To je cieľom i stránky Maj Gemer: Sprostredkovať všetkým návštevníkom predovšetkým naše gemerské nárečia. Píšem v množnom čísle, lebo na Gemeri je to naozaj tak, čo dolina, či dedina, to iná reč v nej prebýva. Iná pieseň zneje a všetkých krajanov pri srdiečku potom krajšie hreje. Príspevky na túto tému nájdete v rubrike Nárečia. Prečítajte si niektoré. Pridajte sa k nim svojimi príbehmi a pošlite nám ich.
Zastavme sa preto dnes pri muránskom nárečí, ktoré sa pravidelne objavuje predovšetkým v ich obecných Muránskych novinách. A veru je v tomto nárečí všeličo nájsť, na všeličo zaspomínať a vrátič svoje nárečie ľudu, z ktorého pochádza. Akoby chceli upozorniť slová nášho najväčšieho poeta Pavla Országha Hviezdoslava, keď v jednej básni napísal:
Mňa kedys' zvádzal svet, mi hovoriac...
Reč, ktorú z domu vieš, ó, jak je lichá!
jak biedny nástroj ona pre snem prác,
čo žitím srdca sú a duchu pýcha...
Tak pohoď totú handru, odev vetchú,
do ktorej hriech je haliť pomysly;
máš krídla, známe, - no máš ich var' k letku?
jak však, keď strapy tebou ovisli!? -
Niektoré iné regióny Slovenska vydávajú vo svojom nárečí aj rôzne publikácie, skladajú piesne, propagujú sa takto aj v rádiu i v televízii. Skúsme to aj my. Aspoň takto, ako to už niekoľko rokov robia Muránčania, alebo aj Polomci. Dnes vám predkladám spomienku čitateľky uverejnenú v Muránskych novinách v jej rodnom jazyku na zašlé časy.
"Ňebojťe sa, já nekcem stukať, že dakoďi nám bulo f Muráňu lepši ag ťerás! (Aj nám, ročník 87; pozn. šéfredaktorky). Lepši bulo preto, že ftoďi zmo mali osemnác a dňes o päďesát väcej. Aňi ňeviemo, ďe sa to nabralo a už nám ňechibí veléj do seďemďesát. Mlaďí si možno poveďá, že šože starí majú šo rosprávať, ale aňi mi starí ňi zmo sprosťí, len zmo dákí opatrňejší, asi nás skoréj oklamú ag ťich mlaďich. Akíže zmo starí, koď f Muráňu sú ľuďe, šo ešťe zvládnú chočo, naš majú chuť a majú už medzi osemďesát a ďeväďesát. Ta aha učitelka Elka od Pohorelca a Magduška od Jambricha, obidve dovice, sa ešťe viberú na súťaž do Revúci a prídú z metáľom, že buli medzi prvimá. A ich o dva roki starší kamarát Fero od Bábeľu, šo bíva f Ťisoucu, ešťe píše kňihi. Tá posledná, šo mala kršťeňá f januváru v Muráňu, bula o vojňe a pofstáňú. Aj druhie staršie žeňi sa ešťe trímú, chocňe ich uš tlaší ťich osem krížikov, ba aj väc.
Vera, ňišt ňi je už takuo ag bívalo. Pret päďesáťimá rokami choďilo po Muráňu meňej motoróu, ta zmo po cesťe aj mi chodzak choďili. Chodci všaďe mali prednosť a podňes sa toho trímemo. V ňeďeľu, lebo f sobotu sa ešťe choďilo do školi a do roboťi, zmo sa choďili šickie ďievki, tak asi ot ťich päťnác rokou, prechádzať.
Televízor uš sem-tam dakto mau, ale búu edon program a edon seriál, že Traja chlapi v chalupe. Ta mi zmo vera doma ňeseďeli. Na cesťe zmo sa šitkie polapali popot pazuchi a rosťáhli zmo sa po caléj cesťe. Ta já, Márta, Magda, Eva, edná Viera, druhá Viera, edná Maňa, druhá Maňa, Anča, Mila a ešťe aj väcerie. Ňeprídú mi uš na um druhie. A za namí paropci, ale ťí uš buli o kus starší. Darme išóu motor, ňeoctúpili zmo sa. Kobi zmo sa buli pochitaňie v polovici rospojili, ta bi nám ňebulo šťaslivo. Tak ako vrátá zmo sa calí šor presúvali zľava doprava a motor móhóu spokojňe préjsť. Šofer nám ešťe zakívau a mi zmo zas zatvorili cestu. Šes ťížďeň zmo sa šicá bicigľovali a choďili zmo po hrackej chodzak. Šofer na motore poškau, kim si ho fšimňemo. Dakoďi, koď búu mlaďí, ta sa aj pristaviu. Mi zmo nosili ešťe kračie „kraťasi“ ag ťerás. Calie nohi zmo vitršali, ale hruďe zmo mali skriťie. Taká móda froďi bula. Kažďí vešer, koď sa uš dalo, zmo choďili hrávať volébal na novú ulicu. Ftoďi tam búu len edon činžák. Starší mláďenci tam spravili rádnuo hrisko, ale prvo si museli poraďiť z husamí, koť kceli hrať. Maťere dakoďi aj sami obšisťili hrisko od husacincov. Kim zmo viďeli, ta labda lietala ponad našo hlavi. Koď zmo uš pošúli vlak na Štáciji, ta bulo našase isť domou.
F Muráňu zmo raďi choďili aj do kína. To buli šori na lístki! Na dakotor film sa dali kúpiť len po protekciji.
V leťe zmo ďievki chodili hrabať seno na Veľkú lúku a tam nás tak opálilo, šo zmo vešer mali horúšku. Mami nás natierali smetaňou, ale aj tak zmo ňeostáli doma. Ledvác sa nám ujšli lístki do kína. Búu film že Niekto to rád horúce. Nás vera tráslo, šo nás bars opálilo, ale vitrímali zmo aš do konca.
Šo nám dňes chibí? Mňe taňec! Pretancovali zmo calú mladosť, daktorí zmo sa vikrúcali aš do dôchotku. Visokie topanki, mini šaťi, natupírovaňie vlasi, namaľovanie oši, klipsne na ušoch atď. Tancovať zmo veďeli s taňečňej šickie tance. Na koncu búu próbabál. Ale aj mi zmo sa museli doušiť: šarleston, tvist aj letkis. Kažďimu daš chibí, mlaďím aj starim, ale šitko je f porátku, aj to, že kažďí sa musí zmoderňizovať. Aj veléj seďeť pri počítaču! -RS- "
Ondrej Doboš

































__________________________________________________
Veru, naše nárečia aj na Gemeri pomaly zanikajú. Akosi našej občianskej väčšine sa nechce držať toho, čo v minulosti ľudí z každej dediny charakterizovalo. Samozrejme, že to bola móda v podobe denného či sviatočného oblečenia, najmä ženského, výšiviek, reči, či ľudovej piesni. Niektorí súcejší ľudia si uvedomili už skôr, čo je pre náš región najcennejšie a robia čo môžu, aby nám to navždy neušlo. Zakladajú najmä spevácke, či tanečné súbory a v nich prezentujú to, čo som vyššie spomínal. Pekné je, že v obciach, kde si to môžu dovoliť vydávajú aj obecné noviny. A v nich nájde rubriky, kde čo to zo zachovaného, alebo menej známeho uverejňujú. Pre uchovanie všetko, čo z obce môžu. Vydávajú ich v podobe spomienok, rečňovaniek, ale aj slovníkov.
Študoval na gymnáziu v Revúcej, kde sa aktívne zúčastňoval na národnom kultúrnom živote a v r. 1874 maturoval, teológiu vo Viedni a Erlangene. Pôsobil ako farár v Dobrej Nive a stal sa seniorom Zvolenského seniorátu, na dôchodku žil v Banskej Bystrici. Zapojil sa do slovenských národoobranných snáh, bol členom a funkcionárom Slovenskej národnej strany, členom SNR, signatárom martinskej Deklarácie slovenského národa a členom výboru Matice slovenskej. Zostavil zbierku modlitieb pre mládež, konfirmačnú príručku. Bol činný aj v oblasti cirkevnej historiografie, venoval sa i dejinám umenia a ochrane kultúrnohistorických pamiatok. Výrazne sa zúčastňoval na pedagogickej a osvetovej činnosti, prednášal o racionálnom hospodárení a ovocinárstve. Svoje skúsenosti a znalosti publikoval vo viacerých časopisoch. -MM-
Narodil sa v rodine garbiara. Vzdelanie získaval v Hrachove, Rožňave, na lýceu v Levoči a od roku 1841 na lýceu v Bratislave, kde sa stal tiež členom a funkcionárom Ústavu reči a literatúry slovenskej, spolupracovík Ľ. Štúra. V roku 1848 bol počas revolúcie krátko uväznený spolu s Jánom Franciscim-Rimavským a Štefanom Markom Daxnerom. Po revolúcii začal pracovať ako slúžny Gemersko-malohontskej stolice, neskôr bol stoličným prísažným v Rimavskej Sobote. Písal básnické cykly, lyricko-epické útvary a veršované drámy a venoval sa tiež publicistike, kde obhajoval a bránil štúrovskú slovenčinu, rozvíjal slovanskú myšlienku, ale tiež kriticky komentoval domáce spoločenské pomery. Okrem vlastnej tvorby sa venoval tiež prekladom z anglickej, nemeckej, ruskej a poľskej literatúry. Celá jeho tvorba tlačou vyšla až v rokoch 1966 – 1967. -MM-
Právo študoval na Právnickej akadémii v Prešove a na univerzite v Kluži. Pôsobil v advokácii a samospráve, v roku 1914 bol starostom Jelšavy, od roku 1925 prednášal správne a finančné právo v Miskolci, potom pôsobil ako riadny profesor na univerzite v Debrecíne. Venoval sa verejnému a finančnému právu, z tejto oblasti publikoval články v odborných čaopisoch a vydal niekoľko publikácií. -MM-
Predstaviteľ historickej maľby. Študoval na ev. gymnáziu v Rožňave, právo v Pécsi, maliarstvo na výtvarnej akadémii vo Viedni a v Paríži. Témy čerpal takmer výlučne z uhorskej histórie a svoje skúsenosti z bojov za nezávislosť spracovával tým, že ich umiestňoval do vzdialenej minulosti. Svojimi dielami povýšil uhorské historické maliarstvo na európsku úroveň. Ako prvý uhorský maliar získal v roku 1860 zlatú medailu parížskeho Saloon annuel za obrazy z uhorských dejín. Jeho obrazy z neho robia jedného z najväčších predstaviteľov romanticko-akademickej historickej maľby. -MM-
Ľudovú školu navštevoval v Hrachove, študoval na gymnáziu v Revúcej, v rokoch 1874 – 1880 v Rimavskej Sobote, medicínu na univerzite vo Viedni. Ako lekár pôsobil vo Viedni, na Myjave a v Novom Meste nad Váhom. Angažoval sa na hospodárskom, politickom i národno-kultúrnom poli. Založil a do konca života viedol Ľudovú banku v Novom Meste nad Váhom, ktorú projektoval ako jedno zo stredísk politického národného pohybu, na jeho rozvoj využíval i jej finančné zdroje. Funkcionár Slovenskej národnej strany, tvorca jej finančného programu. Vydával a redigoval Považské noviny, v brožúrach reagoval na politické dianie, do časopisov a novín prispieval národno-kultúrnymi, politickými a zdravotno-osvetovými článkami. -MM-
Svoj profesionálny život prežil ako učiteľ, neskôr ako riaditeľ Základnej školy v Slavošovciach, bol fotodokumentaristom v Zbore pre občianske záležitosti, pracoval ako predseda školskej a kultúrnej komisie, ako poslanec MNV a zakrátko podpredseda MNV. Ako dlhoročný predseda historicko-dokumentačnej komisie pri Oblastnom výbore Slovenského zväzu protifašistických bojovníkov v Rožňave zásadným spôsobom prispel k dokumentácii SNP a protifašistického odboja na Gemeri. Podstatne prispel k rekonštrukcii rodného domu P. E. Dobšinského, v ktorom postupne vybudoval muzeálnu expozíciu. Bol jedným z autorov myšlienky oživiť Slavošovský tunel pod Homôlkou, dnes je z neho známa turistická atrakcia a rekreačná oblasť. Jeho vzťah k histórii a k spoločenskému dianiu sa prejavil aj v publikovaní mnohých článkov v rôznych regionálnych časopisoch. Je autorom viacerých publikácií, v ktorých dokumentoval dejiny Slavošoviec a jej okolia. -MM-
Študoval na gymnáziu v Banskej Bystrici a Rimavskej Sobote, na právnickej akadémii v Prešove a na univerzite v Kluži. Potom pracoval ako advokátsky koncipient v rôznych mestách, v roku 1905 začína v Bánovciach nad Bebravou svoju samostatnú advokátsku kariéru. Od 1916 príslušník čs. légií v Rusku, kde bol členom Čs. Národnej rady a redaktorom slovenských časopisov, od apríla 1919 bol gemersko-malohontský župan v Rimavskej Sobote, potom župan v Nitre a krajinský viceprezident v Bratislave. Aktívne sa zúčastňoval nielen na politickom, ale i kultúrnom a spoločenskom živote. Publikoval množstvo besedníc, čŕt, humoresiek, noviel, poviedok a básní. Román Demokrati a niektoré poviedky a básne boli preložené do viacerých jazykov a upravené pre film a televíziu (Štvorylka, Slnečný kúpeľ). V roku 1945 bol ako prvý Slovák menovaný za národného umelca. -MM-