Veľmi veľa detailov v miere rozdielnosti v nárečiach na malom územnom priestore Gemera je dané i geografickým charakterom terénu. Gemer rozbrázdený množstvom riek, riečok, údolí - údoličok, kopcov, hôr, vrchov tieto charakteristiky predurčoval, limitoval aj podmieňoval. Medzi blízko seba ležiacimi dedinkami vykazuje rozdiel dialektu markatné zmeny. Napr. slovko čo – šva, sa, šo, ša. Alebo slovko odkiaľ – skä, skiaď, skaď, skej, ské. Nechoďme hlbšie do komparatívnych analýz, bolo by to náročné a museli by sme poznať genézu vývoja nárečí od najstarších čias. Čo môžeme povedať? Konkrétne o ratkovskom nárečí môžeme povedať, že vzniklo tu v údolí Západného Turca a nikde inde sa v tej írečitej podobe nevyskytuje a v hláskotvorbe nadväzuje na najstarší vývin od 10. do 13. storočia, ale potom tiež môžeme povedať, že je to autochtónne územie našich predkov, v ktorom nárečové prvky nadväzujú na rozpad staroslovienčiny, ale tým i na „veľkomoravskú“ históriu. Pripomeňme zaujímavý fakt, že v údolí Východného Turca (Rákoš, Kameňany) našla sa keramická industria z obdobia Veľkej Moravy.
Pripomeňme, že mnohé slova v nárečí gemerskom na prvý pohľad sú cudzieho pôvodu - povedzme si, že Gemerčania ich prijímali, vstrebali, nárečove menili i šľachtili podľa konkrétného regionálneho vzorca. Ide o tzv „barbarizmy“ - hovoria o Gemerčanoch –Revúčanoch, Sirkovčanoch, Ratkovčanoch, Štítníčanoch atď. a ich kontaktoch s bližším, vzdialenejším alebo vzdialeným okolím, krajinou i etnikami. Príležitostí na to v histórii bolo dosť, tatársky vpád s následnou kolonizáciou nemeckou, rusínskou, valašskou, turecké vpády s presunom obyvateľstva maďarského pôvodu na sever, stavovské povstania. Najviac „cudzorodých“ slov na Gemeri je prevzatých z maďarčiny, nemčiny, ukrajinčiny, rumunčiny, hodne je odvodených z latinčiny i z angličtiny (ambrela - ambríl), ale i z turečtiny (palang -plot). Dodajme, že i moderné slová a výrazy sa dodnes dialektizujú. Aj na najmodernejšom mercedese sa v Ratkovej „käruje“.
Ako skromný tvorca poézie spomeniem mne milé „frazeologizmy“ z hovorovej ratkovčiny, ktoré ma momentálne napádajú, napr: niekto zadýchaný dýcha ako „z mechó“, niekto nevládze - celkom „sä sklägav“. Vyskytujú sa i pekné poetické trópy (používanie slov v inom – prenesenom význame): usadenina po káve “grunt“, alebo „múr sä oščíva“ - kameň prevzal vlastnosť živej bytosti, alebo pekné eufemizmy „krava sä nabehala“ – vizuálny jav krava bežiaca pred býkom symbolizuje oplodnenie, alebo „Bachusä chválä“ - pijú alkohol, alebo „báči naveky tašó“ - ujo už zomrel, „ništ nechyrovač“ - nič sa nevie, alebo mrzké poetické dysfemizmy (výrazy s negatívnym citovým zafarbením) „bohdaj by skapav“ - nie v zmysle stratil sa, ale aby zomrel. Ďalej napr. archaizmy „nit z toho žädon chasen“ - nieto z toho nijaký úžitok, pleonazmy „ni, ni, ništ väc nit“ - niekoľkonásobné zdôrazňovanie záporu, že niečo už vôbec niet. Metonymia (prenášanie významu na základe vnútornej súvislosti): keď na Novej ulici v Ratkovej zhasnú svetlá, povedia „no, Nová ulic už spí“. A tak ďalej by som mohol citovať. Najviac do uší bijúce slová, ktoré „ratkovčina“ produkuje, sú slová po mäkkej spoluhláske „ď“. Ak za ňou nasleduje samohláska u, i alebo dvojhláska ie, vtedy sa dievča povie „džiavšä, dieťa - „džitä“, dedina „dedžina“, diera „džiara“, ale aj dym sa povie „džim“. Dovolil som si len niekoľko ukážok. Viackrát som sa unášal článkami na stránkach Maj Gemer, publikovanými v ktoromkoľvek gemerskom nárečí – zneli mi ľubozvučne a úžasne prítulne.
Musím ešte spomenuť Ratkovčana, už nežijúceho JUDr. Ľudovíta Levku, ktorý rozpracoval „gramatiku“ ratkovského dialektu veľmi podrobne (podstatné mená, prídavné mená, slovesá, zámená, skloňovanie, časovanie a doplnil veľmi rozsiahlym slovníkom ratkovských slov).
Článok môžeme skromne vnímať i ako podiel účasti internetovej strány Maj Gemer k Medzinárodnému dňu materinskej reči, ktorý pripadá na deň 21. februára.
Miroslav Ďurinda
Košice, 17.2. 2012
































Populárnym štýlom v článku na stránke Maj Gemer chcem sa zmieniť niekoľkými vetami o gemerských nárečiach so zameraním hlavne na írečitú ratkovčinu, ktorú prítulne a nie s dešpektom nazývame medzi sebou dôverne „švakaninou“. V komunikácii na prvý pohľad upúta svojou neopakovateľnou írečitosťou. Z pozície historického poohliadnutia pripomeňme, že i Matej Bell (1684-1749), polyhistor a „pýcha Uhorska“, ako ho „ráčila“ menovať cisárovná Mária Terézia, zmieňuje sa o ratkovskom nárečí a charakterizuje ho ako najviac znečistené zo všetkých gemerských dialektov. Dialektológ viedenskej univerzity Dr. František Pastrnek tiež sa venoval ratkovskému, ale aj iným gemerským
Pracoval ako redaktor vo vydavateľstve Osveta v Martine a vydavateľstve Mladé letá a Slovenský spisovateľ v Bratislave. Napísal mnohé detské rozprávky, povesti, dobrodružno-historické romány, ale aj psychologické diela pre dospelých, televízne a rozhlasové scenáre. Rodnému kraju venoval nejednu svoju prácu, k Muráňu sa viaže televízny scenár Pieseň o Muráni (1974), povesť Tomáš a lúpežní rytieri, životným osudom P. Dobšinského je venovaná kniha Zlatá podkova, zlaté pero, zlatý vlas (1997) a Rozprávkar a rozprávnica (2006). .- MM-
Základné vzdelanie nadobudol v Tisovci. V rokoch 1853 – 1855 študoval na gymnáziu v Rimavskej Sobote, potom v Levoči a v Těšíne, teológiu a filozofiu vo Viedni, kde pracoval v študentskom spolku Tatran. V rokoch 1866 – 1871 pôsobil ako riadny profesor na Prvom slovenskom gymnáziu v Revúcej, kde vyučoval slovenčinu, nemčinu, latinčinu a gréčtinu, zároveň na Učiteľskom semenisku (ústave) vyučoval kreslenie. V Revúcej sa venoval ľudovýchovnej a osvetovej činnosti, pomáhal zakladať a rozvíjať ochotnícke divadlo. Jeho zásluhou v tomto období vzniklo aj divadelnícke hnutie v rodnom Tisovci, kde vybudoval aj javisko. Popri pedagogickej práci sa venoval aj literárnej tvorbe. Debutoval veršami Hlasy z cudziny, potom vyšla zbierky Spomienky a Zvuky gemerské. Rôznymi článkami prispieval tiež do viacerých časopisov a novín. - MM-
Študoval na Baníckej a lesníckej akadémii v Banskej Štiavnici. V roku 1884 pracoval ako praktikant na riaditeľstve Rimamuránsko-salgótarjánskej spoločnosti v Ózde. Od r. 1887 bol banským úradníkom, v rokoch 1879 – 1900 vedúcim banského závodu v Železníku, kde sa v podstatnej miere zaslúžil o dobudovanie ťažobného závodu výstavbou povrchových zariadení, o sprístupnenie ložísk úvodnými banskými dielami a i. V r. 1900 – 1905 bol banským správcom v Rožňave, od 1905 tajomníkom banského riaditeľstva v Ózde. V r. 1897 na zasadnutí Gemersko-borsodskej pobočky Krajinskej uhorskej baníckej a hutníckej spoločnosti predložil návrh na vybudovanie baníckeho múzea v Rožňave a v r. 1902 s A. Müllerom vypracovali projekt interiérov múzea. Bol členom Krajinskej maďarskej baníckej a hutníckej spoločnosti. Zúčastnil sa na vydaní baníckej a hutníckej monografie Gemerskej a Borsodskej župy (1907), na ktorej spracoval časť o baníctve, o. i. aj z národopisného hľadiska..- MM-
Prvé gymnaziálne triedy absolvoval v Gemeri, študoval na Evanjelickom lýceu v Levoči, člen družiny štúrovcov na Evanjelickom lýceu v Bratislave, filozofiu a históriu študoval na univerzite v Halle. Profesor a riaditeľ Evanjelického gymnázia v Modre, redaktor Orla. Pôsobil vo Vindšachte, Modre, Těšíne a Martine. Vrcholným jeho dielom je Reštavrácia – historické svedectvo o politických kortešačkách a živote slovenského zemianstva. Dej jeho povesti Knieža liptovské je umiestnený do Liptova, Gemera a Spiša, do miest, ktoré Kalinčiak dôverne poznal. Napísal viacero
Študoval na gymnáziu v Rimavskej Sobote, teológiu v Prešove a v Lipsku. 30 rokov pôsobil v Rimavskej Píle (dnes časť Tisovca). Potom žil v Banskej Bystrici, kde pomáhal manželke Terézii Vansovej pri redigovaní časopisu Slovenská žena. Bol vynikajúci kazateľ, autor kázní, príležitostných rečí a úvah, presadil sa najmä romantickými a historickými poviedkami. Bol aj ochotníckym hercom slovenského divadla v Tisovci. V roku 1893 inicioval vznik Píľansko-hačavského potravného a úverového družstva, zaoberal sa včelárstvom a pomológiou. O tejto problematike publikoval aj články. - MM-
Študoval v Kolíne a na gymnáziu v Prahe. Pôsobil ako daňový úradník a ako prednosta Berného úradu v Revúcej, krátko v Rimavskej Sobote a inde. Patril medzi významných faunistikov Slovenska. Zbieral chrobáky v okolí Revúcej, najmä na Muránskej a Silickej planine. Svoje zberateľské cesty podnikal aj do zahraničia. Zhromaždil zbierku s vyše 15 tisíc exemplármi, ktorá je uložená v Slovenskom národnom múzeu v Bratislave. Bol členom Československej entomologickej spoločnosti a Slovenskej entomologickej spoločnosti SAV. - MM-
Študoval na gymnáziu v Rožňave a v Dobšinej, na lýceu v Kežmarku a na univerzite v Jene. Pôsobil ako riaditeľ gymnázia v Novom Sade a od r. 1833 ako profesor v Prahe. Kliesnil cestu novým názorom na literatúru a presadzoval jej aktívny vzťah k životu, k ľudovej kultúre. Položil vedecké základy slavistiky a bol predstaviteľom úzkych vzťahov medzi Čechmi a Slovákmi. Zaslúžil sa o rozvoj vedeckého bádania, školskej reformy a budovanie slavistických katedier. Intenzívne sa venoval štúdiu prameňov a pamiatok slovanských literatúr, výsledky štúdia publikoval v dielach Dejiny slovanskej reči a literatúry podľa všetkých nárečí, Slovanské starožitnosti, Slovanský národopis a mnohé ďalšie. Jeho meno nesie univerzita v Košiciach.- MM-
V r. 1861 – 1864 študoval v Rožňave, právo vo Viedni a Budapešti. Trvalým poľom jeho verejného účinkovania sa stala politika. Na cirkevných i svetských fórach bojoval proti zatvoreniu slovenského gymnázia v Revúcej. Inicioval vznik Slovenskej národnej rady, ako najvyššieho zastupiteľského orgánu slovenského národa, ktorá sa oficiálne konštituovala 30. októbra 1918 na pamätnom deklaračnom zhromaždení v Martine a stal sa jej predsedom. V roku 1919 sa stal spolupredsedom Matice slovenskej a čestným predsedom Slovenskej národnej a roľníckej strany. Okrem národnostných politických otázok vo svojich článkoch venoval pozornosť aj hospodárskym a sociálnym problémom. - MM-
Po vyučení pracoval ako baník a elektrikár v Lubeníku. V r. 1955 sa presťahoval z Rožňavy do Šivetíc, kde sa až do vysokého veku realizoval ako umelecký keramikár. Vyrábal rôzne upomienkové predmety (reliéfy s motívom jaskýň, hrnčeky a pod.) pre Správu slovenských jaskýň, ktoré sa potom predávali pred jaskyňami ako suveníry. Zakladateľ a duša gemersko-licineckej jaskyniarskej skupiny (OS SSS Gemer-Licince). Ako prvý 18.7.1964 vnikol do útrob Krásnohorskej jaskyne v Slovenskom krase. Bol spoluobjaviteľ Novej Brzotínskej jaskyne na Plešiveckej planine (1954), Gemerskoteplickej jaskyne (1959) na planine Koniar. Patril k prvým prieskumníkom jaskyne Homoľa na Muránskej planine v Spišskogemerskom krase, Kamenianskom krase (jaskynná subsústava Jánová-Čurgov), v oblasti Striebornej lúky v najzápadnejšom cípe Koniarskej planiny a iné. Na jar 2018 mu Slovenská speleologická spoločnosť udelila čestné členstvo. - MM-