pondelok, 25 júl 2011 18:42
Revúckym nárečím: „Koď tot maj šőnauer zareve, len tak ťia hvary zaplašú“ Doporučený
Napísal(a) Ľudovít Barančk
Poľovníctvo má svoje odborné názvoslovie, ale má aj svoju osobitnú reč a tiež poľovnícku „latinu“, ktorou sa hovorí na poľovačkách, najmä po nich, keď prípitkom na úspech nie je konca-kraja. Pozdrav Lovu zdar zneje po celý čas a časom narastá pri kamarátskom posedení i zveličovanie úspechu. Poľovníckych tradícií, zvykov a obyčají pri výkone poľovníctva je až-až a sú zaujímavé, originálne, úsmevné, ako aj tá reč pri poslednom hone. Odborné názvoslovie je na celom Slovensku jednotné, ale nedá sa zabrániť, aby jednotlivé oblasti aj v poľovníctve mali svoje výrazy v reči, v nárečí a aj tú „latinu“. A majú ich i poľovníci v Revúcej a na okolí. Nazrime aspoň málo do nich:
Poľovníci, polovníci, jágri, ale aj pytläci, rapšici, kotrí zákony polovníckia nedotrimujú, našiarno polujú, velkia škoďi narobä. – Polovaška, slávnostná je spološná polovaška ku koncu roka. – Flinta, flinťiška, karabína, manlicherka, gver, mauzerka, šőnauer, brkounica, duplóka, flóbertka, to sú šitko pušky. – Lauf (hlaveň), fojtáš, fujtáš (náplň do náboja), patron, patrontáška, ruksak a v nom ťeji z lipoviho kvetu rumík a ši slivoviška, aby nám zima nebula, nvaž, nožíšok.
Pri horárni zmo se stretli. Aj furman búl poruke. Vábnišky zmo mali zo sebó. Aj psó. Šlóg (rúbanisko), úboš (strmá stráň). Honci a psi dúrili zver. Stáli zmo na štanďe (stanovišti). Pytläci nastavili klepce a flinťi si skryli do bútleviho stromu. Pes kunu labó vytrhnúl z ďiari. Akia ležovisko je tu, istotne se tu daďe medveď pretrimuje. To je vlšecí šlek (stopa). Huckali psa, že ulab ho. Choťe len chlapi róno za nosom, diriguje vedúcí polovašky. Šus (výstrel), na dva šusy ho trefil a na edon šus medveďa skolil, van je dobrý strelec, ak namiarí, tak aj trefí. Obrovský jelen se dló šlógom trepal, róno na kamaráta, ale tod od strachu ni na jelena durknúl, ale do gaťí a bulo po polovaške.
Šva pódali dakoďi známý revúcký polovník Árvai: „Koď tot maj šőnauer zareve, len tak ťia hvary zaplašú“. Ruja jeleňov – revaška. Jeleň – jelen, jelenica, jelenecina. Srnec – roháš, srna, srnše, srnecina. Zajac – zajec, zajäc, zaješisko, zajecina, zaješinec. Diviak – ďivák, ďivék, dživák, dživäk, ďivá svina. Divina - ďivecina. Ďivá maška. Líška – liška, lišäk, lišecí chvast. Mačka myšiarka – myšärka. Veverica – mókuška. Jastrab – jestreb. Myšiak hôrny – myšäk. Tetrov hôlny – ťetró. Sluka – šnep. Jež – trnovia prase. Krt – zimória. Úžovka – úžoka. Lúčny koník – skoška. Komár – súňog. Červený mravec – šervený mravec. Smrďí ani tchor. Kukučka – kukuk, zaťíchnúl ani kukuk po Jáne. Sojka je ak policajt, koď zaskreší, celá hvara se má na pozore. – Buli zmo vešer na postriažke (postriežka), ništ zmo nevideli, len súňogy nás dohrýzli.
Skúsení polovníci pódajú, že koď se iďe na polovašku, treba rano skoré ženu opášiť. A že bude šťestia. Chlapi, pravda je. Lovu zdar.
Ľudovít Barančok
Zverejnené v
Nárečie
Napíšte komentár
Presvedčte sa prosím, že ste vložili všetky požadované informácie označené hviezdičkou (*) . HTML kód nie je povolený.
Študoval právo na univerzitách v Budapešti a Ženeve, absolvoval študijnú cestu do USA. Bol poslancom uhorského snemu za Rožňavu a členom Národného zhromaždenia. Patril aj medzi priekopníkov nových druhov športov, napr. konského póla, jachtingu, golfu, lyžovania a iných. Bol dlhoročným predsedom rôznych telovýchovných spolkov, Uhorského a neskôr Medzinárodného olympijského výboru a i. Na svojich majetkoch choval plnokrvné kone, udomácnil v Uhorsku jazdecké pólo. Bol vášnivým poľovníkom, cestovateľom a zberateľom umenia, zúčastňoval sa veľkých poľovačiek a tieto organizoval aj v Betliari. Rozšíril betliarsku zvernicu, založenú v roku 1885, a doplnil ju o jeleniu, danieliu a muflóniu zver a paovce hrivnaté. V roku 1911 podnikol expedíciu do Sudánu a trofeje z tejto cesty sú súčasťou expozície kaštieľa, napr. reparované krokodíly, či hlava slona. S otcom Emanuelom zabezpečil v rokoch 1881 – 1886 prestavbu kaštieľa v Betliari na poľovnícko-reprezentačný zámok a v roku 1905 nechal kaštieľ zrekonštruovať a zmodernizovať. Tadične sa v areáli kaštieľa Betliar koná Poľovnícky deň Gejzu I. Andrássyho, 6. júna 2026 sa konal už jeho jeho 9. ročník. 
Ľudovú školu vychodil v Jelšave. Po jej ukončení sa pri svojom otcovi vyučil obuvníckemu remeslu a po otcovej smrti prevzal obuvnícku živnosť. Bol pokladníkom a predsedom Slovenského dobrovoľného hasičského zboru v Jelšave a taktiež podpredsedom okresného Slovenského ovocinárskeho spolku v Revúcej, kde sa zaslúžil najmä o vysadenie ovocných stromov popri poľných cestách. V r. 1938 – 1945 bol starostom v Jelšave. Venoval sa chovu včiel, v roku 1923 založil Krajinský včelársky spolok v Jelšave, v roku 1946 založil včelnicu na Hrádku pri Jelšave. Včeláriť začal v košoch a neskôr vyvinul nadstavcový úľ na rámikovú mieru, uplatňoval vzdušné zimovanie pomocou machu, zimné napájanie v úli, napájanie včiel po prvom prelete slanou vodou, zimovanie bez peľu a pod. Odborné články publikoval v časopise Včelár. V roku 1973 dostal za osvetovú prácu ocenenie II. stupeň – Strieborná včela. 
S rodičmi sa ako 9-ročný vysťahoval do USA a žil v Pittsburgu. V r. 1901 ho vzali ho na štátne konzervatórium v New Yorku. Tu prežil deväť, pre neho veľmi vzácnych rokov, po ktorých nasledovalo množstvo koncertov na krajanských spolkových podujatiach i v zahraničí, v Londýne, Paríži, Amsterdame, Berlíne, Prahe. V roku 1917 dobrovoľne vstúpil do americkej armády a odišiel s ňou do Európy. Stal sa členom, neskôr dirigentom 100-členného vojenského orchestra. Po vojne ostal v Nemecku a usadil sa v Koblenzi. Živil sa vyučovaním hudby, koncertovaním po celej Európe, komponoval. Bol aktívnym americkým krajanským spolkovým pracovníkom a udržiaval čulé styky so slovenskými i českými politickými a kultúrnymi predstaviteľmi pred i po vzniku ČSR, tiež s hudobníkmi a rodákmi. Viackrát navštívil Slovensko, v rodnom Betliari bol naposledy v r. 1934. Na priečelí Obecného úradu v Betliari je umiestnená pamätná tabuľa. 
Do ľudovej školy chodil v rodisku, študoval na gymnáziu v Banskej Bystrici, Rimavskej Sobote a Tisovci, kde roku 1943 zmaturoval. Potom študoval na Evanjelickej bohosloveckej fakulte v Bratislave. Po skončení bol krátko kaplánom v Žiline, v Liptovskej Porúbke a Novom Meste nad Váhom a asistentom na Ev. bohosloveckej fakulte v Bratislave. Potom sa stal redaktorom vydavateľstva Slovenský spisovateľ, kde pracoval až do odchodu na dôchodok v roku 1985. V rokoch pôsobenia vo vydavateľstve Slovenský spisovateľ bol redaktorom viacerých edícií pôvodnej i preloženej poézie. Vydal 9 zbierok poézie, výbery z jeho básnickej tvorby vyšli v knihách Kroky (1961), Z lyriky (1975), Nálady (1979, 1983). Je tiež autorom knihy esejí Zábery (1980). Zostavil antológie a edície pôvodnej i prekladovej poézie. V roku 1995 vyrobila STV Bratislava dokumentárny film o ňom, pod názvom Milan Kraus.