ktorí sa začali venovať nejakej činnosti aj v zrelšom veku. S nástupom internetu sa ani nie v tak dávnej dobe objavili aj rôzne literárne stránky, kde sa dali nájsť aj možnosti
publikovania, tak som sa zapojila najprv nesmelo a anonymne tiež. Keď sa objavilo pár ohlasov od niektorých ľudí, že prečo nevydám zbierku, tak som si jedného dňa povedala – prečo nie? Nie je ľahké „vyjsť s kožou na trh“ a už vôbec nie s poéziou, ktorá nepatrí práve ku komerčným artiklom alebo k bežnému čítaniu väčšiny ľudí. Čiastočne som si aj sama chcela dokázať, že zvládnem aj niečo také, ako vydať svoju zbierku. Tak prišla na svet prvotina Básnenie. Hoci by som v nej dnes už mnoho vecí zmenila, neľutujem nič, bola na svoju dobu a môj level poznania a skúseností adekvátna. A aby samotnej zbierke nebolo smutno, dostala ešte ďalších dvoch „súrodencov“, ďalšie dve poetické knižky. Najviac spokojná som s tým, že pri realizácii spomínaných zbierok som spoznala virtuálne aj osobne mnoho zaujímavých ľudí aj nových priateľov či „kolegov“ z tejto oblasti.
• Malý záujem o poéziu najmä mladých čitateľov u nás by mohol znamenať aj pre Vás istú prestávku. Alebo ste našli v niekom podporu ďalej tvoriť?
Tvoriť poéziu pre dospelých som neprestala, len prišiel čas ubrať sa aj trochu iným smerom. Kde-tu som v ostatných rokoch publikovala aj rôzne „hravé“ veci (napr. niekoľkokrát v literárnom časopise RAK kaligramy – obrázkové básničky alebo v internetovom časopise Ilegalit foto-haiku. Aj na základe týchto „aktivít“ som dostala od pani riaditeľky vydavateľstva Príroda – Táni Pastorkovej - ponuku skúsiť napísať
básničky pre deti. Bola to pre mňa zaujímavá výzva, ako sa povie, zavŕtal sa mi chrobák do hlavy, pretože nie som ani pedagogická pracovníčka, ani nič podobné, čiže nemala som ani nejaké nadštandardné kontakty s deťmi a samej by mi asi ani nenapadlo začať sa venovať tvorbe pre deti. Možno aj práve preto som to skúsila. Ako bonus mám aj to, že tiež sa venujem hudbe a rytmus či rýmy v textoch sú mi odjakživa blízke. Boli to príjemné chvíle, preniesť sa do vlastného detstva, pozrieť sa na veci pohľadom dieťaťa a písať v tom duchu. Každý bol raz dieťaťom, niektorí na to dávno zabudli, ja našťastie – ani nie. Prvým „kritikom“ detských básničiek bol vždy môj syn, ktorému som čítala, čo som napísala. Keď sa pri tom usmieval, vedela som, že asi to bude dobré. Nakoniec to vypálilo tak, že už v prvom polroku 2013 vyšli vo vydavateľstve Príroda, vďaka ich ozaj veľkej podpore, dve knihy pre deti – Prečo lienky nosia podkolienky, ktorú pôsobivo
ilustrovala Katarína Ilkovičová a Veselá abeceda s ilustráciami Jána Vrabca. Okrem toho ma čakala ďalšia pracná, ale veľmi krásna práca – zostaviť knihu riekaniek, hádaniek, bájok, rozprávok a básničiek, na ktorej sa podieľali okrem mňa ďalšie autorky: Alica Náhliková, Martina Dobríková, Maria Vrška a Eva Hetényiová-Okáli. Vznikla z toho 200 stranová „Moja najmilšia knižka“. Verím, že deti si v nej nájdu „to svoje“, lebo je to naozaj veľmi pestrá kniha s krásnymi ilustráciami Daniely Ondreičkovej.
Prvýkrát som vyskúšala aj preklad prózy, z češtiny do slovenčiny – a na pultoch slovenských kníhkupectiev má svoje miesto tiež zaujímavá kniha pre deti od 8 rokov - Modrý Papľuh od Miloša Kratochvíla (pôvodný názov Modrý Poťouch).
Všetky štyri spomínané knihy sa dajú objednať aj na stránkach vydavateľstva www.priroda.sk .
• Nedávno ste spomínali, že bývate stálym návštevníkom Knižného veľtrhu Bibliotéka v bratislavskej Inchebe a naposledy v novembri m. r. ste na tomto podujatí už boli v inom postavení. Čo sa vlastne stalo a čo to pre Vás znamenalo?
Je to pravda, každý rok sa veľmi rada zúčastňujem ako návštevník knižného veľtrhu Bibliotéka. Okrem množstva rozličných sprievodných programov so „živými“ spisovateľmi tam človek môže nájsť mnoho zaujímavých kníh, noviniek, knihy so zľavami v stánkoch rôznych vydavateľov a postretávať známych zo všetkých kútov Slovenska,
sadnúť si na kávičku, podebatovať. Za tri či štyri dni, koľko trvá Bibliotéka, prichádzajú do Incheby tisícky návštevníkov. Minulý rok, v rámci prezentácií kníh z vydavateľstva Príroda, sa uskutočnil aj sprievodný program, kde bola beseda o knižke Prečo lienky nosia podkolienky a tiež bola predstavená aj Moja najmilšia knižka, preto moja účasť bola prvýkrát aj iného charakteru, ako iba v roli návštevníčky, bolo potrebné trošku aj predstaviť tieto nové knihy. Podujatia sa zúčastnili prevažne deti, ktoré pani redaktorky z Prírody aktívne zapojili do programu, deti kreslili, hrali divadlo, spievali, recitovali, hádali hádanky – a dostali aj sladké odmeny. Bolo to milé a rýchlo všetko ubehlo, počiatočná tréma sa veľmi skoro vytratila.
• Štyri knižky, ktoré vyšli v jednom roku, zrejme predstavujú pre Vás výnimočne vynaložené úsilie. Bude jeho dôsledkom teraz obdobie naberania síl i tém, alebo máte pri svojom prvom autorskom desaťročí niečo pre čitateľa prekvapujúco pripravené?
Keď človek niečo robí s radosťou a nadšením, tak sa to nedá veľmi považovať za námahu, iste, všetko chce svoj čas, aj snahu, aj neustále sa niečomu učiť, nech je výsledok čo najlepší. Želala by som si, aby klasická kniha nezaostala za výdobytkami dnešnej modernej techniky, počítačmi, rôznymi elektronickými hrami a hračkami, ale aby deti vždy radi siahali aj po knižke, ktorá im urobí radosť a spríjemní ich chvíle, aby v detských knihách našli pekné obrázky, inšpirácie, či rozvíjali si svoju vlastnú fantáziu a tvorivosť. Aby, keď raz budú dospelí, vedeli si napríklad aj spomenúť, akú knižku mali radi a aby tiež viedli svoje deti k čítaniu.
A u mňa čo bude? Ťažko je dopredu hovoriť konkrétne, môžem povedať akurát to, že v tvorbe pokračujem. Čo a kedy najbližšie vyjde – dám vedieť.
Otázky položil a pani Ivone Ďuričovej za odpovede ďakuje Ondrej Doboš

































Naša krajanka Ivona Ďuričová je už síce zrelou ženou a matkou, ale iba pred pár rokmi nesmelo začala tvoriť svoje prvé básne. Svojou prvotinou Básnenie sa v roku 2007 predstavila najmä dospelému čitateľovi. Pozitívny ohlas na jej vydané básne ju povzbudili k ďalšiemu stvárneniu myšlienok uhladených do veršov, a tak vyšla jej ďalšia zbierka básní Zápisky z-vodných znamení. Zakrátko po nej potešila milovníkov ľúbostnej poézie jej tretia knižka s už smelším názvom Eromantické láskovníky. Tri zbierky (všetky podpísané pseudonymom Yvone du Rich) v takom krátkom slede je pre neznámeho autora pekné sústo, čo je dostatočným dôvodom nielen na vzdanie úctivej poklony, ale tiež na položenie niekoľkých otázok Ivone Ďuričovej:
Študoval na gymnáziu v Brezne, divadelnú vedu a estetiku na Univerzite Komenského v Bratislave, divadelnú réžiu na VŠMU a na moskovskom divadelnom učilišti. Potom bol krátko rozhlasovým hlásateľom. Vlastnou réžiou začínal v divadle vo Zvolene a v Nitre a hosťoval vo všetkých mimobratislavských súboroch. V roku 1966 nastúpil ako režisér do Československej televízie v Bratislave do hlavnej redakcie literárno-dramatického vysielania, kde sa venoval najmä príprave mnohých adaptácií slovenských, ale aj svetových autorov. Patril k tvorcom slávnych a divácky obľúbených „bratislavských pondelkov“. V r. 1998 – 2003 bol vedúci katedry réžie Fakulty dramatických umení Akadémie umení v Banskej Bystrici. Bol členom Federálnej rady pre rozhlasové a federálne vysielanie a členom Rady STV (1992 – 1993). V roku 2006 dostal prémiu Literárneho fondu za celoživotné dielo v oblasti televíznej tvorby. -MM-
Študoval na viedenskej akadémii, špecializoval sa na romanticky poňaté krajinárstvo. V roku 1843 sa usadil v Sibini, kde pôsobil ako učiteľ kreslenia na ev. gymnáziu. Tu si otvoril fotografický ateliér s partnerom Karolom Kollerom a venovali sa najmä etnografickej fotografii. Z jeho práce zostalo približne 200 fotografií, ktoré boli očíslované a majú vysvetlivky v nemčine a rumunčine. Na všetkých je možné vidieť krásu ľudového kroja, ale aj niektoré aspekty tradičného transylvánskeho spoločenského života. Ako vášnivý cestovateľ namaľoval sériu krajiniek Karpát, v rokoch 1840 – 1842 počas jeho ciest navštívil horný Gemer, pobýval v Muráni a vytvoril tu dokumentárne a výtvarne pozoruhodné diela – Železné hámre na Muráni, Zrúcaniny hradu Muráň, veduta Revúcej s okolím, Silická jaskyňa a i. -MM-
Základné vzdelanie, i hudobné, získal v Ratkovej. Pokračoval na Učiteľskom ústave v Banskej Štiavnici, ako učiteľ začínal v Budinej, kde bol aj primášom vo vtedajšej miestnej ľudovej hudbe, neskôr učil v baníckom učilišti v Sirku, v Ratkovskom Bystrom, Ratkovej, v roku 1961 sa usadil s rodinou v Revúcej. Toto putovanie bolo vždy spojené s muzikou a zbieraním ľudových piesní. V roku 1973 bol jedným zo zakladateľov FS Lykovec v Revúcej. Vypomáhal FS Vlachovčan z Vlachova a spolupracoval aj s ľudovou hudbou FS Vepor z Klenovca a FS Kokavan z Kokavy nad Rimavicou. V októbri 1985 stál pri zrode FS Sinec v Hnúšti. Jeho hudobný odkaz zaznamenáva nahrávka hudby a piesní pod názvom Koj v tom Sirku bubnovali. Bol aj výrobcom ľudových hudobných nástrojov – píšťaliek, fujár, ale aj cimbalov. V roku 1998 mu bolo in memoriam udelené najvyššie vyznamenanie mesta Revúca – Zlatý Quirin. K jeho nedožitým 80. narodeninám sa v marci 2008 v Hnúšti, Revúcej a v Klenovci konal na jeho počesť významný slávnostný program pod názvom Život ako pieseň. -MM-
Študoval na gymnáziu v Rimavskej Sobote a na Čs. štátnej pedagogickej akadémii v Bratislave. V rokoch 1933 – 1943 pôsobil ako učiteľ v Tisovci a v Hnúšti, bol pracovník Matice slovenskej, spoluzakladateľ Osvetového ústredia v Bratislave, kde bol vedúcim prednáškového oddelenia a vydával Osvetový zborník. Bol zakladateľom a prvým vedúcim Katedry knihovedy a vedeckých informácií FF UK v Bratislave (1960 – 1981) a prodekanom FF UK pre štúdium popri zamestnaní. Venoval sa dejinám knihovníctva, osvety a vzdelávania dospelých. Z tejto oblasti vydal niekoľko monografií, čo úspešne zavŕšil spoluúčasťou na tvorbe encyklopedických diel Encyklopédia Slovenska (1977 – 1982), Pedagogická encyklopédia Slovenska (1985). Bol aktívny ako divadelný ochotník, režisér, prednášateľ, publicista a propagátor Gemera-Malohontu. Rekonštruoval knižné fondy poškodené vojnou. V Hnúšti je po ňom pomenovaná miestna knižnica. -MM-
Študoval na gymnáziách v Spišskej Novej Vsi a Rožňave, teológiu na evanjelickej teologickej akadémii v Prešove a na viedenskej univerzite. Pôsobil ako farár v Pribyline a v Pešti, kde kráčal v šľapajach svojho predchodcu Jána Kollára, na sklonku života sa stal biskupom banského dištriktu. Pričinil sa o oživenie Slovenského spolku v Budapešti, spoluzakladal časopis Dunaj (1874). Bol dlhoročným členom Zpěvníkovej základiny, obstarával nové vydania a viedol korektúry náboženských kníh a spisov a prispieval do novín a časopisov. Písal poéziu, prózu, humoresky, venoval sa aj dramatike, literárnej kritike i publicistike, v ktorej dominovala národná problematika s národno-výchovným poslaním. Široký výber zo svojej poézie a prózy vydal v troch zväzkoch pod názvom Nevädze. V Ratkovej má v areáli ev. kostola pomník s pamätnou tabuľou. -MM-
Po absolvovaní lýcea v Levoči učil v Revúckej Lehote, v Potoku, Ozdíne, v Turom Poli. Súkromne vyštudoval teológiu a ako kňaz pôsobil v Hornom Tisovníku. Ako skladateľ sa orientoval na hymnické zbory a klavírne kompozície. Zhudobnil asi 600 duchovných piesní a zostavil z nich zbierku. Venoval sa aj publicistickej činnosti a teórii hudby. Napísal knihu Náuka súhlasu, ako praktický návod k poznaniu harmónie v hudbe, ktorá bola prvým slovenským pokusom o učebnicu harmónie s terminológiou v slovenčine. Prispieval do rôznych časopisov, v ktorých komentoval súčasné hudobné udalosti, zaoberal sa otázkami národnej hudby, školstva, sociálneho postavenia učiteľov. Bol recenzentom hudobnín a hudobných udalostí. -MM-
Po absolvovaní Lekárskej fakulty UK v Bratislave pôsobil v nemocnici v Banskej Bystrici, neskôr v Ústave experimentálnej onkológie Slovenskej akadémie vied, kde bol v rokoch 1983 –1991 jeho riaditeľom. Od začiatku svojej vedeckej činnosti sa venoval experimentálnej a klinickej onkológiii a epidemiológii zhubných nádorov. Výsledky svojho výskumu v oblasti získanej rezistencie nádorov voči cytostatikám aplikoval v klinickej praxi, poznatky publikoval v domácich i zahraničných vedeckých časopisoch. Významná bola aj jeho medzinárodná spolupráca pri výskume rakoviny, absolvoval študijné pobyty v USA a v Anglicku. Od roku 1984 bol hlavným redaktorom medzinárodného časopisu o nádoroch Neoplasma. Bol členom viacerých vedeckých organizácií. Publikoval aj populárno-náučné články o rakovine a spolu s Jánom Siráckym napísal knihu O rakovine stručne, užitočne a pravdivo (1996). -MM-
Školské štúdiá absolvoval v Gemeri, Bratislave a v Kežmarku. Vyštudoval právo a v roku 1841 zložil advokátsku skúšku v Pešti. V rokoch 1842 – 1844 bol zástupcom prokurátora a tabulárnym sudcom Gemerskej župy. Od roku 1843 bol vedúcim medeného hámra a pražiarne v Štítniku. Podieľal sa aj na riadení papierenskej spoločnosti v Slavošovciach. Počas revolúcie 1848 – 1849 bol členom hornouhorského mimoriadneho súdu a neskôr kapitánom honvédov. Bol poslanec uhorského snemu vo volebnom okrsku Rožňava. Venoval sa podnikateľskej činnosti, bol podpredsedom Priemyselného spolku v Budapešti. Pracoval v administrácii luteránskeho cirkevného dištriktu Tisa, bol dozorcom štítnickej cirkvi, inšpektorom gemerského dekanátu a dozorcom luteránskej diakonie v Gemeri. Podieľal sa na novelizáciách vodného a banského zákona. -MM-
Do školy chodil v Ožďanoch, od 1843 na ev. lýceum v Levoči, kde bol aktívnym členom Jednoty mládeže slovenskej, zememeračské inžinierstvo študoval v Pešti. Počas štúdií praxoval u krajinského zememerača v katastri Oždian a Husinej. V r. 1856 – 1858 pracoval v Tisovci. Zapájal sa do národno-kultúrnych podujatí, bol zakladajúcim členom Matice slovenskej, členom jej literárneho odboru, patrónom slovenského gymnázia v Revúcej. Bol najvýraznejší predstaviteľ slovenského literárneho romantizmu, oživovateľ ľudových tradícií ako zdroja básnickej tvorby. V svojej básnickej tvorbe čerpal z ľudovej poézie, jej námetov, obraznosti a symboliky. Prekladal zo slovanskej poézie. Najväčší úspech dosiahol básňou Smrť Jánošikova. O ňom vyšli publikácie: Július Bolfík: Ján Botto. Život a dielo (1983), Pavol Vongrej: Ján Botto (1989) a i. -MM-