baranice pre chlapoch. Keď sä už ovce pokotili, chodili sä pášť na ozimini, abi ich rozriedili, abi nezahnívali. Chodili s nima gazdove aj na räsu (kvet lieski). To zohli s takô kulägô liesku a keď ovce räsu obžrali ta zohli druhú, nerúbali tak ako teráz. Salašníka si volili gazdove s pomedzi sebä a vôn sä starál o to, abi košär dobre fungovál. Koncom februárä zašäl salašník hlädať juhásoch a bašu. Bašä sä starál o kolibu, robiel sír, odváräl ženticu a dojiel. Juhási buli: dojšär, baranär a bojtár. Dojšär pásôl dojki (ovce, šô sä dojili), baranär pásôl järki (mladie ovce), bojtär zahánäl ovce pri dojení do strungi a pásôl ovce s dojšärom. Baranär bul zednání už od Jôzefa, bo järšätá sä pásli už od 19. marca. Chovali ho gazdove s porädkí. Pred Ďúrom sä zednali gazdove a salašník s bašom a s juhásmi, ši budú pášť za sira alebo za penäze a keď za penäze, ta dostáli foršus (zálohu) až do Mitra. Na Veľkí pätok sä znašili järšätá. Každí gazda mal svôj znak: capšok vistrihnúti na uchu, alebo dierka vibitá, podlä toho si gazda poznál svojo ovce.
Ovce sä víhnali na košär na Ďúra (24. apríl). Gazdové vivézli kolibu aj drangi a lesi s kotrima sä zahradiel košär. O tížden po Ďúru sä dojilo na mieru. Každí gazda si dojiel sám a mlieko sä vážilo na mincieru na funti. Pri váženu búl salašník aj bašä a kelo funti mlieka sä nadojilo, ta ráz telo mál gazda dostáť sira do Mitra. Zašätkom májä sä zahatiel potôk nad Hutô a ovce sä dva razi šes neho prehnali, abi sä okúpali a na druhí den ak obschli sä strihali. Strižnica bula vo školke za pastírnô, alebo na druhie strane na ulici. Volnu šô obstrihali si gaždinie vzäli domô v plachotke. V zime sä potem gramblovala (zjemnila na grambloch), prädla a tkál sä s nie postav (súkno) s kotrieho sä šili chološne, kabanice, šuhi a tkali sä aj volnänki (pracovnie zásteri) kotrie sä používali do chlieva a ku hnoju.
Na jär sä koliba postavila na Strakovie a hnojili sä (košärovali) zeme na Brezinoch, Nad potôškom, na Hlavienkoch. Podlä toho kelo mali gazdove ovce sä rozrátali dni od Ďúra do Mitra a tak sä podlä toho prekladál košär zo zemi na zem. Košär prekladali gazdove a pomáhál jim bojtár. Ak sä pokosili zadnie lúki ta se košär aj s kolibô previezôl na Lähôtki a hnojili sä lúky za Brieštim, Nad Lähôtkami, Pod kärom a v Pintikove.
Každí deň robiel bašä sír z mlieka. Nedelní sír – nedielka búl pre bašu a juhásoch, šes tížden sä robiel pre gazdoch. Gazdove brali sír v nedelu, ednú hrudku z pondelku a ednú zo soboti. Z pondelku búl suchší na brindzu a zo soboti sladkí na jedenie. Sír na brindzu se pomliel na mäsovem mlinšku, posoliel, natlašila sä brindza do toniški a zaläla se rozpuštením maslom a tak vitrímala aj pôl roka. Okrem sira sä odváräla v kolibe aj žentica.
To, šô sä oplákli geläti, kotlík, putina z toho skisla zvarnica, dala sä do boškoch a to si vibrál salašník aj gazdove domô.
Keď sä prišlo ku kolibe ta se poklonilo: Bože daj štestie! a bašä zaďäkovál: Bože daj! a doniesôl príchodzím ženticu v šerpáku pred kolibu. Každú nedelu sporädkí nosiel sä na košär obied podlä toho, chto mal kelo ovce. V kančôve krúpi, fízole, grúle na kvasno, strúžki, v miske halúški, pirohi, záverläki, buchti na mašti (šiški) a calí chleba.
V oktôbru sä puštili ku ovcám barani (chovál ich doma salašník), abi buli na jär jähnätá. Na Mitra (26. október) zohnali ovce z košära domô. Priviezli aj kolibu, drangi a lesi. Na tretí den búl rächúnok. Peršie sä zrátali vídavki: pláca bašovi a juhásôm, vídavok salašníkov za barani, cietky, kotlík, putina, šäflíki, geläti, potem príjem za sira a keď to nevinšlo, ta sä aj doplácalo, dakedi aj 10 korún na ovcu. Keď sä zvíšilo, ta sä kúpila pálenka na rächúnok a dakedi ostála aj na jär na ednánie s juhásmi a bašom.
Ovce sä potem ešte pásli hlavne na oziminoch, keď búl dobrí šäs aj do Krašúna. Páslo sä sporädkí z domu a ovce buli rozdelenie na kerdelie, dakedi buli aj tri. Na Všechsvätich sä len vtedi išli páliť svieški, keď ovce prišli s páši, vibirkali sä a to už bula ťma, ta se išlo na hrobi z lampáší.
Vo februáru sä zas kotili ovce a tak to išlo z roka na rok. Naší starci nemali školi, ale vedeli zo všitkieho zobrat chasen. Príkladom je aj chov oviec.
Zuzana Kalinová
Gemerská Poloma
Fotografie: archív občanov Gem. Polomy
































V ednie piesni sä spieva: Ovečka, ovečka trojäkí úžitok. A vera bulo z ovci i mlieko i mäso i volna. V Polômke buli dakedi aj dva košäre, ale po vojne už lem eden. Ovce sä zašäli kotiť vo februáru. Dakedi, keď bula velká zima, ta jähnä aj do kuchini prinesli, abi nezamerzlo, kím obschlo. Keď mala ovca dva jähnätá, edno zviklo odbíjäť, ta to chovali s fläški s cumla a potem chodilo za nima ako psík. Keď sä najšôl baranšok a ešte aj šierní, zarezál sä takí malí, kím mál kučeravú volnu a s toho sä šili
Pracoval ako redaktor vo vydavateľstve Osveta v Martine a vydavateľstve Mladé letá a Slovenský spisovateľ v Bratislave. Napísal mnohé detské rozprávky, povesti, dobrodružno-historické romány, ale aj psychologické diela pre dospelých, televízne a rozhlasové scenáre. Rodnému kraju venoval nejednu svoju prácu, k Muráňu sa viaže televízny scenár Pieseň o Muráni (1974), povesť Tomáš a lúpežní rytieri, životným osudom P. Dobšinského je venovaná kniha Zlatá podkova, zlaté pero, zlatý vlas (1997) a Rozprávkar a rozprávnica (2006). .- MM-
Základné vzdelanie nadobudol v Tisovci. V rokoch 1853 – 1855 študoval na gymnáziu v Rimavskej Sobote, potom v Levoči a v Těšíne, teológiu a filozofiu vo Viedni, kde pracoval v študentskom spolku Tatran. V rokoch 1866 – 1871 pôsobil ako riadny profesor na Prvom slovenskom gymnáziu v Revúcej, kde vyučoval slovenčinu, nemčinu, latinčinu a gréčtinu, zároveň na Učiteľskom semenisku (ústave) vyučoval kreslenie. V Revúcej sa venoval ľudovýchovnej a osvetovej činnosti, pomáhal zakladať a rozvíjať ochotnícke divadlo. Jeho zásluhou v tomto období vzniklo aj divadelnícke hnutie v rodnom Tisovci, kde vybudoval aj javisko. Popri pedagogickej práci sa venoval aj literárnej tvorbe. Debutoval veršami Hlasy z cudziny, potom vyšla zbierky Spomienky a Zvuky gemerské. Rôznymi článkami prispieval tiež do viacerých časopisov a novín. - MM-
Študoval na Baníckej a lesníckej akadémii v Banskej Štiavnici. V roku 1884 pracoval ako praktikant na riaditeľstve Rimamuránsko-salgótarjánskej spoločnosti v Ózde. Od r. 1887 bol banským úradníkom, v rokoch 1879 – 1900 vedúcim banského závodu v Železníku, kde sa v podstatnej miere zaslúžil o dobudovanie ťažobného závodu výstavbou povrchových zariadení, o sprístupnenie ložísk úvodnými banskými dielami a i. V r. 1900 – 1905 bol banským správcom v Rožňave, od 1905 tajomníkom banského riaditeľstva v Ózde. V r. 1897 na zasadnutí Gemersko-borsodskej pobočky Krajinskej uhorskej baníckej a hutníckej spoločnosti predložil návrh na vybudovanie baníckeho múzea v Rožňave a v r. 1902 s A. Müllerom vypracovali projekt interiérov múzea. Bol členom Krajinskej maďarskej baníckej a hutníckej spoločnosti. Zúčastnil sa na vydaní baníckej a hutníckej monografie Gemerskej a Borsodskej župy (1907), na ktorej spracoval časť o baníctve, o. i. aj z národopisného hľadiska..- MM-
Prvé gymnaziálne triedy absolvoval v Gemeri, študoval na Evanjelickom lýceu v Levoči, člen družiny štúrovcov na Evanjelickom lýceu v Bratislave, filozofiu a históriu študoval na univerzite v Halle. Profesor a riaditeľ Evanjelického gymnázia v Modre, redaktor Orla. Pôsobil vo Vindšachte, Modre, Těšíne a Martine. Vrcholným jeho dielom je Reštavrácia – historické svedectvo o politických kortešačkách a živote slovenského zemianstva. Dej jeho povesti Knieža liptovské je umiestnený do Liptova, Gemera a Spiša, do miest, ktoré Kalinčiak dôverne poznal. Napísal viacero
Študoval na gymnáziu v Rimavskej Sobote, teológiu v Prešove a v Lipsku. 30 rokov pôsobil v Rimavskej Píle (dnes časť Tisovca). Potom žil v Banskej Bystrici, kde pomáhal manželke Terézii Vansovej pri redigovaní časopisu Slovenská žena. Bol vynikajúci kazateľ, autor kázní, príležitostných rečí a úvah, presadil sa najmä romantickými a historickými poviedkami. Bol aj ochotníckym hercom slovenského divadla v Tisovci. V roku 1893 inicioval vznik Píľansko-hačavského potravného a úverového družstva, zaoberal sa včelárstvom a pomológiou. O tejto problematike publikoval aj články. - MM-
Študoval v Kolíne a na gymnáziu v Prahe. Pôsobil ako daňový úradník a ako prednosta Berného úradu v Revúcej, krátko v Rimavskej Sobote a inde. Patril medzi významných faunistikov Slovenska. Zbieral chrobáky v okolí Revúcej, najmä na Muránskej a Silickej planine. Svoje zberateľské cesty podnikal aj do zahraničia. Zhromaždil zbierku s vyše 15 tisíc exemplármi, ktorá je uložená v Slovenskom národnom múzeu v Bratislave. Bol členom Československej entomologickej spoločnosti a Slovenskej entomologickej spoločnosti SAV. - MM-
Študoval na gymnáziu v Rožňave a v Dobšinej, na lýceu v Kežmarku a na univerzite v Jene. Pôsobil ako riaditeľ gymnázia v Novom Sade a od r. 1833 ako profesor v Prahe. Kliesnil cestu novým názorom na literatúru a presadzoval jej aktívny vzťah k životu, k ľudovej kultúre. Položil vedecké základy slavistiky a bol predstaviteľom úzkych vzťahov medzi Čechmi a Slovákmi. Zaslúžil sa o rozvoj vedeckého bádania, školskej reformy a budovanie slavistických katedier. Intenzívne sa venoval štúdiu prameňov a pamiatok slovanských literatúr, výsledky štúdia publikoval v dielach Dejiny slovanskej reči a literatúry podľa všetkých nárečí, Slovanské starožitnosti, Slovanský národopis a mnohé ďalšie. Jeho meno nesie univerzita v Košiciach.- MM-
V r. 1861 – 1864 študoval v Rožňave, právo vo Viedni a Budapešti. Trvalým poľom jeho verejného účinkovania sa stala politika. Na cirkevných i svetských fórach bojoval proti zatvoreniu slovenského gymnázia v Revúcej. Inicioval vznik Slovenskej národnej rady, ako najvyššieho zastupiteľského orgánu slovenského národa, ktorá sa oficiálne konštituovala 30. októbra 1918 na pamätnom deklaračnom zhromaždení v Martine a stal sa jej predsedom. V roku 1919 sa stal spolupredsedom Matice slovenskej a čestným predsedom Slovenskej národnej a roľníckej strany. Okrem národnostných politických otázok vo svojich článkoch venoval pozornosť aj hospodárskym a sociálnym problémom. - MM-
Po vyučení pracoval ako baník a elektrikár v Lubeníku. V r. 1955 sa presťahoval z Rožňavy do Šivetíc, kde sa až do vysokého veku realizoval ako umelecký keramikár. Vyrábal rôzne upomienkové predmety (reliéfy s motívom jaskýň, hrnčeky a pod.) pre Správu slovenských jaskýň, ktoré sa potom predávali pred jaskyňami ako suveníry. Zakladateľ a duša gemersko-licineckej jaskyniarskej skupiny (OS SSS Gemer-Licince). Ako prvý 18.7.1964 vnikol do útrob Krásnohorskej jaskyne v Slovenskom krase. Bol spoluobjaviteľ Novej Brzotínskej jaskyne na Plešiveckej planine (1954), Gemerskoteplickej jaskyne (1959) na planine Koniar. Patril k prvým prieskumníkom jaskyne Homoľa na Muránskej planine v Spišskogemerskom krase, Kamenianskom krase (jaskynná subsústava Jánová-Čurgov), v oblasti Striebornej lúky v najzápadnejšom cípe Koniarskej planiny a iné. Na jar 2018 mu Slovenská speleologická spoločnosť udelila čestné členstvo. - MM-