"Pri koncipovaní Slovníka tisovského nárečia usiloval som sa zaznamenať slová z čias môjho detstva a štúdií (druhá polovica tridsiatych rokov – začiatok päťdesiatych rokov 20. storočia). V podstate je to slovník dvoch generácií: „staršej“ (generácie „predprevratovej“) a „mladšej“ (generácie „poprevratovej“, ktorá sa určitým spôsobom dištancovala od generácie „staršej“ a bezprostrednejšie reagovala na súčasný trend, čo sa výrazne prejavilo aj v istej „inovácii“ slovníka).
Slovná zásoba v tomto – dalo by sa povedať – „prelomovom“ období bola bohatá. Postupom času sa síce niektoré slová frekventované u „staršej“ generácie čoraz menej v bežnej komunikácii vyskytovali, čo však nijako neznamená, že by sa vytratili alebo zapadli do zabudnutia. Napriek tomu, že sa viaceré slová z tohto obdobia už nepoužívajú, patria do „základného fondu“ tisovského nárečia.V súvislosti so Slovníkom tisovského nárečia žiada sa poznamenať, že tisovské nárečie patrí do skupiny gemersko-malohontských nárečí – a ako také vzhľadom k spisovnej norme vykazuje viaceré odlišnosti. Tieto odchýlky do istej miery modifikujú aj samotný slovník. považujem preto za potrebné upozorniť aspoň na niektoré.
V tisovskom nárečí č sa v prevažnej väčšine prípadov vyskytuje v zmäkčenej podobe. Je to zmäkčené č, píšeme ho: ć (vyslovuje sa medzi č a š; bućina).
Podstatné mená mužského rodu sa len zriedka vymykajú z rámca spisovnej normy. Výnimkou sú vlastne len zdrobneniny (namiesto koncovky -ek je koncovka –ok: braček – braćok, chlapček – chlapćok). Okrem toho v prvom páde množného čísla sa ojedinele vyskytujú tvary: hasićie, súdruzi, pánové, ľudie. Taktiež výnimočne je v šiestom páde jednotného čísla zakončenie –u /na derešu/. Podstatné mená ženského rodu, ktoré sa skloňujú podľa vzoru ulica, majú v druhom páde jednotného čísla koncovku –i (do Hnúšti, z pivňici); vzťahuje sa to aj na podstatné mená, ktoré sa skloňujú podľa vzoru dlaň /do peci/. Podstatné mená stredného rodu, ktoré sa skloňujú podľa vzoru srdce, majú spravidla v prvom páde jednotného čísla koncovku –o (ľíco, pľeco).
Prídavné mená mužského rodu v druhom a treťom páde jednotného čísla v prevažnej väčšine majú koncovku –iho, imu (stariho, starimu, visokiho, visokimu). Prídavné mená ženského rodu sú v prvom páde množného čísla zakončené na –ie (dobrie).
Prídavné mená stredného rodu v prvom páde jednotného čísla majú koncovku –uo (miluo, zlatuo), v druhom a treťom páde jednotného čísla (podobne ako prídavné mená mužského rodu) majú koncovku –iho, -imu a v prvom páde množného čísla (podobne ako prídavné mená ženského rodu) majú koncovku –ie. Privlastňovacie prídavné mená sú zakončené na –ve (Kriškove, susedove).Zámená oproti spisovnej norme vykazujú tieto odchýlky: v prvej osobe množného čísla osobného zámena je namiesto sme – zmo; v prvej osobe privlastňovacieho zámena je namiesto moje – mojo, v druhej osobe tvoje – tvojo, v prvej osobe množného čísla namiesto naše – našo, v druhej osobe množného čísla namiesto vaše – vašo.
Slovesá vo viacerých prípadoch majú v neurčitku namiesto koncovky –ieť koncovku –eť (horeť, hľadeť), v prvej osobe prítomného a budúceho času koncovku –o, (robímo, mámo, buďemo, puojďemo), v tretej osobe minulého času koncovku –u (bou, padau), v niektorých prípadoch namiesto koncovky –iel koncovku -ou (prišou, najšou).
Príslovky sú vo väčšine prípadov zakončené –o namiesto –e (hlasno) a v stupňovaní koncovkou –ši namiesto –šie (ľepši, najľepši).
Do Slovníka tisovského nárečia zaradil som slová, ktoré vykazujú odchýlky od spisovnej normy. Sú to nielen slová, ktoré sa od nej radikálnejšie odlišujú, ale aj tie, ktoré sa líšia iba v jednotlivostiach. Popri originálnejších „tisovských slovách“ zaznamenávam aj slová, ktoré oproti spisovnej norme vykazujú len menšie alebo malé odchýlky – a popritom i slová, ktoré v nedávnej minulosti boli veľmi frekventované, no v súčasnosti sa vyskytujú len zriedkavo (alebo sa vôbec nevyskytujú). Pri písaní slov pridŕžam sa úzu uplatňovaného v súčasných nárečových slovníkoch (dôsledne používam iba mäkké i a na označenie mäkkej výslovnosti mäkčene).Netreba azda osobitne pripomínať, že predložený Slovník tisovského nárečia je výsledkom dlhoročnej práce. Na ňom svojím dielom participovali všetci, od ktorých som získal potrebné informácie. Menovite to bol môj brat Milan Kraus, ktorý od samých začiatkov sa na ňom aktívne podieľal, „dodával“ materiál, radil i usmerňoval. Osobitne sa chcem poďakovať aj Ing. Vladimírovi Vebrovi, ktorý mi ochotne poskytol svoju zbierku „tisovských slov“ i Jánovi Valentíkovi za jeho pripomienky.
Poznámka:
Je naozaj raritou (a to nie iba slovenskou), že v Tisovci paralelne vedľa seba existujú dve nárečia odlišnej proveniencie: „tisovské“ a „hámorské“. Rozhodne si to zasluhuje sústredenejšiu pozornosť i systematický výskum. Bolo by žiaduce, keby sa v dohľadnom čase spracoval aj slovník „hámorského nárečia“ – ako doplnok k Slovníku tisovského nárečia.
V závere príhovoru autor slovníka Ján Caban píše:"Základom publikácie bol písomný podklad spracovaný tisovským rodákom Dr. Cyrilom Krausom. Po porovnaní a výbere slov z mojej zbierky slov, na ktorých som pracoval od roku 1998, ktoré v pôvodnom podklade neboli, vzrástol počet zachovaných slov z 2 392 na 3 2202. Samotné spracovanie, jazyková aj hovorová úprava boli potom prácou, ktoré dostala túto podobu.
Tak ako vo svojom úvode, v pokračujúcej časti, ďakuje pán Cyril Kraus spolupracovníkom aj mne prichodí poďakovať sa predovšetkým pánu Mgr. Ľubomíroovi Bagačkovi, z Rimavskej Píly, ktorý práve túto podkladovú dokumentáciu od pána Cyrila Krausa spracovával a láskavo ju poskytol po prepise z pôvodného rukopisu, pre tento účel.
Osobitne je treba poďakovať sa spoločnosti Slovenský plynárenský priemysel, ktorý ako vyhlasovateľ grantového projektu Dedičstvo regiónov, vyhodnotil a ocenil našu Žiadosť o vydanie Slovníka významným finančným príspevkom, ktorý tvoril podstatný zdroj pre jeho písomnú podobu. Na základe schváleného grantu, sa v spolupráci s tisovskou rodáčkou Mgr. Janou Plichtovou - Žakarovskou, zabezpečovala v Košiciach realizácia tlače, vrátane spracovania jazykových a grafických podkladov. Jazykovú korektúru vykonala Mgr. Zora Kéryová. Priaznivú podporu sme dostali aj od pána Milana Slabeja, ktorý poskytol pôvodné fotografie Tisovca použité ako dobový doplnok textu. Na svete je teda svedectvo o písme, živote a nárečí našich rodičov, prarodičov, našich predkov, ktoré zostane pre súčasníkov, ale aj pre budúcnosť ako príspevok a dar tisovských rodákov svojmu rodnému Tisovcu.“
(Online verziu slovníka nájdete na adrese: http://www.tisovec.com/slovnik/)
{jcomments on}
Pracoval na Mineralogickom ústave Prírodovedeckej fakulty UK v Prahe, ale svoju vedecko-výskumnú prácu z oblasti experimentálnej mineralógie a štruktúrno-kryštalografického výskumu orientoval hlavne na Slovensko. V Nižnej Slanej opísal novú lokalitu evansitu, v Rožňave výskyt rutilu a minerály niklu, v Dobšinej výskyt rýdzeho bizmutu. Autor prác o Dobšinskej ľadovej jaskyni. Zasahoval i do dalších geologických odborov, zvlášť do tektonickej geológie a do petrografie. Zúčastnil sa protifašistického odboja, pri zatýkání sa postavil na odpor a zahynul, čo pripomína aj pamätná tabuľa Padli za vlast v budove dekanátu PF UK v Prahe.
Študoval na gymnáziu v Rimavskej Sobote a v Tisovci, kde v roku 1940 maturoval. Na FF UK v Bratislave vyštudoval slovenčinu a nemčinu. Aktívne sa zúčastnil protifašistického odboja v SNP. Na sklonku roka 1944 bol zatknutý a odvlečený do koncentračného tábora v Mauthausene a neskôr do Dachau. Po návrate bol tajomníkom slovenskej sekcie Zväzu čs. spisovateľov, redaktorom týždenníka Kultúrny život, vedúcim scenáristického oddelenia Čs. štátneho filmu, od roku 1955 šéfredaktorom Slovenských pohľadov. V rokoch 1956 – 1974 sa profesionálne venoval literárnej tvorbe. V roku 1974 sa stal predsedom Matice slovenskej a v tejto funkcii zotrval až do roku 1990
Ordinovaný bol v r. 1956 v Bratislave. V rokoch 1968 – 1970 pôsobil ako kaplán v Hnúšti, v rokoch 1982 – 1990 ako správca farnosti v Gemerskej Polome. Za administrátora rožňavskej diecézy bol Jánom Pavlom II. menovaný v r. 1990. Úradu sa ujal 18.2.1990 a na biskupa bol vysvätený 18.3.1990 v Rožňave Jozefom kardinálom Tomkom. V Konferencii biskupov Slovenska niekoľko rokov pracoval v Komisii pre školstvo a kultúru, napokon pracoval v Komisii pre klérus a výchovu povolaní. Je autorom knihy 
Študoval na Akadémii výtvarných umení v Budapešti, absolvoval študijnú cestu do Tirolska a Talianska. 
Pôvodným menom Štefan Bartušek. Študoval na VŠVU v Bratislave a na Karlovej univerzite v Prahe. Od roku 1961 žil a tvoril v Banskej Bystrici. Stál pri vzniku Katedry Výtvarnej tvorby Pedagogickej fakulty v Banskej Bystrici a aj pri zrode Katedry výtvarnej tvorby na Akadémii umení, kde bol prvým dekanom a v Banskej Bystrici založil aj Galériu výtvarného umenia. Namaľoval vyše desaťtisíc obrazov, vytvoril aj veľa drevorezov a leptov a známy je aj ako ilustrátor kníh. Vytváral obrazy skladané a usporiadané do filozofických príbehov, obsahom jeho maľby sú zložité vzťahy človeka a súčasnej civilizácie. Osobitným prínosom do svetového výtvarného umenia sú jeho cykly obrazov 
Študoval na gymnáziu v Ožďanoch, Levoči a Prešove. Po vyštudovaní v Jene učil na gymnáziu v Ožďanoch a v Kežmarku. Od roku 1824 bol farárom v Brezne. Je zakladateľ slovenskej veselohry, významný satirik v období národného obrodenia. V roku 1830 bola v Liptovskom Mikuláši inscenovaná jeho najznámejšia veselohra 
Študoval na Vysokej škole výtvarných umení. Od roku 1957 žil a tvoril v Bratislave. Pracoval v redakcii denníka Pravda ako výtvarný redaktor, bol členom Zväzu slovenských výtvarných umelcov, tvorivej skupiny Život, skupiny Kontinuita a Spolku výtvarníkov Slovenska. V jeho tvorbe dominuje figúra, ale aj krajinomaľba, motívy rodného Klenovca sa vinú jeho celým dielom. Jeho figurálne kompozície s poeticko-surrealistickým nábojom ho zaradili medzi najvýznamnejších slovenských výtvarných umelcov súčasnosti. Jeho diela boli vystavené na desiatkach expozícií doma a v celom rade renomovaných galérií vo svete. Je laureátom prestížnych domácich a zahraničných výtvarných ocenení. V roku 2001 v Slovarte vyšla publikácia 
Po maturite na gymnáziu v Tisovci študoval na Vysokej škole poľnohospodárskeho a lesníckeho inžinierstva v Košiciach. Od roku 1950 pôsobil ako pedagóg na Ústave spoločenských náuk na Lekárskej fakulte UPJŠ, neskôr na VŠT v Košiciach, od roku 1971 bol podpredseda KNV v Košiciach. V roku 1975 prešiel pracovať do SAV v Bratislave, kde pracoval v mnohých riadiacich funkciách. Jeho vedecká a odborná činnosť bola orientovaná prevažne na filozofickú problematiku, ale zasiahla i oblasť sociológie a pedagogiky. Je autorom niekoľkých publikácií a takmer 300 štúdií, odborných i popularizačných článkov. Za vedeckú, odbornú a pedagogickú prácu bol odmenený viacerými medailami a vyznamenaniami.