aj príslušník Červenej armády občas Rimavskej Soboty plk.v.v. Ladislav Sládek s manželkou Ruženou a JUDr. Jozef Pupala predseda ZO SZPB v Čiernom Potoku.
Tok času z našich radov odnáša priamych účastníkov protifašistického odboja. Z roka na rok ich rady medzi nami rednú. Aj v tento slávnostný deň bolo prítomných na Slavíne len desiatka veteránov, priamych účastníkov protifašistického odboja z Ruska, Ukrajiny, Slovenska. Medzi nimi bol aj Ladislav Sládek. Na Slavíne ich osobne pozdravili spomínaní veľvyslanci, ale aj podpredseda NR SR Béla Bugár, predseda vlády SR Robert Fico, podpredseda vlády SR Peter Pelegríny a ďalší ústavní činitelia.
Alexej L. Fedotov vo svojom úvodnom prejave vzdal hold padlým vojakom Červenej armády, ktorých je na Slavíne pochovaných viac ako 6.000 a pri oslobodzovaní Slovenska padlo viac ako 60.000 červenoarmejcov, vyše 10.000 Rumúnských vojakov a vyše 2.000 príslušníkov l. Čs. armádneho zboru v ZSSR.
Veľmi vecný a aktuálný príhovor mal aj podpredseda vlády SR Peter Pelegríni, ktorý okrem vďaky osloboditeľom poukázal na súčasný trend na protifašistický odboj, reštauráciu fašizmu, a vyslovil otázku „kde sú tí poslanci NR SR, ktorí v parlamente bojujú proti vzmáhajúcemu fašizmu, keď nie sú na tomto významnom mieste?“
Vecný a adresný mal príhovor aj gen. Igor Čombor, podpredseda SZPB, ktorý presne charakterizoval súčastnú medzinárodnú a vnútroštátnu situáciu a označil sily, ktoré rehabilitujú fašistov, či na Slovensku, Ukrajine, ale aj inde vo svete. V tom označil najväčšiu hrozbu mieru v súčasnosti.
Po ukončení oficiálnych osláv z prítomných veteránov pútal najmä medzi mladými účastníkmi práve náš červenoarmejec. Záujem o pána plk. Sládeka vzrástol po tom, ako odchádzajúci podpredseda vlády Peter Pelegríni ho prišiel osobne pozdraviť, nakoľko jeho zdravotný stav mu nedovolil vystúpiť na terasu pamätníka na Slavíne, kde boli ostatní veteráni. Tu podľa môjho názoru zlyhala služba zabezpečujúca poriadok na oslavách, keď diplomatické vozidlo veľvyslanectva Ruskej federácie, ktoré viezlo na Slavín pána Sládeka s manželkou nepustila auto do priestorov pamätníka. Tak musel 88-ročný veterár absolvovoať hoci len asi 200 metrov na terasu pod pamätníkom, ale musel niekoľkokrát oddychovať. Pritom vzápení vozidla s mladými slečnami s Bratislavskými ŠPZ, bez problémov s úsmevom vpustili.
Najdojemnejší záujem bol, keď pána Sládeka obklopili deti v uniformách červenoarnejcov a spoločne so svojimi blízkymi sa s ním fotografovali a viedli neformálné rozhovory. Pozornosť náš červenoarmejec pútal aj na recepcii v priestoroch veľvyslanectva Ruskej federácie na Gudrovej ulici.
Okrem iných pána Sládeka osobne pozdravila spisovateľka, rodáčka z Gelnice, Gabriela Rotmayerová, či operný sólista Ivan Ožvát. Osobitné milé bolo pozdravenie s pánom Sládekom členom „Nočných vlkov“ na spomínanej recepcii a jeho poďakovanie za jeho podiel na oslobodení Slovenska.
O tom, že veteránov protifašistického odboja si pracovníci veľvyslanectva RF v SR vysoko vážia svedčí aj skutočnosť, že po celý čas od príchodu na oslavy sa plk. V.v. Ladislavovi Sládekovi venoval a všade sprevádzal Sergej Nikitin, ktorý sa osobne spoznal s pánom Sládekom pri návšteve na oslavách v Čiernom Potoku. Pri tom stretnutí zistil, že v úseku bojov o Budapešť, kde bojoval aj pán Sládek, padol jeho starý otecko.
Foto: autor príspevku
JUDr. Jozef Pupala
Pracoval na Mineralogickom ústave Prírodovedeckej fakulty UK v Prahe, ale svoju vedecko-výskumnú prácu z oblasti experimentálnej mineralógie a štruktúrno-kryštalografického výskumu orientoval hlavne na Slovensko. V Nižnej Slanej opísal novú lokalitu evansitu, v Rožňave výskyt rutilu a minerály niklu, v Dobšinej výskyt rýdzeho bizmutu. Autor prác o Dobšinskej ľadovej jaskyni. Zasahoval i do dalších geologických odborov, zvlášť do tektonickej geológie a do petrografie. Zúčastnil sa protifašistického odboja, pri zatýkání sa postavil na odpor a zahynul, čo pripomína aj pamätná tabuľa Padli za vlast v budove dekanátu PF UK v Prahe.
Študoval na gymnáziu v Rimavskej Sobote a v Tisovci, kde v roku 1940 maturoval. Na FF UK v Bratislave vyštudoval slovenčinu a nemčinu. Aktívne sa zúčastnil protifašistického odboja v SNP. Na sklonku roka 1944 bol zatknutý a odvlečený do koncentračného tábora v Mauthausene a neskôr do Dachau. Po návrate bol tajomníkom slovenskej sekcie Zväzu čs. spisovateľov, redaktorom týždenníka Kultúrny život, vedúcim scenáristického oddelenia Čs. štátneho filmu, od roku 1955 šéfredaktorom Slovenských pohľadov. V rokoch 1956 – 1974 sa profesionálne venoval literárnej tvorbe. V roku 1974 sa stal predsedom Matice slovenskej a v tejto funkcii zotrval až do roku 1990
Ordinovaný bol v r. 1956 v Bratislave. V rokoch 1968 – 1970 pôsobil ako kaplán v Hnúšti, v rokoch 1982 – 1990 ako správca farnosti v Gemerskej Polome. Za administrátora rožňavskej diecézy bol Jánom Pavlom II. menovaný v r. 1990. Úradu sa ujal 18.2.1990 a na biskupa bol vysvätený 18.3.1990 v Rožňave Jozefom kardinálom Tomkom. V Konferencii biskupov Slovenska niekoľko rokov pracoval v Komisii pre školstvo a kultúru, napokon pracoval v Komisii pre klérus a výchovu povolaní. Je autorom knihy 
Študoval na Akadémii výtvarných umení v Budapešti, absolvoval študijnú cestu do Tirolska a Talianska. 
Pôvodným menom Štefan Bartušek. Študoval na VŠVU v Bratislave a na Karlovej univerzite v Prahe. Od roku 1961 žil a tvoril v Banskej Bystrici. Stál pri vzniku Katedry Výtvarnej tvorby Pedagogickej fakulty v Banskej Bystrici a aj pri zrode Katedry výtvarnej tvorby na Akadémii umení, kde bol prvým dekanom a v Banskej Bystrici založil aj Galériu výtvarného umenia. Namaľoval vyše desaťtisíc obrazov, vytvoril aj veľa drevorezov a leptov a známy je aj ako ilustrátor kníh. Vytváral obrazy skladané a usporiadané do filozofických príbehov, obsahom jeho maľby sú zložité vzťahy človeka a súčasnej civilizácie. Osobitným prínosom do svetového výtvarného umenia sú jeho cykly obrazov 
Študoval na gymnáziu v Ožďanoch, Levoči a Prešove. Po vyštudovaní v Jene učil na gymnáziu v Ožďanoch a v Kežmarku. Od roku 1824 bol farárom v Brezne. Je zakladateľ slovenskej veselohry, významný satirik v období národného obrodenia. V roku 1830 bola v Liptovskom Mikuláši inscenovaná jeho najznámejšia veselohra 
Študoval na Vysokej škole výtvarných umení. Od roku 1957 žil a tvoril v Bratislave. Pracoval v redakcii denníka Pravda ako výtvarný redaktor, bol členom Zväzu slovenských výtvarných umelcov, tvorivej skupiny Život, skupiny Kontinuita a Spolku výtvarníkov Slovenska. V jeho tvorbe dominuje figúra, ale aj krajinomaľba, motívy rodného Klenovca sa vinú jeho celým dielom. Jeho figurálne kompozície s poeticko-surrealistickým nábojom ho zaradili medzi najvýznamnejších slovenských výtvarných umelcov súčasnosti. Jeho diela boli vystavené na desiatkach expozícií doma a v celom rade renomovaných galérií vo svete. Je laureátom prestížnych domácich a zahraničných výtvarných ocenení. V roku 2001 v Slovarte vyšla publikácia 
Po maturite na gymnáziu v Tisovci študoval na Vysokej škole poľnohospodárskeho a lesníckeho inžinierstva v Košiciach. Od roku 1950 pôsobil ako pedagóg na Ústave spoločenských náuk na Lekárskej fakulte UPJŠ, neskôr na VŠT v Košiciach, od roku 1971 bol podpredseda KNV v Košiciach. V roku 1975 prešiel pracovať do SAV v Bratislave, kde pracoval v mnohých riadiacich funkciách. Jeho vedecká a odborná činnosť bola orientovaná prevažne na filozofickú problematiku, ale zasiahla i oblasť sociológie a pedagogiky. Je autorom niekoľkých publikácií a takmer 300 štúdií, odborných i popularizačných článkov. Za vedeckú, odbornú a pedagogickú prácu bol odmenený viacerými medailami a vyznamenaniami.