nárečiam. Materiál mu poskytoval aj ratkovský rodák, v tom čase teológ, neskôr farár Ján Palic (1874-1948) a tiež ďalší ratkovský rodák Cyril Gallay (1857-1913), ďalej Ján Vansa, manžel spisovateľky Terézie Vansovej z Rimavskej Píly. Pripomeňme, že odvtedy regionálne, krajové slovenské dialekty včítane nárečí gemerských boli detailne odborne analyzované vedcami, popísané, publikované. Pripomeňme mená gemerských jazykovedcov, ako prof. Štefan Tóbik (1909-1969) a prof. Leon Sokolovský (1919-1987). Len pre „triviálny rýchlokurz“ (ako neodborník si  vstup na túto parketu v kvalifikovanejšej polohe nesmiem dovoliť) - dokladám:  Po rozpade staroslovienčiny vývoj nárečí prebiehal v etapách od 10. až do l4. storočia. Pokiaľ ide i stredoslovenčinu, do ktorej i naše gemerské nárečia patria, mala okrem vplyvu „juhoslavizmov“ iný vývoj, než západo- a východoslovenčina. Bez hlbšieho vchádzania do exaktne-odbornej problematiky vývoja nárečí treba v prvom rade pochopiť zánik tzv. “jerov“. Vývin jerov ь - ъ- prejavuje sa buď ako zánik jerov alebo ako prechod jerov na plné samohlásky - vokalizácia jerov (zьbъ = zub, lьka = lúka)  Ďalšou hláskotvornou zmenou bola kontrakcia - v niektorých polohách sa medzi samohláskami vyskytovala hláska –i- (stoiati, dobroie...) Postupne toto -i- medzi samohláskami zaniklo a samohlásky, ktoré sa takto dostali do susedstva, sa stiahli – kontrahovali do jednej dlhej samohlásky (napr. oia = oa = á) – teda stoiati na státi, dobraia na dobrá.  Došlo i k iným  hláskotvorným a fonologickým zmenám - k denazalizácii - prechod nosových hlások  ǫ, ę (on, en) na hlásky ústne (pristǫpi – pristúpi), diftongizácii - zmena jednoduchej samohlásky na dvojhlásku. V gemerských nárečiach sa diftongy vyvíjali ďalej zmenami uo> ua, ie> ia. Pôvodné dlhé ä sa nediftongizovalo (je tu kuaň, biali, ale aj pätok).V časti gemerskej oblasti sa výskyt mäkkých spoluhlások ď, ť, ň, redukoval vplyvom nemeckej, respektíve valaskej kolonizácie (nydäleko Kämenäny, dyte, vela), prípadne zmenami ď> dž, ť> č (radošć, ćicho).  Gemerská oblasť je osobitá aj zmenou sykavky č na š', š.
Veľmi veľa detailov v miere rozdielnosti v nárečiach na malom územnom priestore Gemera je dané i geografickým charakterom terénu. Gemer rozbrázdený množstvom riek, riečok, údolí - údoličok, kopcov, hôr, vrchov tieto charakteristiky predurčoval, limitoval aj podmieňoval. Medzi blízko seba ležiacimi dedinkami vykazuje rozdiel dialektu markatné zmeny. Napr. slovko čo – šva, sa, šo, ša. Alebo slovko odkiaľ – skä, skiaď, skaď, skej, ské. Nechoďme hlbšie do komparatívnych analýz, bolo by to náročné a museli by sme poznať genézu vývoja nárečí od najstarších čias. Čo môžeme povedať? Konkrétne o ratkovskom nárečí môžeme povedať, že vzniklo tu v údolí Západného Turca a nikde inde sa v tej írečitej podobe  nevyskytuje a v hláskotvorbe nadväzuje na najstarší vývin od 10. do 13. storočia, ale potom tiež môžeme povedať, že je to autochtónne územie našich predkov, v ktorom nárečové prvky nadväzujú na rozpad staroslovienčiny, ale tým i na „veľkomoravskú“ históriu. Pripomeňme zaujímavý fakt, že v údolí Východného Turca (Rákoš, Kameňany) našla sa keramická industria z obdobia Veľkej Moravy.
Pripomeňme, že mnohé slova v nárečí gemerskom na prvý pohľad sú cudzieho pôvodu - povedzme si, že Gemerčania ich prijímali, vstrebali, nárečove menili i šľachtili podľa konkrétného regionálneho vzorca. Ide o tzv „barbarizmy“ - hovoria o Gemerčanoch –Revúčanoch, Sirkovčanoch, Ratkovčanoch, Štítníčanoch atď. a ich kontaktoch s bližším, vzdialenejším alebo vzdialeným okolím, krajinou i etnikami. Príležitostí na to v histórii bolo dosť, tatársky vpád s následnou kolonizáciou nemeckou, rusínskou, valašskou,  turecké vpády s presunom obyvateľstva maďarského pôvodu na sever, stavovské povstania. Najviac „cudzorodých“ slov na Gemeri je  prevzatých z maďarčiny, nemčiny, ukrajinčiny, rumunčiny, hodne je odvodených z latinčiny i z angličtiny (ambrela - ambríl), ale i z turečtiny (palang -plot). Dodajme, že i moderné slová a výrazy sa dodnes dialektizujú. Aj na najmodernejšom mercedese sa v Ratkovej „käruje“.
Ako skromný tvorca poézie spomeniem mne milé „frazeologizmy“ z hovorovej ratkovčiny, ktoré ma momentálne napádajú, napr: niekto zadýchaný dýcha ako „z mechó“, niekto nevládze - celkom „sä  sklägav“. Vyskytujú sa i pekné poetické trópy (používanie slov v inom – prenesenom význame): usadenina po káve “grunt“, alebo „múr sä oščíva“ - kameň prevzal vlastnosť živej bytosti, alebo pekné eufemizmy „krava sä nabehala“ – vizuálny jav krava bežiaca pred býkom symbolizuje  oplodnenie, alebo „Bachusä chválä“ - pijú alkohol, alebo „báči naveky tašó“ - ujo už zomrel, „ništ nechyrovač“ - nič sa nevie, alebo mrzké poetické dysfemizmy (výrazy s negatívnym citovým zafarbením) „bohdaj by skapav“ - nie v zmysle stratil sa, ale aby zomrel. Ďalej napr. archaizmy „nit z toho žädon chasen“ - nieto z toho nijaký úžitok, pleonazmy „ni, ni, ništ väc nit“ - niekoľkonásobné zdôrazňovanie záporu, že niečo už vôbec niet. Metonymia (prenášanie významu na základe vnútornej súvislosti): keď na Novej ulici v Ratkovej zhasnú svetlá, povedia „no, Nová ulic už spí“. A tak ďalej by som mohol citovať. Najviac do uší bijúce slová, ktoré „ratkovčina“ produkuje, sú slová po mäkkej spoluhláske  „ď“.  Ak za ňou nasleduje samohláska u, i alebo dvojhláska ie, vtedy sa dievča povie  „džiavšä,  dieťa - „džitä“, dedina „dedžina“, diera „džiara“, ale aj dym sa povie „džim“. Dovolil som si len niekoľko ukážok.    
Viackrát som sa unášal článkami na stránkach Maj Gemer, publikovanými v ktoromkoľvek gemerskom nárečí – zneli mi ľubozvučne a úžasne prítulne.
Musím ešte spomenuť Ratkovčana, už nežijúceho JUDr. Ľudovíta Levku, ktorý rozpracoval „gramatiku“ ratkovského dialektu veľmi podrobne (podstatné mená, prídavné mená, slovesá, zámená, skloňovanie, časovanie a doplnil veľmi rozsiahlym slovníkom ratkovských slov).
Článok môžeme skromne vnímať i ako podiel účasti internetovej strány Maj Gemer k Medzinárodnému dňu materinskej reči, ktorý pripadá na deň 21. februára.                 

Miroslav Ďurinda
Košice, 17.2. 2012