XIV. časť - Rysovalo sa na lepšie časy
Každý mal možnosť sa zapísať do nejakej spoločnosti, ktorá mu potom pomáhala uskutočniť jeho plány. Ja som bol členom AFCR, ale boli tam aj iné, hoci tá moja organizácia pomáhala výlučne len Čechoslovákom, ktorí mali potom dvere otvorené do Ameriky. Bola tam aj katolícka organizácia, do ktorej sa prihlásilo dosť ľudí práve z našej republiky a volala sa Caritas a potom tam bola ešte jedna s názvom, ktorý začínal písmenom I..., špeciálne pre ľudí židovského vyznania. Čiže dokopy asi tri organizácie, na ktoré si spomínam. Úžasne pomáhali ľuďom pri uskutočňovaní ich predsavzatí. Každý člen tej alebo onej organizácie mal možnosť dostať rôzne podpory, ako finančné, tak aj iné, ktoré boli potrebné pre ich prežitie v tábore. Bolo potrebné zadovážit si aj nejaké oblečenie a to nebolo najlacnejšie a už vtedy sumy boli astronomické. Organizovali rôzne charitatívne akcie, kde sme si my, emigranti, mohli ísť vybrať rôzne druhy oblečenia a obuv a i ďalšie veci, ktoré ponúkali. Človek si tam mohol vybrať aj elektrospotrebiče, ako rádiá, televízory, prehrávače a chladničky. Hlavne tam, kde bolo viac ľudí na izbe to bola obrovská výhoda. Tieto veci nám na izbách tábor neposkytoval, takže sme si to sami museli zadovážiť.
Bol čas pomaly sa pripravovať aj na odchod, ktorý sa blížil míľovými krokmi, lenže som musel ešte aj tak veľa toho podniknúť, aby sa to uskutočnilo. Bolo veľmi veľa ľudí, ktorí boli predomnou, ale boli to hlavne rodiny, ktoré boli uprednostnené a mali cestovať v prvom rade. Keď človek nestihol let, musel čakať ďalší mesiac, aby sa mu ušlo miesto v lietadle, lebo v každom turnuse odlietalo len zopár ľudí. Na to číslo sa už nepamätám, ale bolo veľmi zanedbateľné. Všetko začínalo naberať na gradácii, ale obával som sa toho, či nebudem musieť na miesto v lietadle čakať pridlho.
Bol aj čas navštíviť Jugoša a zistiť ako pokročil v rozhodovaní o mojom odchode a presvedčiť ho, aby ma tam nejako strčil, lebo som už prestával veriť, že sa niekedy vôbec dostanem do Štátov. Ono to ani jednoduché nebolo, hoci mi organizácia pomáhala, ale pretože bola dotovaná, nemohla nijako tento priebeh ovplyvniť. Hlavným šéfom predsa bol len ten Jugoš, ktorý držal opraty v hrsti.
Bol som predtým pozvaný na rôzne pohovory, ktoré sa odohrávali na americkej ambasáde vo Viedni, ani nie tak ďaleko od Ružového parku, od sídla Márie Terézie na Oper-Ringu. Museli sme sa podrobiť rôznym vyšetreniam, ale hlavne zdravotným. Snímkovanie, krvné testy a všetko ostatné, čo si perfektná zdravotná prehliadka vyžaduje. Bolo toho skrátka dosť, pretože to trvalo dva týždne, kým som sa dostal na všetky tie vyšetrenia, ktoré mi nakoniec aspoň trošku pootvorili dvere. Naozaj záležalo na mne a na mojom zdravotnom stave, či prejdem sitom prísnych predpisov, ktoré boli vyžadované od každého cudzinca, ktorý sa chcel stať budúcim občanom Ameriky. Američania sa naozaj postarali, aby mali len tých najlepších a najspoľahlivejších ľudí, ktorých si môžu pozvať dovnútra do izby, aby ich potom mohli ponúknuť obedom.
Zúčastnil som sa nedobrovoľne neustálych rozhovorov a na ich konci aj s pánom ambasádorom, ktorý mal pri sebe prekladateľa. V tomto prípade to bola žena z Juhoslávie, zhodou okolností ako aj Jugoš, ktorý dal posledný pokyn na to, aby mohol človek opustiť brány tábora a vyletieť slobodný ako vták. Aj dnes som si spomenul na toto prirovnanie, keď som bol na dlhšej prechádzke a mladý jastrab mi preletel okolo hlavy a veru ani nie tak ďaleko od nej, ako keby mi dával najavo, že toto je jeho teritórium. Bol nádherný, jemne zapišťal tú svoju známu znelku a pristal na vetve neďalekého stromu, vysoko nad mojou hlavou, ubezpečený, že mu nikto ublížiť nemôže.
Bol som viac a viac nervózny, ale začalo sa to meniť, keď mi Jugoš povedal, že o dva týždne konečne letím. Bol som ako v raji a chodil som občas veselý, ale niekedy aj smutný, lebo som vedel, že opustím mnoho priateľov, hoci som si ich chcel všetkých zobrať so sebou, aby nemuseli sedieť a čakať na rozsudok, ako som musel čakať ja. Boli to dlhé dni v neistote, neveriac, že sa to udeje. Teraz to už bolo oficiálne na bráne vyvesené, že aj ja som bol vybraný na túto cestu.
Vedel som, že sa už loďou tam neplaví ako koncom 19. a začiatkom 20. storočia, ale že sa už lieta. Mal to byť aj môj prvý let v živote, pretože som nikdy neletel, však kde by som aj lietal, nebolo kde. Všade sa človek dostal autobusmi a vlakmi, alebo ako ja svojím motocyklom, ktorý som mal určitú dobu a prešiel ním kus krajiny. Aj som sa trochu bál, či práve mojej ceste lietadlom je určené, aby dopadla šťastne, ale hlavne bezpečne. Určite som mal obavy, ale som sa trochu ukľudnil, keď moji kamoši prežili všetko v poriadku a poslali nám pozdravy z New Yorku, o ktorom každý len sníval a tešil sa, že konečne tam skončí. Ja som sa tiež veľmi tešil, keď sa mi už brány v Rakúsku načisto zavreli, ale som to aj chápal, že keď si ma zoberie Amerika, Rakúsko ma už nepotrebuje a s radosťou sa ma zbaví.
Čas sa pomaly začínal krátiť a bol tu už len týždeň predomnou, aby som sa poriadne rozlúčil so všetkými. Začal som spisovať akúsi záveť, čo všetko každý dostane. Aj sa na mňa môj kamoš, čo liezol na skaly so mnou, nahneval, že som mu nenechal tranzistorové rádio, ktoré tak veľmi chcel. Nakoniec som mu ho predsa len dal a tak bol spokojnejší. On mal ešte nejaký ten čas pred sebou, kým ho pozvú do Kanady, pretože si veľmi vyberali a on mal s tým nejaké problémy. Bol dosť tajomný, ale dobráčisko od kosti, takže som mu veľmi dôveroval. Nikdy som ho odvtedy už nevidel a ani neviem kde skončil.
Bolo to ale veľmi zaujímavé, keď som podobného človeka stretol na letisku v Portlande, ale nikdy som nezistil, či to nebol náhodou on, či sa čiste náhodne neobjavil v našom meste, lebo som sa vtedy nejako nezmohol a doteraz ma to veľmi mrzí, že som nenabral odvahu osloviť ho. Človeku pribudlo vyše 25 rôčkov a ani on ma nepoznával. Ja som bol po mozgovej príhode a tak som už nemal takú pamäť, hoci mi niečo stále hovorilo, že to mohol byť aj on. Mal európsky prízvuk, samozrejme o dobrých 40 kg naviac, lenže na tej jeho postave 195 cm sa to nejako rozložilo a človek to nepoznal. Aj v ramenách bol už mohutnejší. Skúšal som ešte aj ináč, či náhodou nemá telefónne číslo v zozname, skúšal som ho hľadať aj na internete, ale všetko bezvýsledne, nič som nezistil, takže sa mi stopa vytratila. Ale mohlo to byť po tridsiatich rokoch nádherné stretnutie. Boli sme výborní priatelia.
Už tu bol konečne deň odchodu a ja som bol veľmi rozrušený a tak som sa snažil rýchlo s každým rozlúčiť. I s Alicou som to ešte stihol. Prišla za mnou a čakala ma pred táborom, na tom starom mieste, lebo dovnútra ju nepustili. Bol som s ňou aj predtým ešte niekoľkokrát a tiež sa pripravovala na môj odchod, ale nemohla nič urobiť, len sa nečinne prizerať. Boli to tažké časy.
Po mojom odlete sa mi niekoľkokrát ešte ozvala, ale potom tá diaľava naše putá preťala. Už som ju nikdy nevidel. Jej krásne modré oči, vlasy, ktoré sa jej vlnili na ramenách jej nádherného voňavého tela, ktoré bolo ako ten najjemnejší zamat. Parfum jej najobľúbenejší sa mojím stal, a i na míle vzdialená, vždy som vedel, že je to ona a nablízku...
27.11.2007
(POKRAČOVANIE)
Text a foto: Ján Slovinec,
stredoškolský učiteľ, teraz už na invalidnom dôchodku, žijúci v USA vyše 30 rokov

































Ľudovú školu vychodil v Tisovci, gymnázium v Revúcej. Právo študoval v Budapešti. Potom hospodáril na svojom majetku v Tisovci a vykonával tu advokátsku prax. Ako advokát obraňoval slovenských národovcov. V roku 1918 patril k signatárom martinskej Deklarácie slovenského národa. V rokoch 1919 – 1922 bol gemersko-malohontským županom, v rokoch 1922 – 1925 senátorom Národného zhromaždenia. V Tisovci založil hasičský spolok, slovenský spevokol, organizoval večierky, koncerty, divadelné predstavenia a opery, viedol čitateľský spolok, šachový klub. Bol režisérom a dramaturgom ochotníckeho divadla. Zbieral a harmonizoval slovenské ľudové piesne, prispieval svojimi článkami do rôznych periodík. V roku 1881 vydal prvý slovenský Hasičský cvičebník. Aktivity vyvíjal aj ako činovník evanjelickej cirkvi. - MM-
V rokoch 1863 – 1870 študoval na gymnáziu v Revúcej, kde sa zapájal do literárneho a národného života, tu začal aj svoju literárnu činnosť a bol prispievateľom do rukopisného časopisu Svit. V rokoch 1870 – 1874 študoval teológiu na univerzite vo Viedni, Erlangene a Lipsku. Pôsobil na rôznych miestach, bol evanjelickým kaplánom, učiteľom, vojenským kňazom, v r. 1890 sa usadil v Krakove. Publikoval básne v časopisoch, almanachoch a kalendároch, najsústavnejšie v Slovenských pohľadoch, neskôr v Dennici. V roku 1880 mu vyšla zbierka Piesne Ondreja Bellu, v r. 1923 v Martine zbierka Výber z básní. Opieral sa o rytmus, melódiu a výrazové bohatstvo ľudových piesní, o čom svedčia jeho ponášky, ľúbostné verše, popevky, dumy, krakovianky a básne s prírodnými a vlasteneckými motívmi. Prekladal literatúru z viacerých jazykov.. - MM-
Študoval na lesníckom učilišti, potom na polytechnike vo Viedni. Následne bol lesný taxátor na Ukrajine, správca lesného majetku Greinberg v Rakúsku. V rokoch 1828 – 1874 bol riaditeľ koburgovských lesných majetkov v Jelšave, spravoval 69 tisíc ha lesa. Zaoberal sa najmä hospodárskou úpravou lesov, zriadil viaceré lesné úrady, usmerňoval ťažobné postupy, zakladal lesné škôlky, zlepšil techniku ťažby a zvozu dreva a pod. V r. 1852 – 1857 podpredseda Uhorského lesníckeho spolku. Autor rastových (výnosových) tabuliek pre oblasť Karpát a tzv. Greinerovho výškomeru na meranie stromov. Odmeral výšky viacerých tatranských štítov a niektorých vrchov na Horehroní (v r. 1837 ako prvý označil Gerlachovský štít za najvyšší vrch Vysokých Tatier). Hlavné dielo: Príspevky k poznaniu a zlepšeniu lesníctva v Uhorsku a lesníctva vo všeobecnosti (1839). V budove Lesov OV SR OZ Revúca bola v r. 2006 otvorená Pamätná miestnosť Ľ. Greinera. - MM-
Po maturite na gymnáziu v Rožňave študoval matematiku a fyziku na univerzite v Kluži, na Karlovej univerzite v Prahe, zúčastnil sa mnohých zahraničných študijných pobytov. Má veľké zásluhy na rozvoji a vysokej úrovni matematiky u nás. Vedeckú činnosť zameral predovšetkým na diferenciálne rovnice. Má významnú zásluhu na vzniku a rozvoji technických a prírodovedných vysokých škôl na Slovensku. Je spolutvorcom slovenského matematického názvoslovia a autorom značného počtu vedeckých prác, publikácií a vysokoškolských učebníc. V r. 1962 mu bola udelená in memoriam zlatá medaila J. A. Komenského. V jeho rodnom dome sa nachádza pamätná izba a tabuľa s bustou od sochára J. Kostku (1971). V r. 1981 bola odhalená plaketa na budove Matematického pavilónu UK v Bratislave. Je po ňom pomenované gymnázium v Bratislave a Základná škola v Rožňave. - MM-
V rokoch 1835 – 1837 študoval na evanjelickom gymnáziu v Gemeri, potom na lýceách v Kežmarku, Levoči, Bratislave. V marci roku 1848 aktívne veršami i so zbraňou v ruke spolu s príbelským učiteľom Jánom Rotaridesom burcoval poddaný ľud do povstania proti feudálom a bol väznený v Šahách. Pracoval na rôznych miestach v štátnych službách, naposledy v Zlatých Moravciach ako prísediaci na súde. Patrí medzi najvýznamnejších básnikov slovenského romantizmu, je považovaný za najrevolučnejšieho básnika svojej generácie. Básne uverejňoval časopisecky vo viacerých časopisoch. Z jeho bohatej tvorby spomeňme Duma bratislavská, Zakliata panna vo Váhu a divný Janko, Jarná pieseň, K Slovenom, Tri vŕšky. Venoval sa aj prekladom poézie. - MM-
Rané roky života trávil v hájovniach v Stožkách na Muránskej planine, maturoval na gymnáziu v Brezne, študoval na Vysokej škole výtvarných umení v Bratislave. Od roku 1961 pracoval 10 rokov ako pedagóg na Katedre výtvarnej výchovy Pedagogickej fakulty v Banskej Bystrici, od roku 1971 ako slobodný umelec v Banskej Štiavnici, neskôr opäť pôsobil na Fakulte výtvarných umení Akadémie umení v Banskej Bystrici. Člen Umeleckej besedy slovenskej. Zameriaval sa na maliarsku, grafickú (drevorezy, lepty) a ilustrátorskú tvorbu, zúčastňoval sa výstav doma i v zahraničí. Za viac ako päťdesiat rokov maliarskej aktivity vytvoril úžasné množstvo diel. Okrem grafík a ilustrácií je to viac ako desaťtisíc malieb. Celú jeho tvorbu umelecká kritika vysoko hodnotí, najmä súbor malieb Šamanské piesne a tance, medzi najznámejšie jeho práce sa radí aj Škola bláznovstiev. Jeho obrazy sa nachádzajú na všetkých kontinentoch. - MM-
Študoval na obchodnej akadémii v Rožňave. Pôsobil ako učiteľ v Rožňave a ako riaditeľ školy v Bôrke. Skúmateľ Slovenského krasu, spoluobjaviteľ viacerých jaskýň a priepastí v Bôrčanskej, Silickej a Plešivskej planine. Systematická práca viedla 21.11.1951 k objavu Gombaseckej jaskyne, ktorej sa stal správcom. Bol zakladajúcim členom Rožňavskej skupiny jaskyniarov v roku 1948 (dnes Speleo Rožňava) a bol jej hybnou silou v prieskume, kde pracoval aj ako streľmajster. Má neobyčajnú zásluhu na objave Krásnohorskej jaskyne a do konca svojho života sa zúčastňovsl na prieskume vyvieračky Hučiaca v Kunovej Teplici. Autor odborných článkov v slovenskej tlači, najmä v časopise Krásy Slovenska. Brčková sieň v Gombaseckej jaskyni nesie jeho meno. V roku 1973 mu bolo in memoriam udelené najvyššie ocenenie speleologického kongresu 1973 za objav Gombaseckej jaskyne. - MM-
Študoval na VŠT v Bratislave. Do Tisovca prišiel v roku 1951, kde bol pedagógom a v r. 1954 – 1970 riaditeľom tamojšej hutníckej priemyslovky, potom pracoval v ZŤS v Tisovci. V r. 1951 bol zakladateľ Oblastnej jaskyniarskej skupiny č. 6 v Tisovci, ktorú viedol 41 rokov. Táto skupina objavila najväčšie jaskyne na Muránskej planine a v Tisovskom krase. Súbežne s prieskumom krasu a jaskýň prebiehala aj dokumentačná činnosť, pod jeho vedením sa vyhotovovali Katastre krasových javov, neskôr Identifikačné karty jaskýň, fotodokumentácia a mapová dokumentácia. V rámci propagácie a ochrany krasu uskutočňoval prednášky a exkurzie pre miestne školy, záujmové krúžky a verejnosť. Významná je tiež jeho publikačná činnosť v odborných časopisoch a periodikách, ako aj v iných médiách (rozhlas, televízia). Bol aj autorom kníh s tematikou ochrany prírody a jaskyniarstva – Rimavskou a Muránskou dolinou – Gemerské a Veporské rudohorie (1956) a Za svetlom karbidky (1969). - MM-
Venovala sa osvetovej práci, zdôrazňovala potrebu vzdelávania slovenských žien, propagovala slovenskú tlač a spisbu, bojovala proti alkoholizmu, podporovala slovenské vzdelávacie ústavy. Vydala sa za Tisovčana advokáta Juraja Daxnera (1811 – 1880), ktorý spravoval daxnerovský majetok v Tisovci a spoločne sa venovali hospodáreniu na rodinnom statku v Tisovci. Mali dvoch synov Samuela (1856), budúceho významného advokáta a politika, a Jána (1860). Patrónka gymnázia v Revúcej, poočas celých 12 rokov jeho existencie pravidelne z ich kúrie odchádzali vozy naplnené potravinami pre alumneum. V časopisoch Dennica, Slovenský domový kalendár, Slovenské listy, Obzor, Priateľ dietok publikovala mravoučné poviedky a osvetové články. Jej články, týkajúce sa vedenia domácnosti a chodu kuchyne pravidelne zaraďovala Terézia Vansová do Dennice. V literárnej tvorbe ju ovplyvnila najmä Božena Němcová, s ktorou udržiavala písomné i osobné styky. - MM-