Dobšinského (v domácom nárečí zapísal napr. ľudovú rozprávku O ednom chudobnom mlinarevi), Gustáva Reussa (originál jeho vedecko-fantastickej prózy Hviezdoveda bol napísaný v gemerskom dialekte), Samuela Ormisa či Ľudovíta Kubániho, ktorý v poviedke Mendík využil jedno z gemerských nárečí na jazykovú charakterizáciu známej literárnej postavy: mäsiara Volovca. Kubáni však zaujal aj svojím autorským slovníkom, popretkávaným rôznymi „gemerizmami“ (napr. kamža, tajsť, strimovať), ktoré dali dielu charakteristickú regionálnu pečať a zároveň potvrdili, že slovná zásoba Gemera dokáže zaujímavo obohatiť a spestriť umelecký jazyk slovenskej literatúry. Často sa pohybujem po Slovensku a viem, že v jazykovo uvoľnenejšej, neoficiálnej komunikácii ľudia radi siahajú po nárečových slovách, snažiac sa nimi ozvláštniť, spestriť svoj jazykový prejav, odľahčiť komunikáciu či navonok vyjadriť príslušnosť k svojmu rodisku alebo k regiónu, v ktorom žijú. Niektoré z nárečových slov môžu byť natoľko späté s konkrétnym regiónom, že mnohí jeho obyvatelia po nich siahnu aj v oficiálnom jazykovom styku a ich nespisovnosť si uvedomia až po upozornení zo strany komunikačných partnerov (spomeňme napríklad príslovku neskoro, ktorá sa na Gemeri často nahrádza nárečovým tvarom pozde). Nárečie je ešte stále pevnou zložkou národného jazyka, ktorá je spojená s bezprostrednou jazykovou komunikáciou v kruhu rodiny, priateľov, krajanov. Nie je však kategóriou nemennou: vplyvom rôznych faktorov sa môže meniť, v krajnom prípade aj zaniknúť. Myslím si, že by bolo veľkou škodou prísť o toto v celoslovenskom meradle osobité nárečie. V súvislosti s týmto tvrdením by som chcel spomenúť konštatovanie slovenského jazykovedca Eugena Jónu, ktorý na margo susediaceho ipeľského nárečia – rozšíreného na pomerne malom geografickom území a odlišujúceho sa od okolitých nárečí – uvádza, že jeho výrazné jazykové znaky sa strácajú, a teda „ipeľské nárečie patrí viac minulosti ako prítomnosti a budúcnosti“. Uvedené konštatovanie sa do značnej miery vzťahuje aj na gemerský región. Výrazný vplyv na túto skutočnosť má migrácia obyvateľstva, hospodársky a s ním i kultúrny a jazykový vplyv silnejších regiónov a centier obklopujúcich územie v súčasnosti neprosperujúceho Gemera, ako aj oslabené kultúrne a spoločenské vzťahy medzi jednotlivými okresmi bývalej Gemerskej župy (predovšetkým kontakty nášho Rožňavského okresu s okresom Revúca, ktorý nám bol a domnievam sa, že ešte stále je kultúrne i jazykovo najbližším okresom, a to aj napriek tomu, že nás v súčasnosti rozdeľujú hranice dvoch odlišných vyšších územných celkov). Mojím osobným prianím – a možno aj apelom na ľudí pôsobiacich v kultúre – je, aby sa nám Gemerčanom podarilo zachovať spoločnú vývinovú kontinuitu aspoň v kultúrnej oblasti, pre ktorú by nemali byť hranice súčasných krajov prekážkou. Pokiaľ ide o prítomnosť, k zachovaniu nášho nárečového bohatstva prispievajú významnou mierou miestne folklórne súbory a iné ľudovoumelecké zoskupenia (spomeňme napríklad ochotnícky divadelný súbor Kočorhen z Revúčky), ako aj ďalší jednotlivci, interpreti a odborníci pôsobiaci v oblasti regionálnej kultúry vrátane jej zanietených šíriteľov. Za ich citlivý prístup k udržiavaniu a odovzdávaniu kultúrneho dedičstva našich predkov im patrí veľká vďaka.
V nasledujúcej časti príspevku na vás čaká kvíz gemerčiny, v ktorom si môžete overiť svoje nárečové znalosti, alebo sa aspoň dozvedieť pár nových, verím, že zaujímavých informácií. Do kvízu som zaradil slová známe na území celého Gemera, ale aj slová, ktoré sa používajú v konkrétnej gemerskej oblasti, zaujímavé svojím znením, teda hláskovým ustrojením, či osobitým, atypickým významom.
Poznámky: podčiarknutý znak ¬ ä čítajte ako dlhé široké ä. Nárečové slová sú zapísané kurzívou. Vychádzajúc zo zjednodušenej fonetickej transkripcie zapisujem v týchto slovách iba mäkké i (aj za spis. y). Mäkká výslovnosť je vždy označená mäkčeňom (ďeťi), v ostatných prípadoch je výslovnosť tvrdá (nechodí).
1. Ako je možné, že sa ščiepanki zvyknú klásť do pece, a pritom sa nimi nedá kúriť?
2. Prečo behá gemerským záhradkárom pri slove zimórijä mráz po chrbte?
3. Majú ríbezle a ríbajzel niečo spoločné?
4. Prečo by mašina nemala skončiť v rukách detí?
5. Patrí trnovia prase medzi domáce zvieratá?
6. Striehnu horári či poľovníci na mókuški?
7. Nosia muži kamžu?
8. Dá sa vechet konzumovať?
9. Ako nám môže byť v kuchyni nápomocný tolšär?
10. Prečo by hrdým vlachovským dievkam nemalo vo výbave chýbať hlädidlo?
11. Môže si veverička pochutiť na korkolúzoch?
12. Kupujú sa šmingi v drogérii?
13. Ako sa na Gemeri hovorí šatke, ktorou si ženy prikrývajú hlavu?
14. V Hankovej sa voľakedy hovorilo: Prepelica leto oznamuje, no a už se chlebu gazda raduje. Akého živočícha pomenúva prepelica?
15. Prečo sa v Gočove umývajú sudi každý deň?
16. Ako sa hovorí na Gemeri hojdačke?
17. Dokážete preložiť vety v gemerskom nárečí do spisovnej slovenčiny?
- a) Val mi šance. (Rakovnica, RV)
- b) Hlec, kelo cimbolou na tom dachu jesto! (Rejdová, RV)
- c) Volí se genšenská túren zvalit, ako tá pálenka vilät. (Honce, RV)
- d) Ta demanka šitko pokeltovala, a teraz ma f puľariku bieuno. (Vyšná Slaná, RV)
- e) Góľe ľeťá, buďe pľušť. (Muráň, RA)
- f) Na ščianke je košär položení. (Sirk, RA)
- g) Täto za tétéšom išli. (Mníšany, RA)
- h) Kúpila son ďeťen ednú geregiňi. (Kokava nad Rimavicou, PT; v min. súčasť Gemersko-malohontskej župy)
Tabuľka správnych odpovedí.
|
Číslo otázky |
Správna odpoveď |
|
1. |
Pretože nejde o naštiepané drevo, ako by sa mohlona prvý pohľad zdať, ale o sušené ovocie, presnejšie sušené krížalky ovocia (väčšinou jabĺk, hrušiek), spisovne zvané aj štiepky. Aby sa skôr usušili, dávali sa do vyhriatej pece. S obľubou sa konzumovali počas priadok, „na sliny“, aby ženy čím viac napriadli. Takto sa nazývajú štiepky v Rejdovej. Ďalšie názvy: šťapanki (Čierna Lehota), ščiapanki (Ratková), šťiepanki (Muráň, Tisovec), šťapki (Gočaltovo), ščiäpki (Rybník), šušianki (Rožň. Bystré), sušianki (Štítnik), šušienki (Gem. Poloma) a i. |
|
2. |
Pretože zimórijä im narobí v záhrade poriadnu neplechu: rozryje im záhony, je to totiž krt. Takto ho nazývajú v Rakovnici, v Rožňavskom Bystrom a zhodne, prípadne i v rôznych hláskových obmenách (zimórija, zimorlije a i.) aj v mnohých iných gemerských obciach (Honce, Ochtiná, Markuška, Slavoška, Muránska Dlhá Lúka, Revúca, Rákoš, Hostišovce, Rybník, Brusník a i.). Iné názvy: kertica (Vyšná Slaná), krťica (Klenovec), rijävica (Henckovce). |
|
3. |
Okrem prvých troch písmen vonkoncom nič. Ríbajzlel pomenúva v čiernolehotskom nárečí strúhadlo (napr. na strúhanie zemiakov). Iné názvy: rajbajznik (Rejdová), räjbadlo (Vlachovo), reseló (Rakovnica), rajbáš (Honce), rajbák (Rozložná), ríbajzlík (Brusník) a i. |
|
4. |
Pretože zápalky deťom do rúk nepatria. Pomenovanie mašina vo význame zápalky je zaužívané v Rakovnici a v Rožňavskom Bystrom a rovnako aj vo viacerých obciach stredného a západného Gemera (mašini; napr. Sirk, Kameňany, Brusník, Revúčka, Ploské). Iné názvy: švábliki (Rozložná), švábelká (Revúca). |
|
5. |
Nepatrí. A klobásky či jaternice z ježka by nám zrejme tiež veľmi nechutili. Takto sa nazýva jež napríklad v Ochtinej, v Rochovciach či v Revúcej. Iné znenia: ternovo prasä (Rakovnica), trnova prasä (Brusník), jiežik/ježo (Gemerská Poloma) a i. |
|
6. |
Iba v rakovnickej riekanke: Jä som malí chlapec, viskošial som na pec. Z peci do kúta, zabial som kohúta. Kohút na hrušku, horár pre pušku, zabial mókušku. Mókuška = veverica (napr. Rakovnica, Slavoška, Rybník, Revúca, Ochtiná). Inak: veveriška, veveric a i. |
|
7. |
Pokiaľ viem, tak iba v Škótsku. Na Gemeri nosia kamže či kanže, teda sukne, iba ženy. |
|
8. |
Teoreticky by to bolo možné, no rozhodne vám to neodporúčam. Je v ňom príliš veľa baktérií a určite by vám nechutil. Takto sa v Rožňavskom Bystrom nazýva handrička na riad. V Revúcej sa hovorí: Koť se nechce vechťíkom, potom se misí nechťíkom. V niektorých obciach sa pod slovom vechet rozumie aj zväzok slamy, ktorý sa okrem iného používal aj na umývanie koní v potoku (napr. Rejdová, Vyšná Slaná). Iné názvy: pomitok (Vlachovo), pomítník (Kobeliarovo), čutak (Rakovnica). |
|
9. |
Svoje uplatnenie nachádza pri prelievaní tekutín do fliaš či nádob s užším hrdlom. Ide o lievik. Takto sa nazýva v Gočaltove, v Rozložnej a v mnohých iných gemerských obciach (tolčär – Štítnik, tonšärik – Rakovnica, Gemerská Poloma, tóšär – Rybník, tóšärik – Brusník ap.). Toto slovo bolo prevzaté z maďarčiny. Iné názvy: lievik, liavik, liävik, ľievik, ľevik. |
|
10. |
Aby sa doň mohli kedykoľvek pozrieť. Takto totiž vo Vlachove – a v rôznych hláskových obmenách aj na väčšine Gemera – nazývajú zrkadlo (okrem hlädidlo aj hledidlo – Rejdová, ohlädžidlo – Ratková, ohledidlo – Jelšava ap.). Toto podstatné meno je odvodené od slovesa pozerať, hľadieť, ktoré má na Gemeri najčastejšie podobu hlädet/hlädeč (a inak). |
|
11. |
Áno. Súčasťou jej potravy sú okrem lieskových orechov či mladých výhonkov aj korkolúzi, teda šušky – plody ihličnatých stromov. Takto ich nazývajú v obciach v okolí Štítnika, napríklad v Koceľovciach, v Ochtinej, v Rochovciach či v Markuške. Iný názov: čutka, šiška. |
|
12. |
Šmingi by sme v drogérii hľadali zbytočne: pestujú sa v záhradách. Sú to egreše. Takto, prípadne aj ako šmíngi, sa nazývajú vo viacerých obciach ležiacich severne od Štítnika, napr. v Čiernej Lehote, v Koceľovciach, v Ochtinej, v Slavoške ap. Ďalšie názvy: šminki (Revúca), košmingi (Nižná Slaná), osmingi (Henckovce), chminki (Vyšná Slaná), chmienki (Vlachovo), kosmaški (Honce), pchiňe (Tisovec), bicki (Brusník), biske (Kyjatice) a i. |
|
13. |
Na Gemeri sa šatke hovorí hantúšok (Vlachovo, Slavoška, Nandraž, Muránska Dlhá Lúka, Ochtiná, Čierna Lehota a i.), prípadne aj krátko – hantušok, a to v obciach ležiacich blízko Horehronia (Rejdová, Vyšná Slaná, Hanková, Muránska Zdychava ap.). V niektorých obciach (najmä južnejšie v okolí Rožňavy) sa skloňuje v ženskom rode: hantúška (Gem. Poloma, Henckovce, Rakovnica, Honce a i.). Výrazu hantúšok je blízke slovo hantúch, ktoré v gemerskom nárečí pomenúva uterák. Ide o slová prevzaté z nemčiny. |
|
14. |
Výraz prepelica (aj prepeliška, prepelička, prepelka, prepelic, prepeľicä) pomenúva motýľa. V tomto význame sa používa v mnohých gemerských obciach (Vyšná Slaná, Vlachovo, Rejdová, Brdárka, Kobeliarovo, Gem. Poloma, Kameňany, Revúca, Jelšava, Rakovnica, Ochtiná, Muránska Dlhá Lúka a i.). |
|
15. |
Pretože v Gočove, ale aj v mnohých iných obciach Slanskej a Štítnickej doliny, sa pod pojmom sudi (niekde aj suďina) rozumie kuchynský riad. Iné názvy: räd, riéd, gráti; posledný tvar sa vyskytuje iba v obmedzenom počte gemerských obcí, slovo gráti sa v gemerskom nárečí oveľa častejšie používa na pomenovanie šiat: Ber si aj gráti hed od náz zo šifoníra! (Prihradzany). |
|
16. |
Najčastejšie sa označuje názvom hinta či hintaška/hintačka (Slavoška, Rejdová, Vyšná Slaná, Klenovec, Vlachovo, Ochtiná, Gemerská Poloma, Rakovnica, Drienčany, Sirk ap.). V Rejdovej sa rozlišuje hinta visiaca zo stropu (na kolísanie detí) a hintačka, teda hojdačka mimo izby (domu). S týmto podstatným menom súvisí aj sloveso hintat se/hintač sä vo význame hojdať sa, kolísať sa. Iné názvy: kolísanka, kolísaška, kolimbaška. |
|
17. |
Preklad viet v gemerskom nárečí do spisovnej slovenčiny: $1a) Vôl mi kríva. $1b) Pozri, koľko cencúľov je na tej streche! $1c) Nech sa radšej hončianska veža zvalí, ako by sa mala tá pálenka vyliať. (volit = chcieť radšej) $1d) Tá potvora všetko pomíňala, a teraz má v peňaženke voľno („prievan“). (bieuni = voľný, priveľký) $1e) Bociany letia, bude čľapkanica (daždivé počasie). $1f) Na podstení je kôš položený. $1g) Tadiaľto po hradskej išli. (hradská – vyasfaltovaná cesta) $1h) Kúpila som deťom jednu dyňu. |
Význam nárečových slov v úvodnej časti príspevku:
skočka lúčny koník (Sirk, Rejdová, Vyšná Slaná, Ochtiná, Rakovnica, Slavoška a i.), skoška (Gem. Poloma), skoš’ka (Kokava nad Rimavicou, š’ – vyslov ako východoslov. ś)
žabäcia ošká nezábudka (Rakovnica)
nádobní krásny/utešený (napr. Ratková, Jelšava, Rožňavské Bystré, Rakovnica), ďalšie významy: veľmi dobrý, vzácny
belaví belasý
hvara les (prevažná časť stredného Gemera)
pencurák hríb, huba (Slanská a prevažne aj Štítnická dolina), pencel (Rozložná, Chyžné ap.), päncel (Sirk, Rybník ap.), penceľ (Muránska Dlhá Lúka)
hadäcá postel papraď (Rakovnica)
najtro zajtra (Sirk, Kameňany, Rochovce, Rejdová, Rybník, Rakovnica ap.)
padat pršať (napr. Rejdová, Rakovnica), padač (napr. Rybník, Chyžné), padať (napr. Muráň)
ambríl dáždnik (Revúca, Čierna Lehota, Rakovnica, Gem. Poloma a i.), ambrieľ (Tisovec)
rôjtla rebrík (Rejdová)
živie striebro ortuť (Gemerská Poloma)
Zoznam bibliografických odkazov:
BAKOŠ, S. 1994. Krátky slovník nárečia slovenského – gemerského: Ako sa rozprávalo v stredogemerskom Rybníku. Bratislava : PRINT-SERVIS, 1994. 181 s. ISBN 80-88755-10-7.
BALLEKOVÁ, K. a i. 2006. Slovník slovenských nárečí 2, L – P. Bratislava : Veda, 2006. 1066 s. ISBN 80-224-0900-6.
BRUSNIČAN, M. 1987. Juhovýchodná rečová a nárečová hranica stredného Gemera. In: Vlastivedné štúdie Gemera 5. Martin : Osveta, 1987, s. 152 – 276.
BUFFA, F. a i. 1994. Slovník slovenských nárečí 1, A – K. Bratislava : Veda, 1994. 936 s. ISBN 80-224-0183-8.
GALLO, J. 1983. Muránska Zdychava. Košice : Východoslovenské vydavateľstvo, 1983. 336 s.
JÓNA, E. 2009. Novohradské nárečia. Bratislava : Veda, 2009. 164 s. ISBN 978-80-224-1070-0.
ORLOVSKÝ, J. 1975. Stredogemerské nárečia. Martin : Osveta, 1975. 266 s.
ORLOVSKÝ, J. 1982. Gemerský nárečový slovník. Martin : Osveta, 1982. 424 s.
ROMAN, J. 1974. Kokavské nárečie. Martin : Osveta, 1974. 88 s.
Online Tisovský slovník [online]. 2012 [cit. 2013-03-03]. Dostupné na internete: <http://www.tisovec.com/slovnik/list/tisovsky/slovensky/>.
Škola dlholúckeho nárečia [online]. 2011 [cit. 2013-03-05]. Dostupné na internete: <http://www.muranskadlhaluka.sk/?page=detailaktuality&cisloaktuality=43>.
Mgr. Gabriel Rožai
{jcomments on}

































Milí krajania, milé krajanky, vedeli ste o tom, že:
Študoval na gymnáziu v Brezne, divadelnú vedu a estetiku na Univerzite Komenského v Bratislave, divadelnú réžiu na VŠMU a na moskovskom divadelnom učilišti. Potom bol krátko rozhlasovým hlásateľom. Vlastnou réžiou začínal v divadle vo Zvolene a v Nitre a hosťoval vo všetkých mimobratislavských súboroch. V roku 1966 nastúpil ako režisér do Československej televízie v Bratislave do hlavnej redakcie literárno-dramatického vysielania, kde sa venoval najmä príprave mnohých adaptácií slovenských, ale aj svetových autorov. Patril k tvorcom slávnych a divácky obľúbených „bratislavských pondelkov“. V r. 1998 – 2003 bol vedúci katedry réžie Fakulty dramatických umení Akadémie umení v Banskej Bystrici. Bol členom Federálnej rady pre rozhlasové a federálne vysielanie a členom Rady STV (1992 – 1993). V roku 2006 dostal prémiu Literárneho fondu za celoživotné dielo v oblasti televíznej tvorby. -MM-
Študoval na viedenskej akadémii, špecializoval sa na romanticky poňaté krajinárstvo. V roku 1843 sa usadil v Sibini, kde pôsobil ako učiteľ kreslenia na ev. gymnáziu. Tu si otvoril fotografický ateliér s partnerom Karolom Kollerom a venovali sa najmä etnografickej fotografii. Z jeho práce zostalo približne 200 fotografií, ktoré boli očíslované a majú vysvetlivky v nemčine a rumunčine. Na všetkých je možné vidieť krásu ľudového kroja, ale aj niektoré aspekty tradičného transylvánskeho spoločenského života. Ako vášnivý cestovateľ namaľoval sériu krajiniek Karpát, v rokoch 1840 – 1842 počas jeho ciest navštívil horný Gemer, pobýval v Muráni a vytvoril tu dokumentárne a výtvarne pozoruhodné diela – Železné hámre na Muráni, Zrúcaniny hradu Muráň, veduta Revúcej s okolím, Silická jaskyňa a i. -MM-
Základné vzdelanie, i hudobné, získal v Ratkovej. Pokračoval na Učiteľskom ústave v Banskej Štiavnici, ako učiteľ začínal v Budinej, kde bol aj primášom vo vtedajšej miestnej ľudovej hudbe, neskôr učil v baníckom učilišti v Sirku, v Ratkovskom Bystrom, Ratkovej, v roku 1961 sa usadil s rodinou v Revúcej. Toto putovanie bolo vždy spojené s muzikou a zbieraním ľudových piesní. V roku 1973 bol jedným zo zakladateľov FS Lykovec v Revúcej. Vypomáhal FS Vlachovčan z Vlachova a spolupracoval aj s ľudovou hudbou FS Vepor z Klenovca a FS Kokavan z Kokavy nad Rimavicou. V októbri 1985 stál pri zrode FS Sinec v Hnúšti. Jeho hudobný odkaz zaznamenáva nahrávka hudby a piesní pod názvom Koj v tom Sirku bubnovali. Bol aj výrobcom ľudových hudobných nástrojov – píšťaliek, fujár, ale aj cimbalov. V roku 1998 mu bolo in memoriam udelené najvyššie vyznamenanie mesta Revúca – Zlatý Quirin. K jeho nedožitým 80. narodeninám sa v marci 2008 v Hnúšti, Revúcej a v Klenovci konal na jeho počesť významný slávnostný program pod názvom Život ako pieseň. -MM-
Študoval na gymnáziu v Rimavskej Sobote a na Čs. štátnej pedagogickej akadémii v Bratislave. V rokoch 1933 – 1943 pôsobil ako učiteľ v Tisovci a v Hnúšti, bol pracovník Matice slovenskej, spoluzakladateľ Osvetového ústredia v Bratislave, kde bol vedúcim prednáškového oddelenia a vydával Osvetový zborník. Bol zakladateľom a prvým vedúcim Katedry knihovedy a vedeckých informácií FF UK v Bratislave (1960 – 1981) a prodekanom FF UK pre štúdium popri zamestnaní. Venoval sa dejinám knihovníctva, osvety a vzdelávania dospelých. Z tejto oblasti vydal niekoľko monografií, čo úspešne zavŕšil spoluúčasťou na tvorbe encyklopedických diel Encyklopédia Slovenska (1977 – 1982), Pedagogická encyklopédia Slovenska (1985). Bol aktívny ako divadelný ochotník, režisér, prednášateľ, publicista a propagátor Gemera-Malohontu. Rekonštruoval knižné fondy poškodené vojnou. V Hnúšti je po ňom pomenovaná miestna knižnica. -MM-
Študoval na gymnáziách v Spišskej Novej Vsi a Rožňave, teológiu na evanjelickej teologickej akadémii v Prešove a na viedenskej univerzite. Pôsobil ako farár v Pribyline a v Pešti, kde kráčal v šľapajach svojho predchodcu Jána Kollára, na sklonku života sa stal biskupom banského dištriktu. Pričinil sa o oživenie Slovenského spolku v Budapešti, spoluzakladal časopis Dunaj (1874). Bol dlhoročným členom Zpěvníkovej základiny, obstarával nové vydania a viedol korektúry náboženských kníh a spisov a prispieval do novín a časopisov. Písal poéziu, prózu, humoresky, venoval sa aj dramatike, literárnej kritike i publicistike, v ktorej dominovala národná problematika s národno-výchovným poslaním. Široký výber zo svojej poézie a prózy vydal v troch zväzkoch pod názvom Nevädze. V Ratkovej má v areáli ev. kostola pomník s pamätnou tabuľou. -MM-
Po absolvovaní lýcea v Levoči učil v Revúckej Lehote, v Potoku, Ozdíne, v Turom Poli. Súkromne vyštudoval teológiu a ako kňaz pôsobil v Hornom Tisovníku. Ako skladateľ sa orientoval na hymnické zbory a klavírne kompozície. Zhudobnil asi 600 duchovných piesní a zostavil z nich zbierku. Venoval sa aj publicistickej činnosti a teórii hudby. Napísal knihu Náuka súhlasu, ako praktický návod k poznaniu harmónie v hudbe, ktorá bola prvým slovenským pokusom o učebnicu harmónie s terminológiou v slovenčine. Prispieval do rôznych časopisov, v ktorých komentoval súčasné hudobné udalosti, zaoberal sa otázkami národnej hudby, školstva, sociálneho postavenia učiteľov. Bol recenzentom hudobnín a hudobných udalostí. -MM-
Po absolvovaní Lekárskej fakulty UK v Bratislave pôsobil v nemocnici v Banskej Bystrici, neskôr v Ústave experimentálnej onkológie Slovenskej akadémie vied, kde bol v rokoch 1983 –1991 jeho riaditeľom. Od začiatku svojej vedeckej činnosti sa venoval experimentálnej a klinickej onkológiii a epidemiológii zhubných nádorov. Výsledky svojho výskumu v oblasti získanej rezistencie nádorov voči cytostatikám aplikoval v klinickej praxi, poznatky publikoval v domácich i zahraničných vedeckých časopisoch. Významná bola aj jeho medzinárodná spolupráca pri výskume rakoviny, absolvoval študijné pobyty v USA a v Anglicku. Od roku 1984 bol hlavným redaktorom medzinárodného časopisu o nádoroch Neoplasma. Bol členom viacerých vedeckých organizácií. Publikoval aj populárno-náučné články o rakovine a spolu s Jánom Siráckym napísal knihu O rakovine stručne, užitočne a pravdivo (1996). -MM-
Školské štúdiá absolvoval v Gemeri, Bratislave a v Kežmarku. Vyštudoval právo a v roku 1841 zložil advokátsku skúšku v Pešti. V rokoch 1842 – 1844 bol zástupcom prokurátora a tabulárnym sudcom Gemerskej župy. Od roku 1843 bol vedúcim medeného hámra a pražiarne v Štítniku. Podieľal sa aj na riadení papierenskej spoločnosti v Slavošovciach. Počas revolúcie 1848 – 1849 bol členom hornouhorského mimoriadneho súdu a neskôr kapitánom honvédov. Bol poslanec uhorského snemu vo volebnom okrsku Rožňava. Venoval sa podnikateľskej činnosti, bol podpredsedom Priemyselného spolku v Budapešti. Pracoval v administrácii luteránskeho cirkevného dištriktu Tisa, bol dozorcom štítnickej cirkvi, inšpektorom gemerského dekanátu a dozorcom luteránskej diakonie v Gemeri. Podieľal sa na novelizáciách vodného a banského zákona. -MM-
Do školy chodil v Ožďanoch, od 1843 na ev. lýceum v Levoči, kde bol aktívnym členom Jednoty mládeže slovenskej, zememeračské inžinierstvo študoval v Pešti. Počas štúdií praxoval u krajinského zememerača v katastri Oždian a Husinej. V r. 1856 – 1858 pracoval v Tisovci. Zapájal sa do národno-kultúrnych podujatí, bol zakladajúcim členom Matice slovenskej, členom jej literárneho odboru, patrónom slovenského gymnázia v Revúcej. Bol najvýraznejší predstaviteľ slovenského literárneho romantizmu, oživovateľ ľudových tradícií ako zdroja básnickej tvorby. V svojej básnickej tvorbe čerpal z ľudovej poézie, jej námetov, obraznosti a symboliky. Prekladal zo slovanskej poézie. Najväčší úspech dosiahol básňou Smrť Jánošikova. O ňom vyšli publikácie: Július Bolfík: Ján Botto. Život a dielo (1983), Pavol Vongrej: Ján Botto (1989) a i. -MM-