V ednie piesni sä spieva: Ovečka, ovečka trojäkí úžitok. A vera bulo z ovci i mlieko i mäso i volna. V Polômke buli dakedi aj dva košäre, ale po vojne už lem eden. Ovce sä zašäli kotiť vo februáru. Dakedi, keď bula velká zima, ta jähnä aj do kuchini prinesli, abi nezamerzlo, kím obschlo. Keď mala ovca dva jähnätá, edno zviklo odbíjäť, ta to chovali s fläški s cumla a potem chodilo za nima ako psík. Keď sä najšôl baranšok a ešte aj šierní, zarezál sä takí malí, kím mál kučeravú volnu a s toho sä šili baranice pre chlapoch. Keď sä už ovce pokotili, chodili sä pášť na ozimini, abi ich rozriedili, abi nezahnívali. Chodili s nima gazdove aj na räsu (kvet lieski). To zohli s takô kulägô liesku a keď ovce räsu obžrali ta zohli druhú, nerúbali tak ako teráz. Salašníka si volili gazdove s pomedzi sebä a vôn sä starál o to, abi košär dobre fungovál. Koncom februárä zašäl salašník hlädať juhásoch a bašu. Bašä sä starál o kolibu, robiel sír, odváräl ženticu a dojiel. Juhási buli: dojšär, baranär a bojtár. Dojšär pásôl dojki (ovce, šô sä dojili), baranär pásôl järki (mladie ovce), bojtär zahánäl ovce pri dojení do strungi a pásôl ovce s dojšärom. Baranär bul zednání už od Jôzefa, bo järšätá sä pásli už od 19. marca. Chovali ho gazdove s porädkí. Pred Ďúrom sä zednali gazdove a salašník s bašom a s juhásmi, ši budú pášť za sira alebo za penäze a keď za penäze, ta dostáli foršus (zálohu) až do Mitra. Na Veľkí pätok sä znašili järšätá. Každí gazda mal svôj znak: capšok vistrihnúti na uchu, alebo dierka vibitá, podlä toho si gazda poznál svojo ovce.
Ovce sä víhnali na košär na Ďúra (24. apríl). Gazdové vivézli kolibu aj drangi a lesi s kotrima sä zahradiel košär. O tížden po Ďúru sä dojilo na mieru. Každí gazda si dojiel sám a mlieko sä vážilo na mincieru na funti. Pri váženu búl salašník aj bašä a kelo funti mlieka sä nadojilo, ta ráz telo mál gazda dostáť sira do Mitra. Zašätkom májä sä zahatiel potôk nad Hutô a ovce sä dva razi šes neho prehnali, abi sä okúpali a na druhí den ak obschli sä strihali. Strižnica bula vo školke za pastírnô, alebo na druhie strane na ulici. Volnu šô obstrihali si gaždinie vzäli domô v plachotke. V zime sä potem gramblovala (zjemnila na grambloch), prädla a tkál sä s nie postav (súkno) s kotrieho sä šili chološne, kabanice, šuhi a tkali sä aj volnänki (pracovnie zásteri) kotrie sä používali do chlieva a ku hnoju.
Na jär sä koliba postavila na Strakovie a hnojili sä (košärovali) zeme na Brezinoch, Nad potôškom, na Hlavienkoch. Podlä toho kelo mali gazdove ovce sä rozrátali dni od Ďúra do Mitra a tak sä podlä toho prekladál košär zo zemi na zem. Košär prekladali gazdove a pomáhál jim bojtár. Ak sä pokosili zadnie lúki ta se košär aj s kolibô previezôl na Lähôtki a hnojili sä lúky za Brieštim, Nad Lähôtkami, Pod kärom a v Pintikove.
Každí deň robiel bašä sír z mlieka. Nedelní sír – nedielka búl pre bašu a juhásoch, šes tížden sä robiel pre gazdoch. Gazdove brali sír v nedelu, ednú hrudku z pondelku a ednú zo soboti. Z pondelku búl suchší na brindzu a zo soboti sladkí na jedenie. Sír na brindzu se pomliel na mäsovem mlinšku, posoliel, natlašila sä brindza do toniški a zaläla se rozpuštením maslom a tak vitrímala aj pôl roka. Okrem sira sä odváräla v kolibe aj žentica.
To, šô sä oplákli geläti, kotlík, putina z toho skisla zvarnica, dala sä do boškoch a to si vibrál salašník aj gazdove domô.
Keď sä prišlo ku kolibe ta se poklonilo: Bože daj štestie! a bašä zaďäkovál: Bože daj! a doniesôl príchodzím ženticu v šerpáku pred kolibu. Každú nedelu sporädkí nosiel sä na košär obied podlä toho, chto mal kelo ovce. V kančôve krúpi, fízole, grúle na kvasno, strúžki, v miske halúški, pirohi, záverläki, buchti na mašti (šiški) a calí chleba.
V oktôbru sä puštili ku ovcám barani (chovál ich doma salašník), abi buli na jär jähnätá. Na Mitra (26. október) zohnali ovce z košära domô. Priviezli aj kolibu, drangi a lesi. Na tretí den búl rächúnok. Peršie sä zrátali vídavki: pláca bašovi a juhásôm, vídavok salašníkov za barani, cietky, kotlík, putina, šäflíki, geläti, potem príjem za sira a keď to nevinšlo, ta sä aj doplácalo, dakedi aj 10 korún na ovcu. Keď sä zvíšilo, ta sä kúpila pálenka na rächúnok a dakedi ostála aj na jär na ednánie s juhásmi a bašom.
Ovce sä potem ešte pásli hlavne na oziminoch, keď búl dobrí šäs aj do Krašúna. Páslo sä sporädkí z domu a ovce buli rozdelenie na kerdelie, dakedi buli aj tri. Na Všechsvätich sä len vtedi išli páliť svieški, keď ovce prišli s páši, vibirkali sä a to už bula ťma, ta se išlo na hrobi z lampáší.
Vo februáru sä zas kotili ovce a tak to išlo z roka na rok. Naší starci nemali školi, ale vedeli zo všitkieho zobrat chasen. Príkladom je aj chov oviec.
Zuzana Kalinová
Gemerská Poloma
Fotografie: archív občanov Gem. Polomy
Pracoval na Mineralogickom ústave Prírodovedeckej fakulty UK v Prahe, ale svoju vedecko-výskumnú prácu z oblasti experimentálnej mineralógie a štruktúrno-kryštalografického výskumu orientoval hlavne na Slovensko. V Nižnej Slanej opísal novú lokalitu evansitu, v Rožňave výskyt rutilu a minerály niklu, v Dobšinej výskyt rýdzeho bizmutu. Autor prác o Dobšinskej ľadovej jaskyni. Zasahoval i do dalších geologických odborov, zvlášť do tektonickej geológie a do petrografie. Zúčastnil sa protifašistického odboja, pri zatýkání sa postavil na odpor a zahynul, čo pripomína aj pamätná tabuľa Padli za vlast v budove dekanátu PF UK v Prahe.
Študoval na gymnáziu v Rimavskej Sobote a v Tisovci, kde v roku 1940 maturoval. Na FF UK v Bratislave vyštudoval slovenčinu a nemčinu. Aktívne sa zúčastnil protifašistického odboja v SNP. Na sklonku roka 1944 bol zatknutý a odvlečený do koncentračného tábora v Mauthausene a neskôr do Dachau. Po návrate bol tajomníkom slovenskej sekcie Zväzu čs. spisovateľov, redaktorom týždenníka Kultúrny život, vedúcim scenáristického oddelenia Čs. štátneho filmu, od roku 1955 šéfredaktorom Slovenských pohľadov. V rokoch 1956 – 1974 sa profesionálne venoval literárnej tvorbe. V roku 1974 sa stal predsedom Matice slovenskej a v tejto funkcii zotrval až do roku 1990
Ordinovaný bol v r. 1956 v Bratislave. V rokoch 1968 – 1970 pôsobil ako kaplán v Hnúšti, v rokoch 1982 – 1990 ako správca farnosti v Gemerskej Polome. Za administrátora rožňavskej diecézy bol Jánom Pavlom II. menovaný v r. 1990. Úradu sa ujal 18.2.1990 a na biskupa bol vysvätený 18.3.1990 v Rožňave Jozefom kardinálom Tomkom. V Konferencii biskupov Slovenska niekoľko rokov pracoval v Komisii pre školstvo a kultúru, napokon pracoval v Komisii pre klérus a výchovu povolaní. Je autorom knihy 
Študoval na Akadémii výtvarných umení v Budapešti, absolvoval študijnú cestu do Tirolska a Talianska. 
Pôvodným menom Štefan Bartušek. Študoval na VŠVU v Bratislave a na Karlovej univerzite v Prahe. Od roku 1961 žil a tvoril v Banskej Bystrici. Stál pri vzniku Katedry Výtvarnej tvorby Pedagogickej fakulty v Banskej Bystrici a aj pri zrode Katedry výtvarnej tvorby na Akadémii umení, kde bol prvým dekanom a v Banskej Bystrici založil aj Galériu výtvarného umenia. Namaľoval vyše desaťtisíc obrazov, vytvoril aj veľa drevorezov a leptov a známy je aj ako ilustrátor kníh. Vytváral obrazy skladané a usporiadané do filozofických príbehov, obsahom jeho maľby sú zložité vzťahy človeka a súčasnej civilizácie. Osobitným prínosom do svetového výtvarného umenia sú jeho cykly obrazov 
Študoval na gymnáziu v Ožďanoch, Levoči a Prešove. Po vyštudovaní v Jene učil na gymnáziu v Ožďanoch a v Kežmarku. Od roku 1824 bol farárom v Brezne. Je zakladateľ slovenskej veselohry, významný satirik v období národného obrodenia. V roku 1830 bola v Liptovskom Mikuláši inscenovaná jeho najznámejšia veselohra 
Študoval na Vysokej škole výtvarných umení. Od roku 1957 žil a tvoril v Bratislave. Pracoval v redakcii denníka Pravda ako výtvarný redaktor, bol členom Zväzu slovenských výtvarných umelcov, tvorivej skupiny Život, skupiny Kontinuita a Spolku výtvarníkov Slovenska. V jeho tvorbe dominuje figúra, ale aj krajinomaľba, motívy rodného Klenovca sa vinú jeho celým dielom. Jeho figurálne kompozície s poeticko-surrealistickým nábojom ho zaradili medzi najvýznamnejších slovenských výtvarných umelcov súčasnosti. Jeho diela boli vystavené na desiatkach expozícií doma a v celom rade renomovaných galérií vo svete. Je laureátom prestížnych domácich a zahraničných výtvarných ocenení. V roku 2001 v Slovarte vyšla publikácia 
Po maturite na gymnáziu v Tisovci študoval na Vysokej škole poľnohospodárskeho a lesníckeho inžinierstva v Košiciach. Od roku 1950 pôsobil ako pedagóg na Ústave spoločenských náuk na Lekárskej fakulte UPJŠ, neskôr na VŠT v Košiciach, od roku 1971 bol podpredseda KNV v Košiciach. V roku 1975 prešiel pracovať do SAV v Bratislave, kde pracoval v mnohých riadiacich funkciách. Jeho vedecká a odborná činnosť bola orientovaná prevažne na filozofickú problematiku, ale zasiahla i oblasť sociológie a pedagogiky. Je autorom niekoľkých publikácií a takmer 300 štúdií, odborných i popularizačných článkov. Za vedeckú, odbornú a pedagogickú prácu bol odmenený viacerými medailami a vyznamenaniami.