Revúckym nárečím: Ši zmo z revúcké reši daš nezabudli Doporučený
Napísal(a) Ľudovít Barančok
Dnes už pomené žijú luďe, šva reš (nárečie) našich predkó dobre poznajú. Zvyknemo pódať, že takú „spisovnú“ revúcku, akó našä stará mať a starý otec rozpráväli. Keď tak dobre poznámo a aj do knížok nazremo, ta vara na velé slov se už aj pozabudlo a aj na takia, šva reš revúckú peknó a zvláštnó robilo. Propomnimo si preto dakotria slová, ale ak ich poznáte, chvála vám:
Ablézant – ľahtikár (šva by kcel chiba polechku žiť), alumnia – menza (pre študentó), ambríl – dáždnik, apatikár – lekárnik, aprehendácie – urazenosť, árešt – väzenie, asenťírka – odvod, auzlág – výklad, aušus – nepodarok,
balbiar – holič, balfas – sprosták, bandol – brucho, baráber – robotník na štreke, beden – nádoba na masť, bedzgún – tulák, bekeš – starý plášť, beštelung – objednávka, bičag – vreckový nožík, bína – javisko, bintna – ženský opasok, bišťuk – premúdre dieťa, bitang – daromník, boks – krém na obuv, bonc – stehno, brant – otrava krvi, briď – hnus, bucolák – krčah, bvarg – úver.
Cafrak – franforec, cárach – haraburdie, cedulház – zriadenecká miestnosť pri bývalom mestskom úrade, cedulovia peneze – papierové bankovky, cemrmán – tesár, cirheš – všivák, zberba, dadó – škôlka, daráz – niekedy, dianco – drevená lopatka, diktanda – písanka, diškrécia – peňažná odmena, dohán – tabak, dohókó – dokorán, draksla – chudá žena, džauk – krik,vresk, edukácia – výchova, faksne – nezmysli, sprostosti, faťuch – bočný výhonok na kmeni stromu, fótoš - huncút, frišťik – raňajky, gigala – nevkusne oblečený človek, gombaška –špendlík, habarka – mútnica, hantúch – uterák, háráš – poplach, pobúrenie, harpia – hádavá osoba, íbercígel – kabát na obliekanie doma, jamaž – azda, jósák – prefíkanec,
Kalaúz – sprievodca vlaku, kančó – krčah, kázár – prísny človek, kardajch – obráť sa a choď, keťefík – ohlávka, keťelovať se – hanbiť, okúňať sa, kezešiť – veľa hovoriť, kijenica – kotrba,hlava, kimádzať se – kývať, knísať sa, knvať – knôt, kódoš – tulák,zlodej, kokárda – odznak, kost – strava, koštúr – veľmi zvedavý človek, kracherka – druh sladkej sódovky, kvartial – byt, lajšprda – žbrda, veľmi riedka polievka, léhauz – komora vo dvore, léja – lejak, lelenc – detský domov, letrovať – mať hnačku, maďerán – majorán, madzag – špagát, mágnáš – boháč, majlon – majetok, mameluk – namosúrený človek, meltonky – teplé zimné topánky, mereha – mŕtvy, míďer – šnurovačka, míhel – dielňa, najtro – zajtra.
Odgebnúť – zdochnúť, okleptaveť – stratiť záujem a byť bez vôle, opces – opätok, opruďiť se – vyhádza, vysypať sa, ordza – hrdza, ortovať – klčovať, ošíplať – obrať, obhrať, osšudáriť – oklamať (nepekne ostrihať), parduchi – periny, hlavnice, perpeďík – hodinové kyvadlo, petrenec – kôpka nedosušenej trávy, pišingerka – druh troty, posmudlina – prihorenina jedla, prézle – strúhanka, prialoh – zúhorená, neobrobená zem, profúz – zvedavý starý človek, prpliny – lupiny na hlave, rádijóška – baretka, rádlík – ostrôžka na vykrájanie cesta, rafika – prefíkaná žena, rajčula – miesto na jarmočnisku pre kone, rajtop – mliečnik, rakáš – hrobľa skál, rákoš – druh domáceho plátna, rapšic – pytliak, ráštuba – mlinica, raužiť se – dariť sa, recepis – recept, reďikať se – terigať sa, ťažko ísť, résovať – deliť, rešno – hlasno, ríbajzlík – strúhadlo, ridikíl – kabeľka, ringišpír – kolotoč, ródle – sánky, rojtla – rebrík, rozoga – haraburda, rudaše – drúčiky na znášanie kôpok sena /petrencov/, saťor – nákupná taška, sersám – náradie, sopan – mydlo.
Šalaprta – ľahkomyselný, nerozvážny človek /inde aj zlé jedlo/, šriaslo – čerieslo, šerkáš – hrkalka, šeršliť – prerieďovať mladú horu, šiba – okenica, šífa – loď, šifonír – skriňa, šlóg – rúbanisko, šmalec – vytopená bravčová masť, špárga – špagát, šparhét – sporák, špenďírovať – venovať, darovať, špeť – svrbieť na dlani, šplésať – behať, lietať, špulka – cievka na nite, štácia – stanica, štafírung – výbava, šťelážen – drevená polica, štochmel – otruby, štrang – povraz, štrinfla – pančucha, štrompadla – podväzok, štuklovať – nadšiť, šúlok – kukuričný klas, šurc – zástera, švábelka – zápalka, švickať – šibať. Tábla – školská tabuľa, tarkavý – strakatý, tétéš – hradská, tinta – atrament, tläpať – tárať, tóšär – lievik, túren – veža, udlapsať – pošliapať, újesný – mrzutý, vajšäk – žrebec, vakácie – prázdniny, váleniška – plátený obrúsok, vecheť – handra na umývanie riadu, vekna – sendvič, vykošútiť – vyparatiť, virga – prút na šibanie, virvácie – krik, zábitok – bitúnok, zaft – šťava, zamak – trocha, zamotúziť – zauzliť, závoz – horská ceta, zbelka – dbanka,, zrnšeť – zrinčať, zdútel – nafúkanec, zämena – dôkladne, dopodrobna, zicherhajcka - zapínací špendlík, zmätliť – zmliaždiť, zvezisko – úšust, zvrlina – zatvrdlina, žabica – biely kremenný kameň, žačkó – miešok na tabak, žetvär – žnec, kosec, žläbok – prameň, žochtár – šechtár.
Ľudovít Barančok
{jcomments on}
Napíšte komentár
Presvedčte sa prosím, že ste vložili všetky požadované informácie označené hviezdičkou (*) . HTML kód nie je povolený.
































Pracoval na Mineralogickom ústave Prírodovedeckej fakulty UK v Prahe, ale svoju vedecko-výskumnú prácu z oblasti experimentálnej mineralógie a štruktúrno-kryštalografického výskumu orientoval hlavne na Slovensko. V Nižnej Slanej opísal novú lokalitu evansitu, v Rožňave výskyt rutilu a minerály niklu, v Dobšinej výskyt rýdzeho bizmutu. Autor prác o Dobšinskej ľadovej jaskyni. Zasahoval i do dalších geologických odborov, zvlášť do tektonickej geológie a do petrografie. Zúčastnil sa protifašistického odboja, pri zatýkání sa postavil na odpor a zahynul, čo pripomína aj pamätná tabuľa Padli za vlast v budove dekanátu PF UK v Prahe.
Študoval na gymnáziu v Rimavskej Sobote a v Tisovci, kde v roku 1940 maturoval. Na FF UK v Bratislave vyštudoval slovenčinu a nemčinu. Aktívne sa zúčastnil protifašistického odboja v SNP. Na sklonku roka 1944 bol zatknutý a odvlečený do koncentračného tábora v Mauthausene a neskôr do Dachau. Po návrate bol tajomníkom slovenskej sekcie Zväzu čs. spisovateľov, redaktorom týždenníka Kultúrny život, vedúcim scenáristického oddelenia Čs. štátneho filmu, od roku 1955 šéfredaktorom Slovenských pohľadov. V rokoch 1956 – 1974 sa profesionálne venoval literárnej tvorbe. V roku 1974 sa stal predsedom Matice slovenskej a v tejto funkcii zotrval až do roku 1990
Ordinovaný bol v r. 1956 v Bratislave. V rokoch 1968 – 1970 pôsobil ako kaplán v Hnúšti, v rokoch 1982 – 1990 ako správca farnosti v Gemerskej Polome. Za administrátora rožňavskej diecézy bol Jánom Pavlom II. menovaný v r. 1990. Úradu sa ujal 18.2.1990 a na biskupa bol vysvätený 18.3.1990 v Rožňave Jozefom kardinálom Tomkom. V Konferencii biskupov Slovenska niekoľko rokov pracoval v Komisii pre školstvo a kultúru, napokon pracoval v Komisii pre klérus a výchovu povolaní. Je autorom knihy
Študoval na Akadémii výtvarných umení v Budapešti, absolvoval študijnú cestu do Tirolska a Talianska.
Pôvodným menom Štefan Bartušek. Študoval na VŠVU v Bratislave a na Karlovej univerzite v Prahe. Od roku 1961 žil a tvoril v Banskej Bystrici. Stál pri vzniku Katedry Výtvarnej tvorby Pedagogickej fakulty v Banskej Bystrici a aj pri zrode Katedry výtvarnej tvorby na Akadémii umení, kde bol prvým dekanom a v Banskej Bystrici založil aj Galériu výtvarného umenia. Namaľoval vyše desaťtisíc obrazov, vytvoril aj veľa drevorezov a leptov a známy je aj ako ilustrátor kníh. Vytváral obrazy skladané a usporiadané do filozofických príbehov, obsahom jeho maľby sú zložité vzťahy človeka a súčasnej civilizácie. Osobitným prínosom do svetového výtvarného umenia sú jeho cykly obrazov
Študoval na gymnáziu v Ožďanoch, Levoči a Prešove. Po vyštudovaní v Jene učil na gymnáziu v Ožďanoch a v Kežmarku. Od roku 1824 bol farárom v Brezne. Je zakladateľ slovenskej veselohry, významný satirik v období národného obrodenia. V roku 1830 bola v Liptovskom Mikuláši inscenovaná jeho najznámejšia veselohra
Študoval na Vysokej škole výtvarných umení. Od roku 1957 žil a tvoril v Bratislave. Pracoval v redakcii denníka Pravda ako výtvarný redaktor, bol členom Zväzu slovenských výtvarných umelcov, tvorivej skupiny Život, skupiny Kontinuita a Spolku výtvarníkov Slovenska. V jeho tvorbe dominuje figúra, ale aj krajinomaľba, motívy rodného Klenovca sa vinú jeho celým dielom. Jeho figurálne kompozície s poeticko-surrealistickým nábojom ho zaradili medzi najvýznamnejších slovenských výtvarných umelcov súčasnosti. Jeho diela boli vystavené na desiatkach expozícií doma a v celom rade renomovaných galérií vo svete. Je laureátom prestížnych domácich a zahraničných výtvarných ocenení. V roku 2001 v Slovarte vyšla publikácia
Po maturite na gymnáziu v Tisovci študoval na Vysokej škole poľnohospodárskeho a lesníckeho inžinierstva v Košiciach. Od roku 1950 pôsobil ako pedagóg na Ústave spoločenských náuk na Lekárskej fakulte UPJŠ, neskôr na VŠT v Košiciach, od roku 1971 bol podpredseda KNV v Košiciach. V roku 1975 prešiel pracovať do SAV v Bratislave, kde pracoval v mnohých riadiacich funkciách. Jeho vedecká a odborná činnosť bola orientovaná prevažne na filozofickú problematiku, ale zasiahla i oblasť sociológie a pedagogiky. Je autorom niekoľkých publikácií a takmer 300 štúdií, odborných i popularizačných článkov. Za vedeckú, odbornú a pedagogickú prácu bol odmenený viacerými medailami a vyznamenaniami.