Ľahostajnosť k nárečiu vedie k jeho postupnému zániku. To by bola škoda, ktorá by sa nedala už žiadnym spôsobom odčiniť. Byť hrdý na svoje nárečie nie je hanba. Ukazuje to príslušnosť na konkrétnu komunitu, oblasť, či dokonca jednotlivú obec.
Gemerské nárečie je jedným z mnohých na Slovensku. Má svoje zvláštnosti. Zaujímavosťou je, že tu platí v plnej miere príslovie: „čo dedina, to reč iná“. Je v podstate to isté nárečie, ale medzi obcami sú určité odchýlky a aj preto je dobré zachytiť nárečie tej-ktorej obce čo najpodrobnejšie.
Občanom Rakovnice záleží na tom, aby sa ich nárečie zachovalo. Sú medzi nimi aktívni zberatelia slov, textov, ba dokonca i básní. Patrí im za to srdečná vďaka. Svedčí to o hrdosti a príslušnosti k obci, rodnej matkinej a otcovej reči. Medzi zberateľov a šíriteľov rakovnického nárečia patria aj externisti. Tí spolupracujú najmä s najstaršou generáciou, u ktorej je predpoklad originality nárečia. Pochvalne sa treba vyjadriť aj o starostoch obce, ktorým je jazykové bohatstvo srdcovou záležitosťou. Výhodou pre obec sú Rakovnické obecné noviny (RON), ktoré zohrávajú významnú úlohu v zachovaní miestneho nárečia. Dôkazom toho boli, i sú, pravidelné rubriky „V našom nárečí“ , „Z nášho nárečia“. Zásluhou RON sa uchová to, čo zberatelia starostlivo zozbierali a napísali. V obci pribudli občania z iných miest a obcí. Mnohým sa nárečie zapáčilo natoľko, že sa snažia ho naučiť. Pri prvých pokusoch často dochádza ku komickým situáciám. Uvediem jeden príklad.Do istej rodiny prišla v nedeľu návšteva. Hlava rodiny sa chcela popýšiť vedomosťami z nárečia.
- Boli ste v kvastele? – opýtal sa.
- Bula som v kostele. – odpovedala žena.
- Tak ako to je? Keď kôň sa povie kvaň a kostol sa nepovie kvastol?
Najväčším problémom rakovnického nárečia je správne vysloviť tzv. široké a. Čiže ä. Zdá sa to až príliš jednoduché, ale už aj mladšia generácia to už primerane nevie. Pri správnom vyslovení to znie čarokrásne.
Nárečie zohráva dôležitú funkciu v živote spoločnosti. Zachovajme to, čo sa z neho dá. Neodkladajme to nabok. Podporujme zberateľov. Nespoliehajme sa na nikoho, že to za nás urobí. Využime možnosť zachrániť jazykový odkaz storočí pre dnešnú i budúcu generáciu.
Dr. Sabo
{jcomments on}
































Nárečie je jedinečné, jazykovo bohaté kultúrne bohatstvo krajín, národov. Je v ňom ukrytá história jazykového vývoja ľudstva. Na jeho zachovaní majú podiel ľudia, ktorí ním rozprávajú. Je súčasťou ich života, tradície. Nemalú úlohu tu zohrávajú výskumníci, zberatelia jazykových prejavov. Vďaka nim sa aj na Slovensku v písomnej forme zachováva krása našich nárečí. Úplnému, malebnému, živému zneniu sa venuje menšia pozornosť. Nahrávky monológov, dialógov ukážu skutočnú podobu nárečia v plnej kráse.
Pracoval ako redaktor vo vydavateľstve Osveta v Martine a vydavateľstve Mladé letá a Slovenský spisovateľ v Bratislave. Napísal mnohé detské rozprávky, povesti, dobrodružno-historické romány, ale aj psychologické diela pre dospelých, televízne a rozhlasové scenáre. Rodnému kraju venoval nejednu svoju prácu, k Muráňu sa viaže televízny scenár Pieseň o Muráni (1974), povesť Tomáš a lúpežní rytieri, životným osudom P. Dobšinského je venovaná kniha Zlatá podkova, zlaté pero, zlatý vlas (1997) a Rozprávkar a rozprávnica (2006). .- MM-
Základné vzdelanie nadobudol v Tisovci. V rokoch 1853 – 1855 študoval na gymnáziu v Rimavskej Sobote, potom v Levoči a v Těšíne, teológiu a filozofiu vo Viedni, kde pracoval v študentskom spolku Tatran. V rokoch 1866 – 1871 pôsobil ako riadny profesor na Prvom slovenskom gymnáziu v Revúcej, kde vyučoval slovenčinu, nemčinu, latinčinu a gréčtinu, zároveň na Učiteľskom semenisku (ústave) vyučoval kreslenie. V Revúcej sa venoval ľudovýchovnej a osvetovej činnosti, pomáhal zakladať a rozvíjať ochotnícke divadlo. Jeho zásluhou v tomto období vzniklo aj divadelnícke hnutie v rodnom Tisovci, kde vybudoval aj javisko. Popri pedagogickej práci sa venoval aj literárnej tvorbe. Debutoval veršami Hlasy z cudziny, potom vyšla zbierky Spomienky a Zvuky gemerské. Rôznymi článkami prispieval tiež do viacerých časopisov a novín. - MM-
Študoval na Baníckej a lesníckej akadémii v Banskej Štiavnici. V roku 1884 pracoval ako praktikant na riaditeľstve Rimamuránsko-salgótarjánskej spoločnosti v Ózde. Od r. 1887 bol banským úradníkom, v rokoch 1879 – 1900 vedúcim banského závodu v Železníku, kde sa v podstatnej miere zaslúžil o dobudovanie ťažobného závodu výstavbou povrchových zariadení, o sprístupnenie ložísk úvodnými banskými dielami a i. V r. 1900 – 1905 bol banským správcom v Rožňave, od 1905 tajomníkom banského riaditeľstva v Ózde. V r. 1897 na zasadnutí Gemersko-borsodskej pobočky Krajinskej uhorskej baníckej a hutníckej spoločnosti predložil návrh na vybudovanie baníckeho múzea v Rožňave a v r. 1902 s A. Müllerom vypracovali projekt interiérov múzea. Bol členom Krajinskej maďarskej baníckej a hutníckej spoločnosti. Zúčastnil sa na vydaní baníckej a hutníckej monografie Gemerskej a Borsodskej župy (1907), na ktorej spracoval časť o baníctve, o. i. aj z národopisného hľadiska..- MM-
Prvé gymnaziálne triedy absolvoval v Gemeri, študoval na Evanjelickom lýceu v Levoči, člen družiny štúrovcov na Evanjelickom lýceu v Bratislave, filozofiu a históriu študoval na univerzite v Halle. Profesor a riaditeľ Evanjelického gymnázia v Modre, redaktor Orla. Pôsobil vo Vindšachte, Modre, Těšíne a Martine. Vrcholným jeho dielom je Reštavrácia – historické svedectvo o politických kortešačkách a živote slovenského zemianstva. Dej jeho povesti Knieža liptovské je umiestnený do Liptova, Gemera a Spiša, do miest, ktoré Kalinčiak dôverne poznal. Napísal viacero
Študoval na gymnáziu v Rimavskej Sobote, teológiu v Prešove a v Lipsku. 30 rokov pôsobil v Rimavskej Píle (dnes časť Tisovca). Potom žil v Banskej Bystrici, kde pomáhal manželke Terézii Vansovej pri redigovaní časopisu Slovenská žena. Bol vynikajúci kazateľ, autor kázní, príležitostných rečí a úvah, presadil sa najmä romantickými a historickými poviedkami. Bol aj ochotníckym hercom slovenského divadla v Tisovci. V roku 1893 inicioval vznik Píľansko-hačavského potravného a úverového družstva, zaoberal sa včelárstvom a pomológiou. O tejto problematike publikoval aj články. - MM-
Študoval v Kolíne a na gymnáziu v Prahe. Pôsobil ako daňový úradník a ako prednosta Berného úradu v Revúcej, krátko v Rimavskej Sobote a inde. Patril medzi významných faunistikov Slovenska. Zbieral chrobáky v okolí Revúcej, najmä na Muránskej a Silickej planine. Svoje zberateľské cesty podnikal aj do zahraničia. Zhromaždil zbierku s vyše 15 tisíc exemplármi, ktorá je uložená v Slovenskom národnom múzeu v Bratislave. Bol členom Československej entomologickej spoločnosti a Slovenskej entomologickej spoločnosti SAV. - MM-
Študoval na gymnáziu v Rožňave a v Dobšinej, na lýceu v Kežmarku a na univerzite v Jene. Pôsobil ako riaditeľ gymnázia v Novom Sade a od r. 1833 ako profesor v Prahe. Kliesnil cestu novým názorom na literatúru a presadzoval jej aktívny vzťah k životu, k ľudovej kultúre. Položil vedecké základy slavistiky a bol predstaviteľom úzkych vzťahov medzi Čechmi a Slovákmi. Zaslúžil sa o rozvoj vedeckého bádania, školskej reformy a budovanie slavistických katedier. Intenzívne sa venoval štúdiu prameňov a pamiatok slovanských literatúr, výsledky štúdia publikoval v dielach Dejiny slovanskej reči a literatúry podľa všetkých nárečí, Slovanské starožitnosti, Slovanský národopis a mnohé ďalšie. Jeho meno nesie univerzita v Košiciach.- MM-
V r. 1861 – 1864 študoval v Rožňave, právo vo Viedni a Budapešti. Trvalým poľom jeho verejného účinkovania sa stala politika. Na cirkevných i svetských fórach bojoval proti zatvoreniu slovenského gymnázia v Revúcej. Inicioval vznik Slovenskej národnej rady, ako najvyššieho zastupiteľského orgánu slovenského národa, ktorá sa oficiálne konštituovala 30. októbra 1918 na pamätnom deklaračnom zhromaždení v Martine a stal sa jej predsedom. V roku 1919 sa stal spolupredsedom Matice slovenskej a čestným predsedom Slovenskej národnej a roľníckej strany. Okrem národnostných politických otázok vo svojich článkoch venoval pozornosť aj hospodárskym a sociálnym problémom. - MM-
Po vyučení pracoval ako baník a elektrikár v Lubeníku. V r. 1955 sa presťahoval z Rožňavy do Šivetíc, kde sa až do vysokého veku realizoval ako umelecký keramikár. Vyrábal rôzne upomienkové predmety (reliéfy s motívom jaskýň, hrnčeky a pod.) pre Správu slovenských jaskýň, ktoré sa potom predávali pred jaskyňami ako suveníry. Zakladateľ a duša gemersko-licineckej jaskyniarskej skupiny (OS SSS Gemer-Licince). Ako prvý 18.7.1964 vnikol do útrob Krásnohorskej jaskyne v Slovenskom krase. Bol spoluobjaviteľ Novej Brzotínskej jaskyne na Plešiveckej planine (1954), Gemerskoteplickej jaskyne (1959) na planine Koniar. Patril k prvým prieskumníkom jaskyne Homoľa na Muránskej planine v Spišskogemerskom krase, Kamenianskom krase (jaskynná subsústava Jánová-Čurgov), v oblasti Striebornej lúky v najzápadnejšom cípe Koniarskej planiny a iné. Na jar 2018 mu Slovenská speleologická spoločnosť udelila čestné členstvo. - MM-