Ako som už predtým spomenul, neskoršie som začal pracovať na ranné smeny, takže som mal na starosti raňajky a obedy. Nastupoval som veľmi skoro ráno, aby sme mohli otvárať reštauráciu okolo šiestej. Ja som musel prísť o polhodinu skôr a pripravoval oddelenia s maslom, pečivom, čerstvou kávou, ako s kofeínovou, tak aj s nekofeínovou. Musela byť všade čerstvá a počas celej smeny som stále dohliadal na to, aby sme ju mali stále pripravenú. Po ani nie dlhej dobe som si na tento režim celkom slušne zvykol, a tak mi tento kolobeh nerobil problémy. Je pravdou, že zo začiatku som to dobre nezvládal, hlavne keď sme mali nával ranných hosťov, ale potom som si vypracoval akýsi pracovný systém a bola to pohoda.S Mikom sme boli veľmi zohratá dvojica, pretože sme sa hneď spriatelili. Obľúbil som si ho aj z toho dôvodu, že bol ľudskejší a nesprával sa nadnesene, pretože tí ostatní čašníci nás pomocníkov považovali za čosi menej, a tak aj deľba s tringeltom nebola napoly, ale tri štvrtiny pre nich a zvyšná štvrtina pre nás. Mike sa dosť zaujímal aj o to, čo som predtým robil a aký som mal dôvod na odchod z domoviny. Predebatovali sme dlhé hodiny, ale hlavne sme boli obaja spokojní s našou prácou. Vedúci bol s jeho výkonom mimoriadne nadšený, takže sme sa mali dobre. Ja som sa tiež pekne s ním viezol, hoci som musel robiť všetko tak, aby zákazníci mali všetko, na čo si len pomysleli.
Športoval som a jeho to začalo dosť zaujímať, hoci nebol na tom s hmotnosťou zle, chcel sa tiež dostať do určitej kondície a vytrénovanosti. Nešportoval veľmi, ale ho to motivovalo, a tak sme chodievali pravidelne do športového klubu YMCA, kde bol 25 metrový bazén a tam sme denne spolu preplávali jednu míľu. V prepočte je jedna míľa 1609 metrov a asi 34 centimetrov. Zo začiatku to robieval asi za päťdesiat minút, ale postupne začal z času ukrajovať a zlepšoval sa raketovou rýchlosťou. Je to už pár rôčkov, ale ak si to ešte trochu pamätám, najlepšie som jednu míľu zaplával asi za 28 minút. V tréningoch som to robieval pod 30 minút. Mike sa natoľko zlepšil, že začal predbiehať aj niektorých solídnych plavcov. Po mesiaci bol v určitej kondícii, a tak som mu začal pridávať. Zameral som sa hlavne na to, aby mu spevnelo svalstvo, hlavne to brušné, lebo mal tam nejaké prebytočné tukové zásoby z pitia piva. Ale čo sa týkalo jeho hmotnosti, nemal ju vôbec príliš nad normál. Zameriaval som sa hlavne na jeho celkovú kondíciu. Súčasťou kondičného napredovania bolo aj to, aby bol schopný niečo zabehnúť, a tak som ho prehnal aj po atletickej dráhe, aby si vylepšoval svoju formu. Išiel pekne hore, hoci beh ho až tak nelákal. Radšej si zabicykloval na stacionárnom bicykli v činkárni, ale behať musel, aby ma nesklamal a hlavne nenahneval. Bol som zrazu nechtiac jeho trénerom, pretože si ma na túto prácu vybral.
Bolo tu už leto a z Mika sa stal výborný plavec. Dokázal zaplávať jednu míľu za 33 minút a niečo aj na lavičke zatlačil a prebehol na dráhe. Myslím, že som ho donútil zabehnúť si osem okruhov, čo sú dve míle a išlo mu to celkom solídne. Bol len o rok mladší ako ja, a tak aj to bol predpoklad, aby sme si dobre rozumeli, keď sme boli takmer rovesníci. Tiež som ho prehováral, aby si so mnou aj diskom zahádzal, ale mu to nejako veľmi nešlo, tak som ho s tým radšej už viac netrápil. Darmo, disk si vyžaduje dobrú techniku vypustania samotného náčinia z ruky a to nie je nikdy jednoduché sa naučiť, ale hlavne, aby to bol na úrovni.Až tak o tri alebo štyri roky som sa dozvedel, že má vysokú školu, ktorú vyštudoval v New Yorku, ale o tom sa mi nikdy nezdôveril. Táto práca čašníka ho tak bavila, že nemal vôbec chuť niekde v kancelárii od rána do večera vysedávať. Tu sa cítil voľný ako vták. Naviac mal obrovský talent na humor a bol zábavný, čo sa zákazníkom veľmi páčilo a často ho prehovárali, aby im zase povedal nejaký nový vtip. Tiež som sa dozvedel, že Mike mal slušný inteligenčný kvocient. Niečo vyše 140, čo neskoršie aj potvrdil. Ale k tomu sa ešte vrátim.
Po práci, hlavne v nedeľu, sme sa stretávali v hoteli Imperiál, ktorý bol oproti nášmu. Tam sme potom trávievali čas aj s inými čašníčkami a čašníkmi.
Po nedeliach sme robievali takzvaný Brunch, čo bolo pôvodne spojenie raňajok s obedom, čiže, Raňajky - breakfast, Obed - lunch, Br-unch. Toto oddychové, relaxačné jedenie začínalo približne tak o ôsmej hodine ráno a končievalo to až nejako po štrnástej hodine. Predtým sme museli pripraviť všetky stoly, aby boli zoradené podľa počtu objednaných ľudí. Postávali ich nekonečné rady až na schodoch, ktoré viedli z haly hotela do suterénu, kde bol London Grill. Táto sviatočná siesta bola veľmi obľúbená u zákazníkov, a tak sme ich obslúžili veľmi veľa. Bolo tam veľmi veľa všakovakého jedla od výmyslu sveta, takže si mali všetci z čoho vybrať. Podávali sme aj šampanské víno, aj preto sme mávali dosť veľa zákazníkov. Chceli odchádzať v dobrej nálade. Cukrovinkár Martin z východného Nemecka bol vynikajúci majster a ja som sa tiež vždy tešil na jeho výplody. Robieval výbornú jablkovú a makovú štrúdľu, ako aj ďalšie výborné cukrovinkárske pochúťky. Na konci smeny sme aj pekné sprepitné zakaždým utŕžili, preto sme sa všetci na nedeľu tešili. Bola to vždy pekná odmena za slabý týždeň.Leto tu už bolo a s ním aj jeho radovánky. Bolo to počas pikniku 10. júla 1982, keď som sa zoznámil s otcom Honzu a Márie. Bol to už starší pán, pretože sa narodil v roku
Vedľa bol aj bazén, a tak sme trávili veľa času v bazéne v tento horúci júlový deň Pikniku Hotela Benson. Boli tu zamestnanci hotela a ich rodinní príslušníci. Bol som veľmi spokojný s celým piknikom. Zahrali sme si aj baseball v parku, zahádzali podkovou na cieľ, kde sme hrali vždy po pároch. Myslím si, že som s partnerom Američanom celkom dobre obstál. Skončili sme asi na treťom mieste. Na pikniku sme boli asi do šestnástej hodiny a potom sme sa presunuli k nim, ku Kavkovcom. Mali pred domom jedného krajana mobilný trajler, v ktorom prebývali. Dom to bol celkom príjemný a v obývačke bolo staré harmónium, na ktorom nám sám majster Kavka vyhrával a spieval. Počúvali sme ho všetci dlho do večera, až sme boli celkom zničení po dlhom dni vonku na slnku, v bazéne a ešte aj pobehovaním pri hre baseballu. Arnošta v závere veľmi mrzelo, že mi chcel venovať nejakú kazetu, lenže ich už všetky predtým stihol rozdať, takže nemal žiadnu naviac. Neskoršie mi potom výber piesní aj poslal, keď sa vrátil po nejakej dobe domov do Prahy.Ja som naďalej s Honzom a Máriou v hoteli pracoval, ako aj s Jirkom, a tak sme sa stretávali často a aj u Jirku doma. Celkom som už na to zabudol ako to všetko dopadlo, ale mám také hmlisté spomienky, že Honza odišiel niekde do Kalifornie a začal podnikať v nákladnej doprave. Údajné si kúpil náklaďák a jazdil s ním po celej Amerike ako som ja kedysi, čo nebolo ani tak dávno. Odvtedy som už Honzu nikdy nevidel.
Jirko mi minulý mesiac akurát povedal, že Honzu videl a ani o rok nebol starší. Oslávil päťdesiate piate narodeniny...
(Piatok, 10. septembra 2010)
(POKRAČOVANIE)
Ján Slovinec
{jcomments on}
































Ešte tesne na sklonku roku 1981 zavítali k nám do hotela Benson súrodenci Honza a Mária. Honza sa veľmi rýchlo usadil a dostal prácu skladníka vín a alkoholu. Robil po večeroch dlho do noci. Nevedel som ako sa k tej práci dostal, či už mal nejakú prax v tomto smere alebo nie, ale dôverovali mu, a tak ju dostal. Čo sa týkalo jeho znalosti anglického jazyka, tak na tom nebol zle a práve to mu otvorilo dvere dokorán, a preto vykonával k ich veľkej spokojnosti túto prácu, ktorá ho veľmi zaujímala, ale hlavne uspokojovala. Mária pracovala v kuchyni a pripravovala rôzne studené jedlá a obložené misy, buď zo šalátu alebo z mäsa. Občas som ju v jedálni vídaval, ale nie až tak často, a tak by som
Do ľudovej školy chodil v rodisku, študoval na gymnáziu v Banskej Bystrici, Rimavskej Sobote a Tisovci, kde roku 1943 zmaturoval. Potom študoval na Evanjelickej bohosloveckej fakulte v Bratislave. Po skončení bol krátko kaplánom v Žiline, v Liptovskej Porúbke a Novom Meste nad Váhom a asistentom na Ev. bohosloveckej fakulte v Bratislave. Potom sa stal redaktorom vydavateľstva Slovenský spisovateľ, kde pracoval až do odchodu na dôchodok v roku 1985. V rokoch pôsobenia vo vydavateľstve Slovenský spisovateľ bol redaktorom viacerých edícií pôvodnej i preloženej poézie. Vydal 9 zbierok poézie, výbery z jeho básnickej tvorby vyšli v knihách Kroky (1961), Z lyriky (1975), Nálady (1979, 1983). Je tiež autorom knihy esejí Zábery (1980). Zostavil antológie a edície pôvodnej i prekladovej poézie. V roku 1995 vyrobila STV Bratislava dokumentárny film o ňom, pod názvom Milan Kraus.
Základné vzdelanie získal v Revúcej, študoval na Učiteľskej akadémii v Banskej Štiavnici, potom na Pedagogickej fakulte UK v Bratislave. Pôsobil v Revúčke, Kopráši, Muráni, neskôr v Revúcej. Ako učiteľ základnej školy v Revúcej sa podieľal na vzdelávaní a výchove niekoľkých generácií detí, ktoré viedol aj k poznávaniu i ochrane prírody. Dlhé roky bol členom i funkcionárom poľovníckych združení v rodnej obci. Literárne pretvoril zážitky z prírody a potom ich uverejňoval v časopise Poľovníctvo a rybárstvo, v časopise pre mládež Domino i v mestských novinách Revúcke listy. 8 zbierok poľovníckych príbehov, záznamy priateľských stretnutí poľovníkov, rozprávanie zážitkov a opis krás a bohatstva prírody v okolí Mokrej Lúky, Revúcej, Sirku, Muránskej doliny vyšlo knižne s ilustráciami Vincenta Blanára z Revúcej. Niektoré jeho knihy vyšli aj vo forme zvukových kníh v Slovenskej knižnici pre nevidiacich Mateja Hrebendu v Levoči.
V rokoch 1922 – 1927 študoval na gymnáziu v Rimavskej Sobote, maturoval na Učiteľskom ústave v Banskej Bystrici. V rokoch 1929 – 1944 pôsobil ako učiteľ v Hrušove, Ostranoch, Liptovskej Kokave, v Striežovciach. Bol jedným z hlavných organizátorov ilegálneho protifašistického hnutia a ozbrojeného boja na Gemeri. Počas SNP predseda OV KSS a RNV v Hnúšti, neskôr predstaviteľ povstaleckej SNR pri štábe 2. ukrajinského frontu v Rimavskej Sobote. Po oslobodení pracoval vo vysokých politických a štátnych funkciách v oblasti školstva a kultúry ako predseda KNV v Banskej Bystrici, neskôr 1958 – 1968 bol šéfredaktorom Pravdy. V rokoch 1968 – 1975 bol predsedom Slovenskej národnej rady. Bol nositeľ viacerých vyznamenaní a medailí.
V Jágri absolvoval štúdium filozofie a v Budapešti vyštudoval teológiu. Pôsobil v Sabinove, Prešove, potom na biskupskom úrade v Košiciach, v roku 1834 bol menovaný za kanonika – katedrálneho archidiakona košickej katedrály. Od roku 1850 biskup v Rožňave. Sústreďoval sa na úpravu cirkevných pomerov na biskupstve, utlmil aj maďarizačné snahy v rožňavskej diecéze, kde Slováci v cirkevnej hierarchii zaujímali rovnocenné postavenie. Mecén cirkevného školstva, rožňavské gymnázium rozšíril na 8-triedne, vybudoval ústav pre výchovu dievčat, podporoval chudobných študentov, založil nadáciu na zaistenie platov učiteľov, pracoval na založení nemocnice. Dal obnoviť a pretvoriť interiér rožňavskej katedrály. Jeho telesné pozostatky sú uložené v krypte rožňavskej katedrály.
Študoval na reálnom gymnáziu v Revúcej. Po absolvovaní diaľkového odborného štúdia pracoval ako banský technik v Drnave, Rožňave a na Ústrednom riaditeľstve baní v Bratislave, ministerstve hutného priemyslu v Prahe a potom v Banských závodoch na Spiši. V roku 1962 sa vrátil na Gemer, kde sa stal vedúcim výstavby závodu SMZ Lubeník. Od roku 1967 býval v Revúcej. Publikoval stovky článkov a prác o Gemeri v odborných publikáciách, časopisoch Obzor Gemera, neskôr Obzor Gemera a Malohontu, v Zore Gemera, v Baníckom slove, Magnezite, v Revúckych listoch. Je autorom a spoluautorom mnohých publikácií, napr. Magnezit Lubeník, Baníctvo v Železníku, Záhadný zvon Quirin v Revúcej a i. V práci Historické knižnice v Gemeri-Malohonte podal náročnú sumarizáciu 70 historických knižníc od 16. storočia do konca roka 1918. Je držiteľom najvyššieho ocenenia mesta Revúca Zlatý Quirin.
Študoval na gymnáziu v Rimavskej Sobote a Rožňave, medicínu v Budapešti. Pracoval na internej a pľúcnej klinike v Budapešti a pôsobil aj ako učiteľ internej medicíny na tamojšej univerzite. Venoval sa výskumu pľúcnych chorôb súvisiacich s látkovou premenou, najmä problematike liečby diabetikov. Autor odborných článkov, ktoré publikoval v rôznych periodikách. Spoluautor príručky internej medicíny, zostavovateľ ročenky Spolku lekárov verejných nemocníc. Od roku 1894 bol hlavným lekárom Apponyiho polikliniky v Budapešti. V roku 1902 získal jednu z cien Maďarskej akadémie vied za svoju knižnú súťaž. V roku 1924 sa stal hlavným uhorským zdravotným poradcom.
Študoval na Prvom slovenskom gymnáziu v Revúcej v rokoch 1871 – 1874, potom v Rimavskej Sobote a v Bratislave, od roku 1879 žil a študoval medicínu vo Viedni. Od roku 1894 pôsobil ako lekár v Hodoníne. V rokoch 1878 –1879 bol predseda študentského spolku Zora v Bratislave, v rokoch 1883 – 1885 predseda spolku Tatran vo Viedni. Svoje básne uverejňoval v Slovenskom almanachu, v Almanachu mládeže slovenskej a v Pamätnici Tatrana. Z jeho básní je najvýraznejší cyklus ľúbostnej poézie venovaný snúbenici Oľge Kohútovej. V Slovenských pohľadoch publikoval články o národnej a kultúrnej problematike a tu vyšiel aj jeho preklad Schillerovej Piesne o zvone. V roku 1982 vydal Michal Kocák v Martine monografiu o jeho živote a diele i s jeho literárnymi prácami pod názvom „Samo Kuchta: Dielo“.
Študoval na gymnáziu v Košiciach a právo v Košiciach, Kluži a Budapešti. Pracoval ako predseda súdu v Rožňave, potom ako predseda súdu v Levoči a sudca v Košiciach. V roku 1911 na celouhorských pretekoch v Arade utvoril uhorský rekord v behu na 100 metrov. Na Olympijských hrách 1912 v Štokholme reprezentoval Slovensko v rámci Uhorska v behu na 100 m, v skoku do diaľky a v štafete 4x100 m, na ktorom štafeta postúpila do semifinále. Bol vedúcim atletického oddielu KAC v Košiciach, ako tréner pôsobil medzi robotníckymi športovcami. Po skončení kariéry pôsobil ako tréner materského košického klubu KAC, v rokoch 1920 – 1921 mu dokonca šéfoval.