vidial lipki dákia pekňia, takia v blískosti nás, ta fše mi póda: „Janík, tiato buki ti nahám,“ póda. A to buli lipi. „Dobre, báči, nahajte mi!“ reku. A oni, jim to bulo edno, no šak, ši hrab, ši dub, ši šva. Lemže dubina sä nerúbala. Tam sä rúbalo lem hrabina, takia dlúhia drevo, no, ale dubina, tá šitká sä nahávala. No ta jä som dva razi rúbal vo Viniškoch drevo. Narosla za dvacät ši za dvacäčtiri roki a zas zmo potom rúbali. To edon žid kúpial, a to van dál rúbat tam. A hor, na Ťuräckú kelo som sä nachoďial rúbat! Ftodi som už mál trinác roki! Do školi som nechodial, no lem rúbat drevo. To bula mojä škola.
– Zaplatili ti za tú prácu?
– No ta, platit plateli za rúbania, za metre. ... šez zimu drevo rúbat, šez leto kosit, áj, to už ani abi tá robota šitká...! Šitkú robotu, šva jä spravial, ta to bi vari šlovek nechcial verit, že to edon šlovek mohól spravit.
De zmo dakodi zábavi trímali
– Apo, a pamätáš sa ešte na miesta, kam ste sa chodili zabávať?
– No agžebi som nepamätál, no tak... právdaže pamätám. Mávali zmo de... Napríklad robial totot Galo stodolu a visipál zemó tok (šva sä mlátelo na nom), ta tam zmo zábavu trímali edon ráz, šva mu utlašeli tú zem tam, a na tom zmo tancovali. No a tancovali zmo, kä mal Máťáš chižu. Potom zase zmo v Järšku, na višnom boku. Taká kus ako brezinka bula, takí kopšok búl, a kus bula tam rovinka už dló, kä už sä zašíná gu jéärdé tätävon, pri ceste blísko. No ale nebula ani cesta taká, niš, lem takí järok. (Takia bulo, lem voda tekla. Tam tá voda teše aj teráz ešte.) Ta i tam zmo velé tancovali. I na Povraze, tavon hät, nazatku. Ešte aj na Prialohoch, hor, ak zmo mali zeme, ta hor, naverchu, na kéreckom brehu, ešte aj tam pamätám, že bula zábava. No potom pri Hute, kä tia drevá fše zložeňia (navozeňia). Tuhor, pod mlínom, na té samé višné lúke. Potom chráska, ak (sa) z Huti už zejde dló, ta i tam, tam najväcé bula zábava. Aj f Šinárové doline na té rovinke, kä tot čorgó teše, tak to na té rovinke tiaž, aj tam velé razi, tam vari aj pätnác razi bula, ak jä pamätám, zábava.
– A kto hral?
– Cigáne hrali... cimbal, muzikanti. Figúr chodíval najväc... No ta aj jeho otec ešte dakodi. Starší chlap búl, ta tot velé tu hrál. No a potom zas Edi búl, to búl dobrí muzikant, ale van potom išól pánom hrat do Rvažnavi,* do hotelä išól.
– Chodievali ste sa zabávať aj do okolitých obcí?
– Do Bistriho, do Genšä, mi zmo lem tu väcé razi chodívali. Do Kérešä málo zmo chodívali mi, stäto z Rekenä. Ale oni chodívali Kérešäne tu. A do Rúdné ešte mené. Z Rudnäní sä tak netrímali ako s Kérešäní ešte naší chlapci. Z Rúdné sem chodívali... už takí ako som jä, o rok, o dva starší. Ale aj dakodi chodívali, bo sä ešte aj bili, šva edno druhia... Rudnäne, Kérešäne pomahali gu Rekencom fše, kod Bisträne sä zašnúli bit tu (lebo Genšäne), ta tí gu Rekencom pomahali.
_______________________________
* Informátor vyslovil do Róžňavi, tento tvar som však upravil to typickejšieho miestneho tvaru: do Rvažnavi.
29.4.2010
Slovník k textu:
Genš – Honce
chižä – 1. dom, 2. izba
jéärdé – jednotné roľnícke družstvo (za socializmu)
kä – kadiaľ, kade
Kéreš, Kérešän, kéreckí – Kružná, Kružňan, kružniansky (v dvoch prípadoch vyslovil informátor vokály v slove Kéreš takmer ako v maďarčine, teda do Kőröšä)
kvarki – kôry stromov
lebo – alebo
Rvažnava – Rožňava
stäto – stadiaľto
šez – cez
tätähor – tadiaľ hore (do diaľky)
tätävon – tadiaľ von (do diaľky), mimo obce
šva edno druhia – ustálená nárečová väzba (významovo: jedno s druhým, príp. a tak ďalej...)
Vysvetlivky k zápisu textu:
Používam zjednodušenú fonetickú transkripciu, no po dohode s dialektológom nezapisujem z dôvodu lepšej zrozumiteľnosti textu asimiláciu (spodobovanie) na konci slov, ani splývanie spoluhlások na švíku dvoch slov, ponechávam ich teda v spisovnej podobe, napr. dat mliako (dať mlieko) namiesto reálne vysloveného dad mliako, tak nám namiesto tag nám, kod som m. kocom, teráz m. terás a pod. Spodobovanie a splývanie spoluhlások však naďalej zachovávam na začiatku a vnútri slov, napr. hlatká, rostrepat, ftodi a tiež pri písaní predložiek ako s, z, so, zo, v, f, gu, napr. s nich, so mnó, f né, s nima, gu tomu (ale aj z mastó, z vodó a pod.), keďže v tomto prípade ide – najmä pred osobnými zámenami – o svojské tvary charakterizujúce gemerské nárečia. Zachovávam tieto znaky nárečového zápisu: nepoužívam literu (grafému) „y“, nahrádzam ju literou „i“, napr. kim, midlo; mäkčeň zapisujem všade tam, kde sa vyskytuje, napr. ťia, choďial (užíva sa aj tia, chodial), maťerä ap., ak pri spoluhláske mäkčeň chýba, výslovnosť je tvrdá, napr. nesla, robit. Hlásky ch, dz, dž nezapisujem špeciálnymi znakmi, ale ponechávam ich v uvedenej podobe. Kolísavú výslovnosť u/v v slovách ako ďiavka, poliavka zapisujem ako v, pretože sa domnievam, že táto výslovnosť je bližšia viac k pernozubnému v ako k obojpernému u. Niektoré opakovania (slov, textu), kazy reči či odbočenia od témy som do textu neumiestnil. V zátvorkách sú doplňujúce či upresňujúce informácie od informátorov, menej zrozumiteľné slová, napr. tu(hlä), ak je slovo v zátvorke zapísané kurzívou, napr. ak (sa) z Huti..., ide o doplnenie chýbajúcich (nevyslovených) slov, informácií zapisovateľom, pre lepšiu orientáciu v texte. Niektoré konkrétne mená osôb boli z textu odstránené. Podčiarknutý znak ä znamená široké ä s dĺžňom, napr. porädok.
Informátor: p. Ján Koltáš - Chlebuš, narodený v r. 1903. Zaznamenané na Vianoce roku 1986. Zo súkromnej nahrávky p. Emila Koltáša prepísal a upravil
Mgr. Gabriel Rožai.
{gallery}kultura/narecie{/gallery}
{jcomments on}

































(Zo spomienok Jána Koltáša - Chlebuša z Rakovnice)
Študoval na gymnáziu v Brezne, divadelnú vedu a estetiku na Univerzite Komenského v Bratislave, divadelnú réžiu na VŠMU a na moskovskom divadelnom učilišti. Potom bol krátko rozhlasovým hlásateľom. Vlastnou réžiou začínal v divadle vo Zvolene a v Nitre a hosťoval vo všetkých mimobratislavských súboroch. V roku 1966 nastúpil ako režisér do Československej televízie v Bratislave do hlavnej redakcie literárno-dramatického vysielania, kde sa venoval najmä príprave mnohých adaptácií slovenských, ale aj svetových autorov. Patril k tvorcom slávnych a divácky obľúbených „bratislavských pondelkov“. V r. 1998 – 2003 bol vedúci katedry réžie Fakulty dramatických umení Akadémie umení v Banskej Bystrici. Bol členom Federálnej rady pre rozhlasové a federálne vysielanie a členom Rady STV (1992 – 1993). V roku 2006 dostal prémiu Literárneho fondu za celoživotné dielo v oblasti televíznej tvorby. -MM-
Študoval na viedenskej akadémii, špecializoval sa na romanticky poňaté krajinárstvo. V roku 1843 sa usadil v Sibini, kde pôsobil ako učiteľ kreslenia na ev. gymnáziu. Tu si otvoril fotografický ateliér s partnerom Karolom Kollerom a venovali sa najmä etnografickej fotografii. Z jeho práce zostalo približne 200 fotografií, ktoré boli očíslované a majú vysvetlivky v nemčine a rumunčine. Na všetkých je možné vidieť krásu ľudového kroja, ale aj niektoré aspekty tradičného transylvánskeho spoločenského života. Ako vášnivý cestovateľ namaľoval sériu krajiniek Karpát, v rokoch 1840 – 1842 počas jeho ciest navštívil horný Gemer, pobýval v Muráni a vytvoril tu dokumentárne a výtvarne pozoruhodné diela – Železné hámre na Muráni, Zrúcaniny hradu Muráň, veduta Revúcej s okolím, Silická jaskyňa a i. -MM-
Základné vzdelanie, i hudobné, získal v Ratkovej. Pokračoval na Učiteľskom ústave v Banskej Štiavnici, ako učiteľ začínal v Budinej, kde bol aj primášom vo vtedajšej miestnej ľudovej hudbe, neskôr učil v baníckom učilišti v Sirku, v Ratkovskom Bystrom, Ratkovej, v roku 1961 sa usadil s rodinou v Revúcej. Toto putovanie bolo vždy spojené s muzikou a zbieraním ľudových piesní. V roku 1973 bol jedným zo zakladateľov FS Lykovec v Revúcej. Vypomáhal FS Vlachovčan z Vlachova a spolupracoval aj s ľudovou hudbou FS Vepor z Klenovca a FS Kokavan z Kokavy nad Rimavicou. V októbri 1985 stál pri zrode FS Sinec v Hnúšti. Jeho hudobný odkaz zaznamenáva nahrávka hudby a piesní pod názvom Koj v tom Sirku bubnovali. Bol aj výrobcom ľudových hudobných nástrojov – píšťaliek, fujár, ale aj cimbalov. V roku 1998 mu bolo in memoriam udelené najvyššie vyznamenanie mesta Revúca – Zlatý Quirin. K jeho nedožitým 80. narodeninám sa v marci 2008 v Hnúšti, Revúcej a v Klenovci konal na jeho počesť významný slávnostný program pod názvom Život ako pieseň. -MM-
Študoval na gymnáziu v Rimavskej Sobote a na Čs. štátnej pedagogickej akadémii v Bratislave. V rokoch 1933 – 1943 pôsobil ako učiteľ v Tisovci a v Hnúšti, bol pracovník Matice slovenskej, spoluzakladateľ Osvetového ústredia v Bratislave, kde bol vedúcim prednáškového oddelenia a vydával Osvetový zborník. Bol zakladateľom a prvým vedúcim Katedry knihovedy a vedeckých informácií FF UK v Bratislave (1960 – 1981) a prodekanom FF UK pre štúdium popri zamestnaní. Venoval sa dejinám knihovníctva, osvety a vzdelávania dospelých. Z tejto oblasti vydal niekoľko monografií, čo úspešne zavŕšil spoluúčasťou na tvorbe encyklopedických diel Encyklopédia Slovenska (1977 – 1982), Pedagogická encyklopédia Slovenska (1985). Bol aktívny ako divadelný ochotník, režisér, prednášateľ, publicista a propagátor Gemera-Malohontu. Rekonštruoval knižné fondy poškodené vojnou. V Hnúšti je po ňom pomenovaná miestna knižnica. -MM-
Študoval na gymnáziách v Spišskej Novej Vsi a Rožňave, teológiu na evanjelickej teologickej akadémii v Prešove a na viedenskej univerzite. Pôsobil ako farár v Pribyline a v Pešti, kde kráčal v šľapajach svojho predchodcu Jána Kollára, na sklonku života sa stal biskupom banského dištriktu. Pričinil sa o oživenie Slovenského spolku v Budapešti, spoluzakladal časopis Dunaj (1874). Bol dlhoročným členom Zpěvníkovej základiny, obstarával nové vydania a viedol korektúry náboženských kníh a spisov a prispieval do novín a časopisov. Písal poéziu, prózu, humoresky, venoval sa aj dramatike, literárnej kritike i publicistike, v ktorej dominovala národná problematika s národno-výchovným poslaním. Široký výber zo svojej poézie a prózy vydal v troch zväzkoch pod názvom Nevädze. V Ratkovej má v areáli ev. kostola pomník s pamätnou tabuľou. -MM-
Po absolvovaní lýcea v Levoči učil v Revúckej Lehote, v Potoku, Ozdíne, v Turom Poli. Súkromne vyštudoval teológiu a ako kňaz pôsobil v Hornom Tisovníku. Ako skladateľ sa orientoval na hymnické zbory a klavírne kompozície. Zhudobnil asi 600 duchovných piesní a zostavil z nich zbierku. Venoval sa aj publicistickej činnosti a teórii hudby. Napísal knihu Náuka súhlasu, ako praktický návod k poznaniu harmónie v hudbe, ktorá bola prvým slovenským pokusom o učebnicu harmónie s terminológiou v slovenčine. Prispieval do rôznych časopisov, v ktorých komentoval súčasné hudobné udalosti, zaoberal sa otázkami národnej hudby, školstva, sociálneho postavenia učiteľov. Bol recenzentom hudobnín a hudobných udalostí. -MM-
Po absolvovaní Lekárskej fakulty UK v Bratislave pôsobil v nemocnici v Banskej Bystrici, neskôr v Ústave experimentálnej onkológie Slovenskej akadémie vied, kde bol v rokoch 1983 –1991 jeho riaditeľom. Od začiatku svojej vedeckej činnosti sa venoval experimentálnej a klinickej onkológiii a epidemiológii zhubných nádorov. Výsledky svojho výskumu v oblasti získanej rezistencie nádorov voči cytostatikám aplikoval v klinickej praxi, poznatky publikoval v domácich i zahraničných vedeckých časopisoch. Významná bola aj jeho medzinárodná spolupráca pri výskume rakoviny, absolvoval študijné pobyty v USA a v Anglicku. Od roku 1984 bol hlavným redaktorom medzinárodného časopisu o nádoroch Neoplasma. Bol členom viacerých vedeckých organizácií. Publikoval aj populárno-náučné články o rakovine a spolu s Jánom Siráckym napísal knihu O rakovine stručne, užitočne a pravdivo (1996). -MM-
Školské štúdiá absolvoval v Gemeri, Bratislave a v Kežmarku. Vyštudoval právo a v roku 1841 zložil advokátsku skúšku v Pešti. V rokoch 1842 – 1844 bol zástupcom prokurátora a tabulárnym sudcom Gemerskej župy. Od roku 1843 bol vedúcim medeného hámra a pražiarne v Štítniku. Podieľal sa aj na riadení papierenskej spoločnosti v Slavošovciach. Počas revolúcie 1848 – 1849 bol členom hornouhorského mimoriadneho súdu a neskôr kapitánom honvédov. Bol poslanec uhorského snemu vo volebnom okrsku Rožňava. Venoval sa podnikateľskej činnosti, bol podpredsedom Priemyselného spolku v Budapešti. Pracoval v administrácii luteránskeho cirkevného dištriktu Tisa, bol dozorcom štítnickej cirkvi, inšpektorom gemerského dekanátu a dozorcom luteránskej diakonie v Gemeri. Podieľal sa na novelizáciách vodného a banského zákona. -MM-
Do školy chodil v Ožďanoch, od 1843 na ev. lýceum v Levoči, kde bol aktívnym členom Jednoty mládeže slovenskej, zememeračské inžinierstvo študoval v Pešti. Počas štúdií praxoval u krajinského zememerača v katastri Oždian a Husinej. V r. 1856 – 1858 pracoval v Tisovci. Zapájal sa do národno-kultúrnych podujatí, bol zakladajúcim členom Matice slovenskej, členom jej literárneho odboru, patrónom slovenského gymnázia v Revúcej. Bol najvýraznejší predstaviteľ slovenského literárneho romantizmu, oživovateľ ľudových tradícií ako zdroja básnickej tvorby. V svojej básnickej tvorbe čerpal z ľudovej poézie, jej námetov, obraznosti a symboliky. Prekladal zo slovanskej poézie. Najväčší úspech dosiahol básňou Smrť Jánošikova. O ňom vyšli publikácie: Július Bolfík: Ján Botto. Život a dielo (1983), Pavol Vongrej: Ján Botto (1989) a i. -MM-