Bratislava (45)
V Slovenskom národnom múzeu predstavia verejnosti vzácne slovenské odevné artefakty
Napísal(a) D. Brisudová
Výstava Inšpirácie v Slovenskom národnom múzeu predstaví verejnosti vzácne slovenské odevné artefakty, ale aj tvorbu popredných slovenských módnych návrhárova dizajnérov, ktorí sa vo svojej tvorbe inšpirovali majstrovstvom našich predkov. Výstava, ktorá sa koná v SNM na Vajanského nábreží v Bratislave bude prístupná verejnosti od 15. mája do 1. novembra 2015. Tradičný ľudový odev a textil patrí k najpôsobivejším častiam ľudovej kultúry Slovenska. Jeho vývoj vrcholí od 2. polovice 19. do konca 1. polovice 20. storočia, kedy sa postupne zamieňal za priemyselne a remeselne šité konfekčné a mestské odevné súčasti.Podobu ľudového odevu formovali viaceré významné faktory,ale aj spoločenské a historické determinanty. Tradičným materiálom na výrobu ľudového odevu a textilu boli ľan, konope, vlna a kožušina, popri nich od 18. storočia do vidieckeho prostredia prenikali aj nové materiály ako bavlna, hodváb či textílie vyrábané v manufaktúrach a továrňach (kartún, brokáty, vlnené tkaniny, jemné bavlnené textílie).
Od konca 18. storočia a predovšetkým v 19. storočí sa na Slovensku zintenzívnilo používanie farebných textílií a na väčšine územia sa stala obľúbenou modrotlač. Okrem tkaných farebných vzorov bolo obľúbenou výzdobnou technikou vyšívanie a paličkovanie, ktoré sú v súčasnosti inšpiráciou aj pre šperkársku tvorbu realizovanúz netextilného materiálu. Ľudová kultúra a ľudový odev už od konca 19. storočia inšpirovali umelcov a výrobcov rôznych profesií a ich záujem pretrváva až do dnešných dní. Zaujal aj množstvo slovenských tvorcov rôznych zameraní. Na výstave návštevníci uvidia návrhy a diela jedenástich tvorcov - módnych návrhárok, dizajnérok a výtvarníčok Jany Gavalcovej, Michaely Juhász, Kláry Brunovskej či Ľubice Poncik, čipkárok Lýdie Pekarikovej, Kataríny Búranovej, šperkárok Marty Filovej, modrotlačiarov Petra Trnku, Mateja Rabadu, Moniky Benczeovej vyrábajúcej odevné doplnky z ovčej vlny a paličkárov zo združenia Povabnica Turca. Výstava Inšpirácie je prístupná verejnosti v sídelnej budove Slovenského národného múzea na Vajanského nábreží 2 v Bratislave od 15. mája do 1. novembra 2015. Viac informácií o výstave je k dispozícii na oficiálnom webe múzea www.snm.sk.
Slovensko-slovinská dimenzia ako spoločný projekt prostredníctvom výstavy
Napísal(a) Dagmar Brisudová
Filozofická fakulta UK v Bratislave, Veľvyslanectvo Slovinskej republiky na Slovensku a Slovenské národné múzeum pripravili spoločný projekt Slovensko-slovinská dimenzia. Výstava je prezentáciou kultúrno-historických a súčasných paralel a rozdielov oboch krajín pri príležitosti predsedníctva Slovenskej republiky Rade EÚ a 25. výročia vzniku samostatnej Slovinskej republiky.
Deň víťazstva na Slavíne oslávil aj červenoarmejec plk. v.v. Ladislav Sládek z Gemera
Napísal(a) JUDr. Jozef Pupala
Na základe osobného pozvania mimoriadných a splnomocnených veľvyslancov Ruskej federácie v SR JE Alexeja Leonidoviča Fedotova a Bieloruskej republiky v SR JE Vladimíra Serpikova a riaditeľa kancelárie veľvyslanectva Kazašskej republiky v SR radcu Sayana Kuľžanova, sa dňa 9. mája 2016 od 15.00 hodine pri príležitosti štátneho sviatku spomenutých troch krajín zúčastnil spomienkových osláv Dňa víťazstva a konca druhej svetovej vojny v Európe
Iba nedávno navždy dotĺklo srdce nášho popredného herca Leopolda Haverla. Na jeho šľachetnosť si spomenul aj Jozef Pupala, jeden z dobrovoľných darcov krvi na Gemeri, ktorý svoj názor na máloznámu činnosť umelca prejavil aj v liste, ktorý v týchto dňoch poslal jeho smútiacej manželke.
Do ľudovej školy chodil v rodisku, študoval na gymnáziu v Banskej Bystrici, Rimavskej Sobote a Tisovci, kde roku 1943 zmaturoval. Potom študoval na Evanjelickej bohosloveckej fakulte v Bratislave. Po skončení bol krátko kaplánom v Žiline, v Liptovskej Porúbke a Novom Meste nad Váhom a asistentom na Ev. bohosloveckej fakulte v Bratislave. Potom sa stal redaktorom vydavateľstva Slovenský spisovateľ, kde pracoval až do odchodu na dôchodok v roku 1985. V rokoch pôsobenia vo vydavateľstve Slovenský spisovateľ bol redaktorom viacerých edícií pôvodnej i preloženej poézie. Vydal 9 zbierok poézie, výbery z jeho básnickej tvorby vyšli v knihách Kroky (1961), Z lyriky (1975), Nálady (1979, 1983). Je tiež autorom knihy esejí Zábery (1980). Zostavil antológie a edície pôvodnej i prekladovej poézie. V roku 1995 vyrobila STV Bratislava dokumentárny film o ňom, pod názvom Milan Kraus. 
Základné vzdelanie získal v Revúcej, študoval na Učiteľskej akadémii v Banskej Štiavnici, potom na Pedagogickej fakulte UK v Bratislave. Pôsobil v Revúčke, Kopráši, Muráni, neskôr v Revúcej. Ako učiteľ základnej školy v Revúcej sa podieľal na vzdelávaní a výchove niekoľkých generácií detí, ktoré viedol aj k poznávaniu i ochrane prírody. Dlhé roky bol členom i funkcionárom poľovníckych združení v rodnej obci. Literárne pretvoril zážitky z prírody a potom ich uverejňoval v časopise Poľovníctvo a rybárstvo, v časopise pre mládež Domino i v mestských novinách Revúcke listy. 8 zbierok poľovníckych príbehov, záznamy priateľských stretnutí poľovníkov, rozprávanie zážitkov a opis krás a bohatstva prírody v okolí Mokrej Lúky, Revúcej, Sirku, Muránskej doliny vyšlo knižne s ilustráciami Vincenta Blanára z Revúcej. Niektoré jeho knihy vyšli aj vo forme zvukových kníh v Slovenskej knižnici pre nevidiacich Mateja Hrebendu v Levoči.
V rokoch 1922 – 1927 študoval na gymnáziu v Rimavskej Sobote, maturoval na Učiteľskom ústave v Banskej Bystrici. V rokoch 1929 – 1944 pôsobil ako učiteľ v Hrušove, Ostranoch, Liptovskej Kokave, v Striežovciach. Bol jedným z hlavných organizátorov ilegálneho protifašistického hnutia a ozbrojeného boja na Gemeri. Počas SNP predseda OV KSS a RNV v Hnúšti, neskôr predstaviteľ povstaleckej SNR pri štábe 2. ukrajinského frontu v Rimavskej Sobote. Po oslobodení pracoval vo vysokých politických a štátnych funkciách v oblasti školstva a kultúry ako predseda KNV v Banskej Bystrici, neskôr 1958 – 1968 bol šéfredaktorom Pravdy. V rokoch 1968 – 1975 bol predsedom Slovenskej národnej rady. Bol nositeľ viacerých vyznamenaní a medailí. 
V Jágri absolvoval štúdium filozofie a v Budapešti vyštudoval teológiu. Pôsobil v Sabinove, Prešove, potom na biskupskom úrade v Košiciach, v roku 1834 bol menovaný za kanonika – katedrálneho archidiakona košickej katedrály. Od roku 1850 biskup v Rožňave. Sústreďoval sa na úpravu cirkevných pomerov na biskupstve, utlmil aj maďarizačné snahy v rožňavskej diecéze, kde Slováci v cirkevnej hierarchii zaujímali rovnocenné postavenie. Mecén cirkevného školstva, rožňavské gymnázium rozšíril na 8-triedne, vybudoval ústav pre výchovu dievčat, podporoval chudobných študentov, založil nadáciu na zaistenie platov učiteľov, pracoval na založení nemocnice. Dal obnoviť a pretvoriť interiér rožňavskej katedrály. Jeho telesné pozostatky sú uložené v krypte rožňavskej katedrály. 
Študoval na reálnom gymnáziu v Revúcej. Po absolvovaní diaľkového odborného štúdia pracoval ako banský technik v Drnave, Rožňave a na Ústrednom riaditeľstve baní v Bratislave, ministerstve hutného priemyslu v Prahe a potom v Banských závodoch na Spiši. V roku 1962 sa vrátil na Gemer, kde sa stal vedúcim výstavby závodu SMZ Lubeník. Od roku 1967 býval v Revúcej. Publikoval stovky článkov a prác o Gemeri v odborných publikáciách, časopisoch Obzor Gemera, neskôr Obzor Gemera a Malohontu, v Zore Gemera, v Baníckom slove, Magnezite, v Revúckych listoch. Je autorom a spoluautorom mnohých publikácií, napr. Magnezit Lubeník, Baníctvo v Železníku, Záhadný zvon Quirin v Revúcej a i. V práci Historické knižnice v Gemeri-Malohonte podal náročnú sumarizáciu 70 historických knižníc od 16. storočia do konca roka 1918. Je držiteľom najvyššieho ocenenia mesta Revúca Zlatý Quirin. 
Študoval na gymnáziu v Rimavskej Sobote a Rožňave, medicínu v Budapešti. Pracoval na internej a pľúcnej klinike v Budapešti a pôsobil aj ako učiteľ internej medicíny na tamojšej univerzite. Venoval sa výskumu pľúcnych chorôb súvisiacich s látkovou premenou, najmä problematike liečby diabetikov. Autor odborných článkov, ktoré publikoval v rôznych periodikách. Spoluautor príručky internej medicíny, zostavovateľ ročenky Spolku lekárov verejných nemocníc. Od roku 1894 bol hlavným lekárom Apponyiho polikliniky v Budapešti. V roku 1902 získal jednu z cien Maďarskej akadémie vied za svoju knižnú súťaž. V roku 1924 sa stal hlavným uhorským zdravotným poradcom. 
Študoval na Prvom slovenskom gymnáziu v Revúcej v rokoch 1871 – 1874, potom v Rimavskej Sobote a v Bratislave, od roku 1879 žil a študoval medicínu vo Viedni. Od roku 1894 pôsobil ako lekár v Hodoníne. V rokoch 1878 –1879 bol predseda študentského spolku Zora v Bratislave, v rokoch 1883 – 1885 predseda spolku Tatran vo Viedni. Svoje básne uverejňoval v Slovenskom almanachu, v Almanachu mládeže slovenskej a v Pamätnici Tatrana. Z jeho básní je najvýraznejší cyklus ľúbostnej poézie venovaný snúbenici Oľge Kohútovej. V Slovenských pohľadoch publikoval články o národnej a kultúrnej problematike a tu vyšiel aj jeho preklad Schillerovej Piesne o zvone. V roku 1982 vydal Michal Kocák v Martine monografiu o jeho živote a diele i s jeho literárnymi prácami pod názvom „Samo Kuchta: Dielo“. 
Študoval na gymnáziu v Košiciach a právo v Košiciach, Kluži a Budapešti. Pracoval ako predseda súdu v Rožňave, potom ako predseda súdu v Levoči a sudca v Košiciach. V roku 1911 na celouhorských pretekoch v Arade utvoril uhorský rekord v behu na 100 metrov. Na Olympijských hrách 1912 v Štokholme reprezentoval Slovensko v rámci Uhorska v behu na 100 m, v skoku do diaľky a v štafete 4x100 m, na ktorom štafeta postúpila do semifinále. Bol vedúcim atletického oddielu KAC v Košiciach, ako tréner pôsobil medzi robotníckymi športovcami. Po skončení kariéry pôsobil ako tréner materského košického klubu KAC, v rokoch 1920 – 1921 mu dokonca šéfoval.