Revúckym nárečím: Ši zmo z revúcké reši daš nezabudli Doporučený
Napísal(a) Ľudovít Barančok
Dnes už pomené žijú luďe, šva reš (nárečie) našich predkó dobre poznajú. Zvyknemo pódať, že takú „spisovnú“ revúcku, akó našä stará mať a starý otec rozpráväli. Keď tak dobre poznámo a aj do knížok nazremo, ta vara na velé slov se už aj pozabudlo a aj na takia, šva reš revúckú peknó a zvláštnó robilo. Propomnimo si preto dakotria slová, ale ak ich poznáte, chvála vám:
Ablézant – ľahtikár (šva by kcel chiba polechku žiť), alumnia – menza (pre študentó), ambríl – dáždnik, apatikár – lekárnik, aprehendácie – urazenosť, árešt – väzenie, asenťírka – odvod, auzlág – výklad, aušus – nepodarok,
balbiar – holič, balfas – sprosták, bandol – brucho, baráber – robotník na štreke, beden – nádoba na masť, bedzgún – tulák, bekeš – starý plášť, beštelung – objednávka, bičag – vreckový nožík, bína – javisko, bintna – ženský opasok, bišťuk – premúdre dieťa, bitang – daromník, boks – krém na obuv, bonc – stehno, brant – otrava krvi, briď – hnus, bucolák – krčah, bvarg – úver.
Cafrak – franforec, cárach – haraburdie, cedulház – zriadenecká miestnosť pri bývalom mestskom úrade, cedulovia peneze – papierové bankovky, cemrmán – tesár, cirheš – všivák, zberba, dadó – škôlka, daráz – niekedy, dianco – drevená lopatka, diktanda – písanka, diškrécia – peňažná odmena, dohán – tabak, dohókó – dokorán, draksla – chudá žena, džauk – krik,vresk, edukácia – výchova, faksne – nezmysli, sprostosti, faťuch – bočný výhonok na kmeni stromu, fótoš - huncút, frišťik – raňajky, gigala – nevkusne oblečený človek, gombaška –špendlík, habarka – mútnica, hantúch – uterák, háráš – poplach, pobúrenie, harpia – hádavá osoba, íbercígel – kabát na obliekanie doma, jamaž – azda, jósák – prefíkanec,
Kalaúz – sprievodca vlaku, kančó – krčah, kázár – prísny človek, kardajch – obráť sa a choď, keťefík – ohlávka, keťelovať se – hanbiť, okúňať sa, kezešiť – veľa hovoriť, kijenica – kotrba,hlava, kimádzať se – kývať, knísať sa, knvať – knôt, kódoš – tulák,zlodej, kokárda – odznak, kost – strava, koštúr – veľmi zvedavý človek, kracherka – druh sladkej sódovky, kvartial – byt, lajšprda – žbrda, veľmi riedka polievka, léhauz – komora vo dvore, léja – lejak, lelenc – detský domov, letrovať – mať hnačku, maďerán – majorán, madzag – špagát, mágnáš – boháč, majlon – majetok, mameluk – namosúrený človek, meltonky – teplé zimné topánky, mereha – mŕtvy, míďer – šnurovačka, míhel – dielňa, najtro – zajtra.
Odgebnúť – zdochnúť, okleptaveť – stratiť záujem a byť bez vôle, opces – opätok, opruďiť se – vyhádza, vysypať sa, ordza – hrdza, ortovať – klčovať, ošíplať – obrať, obhrať, osšudáriť – oklamať (nepekne ostrihať), parduchi – periny, hlavnice, perpeďík – hodinové kyvadlo, petrenec – kôpka nedosušenej trávy, pišingerka – druh troty, posmudlina – prihorenina jedla, prézle – strúhanka, prialoh – zúhorená, neobrobená zem, profúz – zvedavý starý človek, prpliny – lupiny na hlave, rádijóška – baretka, rádlík – ostrôžka na vykrájanie cesta, rafika – prefíkaná žena, rajčula – miesto na jarmočnisku pre kone, rajtop – mliečnik, rakáš – hrobľa skál, rákoš – druh domáceho plátna, rapšic – pytliak, ráštuba – mlinica, raužiť se – dariť sa, recepis – recept, reďikať se – terigať sa, ťažko ísť, résovať – deliť, rešno – hlasno, ríbajzlík – strúhadlo, ridikíl – kabeľka, ringišpír – kolotoč, ródle – sánky, rojtla – rebrík, rozoga – haraburda, rudaše – drúčiky na znášanie kôpok sena /petrencov/, saťor – nákupná taška, sersám – náradie, sopan – mydlo.
Šalaprta – ľahkomyselný, nerozvážny človek /inde aj zlé jedlo/, šriaslo – čerieslo, šerkáš – hrkalka, šeršliť – prerieďovať mladú horu, šiba – okenica, šífa – loď, šifonír – skriňa, šlóg – rúbanisko, šmalec – vytopená bravčová masť, špárga – špagát, šparhét – sporák, špenďírovať – venovať, darovať, špeť – svrbieť na dlani, šplésať – behať, lietať, špulka – cievka na nite, štácia – stanica, štafírung – výbava, šťelážen – drevená polica, štochmel – otruby, štrang – povraz, štrinfla – pančucha, štrompadla – podväzok, štuklovať – nadšiť, šúlok – kukuričný klas, šurc – zástera, švábelka – zápalka, švickať – šibať. Tábla – školská tabuľa, tarkavý – strakatý, tétéš – hradská, tinta – atrament, tläpať – tárať, tóšär – lievik, túren – veža, udlapsať – pošliapať, újesný – mrzutý, vajšäk – žrebec, vakácie – prázdniny, váleniška – plátený obrúsok, vecheť – handra na umývanie riadu, vekna – sendvič, vykošútiť – vyparatiť, virga – prút na šibanie, virvácie – krik, zábitok – bitúnok, zaft – šťava, zamak – trocha, zamotúziť – zauzliť, závoz – horská ceta, zbelka – dbanka,, zrnšeť – zrinčať, zdútel – nafúkanec, zämena – dôkladne, dopodrobna, zicherhajcka - zapínací špendlík, zmätliť – zmliaždiť, zvezisko – úšust, zvrlina – zatvrdlina, žabica – biely kremenný kameň, žačkó – miešok na tabak, žetvär – žnec, kosec, žläbok – prameň, žochtár – šechtár.
Ľudovít Barančok
{jcomments on}
Napíšte komentár
Presvedčte sa prosím, že ste vložili všetky požadované informácie označené hviezdičkou (*) . HTML kód nie je povolený.

































Študoval na gymnáziu v Brezne, divadelnú vedu a estetiku na Univerzite Komenského v Bratislave, divadelnú réžiu na VŠMU a na moskovskom divadelnom učilišti. Potom bol krátko rozhlasovým hlásateľom. Vlastnou réžiou začínal v divadle vo Zvolene a v Nitre a hosťoval vo všetkých mimobratislavských súboroch. V roku 1966 nastúpil ako režisér do Československej televízie v Bratislave do hlavnej redakcie literárno-dramatického vysielania, kde sa venoval najmä príprave mnohých adaptácií slovenských, ale aj svetových autorov. Patril k tvorcom slávnych a divácky obľúbených „bratislavských pondelkov“. V r. 1998 – 2003 bol vedúci katedry réžie Fakulty dramatických umení Akadémie umení v Banskej Bystrici. Bol členom Federálnej rady pre rozhlasové a federálne vysielanie a členom Rady STV (1992 – 1993). V roku 2006 dostal prémiu Literárneho fondu za celoživotné dielo v oblasti televíznej tvorby. -MM-
Študoval na viedenskej akadémii, špecializoval sa na romanticky poňaté krajinárstvo. V roku 1843 sa usadil v Sibini, kde pôsobil ako učiteľ kreslenia na ev. gymnáziu. Tu si otvoril fotografický ateliér s partnerom Karolom Kollerom a venovali sa najmä etnografickej fotografii. Z jeho práce zostalo približne 200 fotografií, ktoré boli očíslované a majú vysvetlivky v nemčine a rumunčine. Na všetkých je možné vidieť krásu ľudového kroja, ale aj niektoré aspekty tradičného transylvánskeho spoločenského života. Ako vášnivý cestovateľ namaľoval sériu krajiniek Karpát, v rokoch 1840 – 1842 počas jeho ciest navštívil horný Gemer, pobýval v Muráni a vytvoril tu dokumentárne a výtvarne pozoruhodné diela – Železné hámre na Muráni, Zrúcaniny hradu Muráň, veduta Revúcej s okolím, Silická jaskyňa a i. -MM-
Základné vzdelanie, i hudobné, získal v Ratkovej. Pokračoval na Učiteľskom ústave v Banskej Štiavnici, ako učiteľ začínal v Budinej, kde bol aj primášom vo vtedajšej miestnej ľudovej hudbe, neskôr učil v baníckom učilišti v Sirku, v Ratkovskom Bystrom, Ratkovej, v roku 1961 sa usadil s rodinou v Revúcej. Toto putovanie bolo vždy spojené s muzikou a zbieraním ľudových piesní. V roku 1973 bol jedným zo zakladateľov FS Lykovec v Revúcej. Vypomáhal FS Vlachovčan z Vlachova a spolupracoval aj s ľudovou hudbou FS Vepor z Klenovca a FS Kokavan z Kokavy nad Rimavicou. V októbri 1985 stál pri zrode FS Sinec v Hnúšti. Jeho hudobný odkaz zaznamenáva nahrávka hudby a piesní pod názvom Koj v tom Sirku bubnovali. Bol aj výrobcom ľudových hudobných nástrojov – píšťaliek, fujár, ale aj cimbalov. V roku 1998 mu bolo in memoriam udelené najvyššie vyznamenanie mesta Revúca – Zlatý Quirin. K jeho nedožitým 80. narodeninám sa v marci 2008 v Hnúšti, Revúcej a v Klenovci konal na jeho počesť významný slávnostný program pod názvom Život ako pieseň. -MM-
Študoval na gymnáziu v Rimavskej Sobote a na Čs. štátnej pedagogickej akadémii v Bratislave. V rokoch 1933 – 1943 pôsobil ako učiteľ v Tisovci a v Hnúšti, bol pracovník Matice slovenskej, spoluzakladateľ Osvetového ústredia v Bratislave, kde bol vedúcim prednáškového oddelenia a vydával Osvetový zborník. Bol zakladateľom a prvým vedúcim Katedry knihovedy a vedeckých informácií FF UK v Bratislave (1960 – 1981) a prodekanom FF UK pre štúdium popri zamestnaní. Venoval sa dejinám knihovníctva, osvety a vzdelávania dospelých. Z tejto oblasti vydal niekoľko monografií, čo úspešne zavŕšil spoluúčasťou na tvorbe encyklopedických diel Encyklopédia Slovenska (1977 – 1982), Pedagogická encyklopédia Slovenska (1985). Bol aktívny ako divadelný ochotník, režisér, prednášateľ, publicista a propagátor Gemera-Malohontu. Rekonštruoval knižné fondy poškodené vojnou. V Hnúšti je po ňom pomenovaná miestna knižnica. -MM-
Študoval na gymnáziách v Spišskej Novej Vsi a Rožňave, teológiu na evanjelickej teologickej akadémii v Prešove a na viedenskej univerzite. Pôsobil ako farár v Pribyline a v Pešti, kde kráčal v šľapajach svojho predchodcu Jána Kollára, na sklonku života sa stal biskupom banského dištriktu. Pričinil sa o oživenie Slovenského spolku v Budapešti, spoluzakladal časopis Dunaj (1874). Bol dlhoročným členom Zpěvníkovej základiny, obstarával nové vydania a viedol korektúry náboženských kníh a spisov a prispieval do novín a časopisov. Písal poéziu, prózu, humoresky, venoval sa aj dramatike, literárnej kritike i publicistike, v ktorej dominovala národná problematika s národno-výchovným poslaním. Široký výber zo svojej poézie a prózy vydal v troch zväzkoch pod názvom Nevädze. V Ratkovej má v areáli ev. kostola pomník s pamätnou tabuľou. -MM-
Po absolvovaní lýcea v Levoči učil v Revúckej Lehote, v Potoku, Ozdíne, v Turom Poli. Súkromne vyštudoval teológiu a ako kňaz pôsobil v Hornom Tisovníku. Ako skladateľ sa orientoval na hymnické zbory a klavírne kompozície. Zhudobnil asi 600 duchovných piesní a zostavil z nich zbierku. Venoval sa aj publicistickej činnosti a teórii hudby. Napísal knihu Náuka súhlasu, ako praktický návod k poznaniu harmónie v hudbe, ktorá bola prvým slovenským pokusom o učebnicu harmónie s terminológiou v slovenčine. Prispieval do rôznych časopisov, v ktorých komentoval súčasné hudobné udalosti, zaoberal sa otázkami národnej hudby, školstva, sociálneho postavenia učiteľov. Bol recenzentom hudobnín a hudobných udalostí. -MM-
Po absolvovaní Lekárskej fakulty UK v Bratislave pôsobil v nemocnici v Banskej Bystrici, neskôr v Ústave experimentálnej onkológie Slovenskej akadémie vied, kde bol v rokoch 1983 –1991 jeho riaditeľom. Od začiatku svojej vedeckej činnosti sa venoval experimentálnej a klinickej onkológiii a epidemiológii zhubných nádorov. Výsledky svojho výskumu v oblasti získanej rezistencie nádorov voči cytostatikám aplikoval v klinickej praxi, poznatky publikoval v domácich i zahraničných vedeckých časopisoch. Významná bola aj jeho medzinárodná spolupráca pri výskume rakoviny, absolvoval študijné pobyty v USA a v Anglicku. Od roku 1984 bol hlavným redaktorom medzinárodného časopisu o nádoroch Neoplasma. Bol členom viacerých vedeckých organizácií. Publikoval aj populárno-náučné články o rakovine a spolu s Jánom Siráckym napísal knihu O rakovine stručne, užitočne a pravdivo (1996). -MM-
Školské štúdiá absolvoval v Gemeri, Bratislave a v Kežmarku. Vyštudoval právo a v roku 1841 zložil advokátsku skúšku v Pešti. V rokoch 1842 – 1844 bol zástupcom prokurátora a tabulárnym sudcom Gemerskej župy. Od roku 1843 bol vedúcim medeného hámra a pražiarne v Štítniku. Podieľal sa aj na riadení papierenskej spoločnosti v Slavošovciach. Počas revolúcie 1848 – 1849 bol členom hornouhorského mimoriadneho súdu a neskôr kapitánom honvédov. Bol poslanec uhorského snemu vo volebnom okrsku Rožňava. Venoval sa podnikateľskej činnosti, bol podpredsedom Priemyselného spolku v Budapešti. Pracoval v administrácii luteránskeho cirkevného dištriktu Tisa, bol dozorcom štítnickej cirkvi, inšpektorom gemerského dekanátu a dozorcom luteránskej diakonie v Gemeri. Podieľal sa na novelizáciách vodného a banského zákona. -MM-
Do školy chodil v Ožďanoch, od 1843 na ev. lýceum v Levoči, kde bol aktívnym členom Jednoty mládeže slovenskej, zememeračské inžinierstvo študoval v Pešti. Počas štúdií praxoval u krajinského zememerača v katastri Oždian a Husinej. V r. 1856 – 1858 pracoval v Tisovci. Zapájal sa do národno-kultúrnych podujatí, bol zakladajúcim členom Matice slovenskej, členom jej literárneho odboru, patrónom slovenského gymnázia v Revúcej. Bol najvýraznejší predstaviteľ slovenského literárneho romantizmu, oživovateľ ľudových tradícií ako zdroja básnickej tvorby. V svojej básnickej tvorbe čerpal z ľudovej poézie, jej námetov, obraznosti a symboliky. Prekladal zo slovanskej poézie. Najväčší úspech dosiahol básňou Smrť Jánošikova. O ňom vyšli publikácie: Július Bolfík: Ján Botto. Život a dielo (1983), Pavol Vongrej: Ján Botto (1989) a i. -MM-