„Autak zmo se naučili...“ pod týmto názvom sa prezentoval na 39. ročníku Gemerského folklórného festivalu Slovník nárečia v Rejdovej. Dovoľte mi, aby som vám povedal zopár viet, ako slovník vznikal, čo je jeho obsahom a čo by som mu želal.Slovník bol snom niektorých bývalých funkcionárov, osôb v minulom storočí, z nich spomeniem aspoň dvoch: Ondreja Urbana, bývalého predsedu Poľnohospodárskeho družstva Rejdová a Ondreja Bezeka, bývalého predsedu MNV Rejdová. Obidvaja mi často rečovali: „Dobre by bulo, keby se to dajak zapísalo, aby na to mládež nezapomenula!“
Nuž, Ondrej, jeden hore, druhý chvalabohu na zemi, dnešným dňom sa váš sen uskutočnil. Splnil sa aj môj sen, pretože vždy som hovoril: „Musím to urobiť, nech to má každá domácnosť, každý, kto má vzťah k Rejdovej!“
Pri písaní som mal tú výhodu, že som vyrastal v Rejdovej, že som bol obklopený jednoduchými ľuďmi, starými rodičmi, rodičmi, strýkami a tetkami od Šebáka, od Kučeru, od Pinašaja, od Kostku, od Ďurmana, od Berdarskjeho, od Važťana, od Vilíma, od Pavla, od Deliu, od Krišky, od Miškomartina, krstnou materou Zuzanou Tomášikovou, susedmi a komami, ktorí mi pomáhali.
Ak použijem slová Rejdovčanov, tak v uplynulých mesiacoch to boli: “Ondrej vitaj! Vedúci, de se tu bereš! Andriško, už tak dluho som te nevidela! Koma ahoj! Vojdi a siadni si a rečuj čo máš novjeho!? Uvarím ti halušky - napiekla som postruhníky, varím baraninu - dáš si, ponukni se!“ Samozrejme, že som neodmietol, pretože: halušky, pirohy, bouchy, baraninu, či cíbliky, alebo juchu môžem jesť každý den, dnes už pravda menej, ale na tom som predsa vyrástol!
Slovník začína verziami ako a kedy vznikla obec Rejdová. Historicky sú známe dve verzie, čitateľ si vyberie, ktorá sa mu zapáči, potom sú chronologicky usporiadané a opísané dôležité udalosti v Rejdovej až do dnešných dní, záverom tejto časti je stručný vývoj obyvateľstva. Za pomoc v tejto časti ďakujem Jánovi Liptákovi a Jánovi Kolesárovi. Chlapci, vďaka Vám!
Ďalej nasledujú samotné slová usporiadané v abecednom poradí, pričom na opačnej strane sú fotografie z Rejdovej. Mojím zámerom bolo, aby som vzbudil vo vás hrdosť na starých majstrov ľudovej krásy (neodvážim sa použiť slovo architektúry), vkusu, práce s drevom, kameňom a hlinou. Je to len zlomok toho, čo rokmi zapadlo prachom a čo sa už nenávratne stratilo.
Slovník obsahuje okolo 2 000 slov, ktoré sa používali v Rejdovej, pričom s určitosťou viem povedať, že ich je oveľa viacej. Už dnes viem ďalšie, na ktoré som si jednoducho nespomenul, alebo mi ich nikto nepripomenul. Preto vás chcem požiadať o jeho priebežné doplňovanie prostredníctvom oficiálnej stránky obce, alebo mojej stránky. Slovník je písaný štýlom: Píš, ako počuješ!
Neprešiel gramatickou ani redakčnou úpravou, preto prosím o vaše pochopenie.Každé slovo zapísané v Slovníku však vo mne vyvolalo predstavu na konktrétneho človeka z Rejdovej, na konkrétnu prácu alebo činnosť, ktorú vykonával, na jednotlivé udalosti v Rejdovej od zrodu človeka - teda „kerstin, až po smert,“ starostlivosti o deti, o zvieratá a práce od jari až do Kračúna.
A či veríte, či nie po zbere materiálov z Rejdovej, a dedinách a mestách nášho Slovenska, kde všade sú roztrúsení Rejdovčania, vo svojich spomienkach som sa v noci zhováral s remeselníkmi a živnostníkmi: Báčim od Šipuľu, od Rejnáka, od Vilíma, od Chalupku, ľudovými rezbármi - strýkom Lopovom, Mackom Beľušom, Mokrenčákom, Dovalovským od Šebáka, alebo Mišom Halkom Rolíkom, salašníkmi - Mackom, Sabadošom, alebo strýkom od Zelinu, kováčmi - strýkom Očenášom alebo Gábrikom, kolárom a zhotoviteľom vozov - strýkom od Klímu, košikárom - Dovalovským od Urbana, alebo strýkom Rolíkom od Janiska - výrobcom drevených kosísk, hrablí a iných výrobkov. Hodiny som presedel pri čipkárkach - tetke Žofke od Krajca alebo od Vilíma a stoľármi a truhľarmi - strýkom od Berďara a majstrom Goliášom a Jánošíkom a nespočetným množstvom tkáčok a výšivkárok - pretože tie boli takmer v každom dome v Rejdovej.
Pred sebou som videl sedieť na vozoch hrdých kočišov furmanov - Bezekovcov, strýka Kováča spod Herbu, strýka Jána od Mihouka, Jána Dovalovského Hutníka, strýka Teraja, Romokovcov, či strýka Uhľaríka. Obdivoval som mohutné a upracované ruky lesných pilčíkov a šindľarov, ako strýka od Mihouka, Šebu, Ďurmana, Čapeka alebo Gibovcov.
Záver Slovníka je mi najmilší. Vyvoláva vo mne spomienky na detstvo, na riekanky a rozpočítavanky. Predstavil som si všetkých svojich učiteľov Vrablicovcov, Šmijákovcov, Tomkovcov, Tomášikovcov, Kračúnovcov, Chalupkovu, ako aj rovesníkov a dievčatá staršie i mladšie na školskom dvore, na majálesoch a hrách na Notárskej lúke, na Herbe, na Pľacu, alebo aj na Záhumienku, na Ulici, Vyše dediny, chudobných, ale čistých a upravených v skromných šatách vypraných síce nie v Pervole, ale vyvarených v kotloch a vypratých v krištáľovo čistej vode na potoku Mlyná na Hute.
Nuž ... „En ten tíny, sa roka tíny, sa roka tiky taky, ale vele bumbu lus...“ Neviem síce, čo to znamená, ale „autak zmo se naučili, autak som to napísau a mojím želaním je, aby ste to nezapomenuli!“
Krstnými rodičmi boli Janka Brdárska (zastupovala svoju mamu Máriu, od ktorej som sa veľa naučil a ktorej vďačím za veľa cenných rád) a Ondreja Petriska, ktorý mi nikdy neodmietol žiadne vystúpenie. Obidvaja sú svojím životom spojení s tradíciami v Rejdovej.
Moje poďakovanie patrí starostovi obce pánovi Valentíkovi a riaditeľke GOS v Rožňave pani Novotnej za to prostredie v piatok večer dňa 24.8.2012.
Ing. Ondrej Kračún
{jcomments on}
Pracoval na Mineralogickom ústave Prírodovedeckej fakulty UK v Prahe, ale svoju vedecko-výskumnú prácu z oblasti experimentálnej mineralógie a štruktúrno-kryštalografického výskumu orientoval hlavne na Slovensko. V Nižnej Slanej opísal novú lokalitu evansitu, v Rožňave výskyt rutilu a minerály niklu, v Dobšinej výskyt rýdzeho bizmutu. Autor prác o Dobšinskej ľadovej jaskyni. Zasahoval i do dalších geologických odborov, zvlášť do tektonickej geológie a do petrografie. Zúčastnil sa protifašistického odboja, pri zatýkání sa postavil na odpor a zahynul, čo pripomína aj pamätná tabuľa Padli za vlast v budove dekanátu PF UK v Prahe.
Študoval na gymnáziu v Rimavskej Sobote a v Tisovci, kde v roku 1940 maturoval. Na FF UK v Bratislave vyštudoval slovenčinu a nemčinu. Aktívne sa zúčastnil protifašistického odboja v SNP. Na sklonku roka 1944 bol zatknutý a odvlečený do koncentračného tábora v Mauthausene a neskôr do Dachau. Po návrate bol tajomníkom slovenskej sekcie Zväzu čs. spisovateľov, redaktorom týždenníka Kultúrny život, vedúcim scenáristického oddelenia Čs. štátneho filmu, od roku 1955 šéfredaktorom Slovenských pohľadov. V rokoch 1956 – 1974 sa profesionálne venoval literárnej tvorbe. V roku 1974 sa stal predsedom Matice slovenskej a v tejto funkcii zotrval až do roku 1990
Ordinovaný bol v r. 1956 v Bratislave. V rokoch 1968 – 1970 pôsobil ako kaplán v Hnúšti, v rokoch 1982 – 1990 ako správca farnosti v Gemerskej Polome. Za administrátora rožňavskej diecézy bol Jánom Pavlom II. menovaný v r. 1990. Úradu sa ujal 18.2.1990 a na biskupa bol vysvätený 18.3.1990 v Rožňave Jozefom kardinálom Tomkom. V Konferencii biskupov Slovenska niekoľko rokov pracoval v Komisii pre školstvo a kultúru, napokon pracoval v Komisii pre klérus a výchovu povolaní. Je autorom knihy 
Študoval na Akadémii výtvarných umení v Budapešti, absolvoval študijnú cestu do Tirolska a Talianska. 
Pôvodným menom Štefan Bartušek. Študoval na VŠVU v Bratislave a na Karlovej univerzite v Prahe. Od roku 1961 žil a tvoril v Banskej Bystrici. Stál pri vzniku Katedry Výtvarnej tvorby Pedagogickej fakulty v Banskej Bystrici a aj pri zrode Katedry výtvarnej tvorby na Akadémii umení, kde bol prvým dekanom a v Banskej Bystrici založil aj Galériu výtvarného umenia. Namaľoval vyše desaťtisíc obrazov, vytvoril aj veľa drevorezov a leptov a známy je aj ako ilustrátor kníh. Vytváral obrazy skladané a usporiadané do filozofických príbehov, obsahom jeho maľby sú zložité vzťahy človeka a súčasnej civilizácie. Osobitným prínosom do svetového výtvarného umenia sú jeho cykly obrazov 
Študoval na gymnáziu v Ožďanoch, Levoči a Prešove. Po vyštudovaní v Jene učil na gymnáziu v Ožďanoch a v Kežmarku. Od roku 1824 bol farárom v Brezne. Je zakladateľ slovenskej veselohry, významný satirik v období národného obrodenia. V roku 1830 bola v Liptovskom Mikuláši inscenovaná jeho najznámejšia veselohra 
Študoval na Vysokej škole výtvarných umení. Od roku 1957 žil a tvoril v Bratislave. Pracoval v redakcii denníka Pravda ako výtvarný redaktor, bol členom Zväzu slovenských výtvarných umelcov, tvorivej skupiny Život, skupiny Kontinuita a Spolku výtvarníkov Slovenska. V jeho tvorbe dominuje figúra, ale aj krajinomaľba, motívy rodného Klenovca sa vinú jeho celým dielom. Jeho figurálne kompozície s poeticko-surrealistickým nábojom ho zaradili medzi najvýznamnejších slovenských výtvarných umelcov súčasnosti. Jeho diela boli vystavené na desiatkach expozícií doma a v celom rade renomovaných galérií vo svete. Je laureátom prestížnych domácich a zahraničných výtvarných ocenení. V roku 2001 v Slovarte vyšla publikácia 
Po maturite na gymnáziu v Tisovci študoval na Vysokej škole poľnohospodárskeho a lesníckeho inžinierstva v Košiciach. Od roku 1950 pôsobil ako pedagóg na Ústave spoločenských náuk na Lekárskej fakulte UPJŠ, neskôr na VŠT v Košiciach, od roku 1971 bol podpredseda KNV v Košiciach. V roku 1975 prešiel pracovať do SAV v Bratislave, kde pracoval v mnohých riadiacich funkciách. Jeho vedecká a odborná činnosť bola orientovaná prevažne na filozofickú problematiku, ale zasiahla i oblasť sociológie a pedagogiky. Je autorom niekoľkých publikácií a takmer 300 štúdií, odborných i popularizačných článkov. Za vedeckú, odbornú a pedagogickú prácu bol odmenený viacerými medailami a vyznamenaniami.