ju asi už nespoznal, keby som ju teraz na ulici stretol. Honza, to bol už iný prípad, pretože toho som stretával každý deň a  končievali sme vždy okolo jednej hodiny ráno, až kým sme všetko nedokončili. On robieval menšie inventúry pravidelne, aby mu všetko sedelo a aby na druhý deň nezistil, že mu tam niečo nepasuje. Skrátka, musel to mať všetko pod kontrolou. Stretávali sme sa u Jirku v dome a aj tak sme utužovali naše priateľstvo. Honza bol výborný kamarát a človek, na ktorého som sa mohol hocikedy spoľahnúť.
Ako som už predtým spomenul, neskoršie som začal pracovať na ranné smeny, takže som mal na starosti raňajky a obedy. Nastupoval som veľmi skoro ráno, aby sme mohli otvárať reštauráciu okolo šiestej. Ja som musel prísť o polhodinu skôr a pripravoval oddelenia s maslom, pečivom, čerstvou kávou, ako s kofeínovou, tak aj s nekofeínovou. Musela byť všade čerstvá a počas celej smeny som stále dohliadal na to, aby sme ju mali stále pripravenú. Po ani nie dlhej dobe som si na tento režim celkom slušne zvykol, a tak mi tento kolobeh nerobil problémy. Je pravdou, že zo začiatku som to dobre nezvládal, hlavne keď sme mali nával ranných hosťov, ale potom som si vypracoval akýsi pracovný systém a bola to pohoda.
S Mikom sme boli veľmi zohratá dvojica, pretože sme sa hneď spriatelili. Obľúbil som si ho aj z toho dôvodu, že bol ľudskejší a nesprával sa nadnesene, pretože tí ostatní čašníci nás pomocníkov považovali za čosi menej, a tak aj deľba s tringeltom nebola napoly, ale tri štvrtiny pre nich a zvyšná štvrtina pre nás. Mike sa dosť zaujímal aj o to, čo som predtým robil a aký som mal dôvod na odchod z domoviny. Predebatovali sme dlhé hodiny, ale hlavne sme boli obaja spokojní s našou prácou. Vedúci bol s jeho výkonom mimoriadne nadšený, takže sme sa mali dobre. Ja som sa tiež pekne s ním viezol, hoci som musel robiť všetko tak, aby zákazníci mali všetko, na čo si len pomysleli.
Športoval som a jeho to začalo dosť zaujímať, hoci nebol na tom s hmotnosťou zle, chcel sa tiež dostať do určitej kondície a vytrénovanosti. Nešportoval veľmi, ale ho to motivovalo, a tak sme chodievali pravidelne do športového klubu YMCA, kde bol 25 metrový bazén a tam sme denne spolu preplávali jednu míľu. V prepočte je jedna míľa 1609 metrov a asi 34 centimetrov. Zo začiatku to robieval asi za päťdesiat minút, ale postupne začal z času ukrajovať a zlepšoval sa raketovou rýchlosťou. Je to už pár rôčkov, ale ak si to ešte trochu pamätám, najlepšie som jednu míľu zaplával asi za 28 minút. V tréningoch som to robieval pod 30 minút. Mike sa natoľko zlepšil, že začal predbiehať aj niektorých solídnych plavcov. Po mesiaci bol v určitej kondícii, a tak som mu začal pridávať. Zameral som sa hlavne na to, aby mu spevnelo svalstvo, hlavne to brušné, lebo mal tam nejaké prebytočné tukové zásoby z pitia piva. Ale čo sa týkalo jeho hmotnosti, nemal ju vôbec príliš nad normál. Zameriaval som sa hlavne na jeho celkovú kondíciu. Súčasťou kondičného napredovania bolo aj to, aby bol schopný niečo zabehnúť, a tak som ho prehnal aj po atletickej dráhe, aby si vylepšoval svoju formu. Išiel pekne hore, hoci beh ho až tak nelákal. Radšej si zabicykloval na stacionárnom bicykli v činkárni, ale behať musel, aby ma nesklamal a hlavne nenahneval. Bol som zrazu nechtiac jeho trénerom, pretože si ma na túto prácu vybral.
Bolo tu už leto a z Mika sa stal výborný plavec. Dokázal zaplávať jednu míľu za 33 minút a niečo aj na lavičke zatlačil a prebehol na dráhe. Myslím, že som ho donútil zabehnúť si osem okruhov, čo sú dve míle a išlo mu to celkom solídne. Bol len o rok mladší ako ja, a tak aj to bol predpoklad, aby sme si dobre rozumeli, keď sme boli takmer rovesníci. Tiež som ho prehováral, aby si so mnou aj diskom zahádzal, ale mu to nejako veľmi nešlo, tak som ho s tým radšej už viac netrápil. Darmo, disk si vyžaduje dobrú techniku vypustania samotného náčinia z ruky a to nie je nikdy jednoduché sa naučiť, ale hlavne, aby to bol na úrovni.
Až tak o tri alebo štyri roky som sa dozvedel, že má vysokú školu, ktorú vyštudoval v New Yorku, ale o tom sa mi nikdy nezdôveril. Táto práca čašníka ho tak  bavila, že nemal vôbec chuť niekde v kancelárii od rána do večera vysedávať. Tu sa cítil voľný ako vták. Naviac mal obrovský talent na humor a bol zábavný, čo sa zákazníkom veľmi páčilo a často ho prehovárali, aby im zase povedal nejaký nový vtip. Tiež som sa dozvedel, že Mike mal slušný inteligenčný kvocient. Niečo vyše 140, čo neskoršie aj potvrdil. Ale k tomu sa ešte vrátim.
Po práci, hlavne v nedeľu, sme sa stretávali v hoteli Imperiál, ktorý bol oproti nášmu. Tam sme potom trávievali čas aj s inými čašníčkami a čašníkmi.
Po nedeliach sme robievali takzvaný Brunch, čo bolo pôvodne spojenie raňajok s obedom, čiže, Raňajky - breakfast, Obed - lunch, Br-unch. Toto oddychové, relaxačné jedenie začínalo približne tak o ôsmej hodine ráno a končievalo to až nejako po štrnástej hodine. Predtým sme museli pripraviť všetky stoly, aby boli zoradené podľa počtu objednaných ľudí. Postávali ich nekonečné rady až na schodoch, ktoré viedli z haly hotela do suterénu, kde bol London Grill. Táto sviatočná siesta bola veľmi obľúbená u zákazníkov, a tak sme ich obslúžili veľmi veľa. Bolo tam veľmi veľa všakovakého jedla od výmyslu sveta, takže si mali všetci z čoho vybrať. Podávali sme aj šampanské víno, aj preto sme mávali dosť veľa zákazníkov. Chceli odchádzať v dobrej nálade. Cukrovinkár Martin z východného Nemecka bol vynikajúci majster a ja som sa tiež vždy tešil na jeho výplody. Robieval výbornú jablkovú a makovú štrúdľu, ako aj ďalšie výborné cukrovinkárske pochúťky. Na konci smeny sme aj pekné sprepitné zakaždým utŕžili, preto sme sa všetci na nedeľu tešili. Bola to vždy pekná odmena za slabý týždeň.
Leto tu už bolo a s ním aj jeho radovánky. Bolo to počas pikniku 10. júla 1982, keď som sa zoznámil s otcom Honzu a Márie. Bol to už starší pán, pretože sa narodil v roku 1917 a teraz sa písal rok 1982, takže mal už 65 rokov. Honza mal ešte len niečo nad dvadsaťpäť a Mária mala ešte o niečo menej. Možno mala niečo nad dvadsať, ale to si už presne nepamätám. Viem ale, že bola veľmi pekná. Až teraz som ho po prvýkrát uvidel, keď mi ho Honza predstavil. Samozrejme jeho priezvisko mi bolo povedomé, ale ma ani vo sne nenapadlo, že ho tu stretnem a budem sa s ním môcť aj spriateliť, pretože to bol mimoriadne spoločenský človek a k tomu veľmi skromný a milý. Podali sme si ruky a starší pán mi navrhol, aby som mu tykal. Volal sa Arnošt Kavka. Áno, bol to ten spevák, ktorého som poznal iba z gramoplatní a z televízie, hoci bol dosť obmedzovaný a na obrazovke ho ukazovali až v rokoch 1968 - 1969. Jeho hlas mi utkvel v pamäti, pretože veľmi pekne spieval. Na jednu jeho pieseň som si pamätal najlepšie. Bola to Lýdie. Sedeli sme vedľa seba pri piknikových stoloch a spomínali na tie časy, keď som ho vídaval na obrazovke. Bol z toho veľmi nadšený, pretože nie každý si ho už pamätal v jeho dôchodkovom veku. I teraz po rokoch, minulý týždeň, som si tú pieseň znovu pozrel na internetovom Youtube a taktiež som znovu videl Arnošta pri jej prednese. Hneď som si pripomenul tie roky spred vyše štyridsiatich rokov.
Vedľa bol aj bazén, a tak sme trávili veľa času v bazéne v tento horúci júlový deň Pikniku Hotela Benson. Boli tu zamestnanci hotela a ich rodinní príslušníci. Bol som veľmi spokojný s celým piknikom. Zahrali sme si aj baseball v parku, zahádzali podkovou na cieľ, kde sme hrali vždy po pároch. Myslím si, že som s partnerom Američanom celkom dobre obstál. Skončili sme asi na treťom mieste. Na pikniku sme boli asi do šestnástej hodiny a potom sme sa presunuli k nim, ku Kavkovcom. Mali pred domom jedného krajana mobilný trajler, v ktorom prebývali. Dom to bol celkom príjemný a v obývačke bolo staré harmónium, na ktorom nám sám majster Kavka vyhrával a spieval. Počúvali sme ho všetci dlho do večera, až sme boli celkom zničení po dlhom dni vonku na slnku, v bazéne a ešte aj pobehovaním pri hre baseballu. Arnošta v závere veľmi mrzelo, že mi chcel venovať nejakú kazetu, lenže ich už všetky predtým stihol rozdať, takže nemal žiadnu naviac. Neskoršie mi potom výber piesní aj poslal, keď sa vrátil po nejakej dobe domov do Prahy.
Ja som naďalej s Honzom a Máriou v hoteli pracoval, ako aj s Jirkom, a tak sme sa stretávali často a aj u Jirku doma. Celkom som už na to zabudol ako to všetko dopadlo, ale mám také hmlisté spomienky, že Honza odišiel niekde do Kalifornie a začal podnikať v nákladnej doprave. Údajné si kúpil náklaďák a jazdil s ním po celej Amerike ako som ja kedysi, čo nebolo ani tak dávno. Odvtedy som už Honzu nikdy nevidel.
Jirko mi minulý mesiac akurát povedal, že Honzu videl a ani o rok nebol starší. Oslávil päťdesiate piate narodeniny...
(Piatok, 10. septembra 2010)
(POKRAČOVANIE)
Ján Slovinec

{jcomments on}