézie a prózy vydal v troch zväzkoch pod názvom Nevädze. V Ratkovej má v areáli ev. kostola pomník s pamätnou tabuľou. -MM-
Po absolvovaní lýcea v Levoči učil v Revúckej Lehote, v Potoku, Ozdíne, v Turom Poli. Súkromne vyštudoval teológiu a ako kňaz pôsobil v Hornom Tisovníku. Ako skladateľ sa orientoval na hymnické zbory a klavírne kompozície. Zhudobnil asi 600 duchovných piesní a zostavil z nich zbierku. Venoval sa aj publicistickej činnosti a teórii hudby. Napísal knihu Náuka súhlasu, ako praktický návod k poznaniu harmónie v hudbe, ktorá bola prvým slovenským pokusom o učebnicu harmónie s terminológiou v slovenčine. Prispieval do rôznych časopisov, v ktorých komentoval súčasné hudobné udalosti, zaoberal sa otázkami národnej hudby, školstva, sociálneho postavenia učiteľov. Bol recenzentom hudobnín a hudobných udalostí. -MM-
Po absolvovaní Lekárskej fakulty UK v Bratislave pôsobil v nemocnici v Banskej Bystrici, neskôr v Ústave experimentálnej onkológie Slovenskej akadémie vied, kde bol v rokoch 1983 –1991 jeho riaditeľom. Od začiatku svojej vedeckej činnosti sa venoval experimentálnej a klinickej onkológiii a epidemiológii zhubných nádorov. Výsledky svojho výskumu v oblasti získanej rezistencie nádorov voči cytostatikám aplikoval v klinickej praxi, poznatky publikoval v domácich i zahraničných vedeckých časopisoch. Významná bola aj jeho medzinárodná spolupráca pri výskume rakoviny, absolvoval študijné pobyty v USA a v Anglicku. Od roku 1984 bol hlavným redaktorom medzinárodného časopisu o nádoroch Neoplasma. Bol členom viacerých vedeckých organizácií. Publikoval aj populárno-náučné články o rakovine a spolu s Jánom Siráckym napísal knihu O rakovine stručne, užitočne a pravdivo (1996). -MM-
Školské štúdiá absolvoval v Gemeri, Bratislave a v Kežmarku. Vyštudoval právo a v roku 1841 zložil advokátsku skúšku v Pešti. V rokoch 1842 – 1844 bol zástupcom prokurátora a tabulárnym sudcom Gemerskej župy. Od roku 1843 bol vedúcim medeného hámra a pražiarne v Štítniku. Podieľal sa aj na riadení papierenskej spoločnosti v Slavošovciach. Počas revolúcie 1848 – 1849 bol členom hornouhorského mimoriadneho súdu a neskôr kapitánom honvédov. Bol poslanec uhorského snemu vo volebnom okrsku Rožňava. Venoval sa podnikateľskej činnosti, bol podpredsedom Priemyselného spolku v Budapešti. Pracoval v administrácii luteránskeho cirkevného dištriktu Tisa, bol dozorcom štítnickej cirkvi, inšpektorom gemerského dekanátu a dozorcom luteránskej diakonie v Gemeri. Podieľal sa na novelizáciách vodného a banského zákona. -MM-
Do školy chodil v Ožďanoch, od 1843 na ev. lýceum v Levoči, kde bol aktívnym členom Jednoty mládeže slovenskej, zememeračské inžinierstvo študoval v Pešti. Počas štúdií praxoval u krajinského zememerača v katastri Oždian a Husinej. V r. 1856 – 1858 pracoval v Tisovci. Zapájal sa do národno-kultúrnych podujatí, bol zakladajúcim členom Matice slovenskej, členom jej literárneho odboru, patrónom slovenského gymnázia v Revúcej. Bol najvýraznejší predstaviteľ slovenského literárneho romantizmu, oživovateľ ľudových tradícií ako zdroja básnickej tvorby. V svojej básnickej tvorbe čerpal z ľudovej poézie, jej námetov, obraznosti a symboliky. Prekladal zo slovanskej poézie. Najväčší úspech dosiahol básňou Smrť Jánošikova. O ňom vyšli publikácie: Július Bolfík: Ján Botto. Život a dielo (1983), Pavol Vongrej: Ján Botto (1989) a i. -MM-