Ondrej Doboš
To tak bulo na svadbe veselo dakodi!
No, hlästeže, to tak bulo. Vo štvertok sä vila jädliška. Diauki aj s paropcí, paropci prinesli jädlišku z hvari. A to f stodole sä (robilo), no, de sä svadba robela, ta tam sä aj jädliška vila. Tam bula komédijä veliká, no. A ftodi vo štvertok sä aj postel vešiar obliakala.
Pre mladú nevestu. To buli šes hlavnice a dva duchne. Ťia museli but damasovo, šistia bialia. No a potom prišól mladí zät, aj z litrókó, a vivaleli ho ženi do posteli. Do posteli ho šmareli, no, to bula pamätka. A potom (v) pätok sä robeli vešiar gágoríki. No ta to ťia ženi robeli zas do pólnoci, aj dlukši sä robeli gágoríki, viate? Na poliavku. No a f sobotu rano, to ozda nebulo tak ako teráz, že herdia obedi! Dakodi noseli mliako, bo každí mál kravu. A to rano noseli mliako, no už lebo gu mladimu zätovi, a kotrá zas roďina (nevestina), ta gu mladé neveste. A to na obed bula káva bialá, ak sä pozhánäli, a koláše. To buli ťia pletence velkia. No ta sä najedli, no a potom starejší vihlásial, že sä ide na sobáš. No ta išli do kostela, zazvoneli (to sä aj zvonelo, ak išli na sobáš). No a spiavom išli. No ta ak išli, ta tiato (spievali): „Porezala som sä, bolí mä“, no, to viate, takia svadobňa.
Ešte pred kostelom, ta to zastáli muzikanti, to sä volalo Pustatina. A to cigáne hrali a tancovali, chlapi zostáli tuvon a to viviadali si takia ženi, kotria néšli na svadbu. To zmo už tak radi išli, bo nás viviadali, choci zmo aj nebuli na svadbe.
A ak zo sobášu išli, ta tak spiavali:
Zo sobášu idú z mladó nevestó...
Ej, vera som jä, mamo, ne vašä,
lem som šuhajova,
šva mä do smerti dochová.
No a potom ešte sä spiavalo, ak zo sobášu:
Tia bistränskia zvoni, ak tia pekne zvonä,
už našé Zuzanke partu z hlavi zložä.
I partu, i venec, pre tebä mládenec,
a moje piareško, pre tebä diavečko.
No a potom sä spiavalo dló dedinó, to sä ako kus zastálo, kim tiato (ženi) spiavali, bo to zo sobášu sä išlo už. No a potom sä mladá nevesta otpitovala.
Vozi buli a na pervom voze bula jädliška, no a duchne, to zmo nemali ozdaj nábitki bohviaakia, dakodi dva šifoníre a hlädidlo stojäcia. No a na ťia šifoníre dávali duchne ženi a spiavali:
Sädajte na vaz, milí kochane,
nespomóže vám žädné plakáňe.
Plaš vám nespomóže,
koníčki vo voze už poprähané.
No a potom „Širokí järšok“, tú vari viate!
Širokí järšok, bistrá vodiška,
napoj mi, milá, muojho koníčka.
Jä ho nenapojím, jä sä koňa bojím,
bo som maličká.
No a šakovia to buli piasne. No ak už šli dedinó, jä som dló dedinó, bo jä som bívala na višnom koncu, ta spiavali:
Šibaj furmane, šibaj furmane,
štiri vraňa koňe pod namí.
Bo deläko šibat mámo.
No a potom, už ak prišli pred svekru, pred mladiho zäta, ta ak skladali tia duchne, no aj tia šifoníre poskladali, a spiavali ženi na voze:
Šervení kantár
na koníčku mám,
novotná mamko,
ak mä privítáš.
Privítaj mä slatko,
ti novotná mamko,
ved mä už tu máš.
No a taktom sä spiavalo, to herdo bulo dakodi!
Úryvok z voľného rozprávania pani Zuzany Dobošovej z Rožňavského Bystrého, v rožňavskobystranskom (gemerskom) nárečí
zapísal Mgr. Gabriel Rožai
Vysvetlivky k textu:
Hlavným poslaním vybraného úryvku je zachytenie rožňavskobystrianskeho nárečia, nie podrobný opis svadobných zvykov. Text svadobných piesní bol ponechaný v autentickej podobe, hoci nezachováva dôsledne znaky miestneho nárečia. Informátorka: pani Zuzana Dobošová „u Čipkajky“.
V texte je použitá zjednodušená fonetická transkripcia: z dôvodu lepšej zrozumiteľnosti textu nezapisujem znelostnú asimiláciu (spodobovanie) na konci slov, ani splývanie spoluhlások na švíku dvoch slov, zachovávam teda morfematický princíp, napr. dat mliako (dať mlieko) namiesto reálne vysloveného dad mliako, kod som m. kocom, teráz m. terás ap. Spodobovanie a splývanie spoluhlások však naďalej zachovávam na začiatku a vnútri slov, napr. hlatká, rostrepat, ftodi a tiež pri písaní predložiek ako s, z, so, zo, v, f, gu, napr. s nich, so mnó, f né, s nima, gu tomu (ale aj z mastó, z vodó ap.), keďže v týchto prípadoch ide – najmä pred osobnými zámenami – o svojské tvary charakterizujúce gemerské nárečia. Zachovávam tieto znaky nárečového zápisu: nepoužívam literu (grafému) „y“, nahrádzam ju literou „i“, napr. kim, midlo; mäkčeň zapisujem všade tam, kde sa vyskytuje, napr. ťia (používa sa aj tvar tia), maťerä, ak pri spoluhláske mäkčeň chýba, výslovnosť je tvrdá, napr. nesla, den. Ponechávam zapisovanie hlások ch, dz, dž. Kolísavú výslovnosť u/v v slovách ako ďiavka, poliavka zapisujem prevažne ako v, pretože sa domnievam, že táto výslovnosť je bližšia viac k pernozubnému v ako k obojpernému u . Niektoré opakovania (slov, textu), kazy reči či odbočenia od témy som do textu neumiestnil. Kurzívou v zátvorkách sú informácie doplnené zapisovateľom, pre lepšiu zrozumiteľnosť textu. Zvláštnosťou informátorkinej výslovnosti bolo, že pred hláskou h často nedochádzalo k úplnej znelostnej asimilácii hlásky z, napr. z hvari znelo temer ako s hvari, pozhánäli temer ako poshánäli (v texte som pre nejednoznačnosť ponechal z) ap. Namiesto očakávaného hläcteže (hľaďteže) informátorka vyslovovala hlästeže. Podčiarknutý znak ä znamená široké ä s dĺžňom, napr. porädok.
Slovník: hlästeže – pozriteže, hlavnice – vankúše, duchne – periny, pletenec (aj peräc) – svadobný koláč, gágoríki – cestovina do svadobnej polievky.

































Keď som prišiel na návštevu do rodnej obce Rožňavské Bystré a postretával svojich rovesníkov, vždy som sa akosi lepšie cítil, keď sa pri mne pristavili aj oveľa starší moji rodáci. Jednou z takých bola aj pani Zuzana Dobošová, za slobodna Sedláková. V čase môjho detstva sme bývali takmer oproti seba a prostredníctvom mojej starej mamy som často býval aj na ich ešte starom dvore u Majärä. Vždy, keď sme sa stretli, spomínala, ako si odložila okresné noviny Zora Gemera, kde je vyfotografovaná ako jedna z delegátok okresnej konferencie družstevníkov. Veď v tom čase patrila medzi najlepšie dojičky v bývalom rožňavskom okrese. Podstatné pre mňa bolo aj to, že okolo nej, kdekoľvek sme sa stretli,
Študoval na gymnáziu v Brezne, divadelnú vedu a estetiku na Univerzite Komenského v Bratislave, divadelnú réžiu na VŠMU a na moskovskom divadelnom učilišti. Potom bol krátko rozhlasovým hlásateľom. Vlastnou réžiou začínal v divadle vo Zvolene a v Nitre a hosťoval vo všetkých mimobratislavských súboroch. V roku 1966 nastúpil ako režisér do Československej televízie v Bratislave do hlavnej redakcie literárno-dramatického vysielania, kde sa venoval najmä príprave mnohých adaptácií slovenských, ale aj svetových autorov. Patril k tvorcom slávnych a divácky obľúbených „bratislavských pondelkov“. V r. 1998 – 2003 bol vedúci katedry réžie Fakulty dramatických umení Akadémie umení v Banskej Bystrici. Bol členom Federálnej rady pre rozhlasové a federálne vysielanie a členom Rady STV (1992 – 1993). V roku 2006 dostal prémiu Literárneho fondu za celoživotné dielo v oblasti televíznej tvorby. -MM-
Študoval na viedenskej akadémii, špecializoval sa na romanticky poňaté krajinárstvo. V roku 1843 sa usadil v Sibini, kde pôsobil ako učiteľ kreslenia na ev. gymnáziu. Tu si otvoril fotografický ateliér s partnerom Karolom Kollerom a venovali sa najmä etnografickej fotografii. Z jeho práce zostalo približne 200 fotografií, ktoré boli očíslované a majú vysvetlivky v nemčine a rumunčine. Na všetkých je možné vidieť krásu ľudového kroja, ale aj niektoré aspekty tradičného transylvánskeho spoločenského života. Ako vášnivý cestovateľ namaľoval sériu krajiniek Karpát, v rokoch 1840 – 1842 počas jeho ciest navštívil horný Gemer, pobýval v Muráni a vytvoril tu dokumentárne a výtvarne pozoruhodné diela – Železné hámre na Muráni, Zrúcaniny hradu Muráň, veduta Revúcej s okolím, Silická jaskyňa a i. -MM-
Základné vzdelanie, i hudobné, získal v Ratkovej. Pokračoval na Učiteľskom ústave v Banskej Štiavnici, ako učiteľ začínal v Budinej, kde bol aj primášom vo vtedajšej miestnej ľudovej hudbe, neskôr učil v baníckom učilišti v Sirku, v Ratkovskom Bystrom, Ratkovej, v roku 1961 sa usadil s rodinou v Revúcej. Toto putovanie bolo vždy spojené s muzikou a zbieraním ľudových piesní. V roku 1973 bol jedným zo zakladateľov FS Lykovec v Revúcej. Vypomáhal FS Vlachovčan z Vlachova a spolupracoval aj s ľudovou hudbou FS Vepor z Klenovca a FS Kokavan z Kokavy nad Rimavicou. V októbri 1985 stál pri zrode FS Sinec v Hnúšti. Jeho hudobný odkaz zaznamenáva nahrávka hudby a piesní pod názvom Koj v tom Sirku bubnovali. Bol aj výrobcom ľudových hudobných nástrojov – píšťaliek, fujár, ale aj cimbalov. V roku 1998 mu bolo in memoriam udelené najvyššie vyznamenanie mesta Revúca – Zlatý Quirin. K jeho nedožitým 80. narodeninám sa v marci 2008 v Hnúšti, Revúcej a v Klenovci konal na jeho počesť významný slávnostný program pod názvom Život ako pieseň. -MM-
Študoval na gymnáziu v Rimavskej Sobote a na Čs. štátnej pedagogickej akadémii v Bratislave. V rokoch 1933 – 1943 pôsobil ako učiteľ v Tisovci a v Hnúšti, bol pracovník Matice slovenskej, spoluzakladateľ Osvetového ústredia v Bratislave, kde bol vedúcim prednáškového oddelenia a vydával Osvetový zborník. Bol zakladateľom a prvým vedúcim Katedry knihovedy a vedeckých informácií FF UK v Bratislave (1960 – 1981) a prodekanom FF UK pre štúdium popri zamestnaní. Venoval sa dejinám knihovníctva, osvety a vzdelávania dospelých. Z tejto oblasti vydal niekoľko monografií, čo úspešne zavŕšil spoluúčasťou na tvorbe encyklopedických diel Encyklopédia Slovenska (1977 – 1982), Pedagogická encyklopédia Slovenska (1985). Bol aktívny ako divadelný ochotník, režisér, prednášateľ, publicista a propagátor Gemera-Malohontu. Rekonštruoval knižné fondy poškodené vojnou. V Hnúšti je po ňom pomenovaná miestna knižnica. -MM-
Študoval na gymnáziách v Spišskej Novej Vsi a Rožňave, teológiu na evanjelickej teologickej akadémii v Prešove a na viedenskej univerzite. Pôsobil ako farár v Pribyline a v Pešti, kde kráčal v šľapajach svojho predchodcu Jána Kollára, na sklonku života sa stal biskupom banského dištriktu. Pričinil sa o oživenie Slovenského spolku v Budapešti, spoluzakladal časopis Dunaj (1874). Bol dlhoročným členom Zpěvníkovej základiny, obstarával nové vydania a viedol korektúry náboženských kníh a spisov a prispieval do novín a časopisov. Písal poéziu, prózu, humoresky, venoval sa aj dramatike, literárnej kritike i publicistike, v ktorej dominovala národná problematika s národno-výchovným poslaním. Široký výber zo svojej poézie a prózy vydal v troch zväzkoch pod názvom Nevädze. V Ratkovej má v areáli ev. kostola pomník s pamätnou tabuľou. -MM-
Po absolvovaní lýcea v Levoči učil v Revúckej Lehote, v Potoku, Ozdíne, v Turom Poli. Súkromne vyštudoval teológiu a ako kňaz pôsobil v Hornom Tisovníku. Ako skladateľ sa orientoval na hymnické zbory a klavírne kompozície. Zhudobnil asi 600 duchovných piesní a zostavil z nich zbierku. Venoval sa aj publicistickej činnosti a teórii hudby. Napísal knihu Náuka súhlasu, ako praktický návod k poznaniu harmónie v hudbe, ktorá bola prvým slovenským pokusom o učebnicu harmónie s terminológiou v slovenčine. Prispieval do rôznych časopisov, v ktorých komentoval súčasné hudobné udalosti, zaoberal sa otázkami národnej hudby, školstva, sociálneho postavenia učiteľov. Bol recenzentom hudobnín a hudobných udalostí. -MM-
Po absolvovaní Lekárskej fakulty UK v Bratislave pôsobil v nemocnici v Banskej Bystrici, neskôr v Ústave experimentálnej onkológie Slovenskej akadémie vied, kde bol v rokoch 1983 –1991 jeho riaditeľom. Od začiatku svojej vedeckej činnosti sa venoval experimentálnej a klinickej onkológiii a epidemiológii zhubných nádorov. Výsledky svojho výskumu v oblasti získanej rezistencie nádorov voči cytostatikám aplikoval v klinickej praxi, poznatky publikoval v domácich i zahraničných vedeckých časopisoch. Významná bola aj jeho medzinárodná spolupráca pri výskume rakoviny, absolvoval študijné pobyty v USA a v Anglicku. Od roku 1984 bol hlavným redaktorom medzinárodného časopisu o nádoroch Neoplasma. Bol členom viacerých vedeckých organizácií. Publikoval aj populárno-náučné články o rakovine a spolu s Jánom Siráckym napísal knihu O rakovine stručne, užitočne a pravdivo (1996). -MM-
Školské štúdiá absolvoval v Gemeri, Bratislave a v Kežmarku. Vyštudoval právo a v roku 1841 zložil advokátsku skúšku v Pešti. V rokoch 1842 – 1844 bol zástupcom prokurátora a tabulárnym sudcom Gemerskej župy. Od roku 1843 bol vedúcim medeného hámra a pražiarne v Štítniku. Podieľal sa aj na riadení papierenskej spoločnosti v Slavošovciach. Počas revolúcie 1848 – 1849 bol členom hornouhorského mimoriadneho súdu a neskôr kapitánom honvédov. Bol poslanec uhorského snemu vo volebnom okrsku Rožňava. Venoval sa podnikateľskej činnosti, bol podpredsedom Priemyselného spolku v Budapešti. Pracoval v administrácii luteránskeho cirkevného dištriktu Tisa, bol dozorcom štítnickej cirkvi, inšpektorom gemerského dekanátu a dozorcom luteránskej diakonie v Gemeri. Podieľal sa na novelizáciách vodného a banského zákona. -MM-
Do školy chodil v Ožďanoch, od 1843 na ev. lýceum v Levoči, kde bol aktívnym členom Jednoty mládeže slovenskej, zememeračské inžinierstvo študoval v Pešti. Počas štúdií praxoval u krajinského zememerača v katastri Oždian a Husinej. V r. 1856 – 1858 pracoval v Tisovci. Zapájal sa do národno-kultúrnych podujatí, bol zakladajúcim členom Matice slovenskej, členom jej literárneho odboru, patrónom slovenského gymnázia v Revúcej. Bol najvýraznejší predstaviteľ slovenského literárneho romantizmu, oživovateľ ľudových tradícií ako zdroja básnickej tvorby. V svojej básnickej tvorbe čerpal z ľudovej poézie, jej námetov, obraznosti a symboliky. Prekladal zo slovanskej poézie. Najväčší úspech dosiahol básňou Smrť Jánošikova. O ňom vyšli publikácie: Július Bolfík: Ján Botto. Život a dielo (1983), Pavol Vongrej: Ján Botto (1989) a i. -MM-