Nárečie je jazykový útvar, ktorým sa komunikuje na vymedzenom geografickom území. Prenáša sa z generácie na generáciu. Ako každý jazykový útvar, aj nárečie podlieha rôznym zmenám: vedecko-technologický vývin spoločnosti, intenzita kontaktov s okolitými nárečiami, migrácia obyvateľstva, rastúci vplyv spisovného jazyka, to všetko má dosah na jeho podobu.

Keď som v roku 2004 realizoval prvý nárečový výskum Štítnickej doliny, miestni obyvatelia sa ma často pýtali, ktoré dediny som už navštívil a do ktorých ešte zamýšľam zavítať. Keď som spomenul Čiernu Lehotu, obec ležiacu v závere Štítnickej doliny pod vrchom Kohút, niektorí z nich sa usmiali a povedali: „V Lehote sa rozpráva inak. Oni nehovoria ša, ako my, ale šo.“ „Oni sú Rusnáci,“ tvrdí starší pán z Rochoviec (rozumejme potomkovia valaskej kolonizácie regiónu, ktorá mala prevažne rusínsky či ukrajinský etnický charakter, podobne ako v Muránskej Zdychave, v Rejdovej či na severnom Horehroní). Spočiatku som týmto poznámkam nevenoval väčšiu pozornosť, pretože s čiernolehotským nárečím som v tom čase už prišiel do kontaktu a pokladal som ho za temer totožné s nárečím blízkych

Najprv však niekoľko informácií o nárečí, ktoré sa používa v Čiernej Lehote v súčasnosti. Čiernolehotské nárečie patrí do skupiny gemerských, presnejšie stredogemerských nárečí, ktorými sa komunikuje v oblasti Ratkovskej, Muránskej a Štítnickej doliny. Môžeme v ňom objaviť niekoľko typicky gemerských nárečových znakov. Ako príklad uveďme pravidelný výskyt prípony -mo (nemámo, idemo), zmenu spoluhlásky č > š v slovách ako maška, šekat, ša (mačka, čakať, čo), používanie dlhých samohlások, často aj nad rámec spisovnej výslovnosti (dávámo), zmenu spisovnej prípony -ou na gemerské -ó (z mojó ženó). Slová obsahujúce spisovnú dvojhlásku ie sa vyslovujú v podobe bialí, mliako, piasok, po mäkkých spoluhláskach aj ťa, pekňa (stiahnutím z tia, peknia, spisovne tie, pekné). Namiesto spisovnej dvojhlásky ia sa tu používa dlhé široké ä, takže spisovné piatok, sviatok sa vyslovuje ako pätok, svätok. Na rozdiel od nárečí východnejšej Slanskej doliny sa tu zachováva stredoslovenské slabičné r (kršma, hrdo, krv) a čiastočne aj l (hlboko, slza, plno, ale dlúho, slunko, bócha). Typickou črtou tohto nárečia (a vôbec štítnických nárečí) je tvrdá výslovnosť spoluhlások d, t, n, l (dedina, den, leto, chodit). Mäkká výslovnosť sa vyskytuje iba v prípadoch typu ďavše, pekňaho, ťato (spisovne dievča, pekného, tieto), teda v postavení pred gemerskou dvojhláskou ia, ktorá sa v tejto pozícii často mení na samohlásku a. 

V súčasnom miestnom nárečí nachádzame iba drobné odlišnosti od nárečia obcí ležiacich na juh od Čiernej Lehoty (výnimku tvoria iba niektoré špecifické slová v slovnej zásobe). Viacero znakov typických pre reč Lehoťanov totiž zasahuje aj do susedných obcí (Slavošovce, Rochovce). Spomeňme napríklad zápor ňa, ktorý v Lehote a blízkom okolí existuje popri južnejšom štítnickom a stredogemerskom ni, tvary prídavných mien typu dobriaho, stariaho, pekňaho (vplyvom severnejších nárečí v okolí Rejdovej, kde je dobrieho, pekňeho), ktoré sa tu miešajú s južnejšími podobami dobriho, stariho, pekniho a iné. Toľko hádam k súčasnej, samozrejme, značne „zoštíhlenej“ charakteristike miestneho nárečia.

Akú podobu však malo toto nárečie niekedy pred rokom 1950? Dostupné zdroje naznačujú, že okrem už spomínaného výskytu opytovacieho zámena šo, známeho v nárečí Muránskej Zdychavy, ale aj Hankovej či Markušky, bola jednou z výrazných čŕt tohto nárečia častá mäkkosť spoluhlások ď, ť (podľa niektorých zdrojov aj ň, ľ), porovnateľná so stavom v Revúčke či v „ešte mäkšej“ Muránskej Zdychave na susednej Muránskej doline, s ktorými čiernolehotský chotár susedí. Na túto skutočnosť poukazujú práce významných gemerských dialektológov. Jozef Orlovský publikoval koncom štyridsiatych rokov 20. stor. štyri nárečové texty z tejto obce, zapísané v roku 1941. Štefan Tóbik, vo svojej práci venovanej člneneniu a charakteristike gemerských nárečí, charakterizuje Štítnickú dolinu ako oblasť s veľmi tvrdým nárečím, avšak okrem najsevernejšej Čiernej Lehoty s ďe, ťe, ňe, le, ďi, ťi, ňi, li, uvádzajúc príklady ako ďeň, oťec, iďe, koďi, z roboťi. Na túto skutočnosť poukazujú aj zápisy v Gemerskom nárečovom slovníku Jozefa Orlovského, tu obmedzené na ď, ť (napr. ďeťi, ťeráz), a rovnako aj v Slovníku slovenských nárečí, v ktorom sa však vyskytuje mäkkosť aj pri spoluhláskach ň, ľ (ňiž ňemáš, ceduľku). Aj keď tieto pramene naznačujú rôznu mieru mäkčenia spoluhlások (ktorej rozsah bol určite ovplyvnený aj vývinom v čase), o tejto tendencii zrejme nemožno pochybovať. 

Hádam najvzácnejším historickým zdrojom poukazujúcim na reč miestneho obyvateľstva je dielo známeho gemerského vlastivedného bádateľa, ochtinského evanjelického kňaza Ladislava Bartolomeidesa Pamätihodnosti provincie Štítnik, publikované v roku 1799. V tomto diele autor hovorí o troch variantoch slovenského jazyka v „štítnickom kraji“, pričom pozornosť upriamime na prvé dva. Prvý variant autor charakterizuje ako tvrdý, nemecko-slovenský (1), a lokalizuje ho do južnej časti Štítnickej doliny, teda do okolia Štítnika. Rozprávali ním potomkovia Nemcov, ktorí tu kedysi žili a postupne splynuli so Slovákmi. V tomto variante sa vyskytovalo množstvo nemeckých slov, jednak z oblasti hutníckej terminológie, ale aj z iných okruhov (hangot, štrajchovat, Hanzo= Ján). Bartolomeides tvrdí, že aj slová majúce český či slovenský pôvod vyslovujú zvyčajne tvrdo, konštatujúc: „akoby si počúval Nemca, ktorý začal so slovenským jazykom len nedávno“. Túto tvrdú oblasť ohraničuje na severe obcami Rochovce, Koceľovce a Petrovo. Druhý variant sa podľa autora udržiava aspoň na dvoch miestach: v Čiernej Lehote a v Slavošovciach. Uvádza, že zatiaľ čo v okolí Štítnika sa všetky slová vyslovujú tvrdo, tu je všetko mäkké. Miestni obyvatelia používajú podľa českého zvyku spoluhlásky, ktoré zmäkčujú a robia to neustále aj v slovách, ktoré si osvojujú v dielňach spracúvajúcich železo, v ktorých mnohí hrdlačia. Na základe týchto znakov mu prideľuje názov slovansko-slovenský alebo staroslovenský variant. 

Je zaujímavé, že túto mäkkosť Bartolomeides pripisuje aj nárečiu susedných Slavošoviec, pričom na uvedenú skutočnosť poukazuje aj vo svojom vrcholnom diele o Gemerskej stolici z rokov 1806 – 1808. Tvrdí, že starí Nemci používali pre Slavošovce pomenovanie Slawfsdorf (2), čo v preklade znamenalo Slovenská Ves. Na základe tohto názvu sa domnieval, že Slavošovce – na rozdiel od nemecko-slovenského okolia Štítnika – boli čisto slovenskou obcou, čo údajne potvrdzovala aj mäkká výslovnosť miestnych obyvateľov, odlišná od výslovnosti ostatných súkmeňovcov. Nárečové zápisy Jozefa Orlovského z prvej polovice 20. storočia už na túto tendenciu nepoukazujú a nezmieňuje sa o nej ani Štefan Tóbik. Avšak v jednom z materiálov Archívu nárečových textov dialektologického oddelenia JÚĽŠ SAV nachádzame text z roku 1951, ktorý obsahuje prepis hovoreného prejavu Márie Jakobejovej zo Slavošoviec, narodenej v roku 1900. Dialektológ Gejza Horák tu zapísal tvary ako viaťe, vinďe, ftoďi, kažďí, po edňé. Ale v ďalšom texte, zaznamenávajúcom rečový prejav informátorky narodenej o 30 rokov neskôr, už po tomto type mäkkosti niet ani stopy. Táto tendencia sa uplatňuje aj v texte z Čiernej Lehoty, zapísanom v roku 1951: 44-ročný informátor hovorí „tvrdo“, pričom mäkká výslovnosť sa tu obmedzuje už iba na dva príprady: pri paseňu, za ednoho husťího smereška.

Aj keď je pamätníkov čoraz menej, predsa len som v Čiernej Lehote ešte narazil na niekoľko starších obyvateľov, ktorí si na tento mäkký variant miestneho nárečia spomínajú. Podľa ich vyjadrenia boli jednými z posledných používateliek tohto variantu v 2. polovici 20. storočia tetka od Kušňare či néna od Mesäre. Ako som už v úvode naznačil, zánik tohto variantu zrejme súvisel s postupným spriemyselňovaním okolia Slavošoviec a s prísunom nového obyvateľstva, a to najmä od polovice 19. storočia, keď došlo k zmechanizovaniu výroby papiera v miestnej papierni, a tým aj k rozšíreniu pracovných možností pre obyvateľov zo širokého okolia. Táto situácia mala nepochybne dosah aj na zmenu pôvodného spôsobu obživy obyvateľov. Tvrdý variant nárečia, ktorý mal v tejto doline prevahu, postupne prevzal svoju dominanciu aj na mäkkom severe a vytváral na miestnu podobu výrazný tlak, čo viedlo k jej postupnému zániku. Tento výsledok možno považovať za úplne prirodzený, navyše rečová odlišnosť miestneho obyvateľstva sa mohla stať zo strany nositeľov tvrdého nárečia terčom výsmechu. 94-ročná rodáčka z Rochoviec, ktorej manžel pochádzal z Čiernej Lehoty, tvrdila: „Mi zmo se tu smäli, i tiato našo deti, bo svekriná sestra, ta tag mekčili: ,Našä  ťetka ot Kušňare,ʻ bo se volalo do nich tak.“ Vzápätí však dodala: „Ale mojä   svekra ni tag bars, oni se ako prispósobovali gu nám.“ Takýto jazykový vývoj nie je v našom regióne ojedinelý. V západnom Gemeri naň upozorňuje Štefan Tóbik, a to pri charakteristike nárečia obce Lipovec: z hľadiska najstaršej generácie ho hodnotí ako mäkké, v reči mladších ako tvrdšie a v reči mnohých žien a najmladšej generácie ako veľmi tvrdé, a to v dôsledku miešania obyvateľstva na pomedzí severu a juhovýchodu.

Nuž a akú konkrétnu podobu malo čiernolehotské nárečie v 40. rokoch minulého storočia, to nám prezradia zápisy známeho gemerského dialektológa Jozefa Orlovského. 

Poznámka: mäkká výslovnosť je vždy označená mäkčeňom (ďeťi), pokiaľ je spoluhláska zapísaná bez mäkčeňa, výslovnosť je tvrdá (velé, hodini). V druhej nárečovej ukážke nezapisujem spodobovanie na švíku slov (okrem predložkových spojení), aby bol text ľahšie čitateľný (namiesto pometad do hrnka zapisujem pometat do hrnka). 

O bohatom mŕtvom

Stálo se tak, že jedon mal velé penezí kod~umrel. Že to pravda, Boch veďel, že šo to, a potom umrel a ťa peneze položili mu do láďi a suset, šo ho do ťé láďi kládól, ta viďel, že ťa peneze mu pot hlavu položili. No a vešer mrtviaho nahali samiaho v láďe ležet. A tot suset, šo ho kládól do láďi, ta prišól v noci a z láďi ho vzel a položil ho na pec. Tu rano prídú a mrtví šloveg v láďe nit. Pozreli na pec, ta na peci seďel a s ťé peci ho nemahól dló nikto. Tak potom tot, šo ho položil do né, tag ho ulapil tak popot pazuchi a mrtví rozťähnúl ruki a obidvia buli mrtví. Tak ftoďi veďeli, že mu to ťa peneze ukradnúl.

Rozprával Ondrej Hanesko, 69-ročný, zapísané v auguste 1941 (Orlovský, 1946 – 1948, s. 333).

Pre porovnanie uvádzam ukážku súčasného „tvrdšieho“ variantu nárečia. Text som zapísal v roku 2008. Rozprávala Zuzana Jakobejová, v tom čase 77-ročná rodáčka z Čiernej Lehoty. 

Ako sa pripravuje „studeno“ (huspenina)

No ta, ša na to treba. No, toto zo svini – paprčki mi to volámo. A potom kvaški. Viate, ša to? To slaninka, ša  se poobrezuje, no a ťa kvaški. No ale kvaški pokrájämo, ni takia f calosti kvaže pometat do hrnka! Pokrájämo na kusi. Ale maže se dat aj koleno, šak, ako kus meso väcé jesto na nom. No, postaví se a musí se varit dva hodini. No abi voda vivrela, bo vo väcé vode se musí varit, abi  se uvarilo na meko. No a už potom, ak je mené – vivre voda – ta se  sedne. No a do toho se dá... šmeki: sol, piapr, cibula, šesnok, bopkoví lis. Potom se to porozberá do mistoškoch, pekne, a nahá  se   sednút. (Členka rodiny dopĺňa: Do každé mistoški  se  naklade meso, kvaški...) ... a potom s tó poliavkó  se  zaléje a už je studeno.

Slovník

láda – rakva, kvaška, kvaža – kožka, koža, maže – môže, mistoška – mištička,  piapr – čierne korenie, šak – však, všakže (pobádanie na súhlas s výpoveďou), šmeki – chuťové prísady do jedál,  šesnok – cesnak, väcé – viacej.

Poznámky k textu

(1)     Vysloviť jednoznačnú odpoveď na otázku, či výskyt tvrdej výslovnosti na Gemeri zapríčinil nemecký alebo valaský živel, zrejme nie je možné. Vychádzajúc zo situácie v severnom Gemeri sa však možno domnievať, že tvrdá výslovnosť spoluhlások d, t, n, l je skôr produktom nemeckého vplyvu. Pre mnohé valaské, resp. pôvodom slovanské (teda nie nemecké) obce je príznačný výraznejší (Heľpa, Muránska Zdychava) či obmedzenejší výskyt mäkkosti (Rejdová, najmä pri porovnaní s tvrdším nárečím susednej, pôvodne baníckej obce Vyšná Slaná). Avšak najvyšší výskyt tvrdej výslovnosti nachádzame v zásade v obciach kolonizovaných nemeckými baníkmi a hutníkmi (napr. Ochtiná, Rochovce, Roštár). Súčasný stav nárečí, ktorý je výsledkom niekoľko storočí trvajúceho miešania rôznych dialektov a národností, však už neposkytuje jednoznačnú odpoveď na charakter reči pôvodných osídlencov.

(2)     V Súpise pamiatok na Slovensku pri hesle Slavošovce nachádzame informáciu, podľa ktorej sa obec v roku 1320 nazývala Sclauusfalua. Išlo teda o slovenskú osadu založenú v období štítnickej baníckej kolonizácie rodu Ákošovcov-Bebekovcov. Po zániku stredovekého baníctva v Gemeri sa miestni obyvatelia začali zaoberať pastierstvom (od 2. pol. 15 storočia). V 17. a 18. storočí pracovali v hámroch, od polovice 18. storočia v papierenskom priemysle.  

Literatúra

Archív nárečových textov dialektologického oddelenia Jazykovedného ústavu Ľ. Štúra SAV.

BARTOLOMEIDES, L. 1799. Memorabilia Provinciae Csetnek (Pamätihodnosti provincie Štítnik) :Recensuit  Ladislaus Bartolomeides.  Cum  Tabellis  AeriIncisis. Neosolii :  Excudebat  Johannes  Stephani  Typographus,  Anno 1 799. 336 s.

BARTOLOMEIDES, L. 1806 – 1808. Historico-geographico-statistica notitia inclyti superioris Ungariae comitatus Gömöriensis. Leutschoviae: Josephi Caroli Mayer, 1806 – 1808. 782 s. Preklad Gustava Adamiša. 

GALLO, J. 1983. Muránska Zdychava. Košice: Východoslovenské vydavateľstvo, 1983. 336 s. 

HARMINC, I. a kol. 1969. Súpis pamiatok na Slovensku: Zväzok tretí R – Ž. Bratislava : Obzor, 1969. 563 s. 

ORLOVSKÝ, J. 1946 – 1948. Nárečové texty z Gemera. In: Linguistica Slovaca, 4 – 6. Bratislava, 1946 – 1948, s. 332 – 346. 

ORLOVSKÝ, J. 1982. Gemerský nárečový slovník. Martin : Osveta, 1982. 424 s.

Slovník slovenských nárečí 1, A – K. Ved. red. I. Ripka. Bratislava : Vydavateľstvo SAV, 1994. 936 s. ISBN 80-224-0183-8. 

TÓBIK, Š. 1957. Členenie a charakteristika gemerských nárečí. In: Jazykovedné štúdie 2., Dialektológia. Bratislava, 1957, s. 86 – 120. 

Autor: Mgr. Gabriel Rožai