Revúckym nárečím: Studnišky okolo Revúci Doporučený
Napísal(a) Ľudovít Barančok
V našich hvarách, chvalabohu, su ešte takia mestá, kďe se dobré voďi mažmo napiť róno z potoška, smed uhasiť. Luďe pódajú, že koď voda šez sedˇem skál preťeše, šistá je. Ni je tomu tak ponižo ďeďiny a mesta, ale od vyviarašky, po hvare a dolinke, po ďeďinu šistá voda teše. Mažmo se napiť. Najlepšä voda je zo studnišky. Studniška, to je život. Luďe, kotrí vo hvare robä, kosci a hrebašky na lúkach, pasťíri, bačove na salašoch, výletníci, ťí šicí studnišky z dobró vodó si na furt zapametajú. Po ťežké robote, po dlhé chvadzi, šlovek ku studniške poklekne, aby smed zahnal, novia sily nabral, oďíchnúl si, bo smed šloveka niší, studniška život prinavrátí. Preto o studnišky se musímo stareť, šisťiť
Okolo Revúci je hodnote studníšok. Ni šitky su nám známia, ale su aj od vekó známia, o kotrich nám už starí ocové rozpráveli. V Kúpeli je Žläbok a Nad Žläbok, edna študniška pod a druhá nad Tomesovó záhradó. Okolo ťichto studníšok bars dobró vodó se dakoďi velé gulášu navarilo a živánky nakrútilo pri revúckych zábavách. Na nižnom koncu mesta bula známa Žobráška a ši aj je, z ktoré voda že oši liašila. Dobrá voda je zo studnišky Na Kopánke. Buli luďe z mesta, napríklad od Gajdošó a aj druhí, šva len z ťéto studnišky se schuti voďi napili. V Šústrové buli tri studnišky, dnes že su dva, pódá pani Šebäková. Studnišky su Za Laca, v Maši Hámor, na Úkorové, Šendove, Kochärke, Bodnárke, Končkové, Za Studenó, na Krúpové su dva a ak pódali pán riaďitel meských lesó, richtujú se ponapráveť väc studníšok v chotáru. Adaj najväc studníšok pozná pán Július Homola, po našom Ďulo od Homoló. Okrem ťich, šva zmo už spomnúli, že dobrú vodu má Ďunärová, Léchertová, málokomu známá Mišová, Vyšná Maša a že Štengeraušu sú dokonca tri studnišky.
Studníšok bulo a aj je väc. V dakotrich se voda vytratila, zarosnútia sú trávo, na dakotria zmo aj zabudli. Ale vy ich poznáte. Vážmo si ich, starajmo se o ne, bo dobrá voda z nich teše, ni lenže smed uhasí, aj aj zdravia prinavrátí, život zachrání.
Ľudovík Barančok
{jcomments on}
Napíšte komentár
Presvedčte sa prosím, že ste vložili všetky požadované informácie označené hviezdičkou (*) . HTML kód nie je povolený.
































Pracoval na Mineralogickom ústave Prírodovedeckej fakulty UK v Prahe, ale svoju vedecko-výskumnú prácu z oblasti experimentálnej mineralógie a štruktúrno-kryštalografického výskumu orientoval hlavne na Slovensko. V Nižnej Slanej opísal novú lokalitu evansitu, v Rožňave výskyt rutilu a minerály niklu, v Dobšinej výskyt rýdzeho bizmutu. Autor prác o Dobšinskej ľadovej jaskyni. Zasahoval i do dalších geologických odborov, zvlášť do tektonickej geológie a do petrografie. Zúčastnil sa protifašistického odboja, pri zatýkání sa postavil na odpor a zahynul, čo pripomína aj pamätná tabuľa Padli za vlast v budove dekanátu PF UK v Prahe.
Študoval na gymnáziu v Rimavskej Sobote a v Tisovci, kde v roku 1940 maturoval. Na FF UK v Bratislave vyštudoval slovenčinu a nemčinu. Aktívne sa zúčastnil protifašistického odboja v SNP. Na sklonku roka 1944 bol zatknutý a odvlečený do koncentračného tábora v Mauthausene a neskôr do Dachau. Po návrate bol tajomníkom slovenskej sekcie Zväzu čs. spisovateľov, redaktorom týždenníka Kultúrny život, vedúcim scenáristického oddelenia Čs. štátneho filmu, od roku 1955 šéfredaktorom Slovenských pohľadov. V rokoch 1956 – 1974 sa profesionálne venoval literárnej tvorbe. V roku 1974 sa stal predsedom Matice slovenskej a v tejto funkcii zotrval až do roku 1990
Ordinovaný bol v r. 1956 v Bratislave. V rokoch 1968 – 1970 pôsobil ako kaplán v Hnúšti, v rokoch 1982 – 1990 ako správca farnosti v Gemerskej Polome. Za administrátora rožňavskej diecézy bol Jánom Pavlom II. menovaný v r. 1990. Úradu sa ujal 18.2.1990 a na biskupa bol vysvätený 18.3.1990 v Rožňave Jozefom kardinálom Tomkom. V Konferencii biskupov Slovenska niekoľko rokov pracoval v Komisii pre školstvo a kultúru, napokon pracoval v Komisii pre klérus a výchovu povolaní. Je autorom knihy
Študoval na Akadémii výtvarných umení v Budapešti, absolvoval študijnú cestu do Tirolska a Talianska.
Pôvodným menom Štefan Bartušek. Študoval na VŠVU v Bratislave a na Karlovej univerzite v Prahe. Od roku 1961 žil a tvoril v Banskej Bystrici. Stál pri vzniku Katedry Výtvarnej tvorby Pedagogickej fakulty v Banskej Bystrici a aj pri zrode Katedry výtvarnej tvorby na Akadémii umení, kde bol prvým dekanom a v Banskej Bystrici založil aj Galériu výtvarného umenia. Namaľoval vyše desaťtisíc obrazov, vytvoril aj veľa drevorezov a leptov a známy je aj ako ilustrátor kníh. Vytváral obrazy skladané a usporiadané do filozofických príbehov, obsahom jeho maľby sú zložité vzťahy človeka a súčasnej civilizácie. Osobitným prínosom do svetového výtvarného umenia sú jeho cykly obrazov
Študoval na gymnáziu v Ožďanoch, Levoči a Prešove. Po vyštudovaní v Jene učil na gymnáziu v Ožďanoch a v Kežmarku. Od roku 1824 bol farárom v Brezne. Je zakladateľ slovenskej veselohry, významný satirik v období národného obrodenia. V roku 1830 bola v Liptovskom Mikuláši inscenovaná jeho najznámejšia veselohra
Študoval na Vysokej škole výtvarných umení. Od roku 1957 žil a tvoril v Bratislave. Pracoval v redakcii denníka Pravda ako výtvarný redaktor, bol členom Zväzu slovenských výtvarných umelcov, tvorivej skupiny Život, skupiny Kontinuita a Spolku výtvarníkov Slovenska. V jeho tvorbe dominuje figúra, ale aj krajinomaľba, motívy rodného Klenovca sa vinú jeho celým dielom. Jeho figurálne kompozície s poeticko-surrealistickým nábojom ho zaradili medzi najvýznamnejších slovenských výtvarných umelcov súčasnosti. Jeho diela boli vystavené na desiatkach expozícií doma a v celom rade renomovaných galérií vo svete. Je laureátom prestížnych domácich a zahraničných výtvarných ocenení. V roku 2001 v Slovarte vyšla publikácia
Po maturite na gymnáziu v Tisovci študoval na Vysokej škole poľnohospodárskeho a lesníckeho inžinierstva v Košiciach. Od roku 1950 pôsobil ako pedagóg na Ústave spoločenských náuk na Lekárskej fakulte UPJŠ, neskôr na VŠT v Košiciach, od roku 1971 bol podpredseda KNV v Košiciach. V roku 1975 prešiel pracovať do SAV v Bratislave, kde pracoval v mnohých riadiacich funkciách. Jeho vedecká a odborná činnosť bola orientovaná prevažne na filozofickú problematiku, ale zasiahla i oblasť sociológie a pedagogiky. Je autorom niekoľkých publikácií a takmer 300 štúdií, odborných i popularizačných článkov. Za vedeckú, odbornú a pedagogickú prácu bol odmenený viacerými medailami a vyznamenaniami.