Ľahostajnosť k nárečiu vedie k jeho postupnému zániku. To by bola škoda, ktorá by sa nedala už žiadnym spôsobom odčiniť. Byť hrdý na svoje nárečie nie je hanba. Ukazuje to príslušnosť na konkrétnu komunitu, oblasť, či dokonca jednotlivú obec.
Gemerské nárečie je jedným z mnohých na Slovensku. Má svoje zvláštnosti. Zaujímavosťou je, že tu platí v plnej miere príslovie: „čo dedina, to reč iná“. Je v podstate to isté nárečie, ale medzi obcami sú určité odchýlky a aj preto je dobré zachytiť nárečie tej-ktorej obce čo najpodrobnejšie.
Občanom Rakovnice záleží na tom, aby sa ich nárečie zachovalo. Sú medzi nimi aktívni zberatelia slov, textov, ba dokonca i básní. Patrí im za to srdečná vďaka. Svedčí to o hrdosti a príslušnosti k obci, rodnej matkinej a otcovej reči. Medzi zberateľov a šíriteľov rakovnického nárečia patria aj externisti. Tí spolupracujú najmä s najstaršou generáciou, u ktorej je predpoklad originality nárečia. Pochvalne sa treba vyjadriť aj o starostoch obce, ktorým je jazykové bohatstvo srdcovou záležitosťou. Výhodou pre obec sú Rakovnické obecné noviny (RON), ktoré zohrávajú významnú úlohu v zachovaní miestneho nárečia. Dôkazom toho boli, i sú, pravidelné rubriky „V našom nárečí“ , „Z nášho nárečia“. Zásluhou RON sa uchová to, čo zberatelia starostlivo zozbierali a napísali. V obci pribudli občania z iných miest a obcí. Mnohým sa nárečie zapáčilo natoľko, že sa snažia ho naučiť. Pri prvých pokusoch často dochádza ku komickým situáciám. Uvediem jeden príklad.Do istej rodiny prišla v nedeľu návšteva. Hlava rodiny sa chcela popýšiť vedomosťami z nárečia.
- Boli ste v kvastele? – opýtal sa.
- Bula som v kostele. – odpovedala žena.
- Tak ako to je? Keď kôň sa povie kvaň a kostol sa nepovie kvastol?
Najväčším problémom rakovnického nárečia je správne vysloviť tzv. široké a. Čiže ä. Zdá sa to až príliš jednoduché, ale už aj mladšia generácia to už primerane nevie. Pri správnom vyslovení to znie čarokrásne.
Nárečie zohráva dôležitú funkciu v živote spoločnosti. Zachovajme to, čo sa z neho dá. Neodkladajme to nabok. Podporujme zberateľov. Nespoliehajme sa na nikoho, že to za nás urobí. Využime možnosť zachrániť jazykový odkaz storočí pre dnešnú i budúcu generáciu.
Dr. Sabo
{jcomments on}

































__________________________________________________
Nárečie je jedinečné, jazykovo bohaté kultúrne bohatstvo krajín, národov. Je v ňom ukrytá história jazykového vývoja ľudstva. Na jeho zachovaní majú podiel ľudia, ktorí ním rozprávajú. Je súčasťou ich života, tradície. Nemalú úlohu tu zohrávajú výskumníci, zberatelia jazykových prejavov. Vďaka nim sa aj na Slovensku v písomnej forme zachováva krása našich nárečí. Úplnému, malebnému, živému zneniu sa venuje menšia pozornosť. Nahrávky monológov, dialógov ukážu skutočnú podobu nárečia v plnej kráse.
Študoval na gymnáziu v Revúcej, kde sa aktívne zúčastňoval na národnom kultúrnom živote a v r. 1874 maturoval, teológiu vo Viedni a Erlangene. Pôsobil ako farár v Dobrej Nive a stal sa seniorom Zvolenského seniorátu, na dôchodku žil v Banskej Bystrici. Zapojil sa do slovenských národoobranných snáh, bol členom a funkcionárom Slovenskej národnej strany, členom SNR, signatárom martinskej Deklarácie slovenského národa a členom výboru Matice slovenskej. Zostavil zbierku modlitieb pre mládež, konfirmačnú príručku. Bol činný aj v oblasti cirkevnej historiografie, venoval sa i dejinám umenia a ochrane kultúrnohistorických pamiatok. Výrazne sa zúčastňoval na pedagogickej a osvetovej činnosti, prednášal o racionálnom hospodárení a ovocinárstve. Svoje skúsenosti a znalosti publikoval vo viacerých časopisoch. -MM-
Narodil sa v rodine garbiara. Vzdelanie získaval v Hrachove, Rožňave, na lýceu v Levoči a od roku 1841 na lýceu v Bratislave, kde sa stal tiež členom a funkcionárom Ústavu reči a literatúry slovenskej, spolupracovík Ľ. Štúra. V roku 1848 bol počas revolúcie krátko uväznený spolu s Jánom Franciscim-Rimavským a Štefanom Markom Daxnerom. Po revolúcii začal pracovať ako slúžny Gemersko-malohontskej stolice, neskôr bol stoličným prísažným v Rimavskej Sobote. Písal básnické cykly, lyricko-epické útvary a veršované drámy a venoval sa tiež publicistike, kde obhajoval a bránil štúrovskú slovenčinu, rozvíjal slovanskú myšlienku, ale tiež kriticky komentoval domáce spoločenské pomery. Okrem vlastnej tvorby sa venoval tiež prekladom z anglickej, nemeckej, ruskej a poľskej literatúry. Celá jeho tvorba tlačou vyšla až v rokoch 1966 – 1967. -MM-
Právo študoval na Právnickej akadémii v Prešove a na univerzite v Kluži. Pôsobil v advokácii a samospráve, v roku 1914 bol starostom Jelšavy, od roku 1925 prednášal správne a finančné právo v Miskolci, potom pôsobil ako riadny profesor na univerzite v Debrecíne. Venoval sa verejnému a finančnému právu, z tejto oblasti publikoval články v odborných čaopisoch a vydal niekoľko publikácií. -MM-
Predstaviteľ historickej maľby. Študoval na ev. gymnáziu v Rožňave, právo v Pécsi, maliarstvo na výtvarnej akadémii vo Viedni a v Paríži. Témy čerpal takmer výlučne z uhorskej histórie a svoje skúsenosti z bojov za nezávislosť spracovával tým, že ich umiestňoval do vzdialenej minulosti. Svojimi dielami povýšil uhorské historické maliarstvo na európsku úroveň. Ako prvý uhorský maliar získal v roku 1860 zlatú medailu parížskeho Saloon annuel za obrazy z uhorských dejín. Jeho obrazy z neho robia jedného z najväčších predstaviteľov romanticko-akademickej historickej maľby. -MM-
Ľudovú školu navštevoval v Hrachove, študoval na gymnáziu v Revúcej, v rokoch 1874 – 1880 v Rimavskej Sobote, medicínu na univerzite vo Viedni. Ako lekár pôsobil vo Viedni, na Myjave a v Novom Meste nad Váhom. Angažoval sa na hospodárskom, politickom i národno-kultúrnom poli. Založil a do konca života viedol Ľudovú banku v Novom Meste nad Váhom, ktorú projektoval ako jedno zo stredísk politického národného pohybu, na jeho rozvoj využíval i jej finančné zdroje. Funkcionár Slovenskej národnej strany, tvorca jej finančného programu. Vydával a redigoval Považské noviny, v brožúrach reagoval na politické dianie, do časopisov a novín prispieval národno-kultúrnymi, politickými a zdravotno-osvetovými článkami. -MM-
Svoj profesionálny život prežil ako učiteľ, neskôr ako riaditeľ Základnej školy v Slavošovciach, bol fotodokumentaristom v Zbore pre občianske záležitosti, pracoval ako predseda školskej a kultúrnej komisie, ako poslanec MNV a zakrátko podpredseda MNV. Ako dlhoročný predseda historicko-dokumentačnej komisie pri Oblastnom výbore Slovenského zväzu protifašistických bojovníkov v Rožňave zásadným spôsobom prispel k dokumentácii SNP a protifašistického odboja na Gemeri. Podstatne prispel k rekonštrukcii rodného domu P. E. Dobšinského, v ktorom postupne vybudoval muzeálnu expozíciu. Bol jedným z autorov myšlienky oživiť Slavošovský tunel pod Homôlkou, dnes je z neho známa turistická atrakcia a rekreačná oblasť. Jeho vzťah k histórii a k spoločenskému dianiu sa prejavil aj v publikovaní mnohých článkov v rôznych regionálnych časopisoch. Je autorom viacerých publikácií, v ktorých dokumentoval dejiny Slavošoviec a jej okolia. -MM-
Študoval na gymnáziu v Banskej Bystrici a Rimavskej Sobote, na právnickej akadémii v Prešove a na univerzite v Kluži. Potom pracoval ako advokátsky koncipient v rôznych mestách, v roku 1905 začína v Bánovciach nad Bebravou svoju samostatnú advokátsku kariéru. Od 1916 príslušník čs. légií v Rusku, kde bol členom Čs. Národnej rady a redaktorom slovenských časopisov, od apríla 1919 bol gemersko-malohontský župan v Rimavskej Sobote, potom župan v Nitre a krajinský viceprezident v Bratislave. Aktívne sa zúčastňoval nielen na politickom, ale i kultúrnom a spoločenskom živote. Publikoval množstvo besedníc, čŕt, humoresiek, noviel, poviedok a básní. Román Demokrati a niektoré poviedky a básne boli preložené do viacerých jazykov a upravené pre film a televíziu (Štvorylka, Slnečný kúpeľ). V roku 1945 bol ako prvý Slovák menovaný za národného umelca. -MM-