Dobšinského (v domácom nárečí zapísal napr. ľudovú rozprávku O ednom chudobnom mlinarevi), Gustáva Reussa (originál jeho vedecko-fantastickej prózy Hviezdoveda bol napísaný v gemerskom dialekte), Samuela Ormisa či Ľudovíta Kubániho, ktorý v poviedke Mendík využil jedno z gemerských nárečí na jazykovú charakterizáciu známej literárnej postavy: mäsiara Volovca. Kubáni však zaujal aj svojím autorským slovníkom, popretkávaným rôznymi „gemerizmami“ (napr. kamža, tajsť, strimovať), ktoré dali dielu charakteristickú regionálnu pečať a zároveň potvrdili, že slovná zásoba Gemera dokáže zaujímavo obohatiť a spestriť umelecký jazyk slovenskej literatúry. Často sa pohybujem po Slovensku a viem, že v jazykovo uvoľnenejšej, neoficiálnej komunikácii ľudia radi siahajú po nárečových slovách, snažiac sa nimi ozvláštniť, spestriť svoj jazykový prejav, odľahčiť komunikáciu či navonok vyjadriť príslušnosť k svojmu rodisku alebo k regiónu, v ktorom žijú. Niektoré z nárečových slov môžu byť natoľko späté s konkrétnym regiónom, že mnohí jeho obyvatelia po nich siahnu aj v oficiálnom jazykovom styku a ich nespisovnosť si uvedomia až po upozornení zo strany komunikačných partnerov (spomeňme napríklad príslovku neskoro, ktorá sa na Gemeri často nahrádza nárečovým tvarom pozde). Nárečie je ešte stále pevnou zložkou národného jazyka, ktorá je spojená s bezprostrednou jazykovou komunikáciou v kruhu rodiny, priateľov, krajanov. Nie je však kategóriou nemennou: vplyvom rôznych faktorov sa môže meniť, v krajnom prípade aj zaniknúť. Myslím si, že by bolo veľkou škodou prísť o toto v celoslovenskom meradle osobité nárečie. V súvislosti s týmto tvrdením by som chcel spomenúť konštatovanie slovenského jazykovedca Eugena Jónu, ktorý na margo susediaceho ipeľského nárečia – rozšíreného na pomerne malom geografickom území a odlišujúceho sa od okolitých nárečí – uvádza, že jeho výrazné jazykové znaky sa strácajú, a teda „ipeľské nárečie patrí viac minulosti ako prítomnosti a budúcnosti“. Uvedené konštatovanie sa do značnej miery vzťahuje aj na gemerský región. Výrazný vplyv na túto skutočnosť má migrácia obyvateľstva, hospodársky a s ním i kultúrny a jazykový vplyv silnejších regiónov a centier obklopujúcich územie v súčasnosti neprosperujúceho Gemera, ako aj oslabené kultúrne a spoločenské vzťahy medzi jednotlivými okresmi bývalej Gemerskej župy (predovšetkým kontakty nášho Rožňavského okresu s okresom Revúca, ktorý nám bol a domnievam sa, že ešte stále je kultúrne i jazykovo najbližším okresom, a to aj napriek tomu, že nás v súčasnosti rozdeľujú hranice dvoch odlišných vyšších územných celkov). Mojím osobným prianím – a možno aj apelom na ľudí pôsobiacich v kultúre – je, aby sa nám Gemerčanom podarilo zachovať spoločnú vývinovú kontinuitu aspoň v kultúrnej oblasti, pre ktorú by nemali byť hranice súčasných krajov prekážkou. Pokiaľ ide o prítomnosť, k zachovaniu nášho nárečového bohatstva prispievajú významnou mierou miestne folklórne súbory a iné ľudovoumelecké zoskupenia (spomeňme napríklad ochotnícky divadelný súbor Kočorhen z Revúčky), ako aj ďalší jednotlivci, interpreti a odborníci pôsobiaci v oblasti regionálnej kultúry vrátane jej zanietených šíriteľov. Za ich citlivý prístup k udržiavaniu a odovzdávaniu kultúrneho dedičstva našich predkov im patrí veľká vďaka.
V nasledujúcej časti príspevku na vás čaká kvíz gemerčiny, v ktorom si môžete overiť svoje nárečové znalosti, alebo sa aspoň dozvedieť pár nových, verím, že zaujímavých informácií. Do kvízu som zaradil slová známe na území celého Gemera, ale aj slová, ktoré sa používajú v konkrétnej gemerskej oblasti, zaujímavé svojím znením, teda hláskovým ustrojením, či osobitým, atypickým významom.
Poznámky: podčiarknutý znak ¬ ä čítajte ako dlhé široké ä. Nárečové slová sú zapísané kurzívou. Vychádzajúc zo zjednodušenej fonetickej transkripcie zapisujem v týchto slovách iba mäkké i (aj za spis. y). Mäkká výslovnosť je vždy označená mäkčeňom (ďeťi), v ostatných prípadoch je výslovnosť tvrdá (nechodí).
1. Ako je možné, že sa ščiepanki zvyknú klásť do pece, a pritom sa nimi nedá kúriť?
2. Prečo behá gemerským záhradkárom pri slove zimórijä mráz po chrbte?
3. Majú ríbezle a ríbajzel niečo spoločné?
4. Prečo by mašina nemala skončiť v rukách detí?
5. Patrí trnovia prase medzi domáce zvieratá?
6. Striehnu horári či poľovníci na mókuški?
7. Nosia muži kamžu?
8. Dá sa vechet konzumovať?
9. Ako nám môže byť v kuchyni nápomocný tolšär?
10. Prečo by hrdým vlachovským dievkam nemalo vo výbave chýbať hlädidlo?
11. Môže si veverička pochutiť na korkolúzoch?
12. Kupujú sa šmingi v drogérii?
13. Ako sa na Gemeri hovorí šatke, ktorou si ženy prikrývajú hlavu?
14. V Hankovej sa voľakedy hovorilo: Prepelica leto oznamuje, no a už se chlebu gazda raduje. Akého živočícha pomenúva prepelica?
15. Prečo sa v Gočove umývajú sudi každý deň?
16. Ako sa hovorí na Gemeri hojdačke?
17. Dokážete preložiť vety v gemerskom nárečí do spisovnej slovenčiny?
- a) Val mi šance. (Rakovnica, RV)
- b) Hlec, kelo cimbolou na tom dachu jesto! (Rejdová, RV)
- c) Volí se genšenská túren zvalit, ako tá pálenka vilät. (Honce, RV)
- d) Ta demanka šitko pokeltovala, a teraz ma f puľariku bieuno. (Vyšná Slaná, RV)
- e) Góľe ľeťá, buďe pľušť. (Muráň, RA)
- f) Na ščianke je košär položení. (Sirk, RA)
- g) Täto za tétéšom išli. (Mníšany, RA)
- h) Kúpila son ďeťen ednú geregiňi. (Kokava nad Rimavicou, PT; v min. súčasť Gemersko-malohontskej župy)
Tabuľka správnych odpovedí.
|
Číslo otázky |
Správna odpoveď |
|
1. |
Pretože nejde o naštiepané drevo, ako by sa mohlona prvý pohľad zdať, ale o sušené ovocie, presnejšie sušené krížalky ovocia (väčšinou jabĺk, hrušiek), spisovne zvané aj štiepky. Aby sa skôr usušili, dávali sa do vyhriatej pece. S obľubou sa konzumovali počas priadok, „na sliny“, aby ženy čím viac napriadli. Takto sa nazývajú štiepky v Rejdovej. Ďalšie názvy: šťapanki (Čierna Lehota), ščiapanki (Ratková), šťiepanki (Muráň, Tisovec), šťapki (Gočaltovo), ščiäpki (Rybník), šušianki (Rožň. Bystré), sušianki (Štítnik), šušienki (Gem. Poloma) a i. |
|
2. |
Pretože zimórijä im narobí v záhrade poriadnu neplechu: rozryje im záhony, je to totiž krt. Takto ho nazývajú v Rakovnici, v Rožňavskom Bystrom a zhodne, prípadne i v rôznych hláskových obmenách (zimórija, zimorlije a i.) aj v mnohých iných gemerských obciach (Honce, Ochtiná, Markuška, Slavoška, Muránska Dlhá Lúka, Revúca, Rákoš, Hostišovce, Rybník, Brusník a i.). Iné názvy: kertica (Vyšná Slaná), krťica (Klenovec), rijävica (Henckovce). |
|
3. |
Okrem prvých troch písmen vonkoncom nič. Ríbajzlel pomenúva v čiernolehotskom nárečí strúhadlo (napr. na strúhanie zemiakov). Iné názvy: rajbajznik (Rejdová), räjbadlo (Vlachovo), reseló (Rakovnica), rajbáš (Honce), rajbák (Rozložná), ríbajzlík (Brusník) a i. |
|
4. |
Pretože zápalky deťom do rúk nepatria. Pomenovanie mašina vo význame zápalky je zaužívané v Rakovnici a v Rožňavskom Bystrom a rovnako aj vo viacerých obciach stredného a západného Gemera (mašini; napr. Sirk, Kameňany, Brusník, Revúčka, Ploské). Iné názvy: švábliki (Rozložná), švábelká (Revúca). |
|
5. |
Nepatrí. A klobásky či jaternice z ježka by nám zrejme tiež veľmi nechutili. Takto sa nazýva jež napríklad v Ochtinej, v Rochovciach či v Revúcej. Iné znenia: ternovo prasä (Rakovnica), trnova prasä (Brusník), jiežik/ježo (Gemerská Poloma) a i. |
|
6. |
Iba v rakovnickej riekanke: Jä som malí chlapec, viskošial som na pec. Z peci do kúta, zabial som kohúta. Kohút na hrušku, horár pre pušku, zabial mókušku. Mókuška = veverica (napr. Rakovnica, Slavoška, Rybník, Revúca, Ochtiná). Inak: veveriška, veveric a i. |
|
7. |
Pokiaľ viem, tak iba v Škótsku. Na Gemeri nosia kamže či kanže, teda sukne, iba ženy. |
|
8. |
Teoreticky by to bolo možné, no rozhodne vám to neodporúčam. Je v ňom príliš veľa baktérií a určite by vám nechutil. Takto sa v Rožňavskom Bystrom nazýva handrička na riad. V Revúcej sa hovorí: Koť se nechce vechťíkom, potom se misí nechťíkom. V niektorých obciach sa pod slovom vechet rozumie aj zväzok slamy, ktorý sa okrem iného používal aj na umývanie koní v potoku (napr. Rejdová, Vyšná Slaná). Iné názvy: pomitok (Vlachovo), pomítník (Kobeliarovo), čutak (Rakovnica). |
|
9. |
Svoje uplatnenie nachádza pri prelievaní tekutín do fliaš či nádob s užším hrdlom. Ide o lievik. Takto sa nazýva v Gočaltove, v Rozložnej a v mnohých iných gemerských obciach (tolčär – Štítnik, tonšärik – Rakovnica, Gemerská Poloma, tóšär – Rybník, tóšärik – Brusník ap.). Toto slovo bolo prevzaté z maďarčiny. Iné názvy: lievik, liavik, liävik, ľievik, ľevik. |
|
10. |
Aby sa doň mohli kedykoľvek pozrieť. Takto totiž vo Vlachove – a v rôznych hláskových obmenách aj na väčšine Gemera – nazývajú zrkadlo (okrem hlädidlo aj hledidlo – Rejdová, ohlädžidlo – Ratková, ohledidlo – Jelšava ap.). Toto podstatné meno je odvodené od slovesa pozerať, hľadieť, ktoré má na Gemeri najčastejšie podobu hlädet/hlädeč (a inak). |
|
11. |
Áno. Súčasťou jej potravy sú okrem lieskových orechov či mladých výhonkov aj korkolúzi, teda šušky – plody ihličnatých stromov. Takto ich nazývajú v obciach v okolí Štítnika, napríklad v Koceľovciach, v Ochtinej, v Rochovciach či v Markuške. Iný názov: čutka, šiška. |
|
12. |
Šmingi by sme v drogérii hľadali zbytočne: pestujú sa v záhradách. Sú to egreše. Takto, prípadne aj ako šmíngi, sa nazývajú vo viacerých obciach ležiacich severne od Štítnika, napr. v Čiernej Lehote, v Koceľovciach, v Ochtinej, v Slavoške ap. Ďalšie názvy: šminki (Revúca), košmingi (Nižná Slaná), osmingi (Henckovce), chminki (Vyšná Slaná), chmienki (Vlachovo), kosmaški (Honce), pchiňe (Tisovec), bicki (Brusník), biske (Kyjatice) a i. |
|
13. |
Na Gemeri sa šatke hovorí hantúšok (Vlachovo, Slavoška, Nandraž, Muránska Dlhá Lúka, Ochtiná, Čierna Lehota a i.), prípadne aj krátko – hantušok, a to v obciach ležiacich blízko Horehronia (Rejdová, Vyšná Slaná, Hanková, Muránska Zdychava ap.). V niektorých obciach (najmä južnejšie v okolí Rožňavy) sa skloňuje v ženskom rode: hantúška (Gem. Poloma, Henckovce, Rakovnica, Honce a i.). Výrazu hantúšok je blízke slovo hantúch, ktoré v gemerskom nárečí pomenúva uterák. Ide o slová prevzaté z nemčiny. |
|
14. |
Výraz prepelica (aj prepeliška, prepelička, prepelka, prepelic, prepeľicä) pomenúva motýľa. V tomto význame sa používa v mnohých gemerských obciach (Vyšná Slaná, Vlachovo, Rejdová, Brdárka, Kobeliarovo, Gem. Poloma, Kameňany, Revúca, Jelšava, Rakovnica, Ochtiná, Muránska Dlhá Lúka a i.). |
|
15. |
Pretože v Gočove, ale aj v mnohých iných obciach Slanskej a Štítnickej doliny, sa pod pojmom sudi (niekde aj suďina) rozumie kuchynský riad. Iné názvy: räd, riéd, gráti; posledný tvar sa vyskytuje iba v obmedzenom počte gemerských obcí, slovo gráti sa v gemerskom nárečí oveľa častejšie používa na pomenovanie šiat: Ber si aj gráti hed od náz zo šifoníra! (Prihradzany). |
|
16. |
Najčastejšie sa označuje názvom hinta či hintaška/hintačka (Slavoška, Rejdová, Vyšná Slaná, Klenovec, Vlachovo, Ochtiná, Gemerská Poloma, Rakovnica, Drienčany, Sirk ap.). V Rejdovej sa rozlišuje hinta visiaca zo stropu (na kolísanie detí) a hintačka, teda hojdačka mimo izby (domu). S týmto podstatným menom súvisí aj sloveso hintat se/hintač sä vo význame hojdať sa, kolísať sa. Iné názvy: kolísanka, kolísaška, kolimbaška. |
|
17. |
Preklad viet v gemerskom nárečí do spisovnej slovenčiny: $1a) Vôl mi kríva. $1b) Pozri, koľko cencúľov je na tej streche! $1c) Nech sa radšej hončianska veža zvalí, ako by sa mala tá pálenka vyliať. (volit = chcieť radšej) $1d) Tá potvora všetko pomíňala, a teraz má v peňaženke voľno („prievan“). (bieuni = voľný, priveľký) $1e) Bociany letia, bude čľapkanica (daždivé počasie). $1f) Na podstení je kôš položený. $1g) Tadiaľto po hradskej išli. (hradská – vyasfaltovaná cesta) $1h) Kúpila som deťom jednu dyňu. |
Význam nárečových slov v úvodnej časti príspevku:
skočka lúčny koník (Sirk, Rejdová, Vyšná Slaná, Ochtiná, Rakovnica, Slavoška a i.), skoška (Gem. Poloma), skoš’ka (Kokava nad Rimavicou, š’ – vyslov ako východoslov. ś)
žabäcia ošká nezábudka (Rakovnica)
nádobní krásny/utešený (napr. Ratková, Jelšava, Rožňavské Bystré, Rakovnica), ďalšie významy: veľmi dobrý, vzácny
belaví belasý
hvara les (prevažná časť stredného Gemera)
pencurák hríb, huba (Slanská a prevažne aj Štítnická dolina), pencel (Rozložná, Chyžné ap.), päncel (Sirk, Rybník ap.), penceľ (Muránska Dlhá Lúka)
hadäcá postel papraď (Rakovnica)
najtro zajtra (Sirk, Kameňany, Rochovce, Rejdová, Rybník, Rakovnica ap.)
padat pršať (napr. Rejdová, Rakovnica), padač (napr. Rybník, Chyžné), padať (napr. Muráň)
ambríl dáždnik (Revúca, Čierna Lehota, Rakovnica, Gem. Poloma a i.), ambrieľ (Tisovec)
rôjtla rebrík (Rejdová)
živie striebro ortuť (Gemerská Poloma)
Zoznam bibliografických odkazov:
BAKOŠ, S. 1994. Krátky slovník nárečia slovenského – gemerského: Ako sa rozprávalo v stredogemerskom Rybníku. Bratislava : PRINT-SERVIS, 1994. 181 s. ISBN 80-88755-10-7.
BALLEKOVÁ, K. a i. 2006. Slovník slovenských nárečí 2, L – P. Bratislava : Veda, 2006. 1066 s. ISBN 80-224-0900-6.
BRUSNIČAN, M. 1987. Juhovýchodná rečová a nárečová hranica stredného Gemera. In: Vlastivedné štúdie Gemera 5. Martin : Osveta, 1987, s. 152 – 276.
BUFFA, F. a i. 1994. Slovník slovenských nárečí 1, A – K. Bratislava : Veda, 1994. 936 s. ISBN 80-224-0183-8.
GALLO, J. 1983. Muránska Zdychava. Košice : Východoslovenské vydavateľstvo, 1983. 336 s.
JÓNA, E. 2009. Novohradské nárečia. Bratislava : Veda, 2009. 164 s. ISBN 978-80-224-1070-0.
ORLOVSKÝ, J. 1975. Stredogemerské nárečia. Martin : Osveta, 1975. 266 s.
ORLOVSKÝ, J. 1982. Gemerský nárečový slovník. Martin : Osveta, 1982. 424 s.
ROMAN, J. 1974. Kokavské nárečie. Martin : Osveta, 1974. 88 s.
Online Tisovský slovník [online]. 2012 [cit. 2013-03-03]. Dostupné na internete: <http://www.tisovec.com/slovnik/list/tisovsky/slovensky/>.
Škola dlholúckeho nárečia [online]. 2011 [cit. 2013-03-05]. Dostupné na internete: <http://www.muranskadlhaluka.sk/?page=detailaktuality&cisloaktuality=43>.
Mgr. Gabriel Rožai
{jcomments on}

































Milí krajania, milé krajanky, vedeli ste o tom, že:
Do základnej školy chodil v Dobšinej, študoval na strednej škole v Rožňave, Kežmarku, Košiciach a Banskej Štiavnici, kde v roku 1869 získal titul banského inžiniera. Po štúdiách sa vrátil do Dobšinej ako banský merač a hutný inšpektor. Roku 1872 ho zvolili za riaditeľa dobšinských baní a súčasne ho poverili vykonávaním mestských inžinierskych prác. Staral sa aj o reguláciu ulíc mesta a najmä o kanalizáciu. Jeho zásluhou mala Dobšiná vynikajúco riešenú kanalizáciu. V r. 1872 – 1895 z vlastnej iniciatívy usporiadal a viedol 6 dvojročných banských školení. V roku 1870 v Slovenskom raji v doline Hnilca spolu s A. Megom a G. Langom objavil Dobšinskú ľadovú jaskyňu, ktorej venoval veľkú pozornosť. Zameral ju, vyhotovil mapy, publikoval správy o jaskyni, vysvetľoval vznik ľadových útvarov, ich trvácnosť a rast. Bol aj priekopníkom rozvoja cestovného ruchu v okolí jaskyne. Na jeho počesť bola jeho menom pomenovaná Základná škola v Dobšinej.. -MM-
Niektoré zdroje uvádzajú, že miestom jeho rodiska boli Košice. Svoje detstvo prežil vo Vlachove. Po skončení štúdií v rôznych mestách Európy sa začala jeho politická kariéra ako poslanca Uhorského snemu za Turniansku župu. Bol riadnym členom Uhorskej akadémie vied. V rokoch 1867 – 1881 bol gemerským županom, od roku 1881 poslanec Uhorského snemu za Rožňavu. Jeho pozornosť sa sústreďovala na výtvarné umenie, na starožitnosti a rôzne kuriozity, archeológiu, numizmatiku či na predmety viažuce sa na uhorské národné dejiny. Svoje zbierky sústreďoval na svojich sídlach. Začiatkom 80. rokov 19. storočia sa pustil do veľkej prestavby rodového sídla v Betliari. Vlastnil bane a huty na Gemeri, ktoré zmodernizoval, vo veľkej miere zasiahol do vývoja podnikania v oblasti ťažby a spracovania železnej rudy. Pochovaný je v rodinnej hrobke na Krásnej Hôrke v sarkofágu, ktorý zdobia skrížené banícke kladivá a nápis s titulom Železný gróf. -MM-
Študoval na gymnáziu v Rimavskej Sobote a na ČVUT v Prahe. V r. 1940 prišiel do Továrne na káble v Bratislave, kde pracoval do roku 1944. V roku 1944 sa podieľal na prípravách SNP v Tisovci, po jeho vypuknutí člen povstaleckej SNR, zástupca povereníka verejných prác, osvetový dôstojník 1. čs. armády na Slovensku. Po oslobodení pôsobil vo funkcii vedúceho odboru rekonštrukcie a plánovania Povereníctva priemyslu a obchodu v Košiciach, pracoval aj na ministerstve ľahkého priemyslu, stavebníctva, ťažkého priemyslu. Od roku 1963 bol ministrom stavebníctva. V rokoch 1968 – 1971 vedúci kancelárie SNR a vedúci odboru Ústavu ekonomiky a organizácie stavebníctva v Bratislave. V Tisovci pomohol pri výstavbe novej budovy základnej školy a pamätníka Dr. Vladimíra Clementisa. Je autorom mnohých štúdií, prejavov a článkov z problematiky obnovy národného hospodárstva, industrializácie, stavebníctva a ekonomiky riadenia. -MM-
Základnú školu navštevoval v Rožňave, potom v Revúcej, študoval na gymnáziu v Rožňave, ev. lýceu v Bratislave a na univerzite v Berlíne. V rokoch 1850 – 1852 pôsobil ako učiteľ v Ožďanoch a od 1853 v Rimavskej Sobote, kde bol prvým riaditeľom zjednoteného protestantského gymnázia, potom ako riaditeľ učiteľského ústavu v Lučenci. Organizátor stredného školstva v Gemeri a Novohrade. Bol aj literárne činný, písal príležitostnú poéziu, vydal učebnicu maďarského jazyka pre stredné školy, publikoval články a štúdie z oblasti pedagogiky a filozofie. -MM-
V detstve pôsobil ako mendík, od roku 1816 hlásnik v Kokave a Polome, od roku 1829 žil v Hačave a pracoval ako kolportér slovenských a českých kníh. Napriek vrodenej zrakovej chybe prechodil nielen celé Slovensko, ale aj Prahu, Viedeň, Pešť a Dolnú zem. Predaj kníh, ktoré mu zverovali vydavatelia, spájal i s poúčaním a národným uvedomovaním, šíril kultúru a osvetu. Autor príležitostných a gratulačných veršov na melódie ľudových a duchovných piesní. Zbieral ľudové piesne a rozprávky. Životné osudy a zážitky opísal vo Vlastnom životopise. Svoje knižné zbierky daroval študentským knižniciam, Matici slovenskej a revúckemu gymnáziu. V Hačave je jeho pamätník s bustou od J. Hovorku (1968). Je hrdinom historického románu Ľuda Zúbka V službách Mateja Hrebendu. Jeho menom je pomenovaná Knižnica Mateja Hrebendu v Rimavskej Sobota a špeciálna Knižnica pre nevidiach Mateja Hrebendu v Levoči. Od roku 2000 sa v rámci dňa mesta Hnúšťa koná literárna súťaž v poézii a próze pod názvom Hrebendova kapsa. -MM-
Po maturite v Leviciach študoval na Prírodovedeckej fakulte KU v Prahe. Pôsobil ako učiteľ na rôznych miestach, od r. 1935 na gymnáziu v Leviciach, ktorého bol niekoľko rokov aj riaditeľom. Na každom svojom pôsobisku vedel u žiakov vzbudzovať záujem o štúdium matematiky a dosahovať výborné vyučovacie výsledky. Počas pôsobenia v Banskej Bystrici sa zúčastnil SNP ako člen Revolučného národného výboru. Bol jedným zo zakladateľov Pobočky JSMF v Nitre, ktorá mu pri jeho 75. narodeninách udelila Medailu za zásluhy o rozvoj matematiky a fyziky a vyslovila mu uznanie za dlhoročnú pedagogickú prácu. Pedantným plnením povinností bol vzorom svojim žiakom i svojim kolegom. Gymnázium v Leviciach nesie jeho meno. -MM-
Gymnázium navštevoval v Rimavskej Sobote a v Kežmarku, potom absolvoval štúdium na lesnísckom odbore Baníckej a lesnej akadémie v Banskej Štiavnici. Od r. 1897 zamestnanec koburgovského veľkostatku v Jelšave, neskôr vedúci štátnej lesnej správy v Spišskej Sobote a na lesnom oddelení v Poprade, v rokoch 1928 – 1937 bol vedúcim lesného oddelenia Krajinského úradu v Bratislave. Zameriaval sa na dozor nad hospodárením v štátnych a niektorých súkromných lesoch i v lesoch spoločenstiev. Zorganizoval účinnú pomoc pri odstraňovaní následkov víchrice vo Vysokých Tatrách (1915). Prispieval odbornými článkami do časopisu Slovenské lesné a drevárske hospodárstvo. V roku 1935 bol založený Zimanov fond na podporu študentov Štátnej vyššej lesníckej školy v Banskej Štiavnici. V rokoch 1938 – 1941 bol predsedom Zväzu loveckých ochranných spolkov na Slovensku.
Študoval v Rožňave a na Učiteľskom ústave v Banskej Bystrici, potom učiteľ a organista v Pohorelej. Skomponoval vyše 100 cirkevných skladieb, z ktorých v roku 1883 vydal spevník pohrebných piesní Trúchlivé hlasy a v roku 1894 Adventné a vianočné piesne. Zbieral a knižne vydal zbierku Slovenské ľudové piesne, vzťahujúce sa na Muráň. V periodikách Slovenské noviny a Vlasť a svet uverejnil okolo 20 ľudovýchovných poviedok, hlavne s historickými námetmi. Zostavil dvojjazyčné šlabikáre a čítanky, učebnicu zemepisu a dejepisu Európy, z maďarčiny do slovenčiny preložil Droppove Dejiny hradu Muráň. Bol členom výboru Gemerskej župy, prvý predseda Veľkorevúckeho učitelského spolku, predseda Muránsko-horehronského učiteľskeho spolku, hlavný notár učiteľského spolku v rožňavskom biskupstve. -MM-
V roku 1886 zložila poštársku skúšku v Revúcej, potom celý život žila v Blatnici. Prvé poznatky z botaniky získala od Václava Vraného, svojho učiteľa v ľudovej škole v Jelšave. Jej meno sa natrvalo zapísalo do botanickej nomenklatúry v roku 1893, keď na vrchu Tlstá objavila dosiaľ neznámy zaujímavý bodliak, ktorý neskôr pomenovali podľa nej. Zbierala a určovala rastliny, popísala ich viac než sto. Svoje poznatky publikovala v odborných časopisoch, zväčša pod pseudonymom. Udržiavala kontakty s poprednými slovenskými a maďarskými botanikmi. Jej rozsiahly herbár (4874 položiek) je uložený na Katedre botaniky Prírodovedeckej fakulty UK v Bratislave. Venovala sa aj hvezdárstvu, mineralógii a speleológii, zbierala tiež dialektologický materiál. -MM-
Maliarstvo študoval v Budapešti. Na Slovensku reštauroval nástenné maľby, najmä v oblasti Gemera a Malohontu. Odkrýval a dokumentoval nástenné maľby v kostole v Štítniku, kde aj architektonicky dotvoril jeho interiér, a v gemerských obciach Ochtiná, Koceľovce, Chyžné, Rybník, Žíp, Rákoš, Šivetice, Rimavská Baňa a mnohých iných mimo tohto regiónu. Pri reštaurácii postupoval ako výskumník a dokumentarista nálezov, ktoré starostlivo kopíroval. Jeho akvarelové kópie sú dôležitým dokladom pri štúdiu slovenskej stredovekej nástennej maľby. Jeho manželka Anna Héneszová pochádzala z Rožňavy. -MM-
Študoval na gymnáziu v Rožňave, na lýceu v Bratislave, medicínu na univerzite vo Viedni. Od roku 1830 lekár v Rožňave, od 1834 hlavný lekár Gemersko-malohontskej stolice, od 1850 lekár nemocnice v Rimavskej Sobote, od 1857 domáci lekár J. Andrássyho a lekár panstva kniežat z rodu Coburg vo Veľkom Blhu. V roku 1831 založil v Rožňave kasíno. Publikoval odborné práce o liečivých minerálnych prameňoch v Číži a tlačou vydal niekoľko prác z oblasti verejného zdravotníca. V roku 1867 bol zakladateľom a takmer štvrťstoročie prvým predsedom Gemerskej lekárskej a lekárnickej spoločnosti so sídlom v Rožňave a podieľal sa aj na jej prednáškovej a publikačnej činnosti. Na znak ocenenia jeho práce mu bol udelený Vojvodcovský saský – ernestínsky domáci Rad. Súhlas na nosenie udeleného rytierskeho kríža dostal od cisára Františka – Jozefa I. v roku 1879. -MM-
Pracovník Zemského vojenského veliteľstva v Bratislave, vládny komisár, verejný a štátny notár v Rimavskej Sobote, neskoršie v Tisovci, kde bol spoluzakladateľom sokolskej jednoty ako súčasti hasičského zboru. Od r. 1945 až do dôchodku pôsobil ako štátny notár opäť v Rimavskej Sobote. Ako dôstojník rakúsko-uhorskej armády bol v ruskom zajatí a bol spolutvorcom čs. légií. Počas SNP pracovník veliteľstva 1. čs. armády na Slovensku v Banskej Bystrici, zástupca hlavného veliteľa a vedúci osobného oddelenia Hlavného štábu partizánskych oddielov na Slovensku. Účastník moskovských rokovaní o zložení novej vlády (1945). Po oslobodení dôstojník ČSĽA. V r. 1922 bol vyznamenaný Čs. vojnovým krížom 1918, v r. 1950 Radom SNP II. triedy. -MM-