XIV. časť - Rysovalo sa na lepšie časy
Každý mal možnosť sa zapísať do nejakej spoločnosti, ktorá mu potom pomáhala uskutočniť jeho plány. Ja som bol členom AFCR, ale boli tam aj iné, hoci tá moja organizácia pomáhala výlučne len Čechoslovákom, ktorí mali potom dvere otvorené do Ameriky. Bola tam aj katolícka organizácia, do ktorej sa prihlásilo dosť ľudí práve z našej republiky a volala sa Caritas a potom tam bola ešte jedna s názvom, ktorý začínal písmenom I..., špeciálne pre ľudí židovského vyznania. Čiže dokopy asi tri organizácie, na ktoré si spomínam. Úžasne pomáhali ľuďom pri uskutočňovaní ich predsavzatí. Každý člen tej alebo onej organizácie mal možnosť dostať rôzne podpory, ako finančné, tak aj iné, ktoré boli potrebné pre ich prežitie v tábore. Bolo potrebné zadovážit si aj nejaké oblečenie a to nebolo najlacnejšie a už vtedy sumy boli astronomické. Organizovali rôzne charitatívne akcie, kde sme si my, emigranti, mohli ísť vybrať rôzne druhy oblečenia a obuv a i ďalšie veci, ktoré ponúkali. Človek si tam mohol vybrať aj elektrospotrebiče, ako rádiá, televízory, prehrávače a chladničky. Hlavne tam, kde bolo viac ľudí na izbe to bola obrovská výhoda. Tieto veci nám na izbách tábor neposkytoval, takže sme si to sami museli zadovážiť.
Bol čas pomaly sa pripravovať aj na odchod, ktorý sa blížil míľovými krokmi, lenže som musel ešte aj tak veľa toho podniknúť, aby sa to uskutočnilo. Bolo veľmi veľa ľudí, ktorí boli predomnou, ale boli to hlavne rodiny, ktoré boli uprednostnené a mali cestovať v prvom rade. Keď človek nestihol let, musel čakať ďalší mesiac, aby sa mu ušlo miesto v lietadle, lebo v každom turnuse odlietalo len zopár ľudí. Na to číslo sa už nepamätám, ale bolo veľmi zanedbateľné. Všetko začínalo naberať na gradácii, ale obával som sa toho, či nebudem musieť na miesto v lietadle čakať pridlho.
Bol aj čas navštíviť Jugoša a zistiť ako pokročil v rozhodovaní o mojom odchode a presvedčiť ho, aby ma tam nejako strčil, lebo som už prestával veriť, že sa niekedy vôbec dostanem do Štátov. Ono to ani jednoduché nebolo, hoci mi organizácia pomáhala, ale pretože bola dotovaná, nemohla nijako tento priebeh ovplyvniť. Hlavným šéfom predsa bol len ten Jugoš, ktorý držal opraty v hrsti.
Bol som predtým pozvaný na rôzne pohovory, ktoré sa odohrávali na americkej ambasáde vo Viedni, ani nie tak ďaleko od Ružového parku, od sídla Márie Terézie na Oper-Ringu. Museli sme sa podrobiť rôznym vyšetreniam, ale hlavne zdravotným. Snímkovanie, krvné testy a všetko ostatné, čo si perfektná zdravotná prehliadka vyžaduje. Bolo toho skrátka dosť, pretože to trvalo dva týždne, kým som sa dostal na všetky tie vyšetrenia, ktoré mi nakoniec aspoň trošku pootvorili dvere. Naozaj záležalo na mne a na mojom zdravotnom stave, či prejdem sitom prísnych predpisov, ktoré boli vyžadované od každého cudzinca, ktorý sa chcel stať budúcim občanom Ameriky. Američania sa naozaj postarali, aby mali len tých najlepších a najspoľahlivejších ľudí, ktorých si môžu pozvať dovnútra do izby, aby ich potom mohli ponúknuť obedom.
Zúčastnil som sa nedobrovoľne neustálych rozhovorov a na ich konci aj s pánom ambasádorom, ktorý mal pri sebe prekladateľa. V tomto prípade to bola žena z Juhoslávie, zhodou okolností ako aj Jugoš, ktorý dal posledný pokyn na to, aby mohol človek opustiť brány tábora a vyletieť slobodný ako vták. Aj dnes som si spomenul na toto prirovnanie, keď som bol na dlhšej prechádzke a mladý jastrab mi preletel okolo hlavy a veru ani nie tak ďaleko od nej, ako keby mi dával najavo, že toto je jeho teritórium. Bol nádherný, jemne zapišťal tú svoju známu znelku a pristal na vetve neďalekého stromu, vysoko nad mojou hlavou, ubezpečený, že mu nikto ublížiť nemôže.
Bol som viac a viac nervózny, ale začalo sa to meniť, keď mi Jugoš povedal, že o dva týždne konečne letím. Bol som ako v raji a chodil som občas veselý, ale niekedy aj smutný, lebo som vedel, že opustím mnoho priateľov, hoci som si ich chcel všetkých zobrať so sebou, aby nemuseli sedieť a čakať na rozsudok, ako som musel čakať ja. Boli to dlhé dni v neistote, neveriac, že sa to udeje. Teraz to už bolo oficiálne na bráne vyvesené, že aj ja som bol vybraný na túto cestu.
Vedel som, že sa už loďou tam neplaví ako koncom 19. a začiatkom 20. storočia, ale že sa už lieta. Mal to byť aj môj prvý let v živote, pretože som nikdy neletel, však kde by som aj lietal, nebolo kde. Všade sa človek dostal autobusmi a vlakmi, alebo ako ja svojím motocyklom, ktorý som mal určitú dobu a prešiel ním kus krajiny. Aj som sa trochu bál, či práve mojej ceste lietadlom je určené, aby dopadla šťastne, ale hlavne bezpečne. Určite som mal obavy, ale som sa trochu ukľudnil, keď moji kamoši prežili všetko v poriadku a poslali nám pozdravy z New Yorku, o ktorom každý len sníval a tešil sa, že konečne tam skončí. Ja som sa tiež veľmi tešil, keď sa mi už brány v Rakúsku načisto zavreli, ale som to aj chápal, že keď si ma zoberie Amerika, Rakúsko ma už nepotrebuje a s radosťou sa ma zbaví.
Čas sa pomaly začínal krátiť a bol tu už len týždeň predomnou, aby som sa poriadne rozlúčil so všetkými. Začal som spisovať akúsi záveť, čo všetko každý dostane. Aj sa na mňa môj kamoš, čo liezol na skaly so mnou, nahneval, že som mu nenechal tranzistorové rádio, ktoré tak veľmi chcel. Nakoniec som mu ho predsa len dal a tak bol spokojnejší. On mal ešte nejaký ten čas pred sebou, kým ho pozvú do Kanady, pretože si veľmi vyberali a on mal s tým nejaké problémy. Bol dosť tajomný, ale dobráčisko od kosti, takže som mu veľmi dôveroval. Nikdy som ho odvtedy už nevidel a ani neviem kde skončil.
Bolo to ale veľmi zaujímavé, keď som podobného človeka stretol na letisku v Portlande, ale nikdy som nezistil, či to nebol náhodou on, či sa čiste náhodne neobjavil v našom meste, lebo som sa vtedy nejako nezmohol a doteraz ma to veľmi mrzí, že som nenabral odvahu osloviť ho. Človeku pribudlo vyše 25 rôčkov a ani on ma nepoznával. Ja som bol po mozgovej príhode a tak som už nemal takú pamäť, hoci mi niečo stále hovorilo, že to mohol byť aj on. Mal európsky prízvuk, samozrejme o dobrých 40 kg naviac, lenže na tej jeho postave 195 cm sa to nejako rozložilo a človek to nepoznal. Aj v ramenách bol už mohutnejší. Skúšal som ešte aj ináč, či náhodou nemá telefónne číslo v zozname, skúšal som ho hľadať aj na internete, ale všetko bezvýsledne, nič som nezistil, takže sa mi stopa vytratila. Ale mohlo to byť po tridsiatich rokoch nádherné stretnutie. Boli sme výborní priatelia.
Už tu bol konečne deň odchodu a ja som bol veľmi rozrušený a tak som sa snažil rýchlo s každým rozlúčiť. I s Alicou som to ešte stihol. Prišla za mnou a čakala ma pred táborom, na tom starom mieste, lebo dovnútra ju nepustili. Bol som s ňou aj predtým ešte niekoľkokrát a tiež sa pripravovala na môj odchod, ale nemohla nič urobiť, len sa nečinne prizerať. Boli to tažké časy.
Po mojom odlete sa mi niekoľkokrát ešte ozvala, ale potom tá diaľava naše putá preťala. Už som ju nikdy nevidel. Jej krásne modré oči, vlasy, ktoré sa jej vlnili na ramenách jej nádherného voňavého tela, ktoré bolo ako ten najjemnejší zamat. Parfum jej najobľúbenejší sa mojím stal, a i na míle vzdialená, vždy som vedel, že je to ona a nablízku...
27.11.2007
(POKRAČOVANIE)
Text a foto: Ján Slovinec,
stredoškolský učiteľ, teraz už na invalidnom dôchodku, žijúci v USA vyše 30 rokov

































Študoval na gymnáziu v Brezne, divadelnú vedu a estetiku na Univerzite Komenského v Bratislave, divadelnú réžiu na VŠMU a na moskovskom divadelnom učilišti. Potom bol krátko rozhlasovým hlásateľom. Vlastnou réžiou začínal v divadle vo Zvolene a v Nitre a hosťoval vo všetkých mimobratislavských súboroch. V roku 1966 nastúpil ako režisér do Československej televízie v Bratislave do hlavnej redakcie literárno-dramatického vysielania, kde sa venoval najmä príprave mnohých adaptácií slovenských, ale aj svetových autorov. Patril k tvorcom slávnych a divácky obľúbených „bratislavských pondelkov“. V r. 1998 – 2003 bol vedúci katedry réžie Fakulty dramatických umení Akadémie umení v Banskej Bystrici. Bol členom Federálnej rady pre rozhlasové a federálne vysielanie a členom Rady STV (1992 – 1993). V roku 2006 dostal prémiu Literárneho fondu za celoživotné dielo v oblasti televíznej tvorby. -MM-
Študoval na viedenskej akadémii, špecializoval sa na romanticky poňaté krajinárstvo. V roku 1843 sa usadil v Sibini, kde pôsobil ako učiteľ kreslenia na ev. gymnáziu. Tu si otvoril fotografický ateliér s partnerom Karolom Kollerom a venovali sa najmä etnografickej fotografii. Z jeho práce zostalo približne 200 fotografií, ktoré boli očíslované a majú vysvetlivky v nemčine a rumunčine. Na všetkých je možné vidieť krásu ľudového kroja, ale aj niektoré aspekty tradičného transylvánskeho spoločenského života. Ako vášnivý cestovateľ namaľoval sériu krajiniek Karpát, v rokoch 1840 – 1842 počas jeho ciest navštívil horný Gemer, pobýval v Muráni a vytvoril tu dokumentárne a výtvarne pozoruhodné diela – Železné hámre na Muráni, Zrúcaniny hradu Muráň, veduta Revúcej s okolím, Silická jaskyňa a i. -MM-
Základné vzdelanie, i hudobné, získal v Ratkovej. Pokračoval na Učiteľskom ústave v Banskej Štiavnici, ako učiteľ začínal v Budinej, kde bol aj primášom vo vtedajšej miestnej ľudovej hudbe, neskôr učil v baníckom učilišti v Sirku, v Ratkovskom Bystrom, Ratkovej, v roku 1961 sa usadil s rodinou v Revúcej. Toto putovanie bolo vždy spojené s muzikou a zbieraním ľudových piesní. V roku 1973 bol jedným zo zakladateľov FS Lykovec v Revúcej. Vypomáhal FS Vlachovčan z Vlachova a spolupracoval aj s ľudovou hudbou FS Vepor z Klenovca a FS Kokavan z Kokavy nad Rimavicou. V októbri 1985 stál pri zrode FS Sinec v Hnúšti. Jeho hudobný odkaz zaznamenáva nahrávka hudby a piesní pod názvom Koj v tom Sirku bubnovali. Bol aj výrobcom ľudových hudobných nástrojov – píšťaliek, fujár, ale aj cimbalov. V roku 1998 mu bolo in memoriam udelené najvyššie vyznamenanie mesta Revúca – Zlatý Quirin. K jeho nedožitým 80. narodeninám sa v marci 2008 v Hnúšti, Revúcej a v Klenovci konal na jeho počesť významný slávnostný program pod názvom Život ako pieseň. -MM-
Študoval na gymnáziu v Rimavskej Sobote a na Čs. štátnej pedagogickej akadémii v Bratislave. V rokoch 1933 – 1943 pôsobil ako učiteľ v Tisovci a v Hnúšti, bol pracovník Matice slovenskej, spoluzakladateľ Osvetového ústredia v Bratislave, kde bol vedúcim prednáškového oddelenia a vydával Osvetový zborník. Bol zakladateľom a prvým vedúcim Katedry knihovedy a vedeckých informácií FF UK v Bratislave (1960 – 1981) a prodekanom FF UK pre štúdium popri zamestnaní. Venoval sa dejinám knihovníctva, osvety a vzdelávania dospelých. Z tejto oblasti vydal niekoľko monografií, čo úspešne zavŕšil spoluúčasťou na tvorbe encyklopedických diel Encyklopédia Slovenska (1977 – 1982), Pedagogická encyklopédia Slovenska (1985). Bol aktívny ako divadelný ochotník, režisér, prednášateľ, publicista a propagátor Gemera-Malohontu. Rekonštruoval knižné fondy poškodené vojnou. V Hnúšti je po ňom pomenovaná miestna knižnica. -MM-
Študoval na gymnáziách v Spišskej Novej Vsi a Rožňave, teológiu na evanjelickej teologickej akadémii v Prešove a na viedenskej univerzite. Pôsobil ako farár v Pribyline a v Pešti, kde kráčal v šľapajach svojho predchodcu Jána Kollára, na sklonku života sa stal biskupom banského dištriktu. Pričinil sa o oživenie Slovenského spolku v Budapešti, spoluzakladal časopis Dunaj (1874). Bol dlhoročným členom Zpěvníkovej základiny, obstarával nové vydania a viedol korektúry náboženských kníh a spisov a prispieval do novín a časopisov. Písal poéziu, prózu, humoresky, venoval sa aj dramatike, literárnej kritike i publicistike, v ktorej dominovala národná problematika s národno-výchovným poslaním. Široký výber zo svojej poézie a prózy vydal v troch zväzkoch pod názvom Nevädze. V Ratkovej má v areáli ev. kostola pomník s pamätnou tabuľou. -MM-
Po absolvovaní lýcea v Levoči učil v Revúckej Lehote, v Potoku, Ozdíne, v Turom Poli. Súkromne vyštudoval teológiu a ako kňaz pôsobil v Hornom Tisovníku. Ako skladateľ sa orientoval na hymnické zbory a klavírne kompozície. Zhudobnil asi 600 duchovných piesní a zostavil z nich zbierku. Venoval sa aj publicistickej činnosti a teórii hudby. Napísal knihu Náuka súhlasu, ako praktický návod k poznaniu harmónie v hudbe, ktorá bola prvým slovenským pokusom o učebnicu harmónie s terminológiou v slovenčine. Prispieval do rôznych časopisov, v ktorých komentoval súčasné hudobné udalosti, zaoberal sa otázkami národnej hudby, školstva, sociálneho postavenia učiteľov. Bol recenzentom hudobnín a hudobných udalostí. -MM-
Po absolvovaní Lekárskej fakulty UK v Bratislave pôsobil v nemocnici v Banskej Bystrici, neskôr v Ústave experimentálnej onkológie Slovenskej akadémie vied, kde bol v rokoch 1983 –1991 jeho riaditeľom. Od začiatku svojej vedeckej činnosti sa venoval experimentálnej a klinickej onkológiii a epidemiológii zhubných nádorov. Výsledky svojho výskumu v oblasti získanej rezistencie nádorov voči cytostatikám aplikoval v klinickej praxi, poznatky publikoval v domácich i zahraničných vedeckých časopisoch. Významná bola aj jeho medzinárodná spolupráca pri výskume rakoviny, absolvoval študijné pobyty v USA a v Anglicku. Od roku 1984 bol hlavným redaktorom medzinárodného časopisu o nádoroch Neoplasma. Bol členom viacerých vedeckých organizácií. Publikoval aj populárno-náučné články o rakovine a spolu s Jánom Siráckym napísal knihu O rakovine stručne, užitočne a pravdivo (1996). -MM-
Školské štúdiá absolvoval v Gemeri, Bratislave a v Kežmarku. Vyštudoval právo a v roku 1841 zložil advokátsku skúšku v Pešti. V rokoch 1842 – 1844 bol zástupcom prokurátora a tabulárnym sudcom Gemerskej župy. Od roku 1843 bol vedúcim medeného hámra a pražiarne v Štítniku. Podieľal sa aj na riadení papierenskej spoločnosti v Slavošovciach. Počas revolúcie 1848 – 1849 bol členom hornouhorského mimoriadneho súdu a neskôr kapitánom honvédov. Bol poslanec uhorského snemu vo volebnom okrsku Rožňava. Venoval sa podnikateľskej činnosti, bol podpredsedom Priemyselného spolku v Budapešti. Pracoval v administrácii luteránskeho cirkevného dištriktu Tisa, bol dozorcom štítnickej cirkvi, inšpektorom gemerského dekanátu a dozorcom luteránskej diakonie v Gemeri. Podieľal sa na novelizáciách vodného a banského zákona. -MM-
Do školy chodil v Ožďanoch, od 1843 na ev. lýceum v Levoči, kde bol aktívnym členom Jednoty mládeže slovenskej, zememeračské inžinierstvo študoval v Pešti. Počas štúdií praxoval u krajinského zememerača v katastri Oždian a Husinej. V r. 1856 – 1858 pracoval v Tisovci. Zapájal sa do národno-kultúrnych podujatí, bol zakladajúcim členom Matice slovenskej, členom jej literárneho odboru, patrónom slovenského gymnázia v Revúcej. Bol najvýraznejší predstaviteľ slovenského literárneho romantizmu, oživovateľ ľudových tradícií ako zdroja básnickej tvorby. V svojej básnickej tvorbe čerpal z ľudovej poézie, jej námetov, obraznosti a symboliky. Prekladal zo slovanskej poézie. Najväčší úspech dosiahol básňou Smrť Jánošikova. O ňom vyšli publikácie: Július Bolfík: Ján Botto. Život a dielo (1983), Pavol Vongrej: Ján Botto (1989) a i. -MM-