XI. časť - Balet kamzíkov ...
Vašek prišiel za mnou s nápadom ísť na bicykloch na výlet do hôr a ja som s tým samozrejme súhlasil. Už sme boli vytrénovaní, lebo som na bicykli strávil nejednu chvíľu. Rád som jazdieval aj predtým, koncom 60-tych rokov z Banskej Bystrice cez Harmanec do kopcov na Šturec, smerom na Martin. Teraz som už mal solídnu kondíciu a cítil som sa výborne, celkom zotavený z môjho zápalu pľúc, ktorý som mal iba pred štyrmi mesiacmi. I keď bolo pravdou, že keď sa schladilo, tak som to na pľúcach cítil, vždy to trošku zabolelo. Neočakával som, že o pár mesiacov ma postretne ďalší, keď sme v New Jersey čakali v aute na kamoša, nevediac o tom, že má nočnú smenu. Tak sme tam presedeli celú noc v tej najväčšej zime a poriadne sme premrzli. Ráno Mirek prišiel a my sme sa z auta ledva vyterigali. Čiže v priebehu ani nie celého roka dva zápaly pľúc, čo bol ďalší úder pod pás a veľmi ťažko som sa z neho dostával. Potom som mal ešte asi tri zápaly pľúc. V čase, keď som býval vo Vrútkach, teraz naposledy pred siedmimi rokmi, v roku 2000. Bol som dlho chorý a dalo mi to zabrať, kým som sa z toho vôbec dostal...
Plán bol na svete a plánovali sme vyliezť na Schneeberg, ktorý má 2078 m alebo nejako tak podobne. Ani už neviem ako ďaleko to bolo z Traiskirchenu a nikdy som to nezistil, ale ani ma to nezaujímalo, pretože sme to zvládali a mali sme za sebou dosť kopcov cez nádherné miesta a dedinky. Príroda bola skutočne skvostná a my sme sa s Vaškom len a len nadchýnali a nemohli sa nasýtiť. Dostali sme dobre do tela zabrať, ale deň bol nádherný a slnečný, nikde sme dažďového mráčka nevideli. Až niekde v diaľave, keď sme pozerali na Schneeberg, ktorý bolo vidieť široko ďaleko, hlavne jeho zasnežený vrcholček, ktorý svietil ako denná hviezdička a takto si nás k sebe ešte viac priťahoval.
Skutočne sa mu nedalo odolať a tá krása okolo neho bola nekonečná. Tie nádherné polia, kde vo výškach, tam na kopčekoch, bolo žitko pekne zelené ako čerstvá sadenica, hoci dole už dozrievalo a bolo do zlatista vyfarbené. Pomaly sme sa poberali a mali sme pred sebou ešte asi dobrých 10 kilometrov, ak nie aj 15. Predtým sme sa tam ešte s Vaškom vyfotili. Ja som prebehol na druhú stranu cesty, položil fotoaparát na zaparkovaný bicykel a potom som sa cez cestu rýchlo vrátil, aby som ešte stihol byť s Vaškom na to istom zábere. A aj sa to podarilo, pretože cestička bola dosť úzka a tak som ju mohol za tých pár sekúnd prebehnúť a potom sa postaviť ako dobyvateľ Severného pólu, alebo hory Mt. Everest.
Potom sa nám išlo veľmi pekne dole a iba sme pomaly pribrzďovali, odpočívali a uvoľňovali si naše unavené údy v tom horúcom dni, hoci sa ešte len chýlilo k poludniu. Už ani neviem, ako dlho nám to trvalo, keď sme konečne dorazili do Puchbergu, nad ktorým sa táto hora týčila. Celých tých takmer 30 rokov som si myslel, že sa volala Puchberg, lenže som sa mýlil. Napili sme sa vody u dobrých ľudí, ktorí sa nám ponúkli, že sa nám o bicykle postarajú, kým pôjdeme do hôr. Aj sme ich u nich nechali, pretože pred nami bola ešte ani neviem koľko kilometrová cesta pod úpätie samotnej hory. Urobili sme veľkú chybu, ktorú sme si uvedomili neskoršie, až keď sme prišli na vrchol.
Boli sme už priamo pod horou a tak sme začali pomaly liezť takmer na tú najjednoduchšiu stenu, ale bez lán, spoliehali sme sa čisto na našu kondíciu. Spomínam si, že sme sa takto rozhodli, ešte keď sme boli pri fotení na kopčeku, že to skúsime priamo tou strednou časťou, ktorá z diaľky vyzerala najľahšie.
Strmín začalo viac a viac pribúdať, ale tam vlastne boli len samé strminy a keďže iná cesta nebola a už to ináč nešlo, chodili sme ako akrobati, povrazolezci. Keď si na to teraz spomeniem, už by ma na to nikdy nikto nenaviedol, to určite nie. Bolo to šialenstvo, ale potom som si uvedomil, že Vašek bol v určitom zmysle tým veľkým šialencom Až mi zimomriavky na chrbát naskakovali a my sme liezli ako blázni takmer do záhuby. Stačilo sa pošmyknúť a bolo by to presne ako vo filme Medená veža, keď sa Milka Vášaryová pošmykla a Števo Kvietik jej potom kríž postavil na najvyšší vrchol pod ťarchou nezodpovednosti, ktorou ju pripravil o život. Milovala ho až príliš a on ju v zaslepení a pre svoju žiarlivosť naveky stratil. Takisto ukončil svoj život, ktorý bol bez nej už nezmyselný a láska ich spojila na veky vekov...
Vašek bol už dosť vysoko a ja som za ním nechcel ísť, tak som hľadal inú možnosť ako sa dostať o schodík vyššie k nášmu cieľu, ale žiadna iná tam nebola. Musel som pokračovať, ale pod seba som sa veľmi nepozeral a dobre som urobil. Zvládal som to celkom dobre a stratil som akosi rešpekt pred horami. Lenže ten sa nikdy nesmie stratiť, pretože hory sú svojimi pánmi a nikto sa im nesmie priečiť, ináč ho potrestajú, niekedy aj kruto a tvrdo, príliš tvrdo. Konečne sme už spolu naberali dych a ja som mal fotoaparát pri sebe, ktorý sa mi počas celého výstupu hompáľal na ramene a dosť ma obmedzoval. Vašek sa postavil so svojou nekonečnou výškou a s úškrnkom na tvári, ja som medzitým zaostril foťák a položil ho na kameň. Samozrejme, keď bol čas rozbehnúť sa a postaviť sa na určené miesto, aby som bol v zábere včas, zrazu sa mi trošku pošmykla noha a dole pod nami bola priepasť aspoň 300 metrová. Ale odpichol som sa a stihol som sa aj postaviť pred objektív. Možno je na fotografii trošku vidieť kyslosť na mojej tvári, to ako som sa snažil dobehnúť načas a v zdraví... (načas a celý...)
Ešte sme takýchto okamihov zažili zopár a pomaly sme sa približovali k vrcholu. Začala sa objavovať kosodrevina, čo už hlásalo, že toto je to miesto, kde kamzíky prežívajú. Zamieril som fotoaparátom a tu zrazu jeden z kríkov vyskočil, zamieril na bralo a pozeral dole do priepasti. Po chvíľke sa otočil a vrátil sa do kríkov, odkiaľ sa vynorila ďalšia hlava, teraz už druhého kamzíka. Stihol som na diaľku urobiť jeden záber, ale je to veľmi nekvalitné, lebo som mal iba 50 mm objektív a nie 500 mm, čo by sa bolo v tomto prípade perfektne hodilo. Ešte sa mi tam trošku popredvádzali a potom si bezpečne odbehli ďalej po vrchole, ale ani nie tak ďaleko, iba asi 100 metrov odtiaľ.
My sme mali pred sebou ešte zopár metrov k samotnému cieľu. Občas sme sa zastavili v skalách, skoro ako tí kamzíci, ktorí sa nám teraz už z trochu väčšej diaľky predvádzali, akí sú bravúrni a nemajú žiadne obavy z výšok, ktoré boli pre nás dosť nebezpečné. Boli to špičky skál, na ktorých by sme sa my neudržali, ale oni sa tými svojimi tenučkými a ostrými kopýtkami ľahko udržia, a to ešte aj s ladnosťou baletky, ktorá akurát tancuje v Čajkovského Labuťom jazere...
6.11.2007
(POKRAČOVANIE)
Text a foto: Ján Slovinec, st.,,
stredoškolský učiteľ, teraz už na invalidnom dôchodku, žijúci v USA vyše 30 rokov

































Ľudovú školu vychodil v Tisovci, gymnázium v Revúcej. Právo študoval v Budapešti. Potom hospodáril na svojom majetku v Tisovci a vykonával tu advokátsku prax. Ako advokát obraňoval slovenských národovcov. V roku 1918 patril k signatárom martinskej Deklarácie slovenského národa. V rokoch 1919 – 1922 bol gemersko-malohontským županom, v rokoch 1922 – 1925 senátorom Národného zhromaždenia. V Tisovci založil hasičský spolok, slovenský spevokol, organizoval večierky, koncerty, divadelné predstavenia a opery, viedol čitateľský spolok, šachový klub. Bol režisérom a dramaturgom ochotníckeho divadla. Zbieral a harmonizoval slovenské ľudové piesne, prispieval svojimi článkami do rôznych periodík. V roku 1881 vydal prvý slovenský Hasičský cvičebník. Aktivity vyvíjal aj ako činovník evanjelickej cirkvi. - MM-
V rokoch 1863 – 1870 študoval na gymnáziu v Revúcej, kde sa zapájal do literárneho a národného života, tu začal aj svoju literárnu činnosť a bol prispievateľom do rukopisného časopisu Svit. V rokoch 1870 – 1874 študoval teológiu na univerzite vo Viedni, Erlangene a Lipsku. Pôsobil na rôznych miestach, bol evanjelickým kaplánom, učiteľom, vojenským kňazom, v r. 1890 sa usadil v Krakove. Publikoval básne v časopisoch, almanachoch a kalendároch, najsústavnejšie v Slovenských pohľadoch, neskôr v Dennici. V roku 1880 mu vyšla zbierka Piesne Ondreja Bellu, v r. 1923 v Martine zbierka Výber z básní. Opieral sa o rytmus, melódiu a výrazové bohatstvo ľudových piesní, o čom svedčia jeho ponášky, ľúbostné verše, popevky, dumy, krakovianky a básne s prírodnými a vlasteneckými motívmi. Prekladal literatúru z viacerých jazykov.. - MM-
Študoval na lesníckom učilišti, potom na polytechnike vo Viedni. Následne bol lesný taxátor na Ukrajine, správca lesného majetku Greinberg v Rakúsku. V rokoch 1828 – 1874 bol riaditeľ koburgovských lesných majetkov v Jelšave, spravoval 69 tisíc ha lesa. Zaoberal sa najmä hospodárskou úpravou lesov, zriadil viaceré lesné úrady, usmerňoval ťažobné postupy, zakladal lesné škôlky, zlepšil techniku ťažby a zvozu dreva a pod. V r. 1852 – 1857 podpredseda Uhorského lesníckeho spolku. Autor rastových (výnosových) tabuliek pre oblasť Karpát a tzv. Greinerovho výškomeru na meranie stromov. Odmeral výšky viacerých tatranských štítov a niektorých vrchov na Horehroní (v r. 1837 ako prvý označil Gerlachovský štít za najvyšší vrch Vysokých Tatier). Hlavné dielo: Príspevky k poznaniu a zlepšeniu lesníctva v Uhorsku a lesníctva vo všeobecnosti (1839). V budove Lesov OV SR OZ Revúca bola v r. 2006 otvorená Pamätná miestnosť Ľ. Greinera. - MM-
Po maturite na gymnáziu v Rožňave študoval matematiku a fyziku na univerzite v Kluži, na Karlovej univerzite v Prahe, zúčastnil sa mnohých zahraničných študijných pobytov. Má veľké zásluhy na rozvoji a vysokej úrovni matematiky u nás. Vedeckú činnosť zameral predovšetkým na diferenciálne rovnice. Má významnú zásluhu na vzniku a rozvoji technických a prírodovedných vysokých škôl na Slovensku. Je spolutvorcom slovenského matematického názvoslovia a autorom značného počtu vedeckých prác, publikácií a vysokoškolských učebníc. V r. 1962 mu bola udelená in memoriam zlatá medaila J. A. Komenského. V jeho rodnom dome sa nachádza pamätná izba a tabuľa s bustou od sochára J. Kostku (1971). V r. 1981 bola odhalená plaketa na budove Matematického pavilónu UK v Bratislave. Je po ňom pomenované gymnázium v Bratislave a Základná škola v Rožňave. - MM-
V rokoch 1835 – 1837 študoval na evanjelickom gymnáziu v Gemeri, potom na lýceách v Kežmarku, Levoči, Bratislave. V marci roku 1848 aktívne veršami i so zbraňou v ruke spolu s príbelským učiteľom Jánom Rotaridesom burcoval poddaný ľud do povstania proti feudálom a bol väznený v Šahách. Pracoval na rôznych miestach v štátnych službách, naposledy v Zlatých Moravciach ako prísediaci na súde. Patrí medzi najvýznamnejších básnikov slovenského romantizmu, je považovaný za najrevolučnejšieho básnika svojej generácie. Básne uverejňoval časopisecky vo viacerých časopisoch. Z jeho bohatej tvorby spomeňme Duma bratislavská, Zakliata panna vo Váhu a divný Janko, Jarná pieseň, K Slovenom, Tri vŕšky. Venoval sa aj prekladom poézie. - MM-
Rané roky života trávil v hájovniach v Stožkách na Muránskej planine, maturoval na gymnáziu v Brezne, študoval na Vysokej škole výtvarných umení v Bratislave. Od roku 1961 pracoval 10 rokov ako pedagóg na Katedre výtvarnej výchovy Pedagogickej fakulty v Banskej Bystrici, od roku 1971 ako slobodný umelec v Banskej Štiavnici, neskôr opäť pôsobil na Fakulte výtvarných umení Akadémie umení v Banskej Bystrici. Člen Umeleckej besedy slovenskej. Zameriaval sa na maliarsku, grafickú (drevorezy, lepty) a ilustrátorskú tvorbu, zúčastňoval sa výstav doma i v zahraničí. Za viac ako päťdesiat rokov maliarskej aktivity vytvoril úžasné množstvo diel. Okrem grafík a ilustrácií je to viac ako desaťtisíc malieb. Celú jeho tvorbu umelecká kritika vysoko hodnotí, najmä súbor malieb Šamanské piesne a tance, medzi najznámejšie jeho práce sa radí aj Škola bláznovstiev. Jeho obrazy sa nachádzajú na všetkých kontinentoch. - MM-
Študoval na obchodnej akadémii v Rožňave. Pôsobil ako učiteľ v Rožňave a ako riaditeľ školy v Bôrke. Skúmateľ Slovenského krasu, spoluobjaviteľ viacerých jaskýň a priepastí v Bôrčanskej, Silickej a Plešivskej planine. Systematická práca viedla 21.11.1951 k objavu Gombaseckej jaskyne, ktorej sa stal správcom. Bol zakladajúcim členom Rožňavskej skupiny jaskyniarov v roku 1948 (dnes Speleo Rožňava) a bol jej hybnou silou v prieskume, kde pracoval aj ako streľmajster. Má neobyčajnú zásluhu na objave Krásnohorskej jaskyne a do konca svojho života sa zúčastňovsl na prieskume vyvieračky Hučiaca v Kunovej Teplici. Autor odborných článkov v slovenskej tlači, najmä v časopise Krásy Slovenska. Brčková sieň v Gombaseckej jaskyni nesie jeho meno. V roku 1973 mu bolo in memoriam udelené najvyššie ocenenie speleologického kongresu 1973 za objav Gombaseckej jaskyne. - MM-
Študoval na VŠT v Bratislave. Do Tisovca prišiel v roku 1951, kde bol pedagógom a v r. 1954 – 1970 riaditeľom tamojšej hutníckej priemyslovky, potom pracoval v ZŤS v Tisovci. V r. 1951 bol zakladateľ Oblastnej jaskyniarskej skupiny č. 6 v Tisovci, ktorú viedol 41 rokov. Táto skupina objavila najväčšie jaskyne na Muránskej planine a v Tisovskom krase. Súbežne s prieskumom krasu a jaskýň prebiehala aj dokumentačná činnosť, pod jeho vedením sa vyhotovovali Katastre krasových javov, neskôr Identifikačné karty jaskýň, fotodokumentácia a mapová dokumentácia. V rámci propagácie a ochrany krasu uskutočňoval prednášky a exkurzie pre miestne školy, záujmové krúžky a verejnosť. Významná je tiež jeho publikačná činnosť v odborných časopisoch a periodikách, ako aj v iných médiách (rozhlas, televízia). Bol aj autorom kníh s tematikou ochrany prírody a jaskyniarstva – Rimavskou a Muránskou dolinou – Gemerské a Veporské rudohorie (1956) a Za svetlom karbidky (1969). - MM-
Venovala sa osvetovej práci, zdôrazňovala potrebu vzdelávania slovenských žien, propagovala slovenskú tlač a spisbu, bojovala proti alkoholizmu, podporovala slovenské vzdelávacie ústavy. Vydala sa za Tisovčana advokáta Juraja Daxnera (1811 – 1880), ktorý spravoval daxnerovský majetok v Tisovci a spoločne sa venovali hospodáreniu na rodinnom statku v Tisovci. Mali dvoch synov Samuela (1856), budúceho významného advokáta a politika, a Jána (1860). Patrónka gymnázia v Revúcej, poočas celých 12 rokov jeho existencie pravidelne z ich kúrie odchádzali vozy naplnené potravinami pre alumneum. V časopisoch Dennica, Slovenský domový kalendár, Slovenské listy, Obzor, Priateľ dietok publikovala mravoučné poviedky a osvetové články. Jej články, týkajúce sa vedenia domácnosti a chodu kuchyne pravidelne zaraďovala Terézia Vansová do Dennice. V literárnej tvorbe ju ovplyvnila najmä Božena Němcová, s ktorou udržiavala písomné i osobné styky. - MM-