U nás bívala svaďba pri mlaďimu. S kosťela išli šicá svadobníci otprevaďiť mladú aš po dvere mlaďiho. Tam sa rozďelili: edňí ostáli pri mladom a druhí išli do toho domu, skäďe bula mladá. A tak sa robila svadba vo dvoch domoch. Ale furt bulo veselši pri mlaďich. Vo dvooch pri mlaďimu už šekali svokrovci, abi si privítali ňevestu. Dali jej do ruky tisíc korún, abi furt mala peňaze. Dali jej zesť cuker, aby mali slatkí život. Musela prekrošiť chliep na prahu, abi jej ňigdaj ňechibeu a abi z ňej bula dobrá gazďiňa. V chiži si okolo mlaďich posadali družice, družbove a starejší. Ťen im zavinšuje a pije im na zdravä. Vinšovali aj ostatňí, prekusovali si, spievali, tancovali. Na vešeru nosili polievku s gágoríkamí, praženuo mäso s rískašou, nokerle a mäso s kadejakimá zóskamí, pešenuo bravšovo mäso s knédľamí a kapustou. Plňacinu dávali s krompeľamí a viprážanuo mäso s krompeľovím šalátom. Gu pounoci dávali plňenú kapustu. Potom šickie taniere pozberali, dali šistie, a kažďimu nakládli aj s trojakéj torťi, z makovej, tvarohovej a orechovej kvaki, štrúdli, s pleťenca a podokladali ešte šakovakich kusou. Toto si skoro každí odňiesou domóv.
Pri vešeri muzikanti kažďimu hrali pieseň, komu aká sa pášila. Kažďí položiu na tanier ďesať-, dvacaťpäť- alebo aj päďesátkorunášku. Ba kotor chlap chceu robiť gavaliera, ta šmariu na taňier aj stokorunášku. Tomu uš potom vyhrávali do ucha ňilen ednú, ale aj väcej piesní. O pounoci prišlo šesť žien od roďišou mlaďéj. Za cestou spievali a něsli zo sebou kolášou a trungu. Išli zavíjať mladú.
Svokra už mala porichtovaňí, šerveňí hantúšok, abi mali do šoho zaviť ňevestu. Skoréj kupovali delínki a pozďejší hrčie kažmírki. Mladú posaďili na vedro, do kotriho dau mlaďí peňaze pre prviho družbu. Ťen zobrau mlaďej veňsok. Tot si schiťila dakotrá družica, kotrá sa kcela najskorej vidať. Nevesťe dali na hlavu hantúšok a oblekli šerveňí vigan. Žeňi pritom spievali šakovakie piesňe. Muzikanťi zašali hrať, edná s kucharok schiťila taňier a zašala vikrikovať, že šijá mladá. Tancujú s mladou, kto skríknú moja mladá a na tanier šmariu peňaze. Ňevesta tancovala aj hoďinu, kím ju šicá nevikrúťili. Naostatok ju schiťiu mlaďí zať, ale aj von museu hodňe zaplaťiť. Tak si mladá vitancovala chockeľo korún.
Potom bula druhá vešera, obišajňe šňicľa s krompeľamí. Dakotrí sa tak spili, že ňeveďeli o sveťe a išli spať. Dakotrí ešťe po pounoci dostáli dobrú náladu. Cigáňe vihrávali na rostrhnúťá. Starí kceli len samie čardáše a vera sa bavili aj do rana do siedmej. A ľude obstávali popod obloki aj do rana. Ag zaťáhli firhang na obloku, hňeď im odkäzali, že im šmará skalu. Aj ťim von sa furt ujšlo za svaďbi. Po svaďbe bulo treba šúchať ďilinu, šo sa tancovalo a dnuká zas ponosiť šicok bútor, lebo dom pred hosťinou museli vipratať.
Zaznamenala
Margita Hajdúková
v júli 1968
Pracoval na Mineralogickom ústave Prírodovedeckej fakulty UK v Prahe, ale svoju vedecko-výskumnú prácu z oblasti experimentálnej mineralógie a štruktúrno-kryštalografického výskumu orientoval hlavne na Slovensko. V Nižnej Slanej opísal novú lokalitu evansitu, v Rožňave výskyt rutilu a minerály niklu, v Dobšinej výskyt rýdzeho bizmutu. Autor prác o Dobšinskej ľadovej jaskyni. Zasahoval i do dalších geologických odborov, zvlášť do tektonickej geológie a do petrografie. Zúčastnil sa protifašistického odboja, pri zatýkání sa postavil na odpor a zahynul, čo pripomína aj pamätná tabuľa Padli za vlast v budove dekanátu PF UK v Prahe.
Študoval na gymnáziu v Rimavskej Sobote a v Tisovci, kde v roku 1940 maturoval. Na FF UK v Bratislave vyštudoval slovenčinu a nemčinu. Aktívne sa zúčastnil protifašistického odboja v SNP. Na sklonku roka 1944 bol zatknutý a odvlečený do koncentračného tábora v Mauthausene a neskôr do Dachau. Po návrate bol tajomníkom slovenskej sekcie Zväzu čs. spisovateľov, redaktorom týždenníka Kultúrny život, vedúcim scenáristického oddelenia Čs. štátneho filmu, od roku 1955 šéfredaktorom Slovenských pohľadov. V rokoch 1956 – 1974 sa profesionálne venoval literárnej tvorbe. V roku 1974 sa stal predsedom Matice slovenskej a v tejto funkcii zotrval až do roku 1990
Ordinovaný bol v r. 1956 v Bratislave. V rokoch 1968 – 1970 pôsobil ako kaplán v Hnúšti, v rokoch 1982 – 1990 ako správca farnosti v Gemerskej Polome. Za administrátora rožňavskej diecézy bol Jánom Pavlom II. menovaný v r. 1990. Úradu sa ujal 18.2.1990 a na biskupa bol vysvätený 18.3.1990 v Rožňave Jozefom kardinálom Tomkom. V Konferencii biskupov Slovenska niekoľko rokov pracoval v Komisii pre školstvo a kultúru, napokon pracoval v Komisii pre klérus a výchovu povolaní. Je autorom knihy 
Študoval na Akadémii výtvarných umení v Budapešti, absolvoval študijnú cestu do Tirolska a Talianska. 
Pôvodným menom Štefan Bartušek. Študoval na VŠVU v Bratislave a na Karlovej univerzite v Prahe. Od roku 1961 žil a tvoril v Banskej Bystrici. Stál pri vzniku Katedry Výtvarnej tvorby Pedagogickej fakulty v Banskej Bystrici a aj pri zrode Katedry výtvarnej tvorby na Akadémii umení, kde bol prvým dekanom a v Banskej Bystrici založil aj Galériu výtvarného umenia. Namaľoval vyše desaťtisíc obrazov, vytvoril aj veľa drevorezov a leptov a známy je aj ako ilustrátor kníh. Vytváral obrazy skladané a usporiadané do filozofických príbehov, obsahom jeho maľby sú zložité vzťahy človeka a súčasnej civilizácie. Osobitným prínosom do svetového výtvarného umenia sú jeho cykly obrazov 
Študoval na gymnáziu v Ožďanoch, Levoči a Prešove. Po vyštudovaní v Jene učil na gymnáziu v Ožďanoch a v Kežmarku. Od roku 1824 bol farárom v Brezne. Je zakladateľ slovenskej veselohry, významný satirik v období národného obrodenia. V roku 1830 bola v Liptovskom Mikuláši inscenovaná jeho najznámejšia veselohra 
Študoval na Vysokej škole výtvarných umení. Od roku 1957 žil a tvoril v Bratislave. Pracoval v redakcii denníka Pravda ako výtvarný redaktor, bol členom Zväzu slovenských výtvarných umelcov, tvorivej skupiny Život, skupiny Kontinuita a Spolku výtvarníkov Slovenska. V jeho tvorbe dominuje figúra, ale aj krajinomaľba, motívy rodného Klenovca sa vinú jeho celým dielom. Jeho figurálne kompozície s poeticko-surrealistickým nábojom ho zaradili medzi najvýznamnejších slovenských výtvarných umelcov súčasnosti. Jeho diela boli vystavené na desiatkach expozícií doma a v celom rade renomovaných galérií vo svete. Je laureátom prestížnych domácich a zahraničných výtvarných ocenení. V roku 2001 v Slovarte vyšla publikácia 
Po maturite na gymnáziu v Tisovci študoval na Vysokej škole poľnohospodárskeho a lesníckeho inžinierstva v Košiciach. Od roku 1950 pôsobil ako pedagóg na Ústave spoločenských náuk na Lekárskej fakulte UPJŠ, neskôr na VŠT v Košiciach, od roku 1971 bol podpredseda KNV v Košiciach. V roku 1975 prešiel pracovať do SAV v Bratislave, kde pracoval v mnohých riadiacich funkciách. Jeho vedecká a odborná činnosť bola orientovaná prevažne na filozofickú problematiku, ale zasiahla i oblasť sociológie a pedagogiky. Je autorom niekoľkých publikácií a takmer 300 štúdií, odborných i popularizačných článkov. Za vedeckú, odbornú a pedagogickú prácu bol odmenený viacerými medailami a vyznamenaniami.