šetoch pekne vyobliakanych ďiaušetoch. Nuž, ale koď sopan, ta sopan, koď parínu nit. Koďže Ďurík búl už aj Ďuro, aj pálenkó za kúpašku ho ponúkli a v každom dome inakšó, väc sladkó a aj vínom a tak se Ďurík okolo obedu pritackal domó. Hlava ak autóbus, šrevá mu krúťilo a šva čert nechcel, stará mať pred domom stáli a už neďeleko krišeli: „Nuž ale Ďuro, ve ťi si se ožral?!“ „Ožral, stará mať, ožral, maže nebuc Velká noc.“
Tak bulo. Buli zmo ani malí, ale ani velkí a neveďeli nás za kúpašku ak a šim poucťiť. Ši vajcovó alebo inakšó sladkó pálenkó a aj domácim jablškovým a ši ribizlovym vínom a tak nám okolo obedu bulo šakovak. Hlavu nám zašelo múťiť, ale šva bulo najhoršia, želúdok naťehovať, šrevá krúťiť. Poza ploťi bulo se treba domó ťehať, od hanby. Ťí mocnéší, starší, ešťe aj do kršmy zabošili. Ale koď si toto plania s pálenkó odmyslímo, tá kúpaška bula kúpaška, furt veselá, pekná a aj ťia ďiaušetá buli peknia, vykúpania. Len šitko zmiaró, mláďenci, treba robiť!
Ľ. Barančok
{jcomments on}
utorok, 22 marec 2011 09:20
Revúckym nárečím: „Kúpaška zo sopanovó vodó“ Doporučený
Napísal(a) Ľ. Barančok
Velká noc je tu šva neviďet. Najskoré post a smútok, potom hojnosťi, zábavy a veselosťi buďe. Ak kažďí rok. Najveselši buďe v ponďelok, bo se kúpať choďí. Ďiaušetá budú krišeť, pišťat, spiarať se, ale to len tak, naoko. Hrďia budú, že kelo kúpášó na kúpašku prišlo.
Ale kúpaška je aj o inšom. Seďel Ďurík – už búl väc Ďuro ak Ďurík, to len doma ho tak volali – na laviške pred domom a miašel páchnúcí sopan (mydlo) z vodó. Parfín si robil, bo v obchoďe búl drahý. Ak miašel, tak miašel, mutná a smradlavá voda bula z toho. Išli okolo neho stará mať a pódajú: „Adaj vara kúpať pajdeš, Ďurík?“ „Hej, kúpať stará mať, kúpať“, póda Ďurík. Stará mať už viďeli tia fleky na
Zverejnené v
Nárečie
Napíšte komentár
Presvedčte sa prosím, že ste vložili všetky požadované informácie označené hviezdičkou (*) . HTML kód nie je povolený.
Študoval právo na univerzitách v Budapešti a Ženeve, absolvoval študijnú cestu do USA. Bol poslancom uhorského snemu za Rožňavu a členom Národného zhromaždenia. Patril aj medzi priekopníkov nových druhov športov, napr. konského póla, jachtingu, golfu, lyžovania a iných. Bol dlhoročným predsedom rôznych telovýchovných spolkov, Uhorského a neskôr Medzinárodného olympijského výboru a i. Na svojich majetkoch choval plnokrvné kone, udomácnil v Uhorsku jazdecké pólo. Bol vášnivým poľovníkom, cestovateľom a zberateľom umenia, zúčastňoval sa veľkých poľovačiek a tieto organizoval aj v Betliari. Rozšíril betliarsku zvernicu, založenú v roku 1885, a doplnil ju o jeleniu, danieliu a muflóniu zver a paovce hrivnaté. V roku 1911 podnikol expedíciu do Sudánu a trofeje z tejto cesty sú súčasťou expozície kaštieľa, napr. reparované krokodíly, či hlava slona. S otcom Emanuelom zabezpečil v rokoch 1881 – 1886 prestavbu kaštieľa v Betliari na poľovnícko-reprezentačný zámok a v roku 1905 nechal kaštieľ zrekonštruovať a zmodernizovať. Tadične sa v areáli kaštieľa Betliar koná Poľovnícky deň Gejzu I. Andrássyho, 6. júna 2026 sa konal už jeho jeho 9. ročník. 
Ľudovú školu vychodil v Jelšave. Po jej ukončení sa pri svojom otcovi vyučil obuvníckemu remeslu a po otcovej smrti prevzal obuvnícku živnosť. Bol pokladníkom a predsedom Slovenského dobrovoľného hasičského zboru v Jelšave a taktiež podpredsedom okresného Slovenského ovocinárskeho spolku v Revúcej, kde sa zaslúžil najmä o vysadenie ovocných stromov popri poľných cestách. V r. 1938 – 1945 bol starostom v Jelšave. Venoval sa chovu včiel, v roku 1923 založil Krajinský včelársky spolok v Jelšave, v roku 1946 založil včelnicu na Hrádku pri Jelšave. Včeláriť začal v košoch a neskôr vyvinul nadstavcový úľ na rámikovú mieru, uplatňoval vzdušné zimovanie pomocou machu, zimné napájanie v úli, napájanie včiel po prvom prelete slanou vodou, zimovanie bez peľu a pod. Odborné články publikoval v časopise Včelár. V roku 1973 dostal za osvetovú prácu ocenenie II. stupeň – Strieborná včela. 
S rodičmi sa ako 9-ročný vysťahoval do USA a žil v Pittsburgu. V r. 1901 ho vzali ho na štátne konzervatórium v New Yorku. Tu prežil deväť, pre neho veľmi vzácnych rokov, po ktorých nasledovalo množstvo koncertov na krajanských spolkových podujatiach i v zahraničí, v Londýne, Paríži, Amsterdame, Berlíne, Prahe. V roku 1917 dobrovoľne vstúpil do americkej armády a odišiel s ňou do Európy. Stal sa členom, neskôr dirigentom 100-členného vojenského orchestra. Po vojne ostal v Nemecku a usadil sa v Koblenzi. Živil sa vyučovaním hudby, koncertovaním po celej Európe, komponoval. Bol aktívnym americkým krajanským spolkovým pracovníkom a udržiaval čulé styky so slovenskými i českými politickými a kultúrnymi predstaviteľmi pred i po vzniku ČSR, tiež s hudobníkmi a rodákmi. Viackrát navštívil Slovensko, v rodnom Betliari bol naposledy v r. 1934. Na priečelí Obecného úradu v Betliari je umiestnená pamätná tabuľa. 
Do ľudovej školy chodil v rodisku, študoval na gymnáziu v Banskej Bystrici, Rimavskej Sobote a Tisovci, kde roku 1943 zmaturoval. Potom študoval na Evanjelickej bohosloveckej fakulte v Bratislave. Po skončení bol krátko kaplánom v Žiline, v Liptovskej Porúbke a Novom Meste nad Váhom a asistentom na Ev. bohosloveckej fakulte v Bratislave. Potom sa stal redaktorom vydavateľstva Slovenský spisovateľ, kde pracoval až do odchodu na dôchodok v roku 1985. V rokoch pôsobenia vo vydavateľstve Slovenský spisovateľ bol redaktorom viacerých edícií pôvodnej i preloženej poézie. Vydal 9 zbierok poézie, výbery z jeho básnickej tvorby vyšli v knihách Kroky (1961), Z lyriky (1975), Nálady (1979, 1983). Je tiež autorom knihy esejí Zábery (1980). Zostavil antológie a edície pôvodnej i prekladovej poézie. V roku 1995 vyrobila STV Bratislava dokumentárny film o ňom, pod názvom Milan Kraus.