Slovník bol snom niektorých bývalých funkcionárov, osôb v minulom storočí, z nich spomeniem aspoň dvoch: Ondreja Urbana, bývalého predsedu Poľnohospodárskeho družstva Rejdová a Ondreja Bezeka, bývalého predsedu MNV Rejdová. Obidvaja mi často rečovali: „Dobre by bulo, keby se to dajak zapísalo, aby na to mládež nezapomenula!“
Nuž, Ondrej, jeden hore, druhý chvalabohu na zemi, dnešným dňom sa váš sen uskutočnil. Splnil sa aj môj sen, pretože vždy som hovoril: „Musím to urobiť, nech to má každá domácnosť, každý, kto má vzťah k Rejdovej!“
Pri písaní som mal tú výhodu, že som vyrastal v Rejdovej, že som bol obklopený jednoduchými ľuďmi, starými rodičmi, rodičmi, strýkami a tetkami od Šebáka, od Kučeru, od Pinašaja, od Kostku, od Ďurmana, od Berdarskjeho, od Važťana, od Vilíma, od Pavla, od Deliu, od Krišky, od Miškomartina, krstnou materou Zuzanou Tomášikovou, susedmi a komami, ktorí mi pomáhali.
Ak použijem slová Rejdovčanov, tak v uplynulých mesiacoch to boli: “Ondrej vitaj! Vedúci, de se tu bereš! Andriško, už tak dluho som te nevidela! Koma ahoj! Vojdi a siadni si a rečuj čo máš novjeho!? Uvarím ti halušky - napiekla som postruhníky, varím baraninu - dáš si, ponukni se!“ Samozrejme, že som neodmietol, pretože: halušky, pirohy, bouchy, baraninu, či cíbliky, alebo juchu môžem jesť každý den, dnes už pravda menej, ale na tom som predsa vyrástol!
Slovník začína verziami ako a kedy vznikla obec Rejdová. Historicky sú známe dve verzie, čitateľ si vyberie, ktorá sa mu zapáči, potom sú chronologicky usporiadané a opísané dôležité udalosti v Rejdovej až do dnešných dní, záverom tejto časti je stručný vývoj obyvateľstva. Za pomoc v tejto časti ďakujem Jánovi Liptákovi a Jánovi Kolesárovi. Chlapci, vďaka Vám!
Ďalej nasledujú samotné slová usporiadané v abecednom poradí, pričom na opačnej strane sú fotografie z Rejdovej. Mojím zámerom bolo, aby som vzbudil vo vás hrdosť na starých majstrov ľudovej krásy (neodvážim sa použiť slovo architektúry), vkusu, práce s drevom, kameňom a hlinou. Je to len zlomok toho, čo rokmi zapadlo prachom a čo sa už nenávratne stratilo.
Slovník obsahuje okolo 2 000 slov, ktoré sa používali v Rejdovej, pričom s určitosťou viem povedať, že ich je oveľa viacej. Už dnes viem ďalšie, na ktoré som si jednoducho nespomenul, alebo mi ich nikto nepripomenul. Preto vás chcem požiadať o jeho priebežné doplňovanie prostredníctvom oficiálnej stránky obce, alebo mojej stránky. Slovník je písaný štýlom: Píš, ako počuješ!
Neprešiel gramatickou ani redakčnou úpravou, preto prosím o vaše pochopenie.Každé slovo zapísané v Slovníku však vo mne vyvolalo predstavu na konktrétneho človeka z Rejdovej, na konkrétnu prácu alebo činnosť, ktorú vykonával, na jednotlivé udalosti v Rejdovej od zrodu človeka - teda „kerstin, až po smert,“ starostlivosti o deti, o zvieratá a práce od jari až do Kračúna.
A či veríte, či nie po zbere materiálov z Rejdovej, a dedinách a mestách nášho Slovenska, kde všade sú roztrúsení Rejdovčania, vo svojich spomienkach som sa v noci zhováral s remeselníkmi a živnostníkmi: Báčim od Šipuľu, od Rejnáka, od Vilíma, od Chalupku, ľudovými rezbármi - strýkom Lopovom, Mackom Beľušom, Mokrenčákom, Dovalovským od Šebáka, alebo Mišom Halkom Rolíkom, salašníkmi - Mackom, Sabadošom, alebo strýkom od Zelinu, kováčmi - strýkom Očenášom alebo Gábrikom, kolárom a zhotoviteľom vozov - strýkom od Klímu, košikárom - Dovalovským od Urbana, alebo strýkom Rolíkom od Janiska - výrobcom drevených kosísk, hrablí a iných výrobkov. Hodiny som presedel pri čipkárkach - tetke Žofke od Krajca alebo od Vilíma a stoľármi a truhľarmi - strýkom od Berďara a majstrom Goliášom a Jánošíkom a nespočetným množstvom tkáčok a výšivkárok - pretože tie boli takmer v každom dome v Rejdovej.
Pred sebou som videl sedieť na vozoch hrdých kočišov furmanov - Bezekovcov, strýka Kováča spod Herbu, strýka Jána od Mihouka, Jána Dovalovského Hutníka, strýka Teraja, Romokovcov, či strýka Uhľaríka. Obdivoval som mohutné a upracované ruky lesných pilčíkov a šindľarov, ako strýka od Mihouka, Šebu, Ďurmana, Čapeka alebo Gibovcov.
Záver Slovníka je mi najmilší. Vyvoláva vo mne spomienky na detstvo, na riekanky a rozpočítavanky. Predstavil som si všetkých svojich učiteľov Vrablicovcov, Šmijákovcov, Tomkovcov, Tomášikovcov, Kračúnovcov, Chalupkovu, ako aj rovesníkov a dievčatá staršie i mladšie na školskom dvore, na majálesoch a hrách na Notárskej lúke, na Herbe, na Pľacu, alebo aj na Záhumienku, na Ulici, Vyše dediny, chudobných, ale čistých a upravených v skromných šatách vypraných síce nie v Pervole, ale vyvarených v kotloch a vypratých v krištáľovo čistej vode na potoku Mlyná na Hute.
Nuž ... „En ten tíny, sa roka tíny, sa roka tiky taky, ale vele bumbu lus...“ Neviem síce, čo to znamená, ale „autak zmo se naučili, autak som to napísau a mojím želaním je, aby ste to nezapomenuli!“
Krstnými rodičmi boli Janka Brdárska (zastupovala svoju mamu Máriu, od ktorej som sa veľa naučil a ktorej vďačím za veľa cenných rád) a Ondreja Petriska, ktorý mi nikdy neodmietol žiadne vystúpenie. Obidvaja sú svojím životom spojení s tradíciami v Rejdovej.
Moje poďakovanie patrí starostovi obce pánovi Valentíkovi a riaditeľke GOS v Rožňave pani Novotnej za to prostredie v piatok večer dňa 24.8.2012.
Ing. Ondrej Kračún
{jcomments on}






























__________________________________________________
„Autak zmo se naučili...“ pod týmto názvom sa prezentoval na 39. ročníku Gemerského folklórného festivalu Slovník nárečia v Rejdovej. Dovoľte mi, aby som vám povedal zopár viet, ako slovník vznikal, čo je jeho obsahom a čo by som mu želal.
noch prešla na gymnázium do Tisovca, kde maturovala v roku 1945. Vysokoškolské štúdiá, odbor filozofia a francúzština, absolvovala na Komenského univerzite. Od roku 1953 bola pracovníčkou Filozofického ústavu SAV. Pracovala na domácich interdisciplinárnych podujatiach s historikmi, literárnymi historikmi a etnografmi, rovnako na spoločnej výskumnej úlohe s oddelením filozofie FU ČSAV, z čoho vznikli aj spoločné publikácie Antológie z dejín českej a slovenskej filozofie a i. Vydala monografiu Slovenské obrodenecké myslenie, jeho zdroje a základné idey a bola spoluautorka ďalších piblikácií. Z dejín slovenskej i svetovej filozofie publikovala viacero prác v časopisoch, najmä v časopise Filozofia. -MM-
Študoval súkromne. Bol člen Uhorského parlamentu, člen riadiacej rady Uhorskej akadémie vied a predseda Uhorskej heraldickej a genealogickej spoločnosti. Okrem toho, že sám bol výtvarne činný, obrazy a umelecké predmety predovšetkým zbieral. Na hrade Krásna Hôrka sústredil historické zbierky svojho rodu a po roku 1872 ich sprístupnil verejnosti. Po svadbe s Františkou Hablavcovou (Hablawetz) podporoval chudobných, financoval školy, nemocnice, vytvoril štipendium pre mladých umelcov, založil dôchodkový fond pre zamestnancov andrášiovského veľkostatku a i. V r. 1904 dal vybudovať umelecky cenné secesné mauzóleum v Krásnohorskom Podhradí, v r. 1909 sa zaslúžil o výstavba unikátnej secesnej galérie v Krásnohorskom Podhradí. Elektrina bola pri tej príležitosti zavedená do celej dediny na jeho náklady. Pochovaný je v mramorovom sarkofágu vedľa manželky v krásnohorskom mauzóleu. -MM-
V rokoch 1856 – 1858 študoval v Rožňave. Pôsobil v Liptovskom Mikuláši a zaslúžil sa o jeho kultúrny rozvoj, oživil a viedol Spevokol meštianskej besedy pod názvom Tatran. Komponoval najmä zborové skladby, upravoval a vydával slovenské národne piesne. Zostavil a vydal Venček slovenských národných piesní, Spevníček dvojhlasných slovenských piesní a i. Upravil evanjelické chorály, ktoré vyšli i tlačou v zborníku Zvony (1926). Venoval sa aj teórii hudby, je autorom publikácie Náuka o harmónii. -MM-
Študoval na univerzite v Prahe a Bratislave. Podieľal sa na budovaní Prírodovedeckej fakulty Univerzity Pavla Jozefa Šafárika v Košiciach, kde bol vedúcim viacerých katedier a aj jej dekanom. Zaoberal sa hlavne magnetickými vlastnosťami látok, zameriaval sa na štúdium premagnetizačných procesov v kovových feromagnetikách. Venoval sa aj didaktike fyziky. Napísal 51 vedeckých prác a 8 kníh, medziiným bol spoluautorom učebnice Fyzika v príkladoch a Základy fyziky. Veľa úsilia venoval práci v Jednote slovenských matematikov a fyzikov. Bol členom prvého ÚV Fyzikálnej olympiády. -MM-
Ľudovú školu navštevovala v Revúcej, meštiansku školu v Martine a učiteľský ústav v Banskej Bystrici a Prešove. Bola učiteľka v Krpeľanoch, Blatnici, na slovensko-chorvátskej škole v Starej Pazove, od r. 1919 opäť v Blatnici. Svoje povolanie chápala ako službu národu a realizovala ju okrem školy aj v oblasti literárnej, osvetovej a charitatívnej. Novely a básne uverejňovala v časopise Dennica. V memoárovej próze Rozpomienky z doby vojny priblížila osudy ľudí v Chorvátsku. Pre potreby školských besiedok a slávností napísala desiatky didakticky zameraných dialogizovaných scénok v próze alebo vo veršoch. Približovala v nich historické udalosti, cirkevné dejiny, osobnosti, vlastivedné poznatky, ale aj etické a spoločenské príncípy ľudského konania. Dbala na výchovu mladej generácie, sama vychovávala 5 dievčat, jej chovanicou po osirení bola i budúca poetka Maša Haľamová, účinkovala v mládežníckych spolkoch, starala sa o chorých a vojnou postihnutých občanov. -MM-
Do školy chodil vo Vyšnej Slanej, v Štítniku, študoval na gymnáziu v Kežmarku, Levoči, Debrecíne, medicínu vo Wittenbergu, Lipsku a Berlíne. Popri štúdiu sa venoval astronómii a skúmal vplyv vesmírnych telies na dojčiace matky. Po obdržaní lekárskeho titulu pracoval v Rožňave a v Štítniku, neskôr ako úradný lekár Liptovskej stolice v Liptovskom Mikuláši, od roku 1776 Malohontskej stolice v Rimavskej Sobote. Vo funkcii stoličného lekára položil základy verejného zdravotníctva v Liptove aj v Malohonte, vypracoval návrh na školenie pôrodných babíc. Zároveň bol aj úradným zverolekárom – fyzikusom, zaoberal sa potieraním zvieracích nákaz. Jeho legislatívne návody sa stali všeobecnou záväznou normou pre chovateľov hospodárskych zvierat na celom území bývalého Uhorska. -MM-
Študoval na gymnáziu v Rimavskej Sobote, vysokoškolské štúdiá absolvoval v Prešove, v Berlíne, Lipsku a v Prahe. Od roku 1925 pôsobil ako farár v Skalici, od r. 1938 prednášal cirkevné dejiny a literatúru na ev. bohosloveckej fakulte v Bratislave. Orientoval sa na výskum slovenskej kultúrnej, literárnej a cirkevnej minulosti, osobitne sa zameral na skúmanie slovenskej evanjelickej hymnológie a vydal k týmto témam viacero diel. Vydal biografiu Juraja Tranovského, publikoval príspevky k životu Jána Chalupku, zozbieral a postaral sa o umiestnenie a usporiadanie Lichardovho archívu a z jeho iniciatívy bola postavená Danielovi G. Lichardovi v Skalici socha. Mnohými článkami a úvahami prispieval do kultúrnych a beletristických časopisov, viacerým z nich bol i redaktorom, prekladal z nemčiny. Venoval sa aj dejinám mesta Skalice, platné služby mu preukázal aj ako mestský kronikár.