XI. časť - Balet kamzíkov ...
Vašek prišiel za mnou s nápadom ísť na bicykloch na výlet do hôr a ja som s tým samozrejme súhlasil. Už sme boli vytrénovaní, lebo som na bicykli strávil nejednu chvíľu. Rád som jazdieval aj predtým, koncom 60-tych rokov z Banskej Bystrice cez Harmanec do kopcov na Šturec, smerom na Martin. Teraz som už mal solídnu kondíciu a cítil som sa výborne, celkom zotavený z môjho zápalu pľúc, ktorý som mal iba pred štyrmi mesiacmi. I keď bolo pravdou, že keď sa schladilo, tak som to na pľúcach cítil, vždy to trošku zabolelo. Neočakával som, že o pár mesiacov ma postretne ďalší, keď sme v New Jersey čakali v aute na kamoša, nevediac o tom, že má nočnú smenu. Tak sme tam presedeli celú noc v tej najväčšej zime a poriadne sme premrzli. Ráno Mirek prišiel a my sme sa z auta ledva vyterigali. Čiže v priebehu ani nie celého roka dva zápaly pľúc, čo bol ďalší úder pod pás a veľmi ťažko som sa z neho dostával. Potom som mal ešte asi tri zápaly pľúc. V čase, keď som býval vo Vrútkach, teraz naposledy pred siedmimi rokmi, v roku 2000. Bol som dlho chorý a dalo mi to zabrať, kým som sa z toho vôbec dostal...
Plán bol na svete a plánovali sme vyliezť na Schneeberg, ktorý má 2078 m alebo nejako tak podobne. Ani už neviem ako ďaleko to bolo z Traiskirchenu a nikdy som to nezistil, ale ani ma to nezaujímalo, pretože sme to zvládali a mali sme za sebou dosť kopcov cez nádherné miesta a dedinky. Príroda bola skutočne skvostná a my sme sa s Vaškom len a len nadchýnali a nemohli sa nasýtiť. Dostali sme dobre do tela zabrať, ale deň bol nádherný a slnečný, nikde sme dažďového mráčka nevideli. Až niekde v diaľave, keď sme pozerali na Schneeberg, ktorý bolo vidieť široko ďaleko, hlavne jeho zasnežený vrcholček, ktorý svietil ako denná hviezdička a takto si nás k sebe ešte viac priťahoval.
Skutočne sa mu nedalo odolať a tá krása okolo neho bola nekonečná. Tie nádherné polia, kde vo výškach, tam na kopčekoch, bolo žitko pekne zelené ako čerstvá sadenica, hoci dole už dozrievalo a bolo do zlatista vyfarbené. Pomaly sme sa poberali a mali sme pred sebou ešte asi dobrých 10 kilometrov, ak nie aj 15. Predtým sme sa tam ešte s Vaškom vyfotili. Ja som prebehol na druhú stranu cesty, položil fotoaparát na zaparkovaný bicykel a potom som sa cez cestu rýchlo vrátil, aby som ešte stihol byť s Vaškom na to istom zábere. A aj sa to podarilo, pretože cestička bola dosť úzka a tak som ju mohol za tých pár sekúnd prebehnúť a potom sa postaviť ako dobyvateľ Severného pólu, alebo hory Mt. Everest.
Potom sa nám išlo veľmi pekne dole a iba sme pomaly pribrzďovali, odpočívali a uvoľňovali si naše unavené údy v tom horúcom dni, hoci sa ešte len chýlilo k poludniu. Už ani neviem, ako dlho nám to trvalo, keď sme konečne dorazili do Puchbergu, nad ktorým sa táto hora týčila. Celých tých takmer 30 rokov som si myslel, že sa volala Puchberg, lenže som sa mýlil. Napili sme sa vody u dobrých ľudí, ktorí sa nám ponúkli, že sa nám o bicykle postarajú, kým pôjdeme do hôr. Aj sme ich u nich nechali, pretože pred nami bola ešte ani neviem koľko kilometrová cesta pod úpätie samotnej hory. Urobili sme veľkú chybu, ktorú sme si uvedomili neskoršie, až keď sme prišli na vrchol.
Boli sme už priamo pod horou a tak sme začali pomaly liezť takmer na tú najjednoduchšiu stenu, ale bez lán, spoliehali sme sa čisto na našu kondíciu. Spomínam si, že sme sa takto rozhodli, ešte keď sme boli pri fotení na kopčeku, že to skúsime priamo tou strednou časťou, ktorá z diaľky vyzerala najľahšie.
Strmín začalo viac a viac pribúdať, ale tam vlastne boli len samé strminy a keďže iná cesta nebola a už to ináč nešlo, chodili sme ako akrobati, povrazolezci. Keď si na to teraz spomeniem, už by ma na to nikdy nikto nenaviedol, to určite nie. Bolo to šialenstvo, ale potom som si uvedomil, že Vašek bol v určitom zmysle tým veľkým šialencom Až mi zimomriavky na chrbát naskakovali a my sme liezli ako blázni takmer do záhuby. Stačilo sa pošmyknúť a bolo by to presne ako vo filme Medená veža, keď sa Milka Vášaryová pošmykla a Števo Kvietik jej potom kríž postavil na najvyšší vrchol pod ťarchou nezodpovednosti, ktorou ju pripravil o život. Milovala ho až príliš a on ju v zaslepení a pre svoju žiarlivosť naveky stratil. Takisto ukončil svoj život, ktorý bol bez nej už nezmyselný a láska ich spojila na veky vekov...
Vašek bol už dosť vysoko a ja som za ním nechcel ísť, tak som hľadal inú možnosť ako sa dostať o schodík vyššie k nášmu cieľu, ale žiadna iná tam nebola. Musel som pokračovať, ale pod seba som sa veľmi nepozeral a dobre som urobil. Zvládal som to celkom dobre a stratil som akosi rešpekt pred horami. Lenže ten sa nikdy nesmie stratiť, pretože hory sú svojimi pánmi a nikto sa im nesmie priečiť, ináč ho potrestajú, niekedy aj kruto a tvrdo, príliš tvrdo. Konečne sme už spolu naberali dych a ja som mal fotoaparát pri sebe, ktorý sa mi počas celého výstupu hompáľal na ramene a dosť ma obmedzoval. Vašek sa postavil so svojou nekonečnou výškou a s úškrnkom na tvári, ja som medzitým zaostril foťák a položil ho na kameň. Samozrejme, keď bol čas rozbehnúť sa a postaviť sa na určené miesto, aby som bol v zábere včas, zrazu sa mi trošku pošmykla noha a dole pod nami bola priepasť aspoň 300 metrová. Ale odpichol som sa a stihol som sa aj postaviť pred objektív. Možno je na fotografii trošku vidieť kyslosť na mojej tvári, to ako som sa snažil dobehnúť načas a v zdraví... (načas a celý...)
Ešte sme takýchto okamihov zažili zopár a pomaly sme sa približovali k vrcholu. Začala sa objavovať kosodrevina, čo už hlásalo, že toto je to miesto, kde kamzíky prežívajú. Zamieril som fotoaparátom a tu zrazu jeden z kríkov vyskočil, zamieril na bralo a pozeral dole do priepasti. Po chvíľke sa otočil a vrátil sa do kríkov, odkiaľ sa vynorila ďalšia hlava, teraz už druhého kamzíka. Stihol som na diaľku urobiť jeden záber, ale je to veľmi nekvalitné, lebo som mal iba 50 mm objektív a nie 500 mm, čo by sa bolo v tomto prípade perfektne hodilo. Ešte sa mi tam trošku popredvádzali a potom si bezpečne odbehli ďalej po vrchole, ale ani nie tak ďaleko, iba asi 100 metrov odtiaľ.
My sme mali pred sebou ešte zopár metrov k samotnému cieľu. Občas sme sa zastavili v skalách, skoro ako tí kamzíci, ktorí sa nám teraz už z trochu väčšej diaľky predvádzali, akí sú bravúrni a nemajú žiadne obavy z výšok, ktoré boli pre nás dosť nebezpečné. Boli to špičky skál, na ktorých by sme sa my neudržali, ale oni sa tými svojimi tenučkými a ostrými kopýtkami ľahko udržia, a to ešte aj s ladnosťou baletky, ktorá akurát tancuje v Čajkovského Labuťom jazere...
6.11.2007
(POKRAČOVANIE)
Text a foto: Ján Slovinec, st.,,
stredoškolský učiteľ, teraz už na invalidnom dôchodku, žijúci v USA vyše 30 rokov

































Študoval na gymnáziu v Brezne, divadelnú vedu a estetiku na Univerzite Komenského v Bratislave, divadelnú réžiu na VŠMU a na moskovskom divadelnom učilišti. Potom bol krátko rozhlasovým hlásateľom. Vlastnou réžiou začínal v divadle vo Zvolene a v Nitre a hosťoval vo všetkých mimobratislavských súboroch. V roku 1966 nastúpil ako režisér do Československej televízie v Bratislave do hlavnej redakcie literárno-dramatického vysielania, kde sa venoval najmä príprave mnohých adaptácií slovenských, ale aj svetových autorov. Patril k tvorcom slávnych a divácky obľúbených „bratislavských pondelkov“. V r. 1998 – 2003 bol vedúci katedry réžie Fakulty dramatických umení Akadémie umení v Banskej Bystrici. Bol členom Federálnej rady pre rozhlasové a federálne vysielanie a členom Rady STV (1992 – 1993). V roku 2006 dostal prémiu Literárneho fondu za celoživotné dielo v oblasti televíznej tvorby. -MM-
Študoval na viedenskej akadémii, špecializoval sa na romanticky poňaté krajinárstvo. V roku 1843 sa usadil v Sibini, kde pôsobil ako učiteľ kreslenia na ev. gymnáziu. Tu si otvoril fotografický ateliér s partnerom Karolom Kollerom a venovali sa najmä etnografickej fotografii. Z jeho práce zostalo približne 200 fotografií, ktoré boli očíslované a majú vysvetlivky v nemčine a rumunčine. Na všetkých je možné vidieť krásu ľudového kroja, ale aj niektoré aspekty tradičného transylvánskeho spoločenského života. Ako vášnivý cestovateľ namaľoval sériu krajiniek Karpát, v rokoch 1840 – 1842 počas jeho ciest navštívil horný Gemer, pobýval v Muráni a vytvoril tu dokumentárne a výtvarne pozoruhodné diela – Železné hámre na Muráni, Zrúcaniny hradu Muráň, veduta Revúcej s okolím, Silická jaskyňa a i. -MM-
Základné vzdelanie, i hudobné, získal v Ratkovej. Pokračoval na Učiteľskom ústave v Banskej Štiavnici, ako učiteľ začínal v Budinej, kde bol aj primášom vo vtedajšej miestnej ľudovej hudbe, neskôr učil v baníckom učilišti v Sirku, v Ratkovskom Bystrom, Ratkovej, v roku 1961 sa usadil s rodinou v Revúcej. Toto putovanie bolo vždy spojené s muzikou a zbieraním ľudových piesní. V roku 1973 bol jedným zo zakladateľov FS Lykovec v Revúcej. Vypomáhal FS Vlachovčan z Vlachova a spolupracoval aj s ľudovou hudbou FS Vepor z Klenovca a FS Kokavan z Kokavy nad Rimavicou. V októbri 1985 stál pri zrode FS Sinec v Hnúšti. Jeho hudobný odkaz zaznamenáva nahrávka hudby a piesní pod názvom Koj v tom Sirku bubnovali. Bol aj výrobcom ľudových hudobných nástrojov – píšťaliek, fujár, ale aj cimbalov. V roku 1998 mu bolo in memoriam udelené najvyššie vyznamenanie mesta Revúca – Zlatý Quirin. K jeho nedožitým 80. narodeninám sa v marci 2008 v Hnúšti, Revúcej a v Klenovci konal na jeho počesť významný slávnostný program pod názvom Život ako pieseň. -MM-
Študoval na gymnáziu v Rimavskej Sobote a na Čs. štátnej pedagogickej akadémii v Bratislave. V rokoch 1933 – 1943 pôsobil ako učiteľ v Tisovci a v Hnúšti, bol pracovník Matice slovenskej, spoluzakladateľ Osvetového ústredia v Bratislave, kde bol vedúcim prednáškového oddelenia a vydával Osvetový zborník. Bol zakladateľom a prvým vedúcim Katedry knihovedy a vedeckých informácií FF UK v Bratislave (1960 – 1981) a prodekanom FF UK pre štúdium popri zamestnaní. Venoval sa dejinám knihovníctva, osvety a vzdelávania dospelých. Z tejto oblasti vydal niekoľko monografií, čo úspešne zavŕšil spoluúčasťou na tvorbe encyklopedických diel Encyklopédia Slovenska (1977 – 1982), Pedagogická encyklopédia Slovenska (1985). Bol aktívny ako divadelný ochotník, režisér, prednášateľ, publicista a propagátor Gemera-Malohontu. Rekonštruoval knižné fondy poškodené vojnou. V Hnúšti je po ňom pomenovaná miestna knižnica. -MM-
Študoval na gymnáziách v Spišskej Novej Vsi a Rožňave, teológiu na evanjelickej teologickej akadémii v Prešove a na viedenskej univerzite. Pôsobil ako farár v Pribyline a v Pešti, kde kráčal v šľapajach svojho predchodcu Jána Kollára, na sklonku života sa stal biskupom banského dištriktu. Pričinil sa o oživenie Slovenského spolku v Budapešti, spoluzakladal časopis Dunaj (1874). Bol dlhoročným členom Zpěvníkovej základiny, obstarával nové vydania a viedol korektúry náboženských kníh a spisov a prispieval do novín a časopisov. Písal poéziu, prózu, humoresky, venoval sa aj dramatike, literárnej kritike i publicistike, v ktorej dominovala národná problematika s národno-výchovným poslaním. Široký výber zo svojej poézie a prózy vydal v troch zväzkoch pod názvom Nevädze. V Ratkovej má v areáli ev. kostola pomník s pamätnou tabuľou. -MM-
Po absolvovaní lýcea v Levoči učil v Revúckej Lehote, v Potoku, Ozdíne, v Turom Poli. Súkromne vyštudoval teológiu a ako kňaz pôsobil v Hornom Tisovníku. Ako skladateľ sa orientoval na hymnické zbory a klavírne kompozície. Zhudobnil asi 600 duchovných piesní a zostavil z nich zbierku. Venoval sa aj publicistickej činnosti a teórii hudby. Napísal knihu Náuka súhlasu, ako praktický návod k poznaniu harmónie v hudbe, ktorá bola prvým slovenským pokusom o učebnicu harmónie s terminológiou v slovenčine. Prispieval do rôznych časopisov, v ktorých komentoval súčasné hudobné udalosti, zaoberal sa otázkami národnej hudby, školstva, sociálneho postavenia učiteľov. Bol recenzentom hudobnín a hudobných udalostí. -MM-
Po absolvovaní Lekárskej fakulty UK v Bratislave pôsobil v nemocnici v Banskej Bystrici, neskôr v Ústave experimentálnej onkológie Slovenskej akadémie vied, kde bol v rokoch 1983 –1991 jeho riaditeľom. Od začiatku svojej vedeckej činnosti sa venoval experimentálnej a klinickej onkológiii a epidemiológii zhubných nádorov. Výsledky svojho výskumu v oblasti získanej rezistencie nádorov voči cytostatikám aplikoval v klinickej praxi, poznatky publikoval v domácich i zahraničných vedeckých časopisoch. Významná bola aj jeho medzinárodná spolupráca pri výskume rakoviny, absolvoval študijné pobyty v USA a v Anglicku. Od roku 1984 bol hlavným redaktorom medzinárodného časopisu o nádoroch Neoplasma. Bol členom viacerých vedeckých organizácií. Publikoval aj populárno-náučné články o rakovine a spolu s Jánom Siráckym napísal knihu O rakovine stručne, užitočne a pravdivo (1996). -MM-
Školské štúdiá absolvoval v Gemeri, Bratislave a v Kežmarku. Vyštudoval právo a v roku 1841 zložil advokátsku skúšku v Pešti. V rokoch 1842 – 1844 bol zástupcom prokurátora a tabulárnym sudcom Gemerskej župy. Od roku 1843 bol vedúcim medeného hámra a pražiarne v Štítniku. Podieľal sa aj na riadení papierenskej spoločnosti v Slavošovciach. Počas revolúcie 1848 – 1849 bol členom hornouhorského mimoriadneho súdu a neskôr kapitánom honvédov. Bol poslanec uhorského snemu vo volebnom okrsku Rožňava. Venoval sa podnikateľskej činnosti, bol podpredsedom Priemyselného spolku v Budapešti. Pracoval v administrácii luteránskeho cirkevného dištriktu Tisa, bol dozorcom štítnickej cirkvi, inšpektorom gemerského dekanátu a dozorcom luteránskej diakonie v Gemeri. Podieľal sa na novelizáciách vodného a banského zákona. -MM-
Do školy chodil v Ožďanoch, od 1843 na ev. lýceum v Levoči, kde bol aktívnym členom Jednoty mládeže slovenskej, zememeračské inžinierstvo študoval v Pešti. Počas štúdií praxoval u krajinského zememerača v katastri Oždian a Husinej. V r. 1856 – 1858 pracoval v Tisovci. Zapájal sa do národno-kultúrnych podujatí, bol zakladajúcim členom Matice slovenskej, členom jej literárneho odboru, patrónom slovenského gymnázia v Revúcej. Bol najvýraznejší predstaviteľ slovenského literárneho romantizmu, oživovateľ ľudových tradícií ako zdroja básnickej tvorby. V svojej básnickej tvorbe čerpal z ľudovej poézie, jej námetov, obraznosti a symboliky. Prekladal zo slovanskej poézie. Najväčší úspech dosiahol básňou Smrť Jánošikova. O ňom vyšli publikácie: Július Bolfík: Ján Botto. Život a dielo (1983), Pavol Vongrej: Ján Botto (1989) a i. -MM-