Ta dakodi spominali, že tu bu jeden, volali ho Mocni Ďurman. No a ja to tak rečujem, že se narodiu u Ďurmana v drevenej chiži... No a jak už narosnu, jako velki parobok jak bu, tak z ocom, aj zo starim ocom, no jako chlapi z domu, ta kosili na Rounej (na Stolici). No a že prišli tam ku nim viac chlapou, tak zo šiesti chlapi (no bo to buli oni jako zbojnici, ťe chlapi). Se im poklonili: „Pamboh pomahaj!“ „Pamboh usliš a pomahaj i vam! Ta čo ste nam prinesli, chlapi?“ „Ta mi zmo se vam prišli opitat, či bi ste nam nevedeli povedat, de to biva tot Mocni Ďurman!“ No a on, jak to slišeu, ta ziau pavuza do ľavej ruki... To pavuz je takie dluhie drevo, aspon štirimetrovie, taki druk. A s tim drukom se zapasovalo seno na voze. No tak to je ťaškie. To musi mat aj tricet kilou, no nach ma dvacetpet, ale i tricet. A on ho ulapiu za tenči konec. No a teraz autak že zodvihnuu a ukazau, že: „Aha, ande biva Mocni Ďurman!“ No a ukazau na Rejdovu. No ta oni hned už pochopili, že chto je, no tak to potem taka legenda bula, že ho jako ziali ku sebe do partiji, no a že potem s nima chodiu po tich huorach. No a že jak už ťe dukati si nazbijali, no tak si každi kceu do svojho chotara dagdej zakopat tot poklad. No a že on, tot Ďurman, bi bu jako kceu ťež tu na Rounej zakopat poklad. No tak aj teraz tam volamo „Ku trom smerekom“, na Rounu, tak pod tima troma smerekami že bu zakopani tot poklad. No a či je tam, či ho už dachto najšou, no ta to se nevie. No ale volamo aj teraz „Ku trom smerekom“, de zakopaň(i)e pokladi.
Rozprávala pani Mária Brdárska-Janoška; rejdovské (gemerské) nárečie.
Zapísal Mgr. Gabriel Rožai
v roku 2008.
Slovník:
autak – takto
ande – tam
Vysvetlivky k textu:
Text je zapísaný zjednodušenou transkripciou z dôvodu lepšej zrozumiteľnosti. Znelostnú asimiláciu uplatňujem len pri písaní predložiek – keďže môže mať svoje špecifiká, napr. s nich, f nej – a tiež na začiatku a vnútri slov (zo starim ocom, ftodi, ťaškie, ale už poklad, jak už ťe, pamboh ap. namiesto reálne vysloveného poklat, jag uš ťe, pamboch). Používam jednotné zapisovanie vokálu i (ribi, biva, po tich). V rejdovskom nárečí sa výslovnosť obojperného u (mau, chlapou, ďouka) vyskytuje aj v postavení pred samohláskami, namiesto spisovného v (uolamo, neuiem, kauoui ap.), pre lepšiu zrozumiteľnosť textu som však tento zápis nepoužil, aby nedošlo k jeho nesprávnej interpretácii (zapisujem len volamo, neviem ap.). Tento jav však patrí k charakteristikám miestneho dialektu, preto naňho upozorňujem aspoň v tejto časti. Znak (i)e označuje slabú jotáciu namiesto plnej dvojhlásky ie.
G. R.
{jcomments on}
































Do venca legiend o gemerských zbojníkoch by som chcel prispieť ľudovým rozprávaním, zaznamenaným v súčasnosti, o Mocnom Ďurmanovi z Rejdovej. Prívlastok „Mocný“ získal vďaka svojej výnimočnej fyzickej sile a podľa legendy bol najsilnejším členom miestnej zbojníckej družiny (jej súčasťou mohol byť aj Mišo Vdovec, zvaný Dovčík).
Pracoval ako redaktor vo vydavateľstve Osveta v Martine a vydavateľstve Mladé letá a Slovenský spisovateľ v Bratislave. Napísal mnohé detské rozprávky, povesti, dobrodružno-historické romány, ale aj psychologické diela pre dospelých, televízne a rozhlasové scenáre. Rodnému kraju venoval nejednu svoju prácu, k Muráňu sa viaže televízny scenár Pieseň o Muráni (1974), povesť Tomáš a lúpežní rytieri, životným osudom P. Dobšinského je venovaná kniha Zlatá podkova, zlaté pero, zlatý vlas (1997) a Rozprávkar a rozprávnica (2006). .- MM-
Základné vzdelanie nadobudol v Tisovci. V rokoch 1853 – 1855 študoval na gymnáziu v Rimavskej Sobote, potom v Levoči a v Těšíne, teológiu a filozofiu vo Viedni, kde pracoval v študentskom spolku Tatran. V rokoch 1866 – 1871 pôsobil ako riadny profesor na Prvom slovenskom gymnáziu v Revúcej, kde vyučoval slovenčinu, nemčinu, latinčinu a gréčtinu, zároveň na Učiteľskom semenisku (ústave) vyučoval kreslenie. V Revúcej sa venoval ľudovýchovnej a osvetovej činnosti, pomáhal zakladať a rozvíjať ochotnícke divadlo. Jeho zásluhou v tomto období vzniklo aj divadelnícke hnutie v rodnom Tisovci, kde vybudoval aj javisko. Popri pedagogickej práci sa venoval aj literárnej tvorbe. Debutoval veršami Hlasy z cudziny, potom vyšla zbierky Spomienky a Zvuky gemerské. Rôznymi článkami prispieval tiež do viacerých časopisov a novín. - MM-
Študoval na Baníckej a lesníckej akadémii v Banskej Štiavnici. V roku 1884 pracoval ako praktikant na riaditeľstve Rimamuránsko-salgótarjánskej spoločnosti v Ózde. Od r. 1887 bol banským úradníkom, v rokoch 1879 – 1900 vedúcim banského závodu v Železníku, kde sa v podstatnej miere zaslúžil o dobudovanie ťažobného závodu výstavbou povrchových zariadení, o sprístupnenie ložísk úvodnými banskými dielami a i. V r. 1900 – 1905 bol banským správcom v Rožňave, od 1905 tajomníkom banského riaditeľstva v Ózde. V r. 1897 na zasadnutí Gemersko-borsodskej pobočky Krajinskej uhorskej baníckej a hutníckej spoločnosti predložil návrh na vybudovanie baníckeho múzea v Rožňave a v r. 1902 s A. Müllerom vypracovali projekt interiérov múzea. Bol členom Krajinskej maďarskej baníckej a hutníckej spoločnosti. Zúčastnil sa na vydaní baníckej a hutníckej monografie Gemerskej a Borsodskej župy (1907), na ktorej spracoval časť o baníctve, o. i. aj z národopisného hľadiska..- MM-
Prvé gymnaziálne triedy absolvoval v Gemeri, študoval na Evanjelickom lýceu v Levoči, člen družiny štúrovcov na Evanjelickom lýceu v Bratislave, filozofiu a históriu študoval na univerzite v Halle. Profesor a riaditeľ Evanjelického gymnázia v Modre, redaktor Orla. Pôsobil vo Vindšachte, Modre, Těšíne a Martine. Vrcholným jeho dielom je Reštavrácia – historické svedectvo o politických kortešačkách a živote slovenského zemianstva. Dej jeho povesti Knieža liptovské je umiestnený do Liptova, Gemera a Spiša, do miest, ktoré Kalinčiak dôverne poznal. Napísal viacero
Študoval na gymnáziu v Rimavskej Sobote, teológiu v Prešove a v Lipsku. 30 rokov pôsobil v Rimavskej Píle (dnes časť Tisovca). Potom žil v Banskej Bystrici, kde pomáhal manželke Terézii Vansovej pri redigovaní časopisu Slovenská žena. Bol vynikajúci kazateľ, autor kázní, príležitostných rečí a úvah, presadil sa najmä romantickými a historickými poviedkami. Bol aj ochotníckym hercom slovenského divadla v Tisovci. V roku 1893 inicioval vznik Píľansko-hačavského potravného a úverového družstva, zaoberal sa včelárstvom a pomológiou. O tejto problematike publikoval aj články. - MM-
Študoval v Kolíne a na gymnáziu v Prahe. Pôsobil ako daňový úradník a ako prednosta Berného úradu v Revúcej, krátko v Rimavskej Sobote a inde. Patril medzi významných faunistikov Slovenska. Zbieral chrobáky v okolí Revúcej, najmä na Muránskej a Silickej planine. Svoje zberateľské cesty podnikal aj do zahraničia. Zhromaždil zbierku s vyše 15 tisíc exemplármi, ktorá je uložená v Slovenskom národnom múzeu v Bratislave. Bol členom Československej entomologickej spoločnosti a Slovenskej entomologickej spoločnosti SAV. - MM-
Študoval na gymnáziu v Rožňave a v Dobšinej, na lýceu v Kežmarku a na univerzite v Jene. Pôsobil ako riaditeľ gymnázia v Novom Sade a od r. 1833 ako profesor v Prahe. Kliesnil cestu novým názorom na literatúru a presadzoval jej aktívny vzťah k životu, k ľudovej kultúre. Položil vedecké základy slavistiky a bol predstaviteľom úzkych vzťahov medzi Čechmi a Slovákmi. Zaslúžil sa o rozvoj vedeckého bádania, školskej reformy a budovanie slavistických katedier. Intenzívne sa venoval štúdiu prameňov a pamiatok slovanských literatúr, výsledky štúdia publikoval v dielach Dejiny slovanskej reči a literatúry podľa všetkých nárečí, Slovanské starožitnosti, Slovanský národopis a mnohé ďalšie. Jeho meno nesie univerzita v Košiciach.- MM-
V r. 1861 – 1864 študoval v Rožňave, právo vo Viedni a Budapešti. Trvalým poľom jeho verejného účinkovania sa stala politika. Na cirkevných i svetských fórach bojoval proti zatvoreniu slovenského gymnázia v Revúcej. Inicioval vznik Slovenskej národnej rady, ako najvyššieho zastupiteľského orgánu slovenského národa, ktorá sa oficiálne konštituovala 30. októbra 1918 na pamätnom deklaračnom zhromaždení v Martine a stal sa jej predsedom. V roku 1919 sa stal spolupredsedom Matice slovenskej a čestným predsedom Slovenskej národnej a roľníckej strany. Okrem národnostných politických otázok vo svojich článkoch venoval pozornosť aj hospodárskym a sociálnym problémom. - MM-
Po vyučení pracoval ako baník a elektrikár v Lubeníku. V r. 1955 sa presťahoval z Rožňavy do Šivetíc, kde sa až do vysokého veku realizoval ako umelecký keramikár. Vyrábal rôzne upomienkové predmety (reliéfy s motívom jaskýň, hrnčeky a pod.) pre Správu slovenských jaskýň, ktoré sa potom predávali pred jaskyňami ako suveníry. Zakladateľ a duša gemersko-licineckej jaskyniarskej skupiny (OS SSS Gemer-Licince). Ako prvý 18.7.1964 vnikol do útrob Krásnohorskej jaskyne v Slovenskom krase. Bol spoluobjaviteľ Novej Brzotínskej jaskyne na Plešiveckej planine (1954), Gemerskoteplickej jaskyne (1959) na planine Koniar. Patril k prvým prieskumníkom jaskyne Homoľa na Muránskej planine v Spišskogemerskom krase, Kamenianskom krase (jaskynná subsústava Jánová-Čurgov), v oblasti Striebornej lúky v najzápadnejšom cípe Koniarskej planiny a iné. Na jar 2018 mu Slovenská speleologická spoločnosť udelila čestné členstvo. - MM-