pondelok, 25 júl 2011 18:42
Revúckym nárečím: „Koď tot maj šőnauer zareve, len tak ťia hvary zaplašú“ Doporučený
Napísal(a) Ľudovít Barančk
Poľovníctvo má svoje odborné názvoslovie, ale má aj svoju osobitnú reč a tiež poľovnícku „latinu“, ktorou sa hovorí na poľovačkách, najmä po nich, keď prípitkom na úspech nie je konca-kraja. Pozdrav Lovu zdar zneje po celý čas a časom narastá pri kamarátskom posedení i zveličovanie úspechu. Poľovníckych tradícií, zvykov a obyčají pri výkone poľovníctva je až-až a sú zaujímavé, originálne, úsmevné, ako aj tá reč pri poslednom hone. Odborné názvoslovie je na celom Slovensku jednotné, ale nedá sa zabrániť, aby jednotlivé oblasti aj v poľovníctve mali svoje výrazy v reči, v nárečí a aj tú „latinu“. A majú ich i poľovníci v Revúcej a na okolí. Nazrime aspoň málo do nich:
Poľovníci, polovníci, jágri, ale aj pytläci, rapšici, kotrí zákony polovníckia nedotrimujú, našiarno polujú, velkia škoďi narobä. – Polovaška, slávnostná je spološná polovaška ku koncu roka. – Flinta, flinťiška, karabína, manlicherka, gver, mauzerka, šőnauer, brkounica, duplóka, flóbertka, to sú šitko pušky. – Lauf (hlaveň), fojtáš, fujtáš (náplň do náboja), patron, patrontáška, ruksak a v nom ťeji z lipoviho kvetu rumík a ši slivoviška, aby nám zima nebula, nvaž, nožíšok.
Pri horárni zmo se stretli. Aj furman búl poruke. Vábnišky zmo mali zo sebó. Aj psó. Šlóg (rúbanisko), úboš (strmá stráň). Honci a psi dúrili zver. Stáli zmo na štanďe (stanovišti). Pytläci nastavili klepce a flinťi si skryli do bútleviho stromu. Pes kunu labó vytrhnúl z ďiari. Akia ležovisko je tu, istotne se tu daďe medveď pretrimuje. To je vlšecí šlek (stopa). Huckali psa, že ulab ho. Choťe len chlapi róno za nosom, diriguje vedúcí polovašky. Šus (výstrel), na dva šusy ho trefil a na edon šus medveďa skolil, van je dobrý strelec, ak namiarí, tak aj trefí. Obrovský jelen se dló šlógom trepal, róno na kamaráta, ale tod od strachu ni na jelena durknúl, ale do gaťí a bulo po polovaške.
Šva pódali dakoďi známý revúcký polovník Árvai: „Koď tot maj šőnauer zareve, len tak ťia hvary zaplašú“. Ruja jeleňov – revaška. Jeleň – jelen, jelenica, jelenecina. Srnec – roháš, srna, srnše, srnecina. Zajac – zajec, zajäc, zaješisko, zajecina, zaješinec. Diviak – ďivák, ďivék, dživák, dživäk, ďivá svina. Divina - ďivecina. Ďivá maška. Líška – liška, lišäk, lišecí chvast. Mačka myšiarka – myšärka. Veverica – mókuška. Jastrab – jestreb. Myšiak hôrny – myšäk. Tetrov hôlny – ťetró. Sluka – šnep. Jež – trnovia prase. Krt – zimória. Úžovka – úžoka. Lúčny koník – skoška. Komár – súňog. Červený mravec – šervený mravec. Smrďí ani tchor. Kukučka – kukuk, zaťíchnúl ani kukuk po Jáne. Sojka je ak policajt, koď zaskreší, celá hvara se má na pozore. – Buli zmo vešer na postriažke (postriežka), ništ zmo nevideli, len súňogy nás dohrýzli.
Skúsení polovníci pódajú, že koď se iďe na polovašku, treba rano skoré ženu opášiť. A že bude šťestia. Chlapi, pravda je. Lovu zdar.
Ľudovít Barančok
Zverejnené v
Nárečie
Napíšte komentár
Presvedčte sa prosím, že ste vložili všetky požadované informácie označené hviezdičkou (*) . HTML kód nie je povolený.
S rodičmi sa ako 9-ročný vysťahoval do USA a žil v Pittsburgu. V r. 1901 ho vzali ho na štátne konzervatórium v New Yorku. Tu prežil deväť, pre neho veľmi vzácnych rokov, po ktorých nasledovalo množstvo koncertov na krajanských spolkových podujatiach i v zahraničí, v Londýne, Paríži, Amsterdame, Berlíne, Prahe. V roku 1917 dobrovoľne vstúpil do americkej armády a odišiel s ňou do Európy. Stal sa členom, neskôr dirigentom 100-členného vojenského orchestra. Po vojne ostal v Nemecku a usadil sa v Koblenzi. Živil sa vyučovaním hudby, koncertovaním po celej Európe, komponoval. Bol aktívnym americkým krajanským spolkovým pracovníkom a udržiaval čulé styky so slovenskými i českými politickými a kultúrnymi predstaviteľmi pred i po vzniku ČSR, tiež s hudobníkmi a rodákmi. Viackrát navštívil Slovensko, v rodnom Betliari bol naposledy v r. 1934. Na priečelí Obecného úradu v Betliari je umiestnená pamätná tabuľa. 
Do ľudovej školy chodil v rodisku, študoval na gymnáziu v Banskej Bystrici, Rimavskej Sobote a Tisovci, kde roku 1943 zmaturoval. Potom študoval na Evanjelickej bohosloveckej fakulte v Bratislave. Po skončení bol krátko kaplánom v Žiline, v Liptovskej Porúbke a Novom Meste nad Váhom a asistentom na Ev. bohosloveckej fakulte v Bratislave. Potom sa stal redaktorom vydavateľstva Slovenský spisovateľ, kde pracoval až do odchodu na dôchodok v roku 1985. V rokoch pôsobenia vo vydavateľstve Slovenský spisovateľ bol redaktorom viacerých edícií pôvodnej i preloženej poézie. Vydal 9 zbierok poézie, výbery z jeho básnickej tvorby vyšli v knihách Kroky (1961), Z lyriky (1975), Nálady (1979, 1983). Je tiež autorom knihy esejí Zábery (1980). Zostavil antológie a edície pôvodnej i prekladovej poézie. V roku 1995 vyrobila STV Bratislava dokumentárny film o ňom, pod názvom Milan Kraus. 
Základné vzdelanie získal v Revúcej, študoval na Učiteľskej akadémii v Banskej Štiavnici, potom na Pedagogickej fakulte UK v Bratislave. Pôsobil v Revúčke, Kopráši, Muráni, neskôr v Revúcej. Ako učiteľ základnej školy v Revúcej sa podieľal na vzdelávaní a výchove niekoľkých generácií detí, ktoré viedol aj k poznávaniu i ochrane prírody. Dlhé roky bol členom i funkcionárom poľovníckych združení v rodnej obci. Literárne pretvoril zážitky z prírody a potom ich uverejňoval v časopise Poľovníctvo a rybárstvo, v časopise pre mládež Domino i v mestských novinách Revúcke listy. 8 zbierok poľovníckych príbehov, záznamy priateľských stretnutí poľovníkov, rozprávanie zážitkov a opis krás a bohatstva prírody v okolí Mokrej Lúky, Revúcej, Sirku, Muránskej doliny vyšlo knižne s ilustráciami Vincenta Blanára z Revúcej. Niektoré jeho knihy vyšli aj vo forme zvukových kníh v Slovenskej knižnici pre nevidiacich Mateja Hrebendu v Levoči.
V rokoch 1922 – 1927 študoval na gymnáziu v Rimavskej Sobote, maturoval na Učiteľskom ústave v Banskej Bystrici. V rokoch 1929 – 1944 pôsobil ako učiteľ v Hrušove, Ostranoch, Liptovskej Kokave, v Striežovciach. Bol jedným z hlavných organizátorov ilegálneho protifašistického hnutia a ozbrojeného boja na Gemeri. Počas SNP predseda OV KSS a RNV v Hnúšti, neskôr predstaviteľ povstaleckej SNR pri štábe 2. ukrajinského frontu v Rimavskej Sobote. Po oslobodení pracoval vo vysokých politických a štátnych funkciách v oblasti školstva a kultúry ako predseda KNV v Banskej Bystrici, neskôr 1958 – 1968 bol šéfredaktorom Pravdy. V rokoch 1968 – 1975 bol predsedom Slovenskej národnej rady. Bol nositeľ viacerých vyznamenaní a medailí.