XII. časť - Bicyklisti
Konečne sme boli už pod samotným vrcholom, kde už strmé skaly neboli, ale len akási plošina na vrchole, kde bola obrovská pokrývka snehu, ktorú sme aj z diaľky videli. Boli sme celkom vysmädnutí, však sme nevypili počas toho celého výstupu ani trochu vody. Vypotili sme všetko a potom som zistil, že ten výlet mi dal zabrať a spustil som ďalšie 4 kilogramy. Boli sme obaja totálne dehydrovaní, nemali sme ani trochu zvyšnej tekutiny v sebe. Ledva som preglgával. Ale ani som nemal čo, nakoľko moje ústa a hrdlo boli celkom vysušené, nemohol som ani riadne rozprávať. Hneď sme sa vrhli ako stroskotanci na plochy snehu a začali si robiť guličky, z ktorých sme nasávali vodu ako včeličky nektár z kvetov.
Po osviežení sme pokračovali v našej túre po končiari a bolo to nádherné. Máme ešte urobených zopár záberov, ako sa v pozadí v jemnom opare týčia ďalšie vrcholky, až takmer do nekonečna. Hlavu som naťahoval dopredu a snažil som sa dovidieť na ten posledný, ale vždy tam bol za ním ďalší, až potom už nebolo nič vidieť. Hmla ich všetky pohltila...
Pomaly sme na samom vrchole prechádzali okolo chatky, ale pretože sme nemali veľa peňazí na jedlo a pitie, tak sme sa vôbec nesnažili zastaviť a nazrieť dovnútra. Vysokohorské prirážky nás od toho celkom odradili a tak sme sa pomaly posúvali hrebeňom, kde bola nádherná cestička smerom dole k úpätiu, ale asi o kilometer ďalej vľavo, alebo tak nejako odhadom. Boli sme poriadne vyšťavení a ja som mal toho už plné zuby. Postupne sme zliezli až celkom dolu, ale čas pokročil už k večeru, takže sme sa nemohli vrátiť domov do tábora.
Rozhodli sme sa prenocovať na úpätí hory. Medzitým sme išli do domčeka, kde sa nám starali o bicykle a požiadali sme ich, či by sa nám mohli o ne postarať až do budúceho rána, nakoľko domov by sme to už nestihli, lebo sa začínalo stmievať. Ešte sme si rýchlo na bicykloch odskočili do obchodu a kúpili si niečo na jedenie a potom šup ho ísť sa vyspať. Ja som zistil, že som zrazu akýsi prechorený. Podchladil som si celý žalúdok, lebo som toho veľmi veľa nasal zo snehu a žalúdku to veľmi uškodilo. Vtedy som si to neuvedomoval, keď som sa kŕmil tým ľadom. Ohrial som si žalúdok teplým čajom a nasýtení sme sa pobrali pod úpätie. Mali sme iba deky a nič iné. Vašek hovorí: "Honza, dneska budeme spát pod širákem!" Ľahli sme si a Vašek zaspal veľmi rýchlo. Ja som stále zaspať nemohol, ale Vašek už spal ako kus polena. Občas jemne zachrápal a potom sa mi ešte tažšie zaspávalo. Bol som dosť podráždený. Naviac hory hučali neuveriteľne a kamienky sa pomaly okolo nás len tak kotúľali. Ale Vašek spal ako zarezaný a nič by ho vtedy neprebudilo, iba ak medvede, ktoré sa tam občas potulovali. Vašek hovoril, že tam sú, poznal to podľa medvedieho trusu. O to horšie sa mi teraz zaspávalo. Spomenul som si na knižku, ktorú som kedysi dostal. "Večne spievajú lesy". Nádherná kniha a ešte krajšie napísaná. Je to literárny poklad.
Nejako som potom predsa len zaspal, už totálne zničený. Ráno ma Vašek zobudil, lebo on už bol hore, prebudený vtáctvom a neďalekým zurčiacim potôčkom. Padal tam aj menší vodopád, v ktorom sme sa poriadne poumývali a boli pripravení pokračovať v dobrodružnom návrate do tábora. Pobalení sme sa pobrali asi niečo vyše kilometra do domca pre bicykle, ktoré tam už na nás pripravené čakali. Dofúkali sme si duše, prehliadli dobré brzdy a všetky špajdle, aj prehadzovačku. Všetko vyzeralo v najlepšom poriadku. Rozlúčili sme sa s babkou a dedkom a poďakovali sme im za ich starostlivosť. I na raňajky nás pozývali, lenže my sme ich už nechceli viac zaťažovať, lebo sme mali pocit, že sme ich dosť vyrušovali našou návštevou.
Pobrali sme sa dole cestou rovno do Puchbergu, kde bola aj reštaurácia. Tam sme sa nasýtili pred ďalším výletom a zároveň cestou domov, na čo sme sa už veľmi tešili. Mali sme pred sebou ešte poriadny úsek a boli sme už dosť zničení a ja naviac som si to odniesol s podchladeným žalúdkom. Zdalo sa mi, že som pocítil nejaké ťažkosti aj na pľúcach, ktoré som si niečo pred 4 mesiacmi liečil. Po zápale pľúc sa človek ešte dlho strábi z ochorenia a potom, pre spomenutý problém, ktorý som si sám svojou neznalosťou privodil, to trvalo ešte o niečo dlhšie.
Opúšťali sme dedinku a pred nami boli kopčeky, ktorými sme na ceste sem šli smerom dolu. Nedalo sa im vyhnúť a tak sme museli šliapať a aj sme ich celkom pekne vyšliapali. Však sme predsa nejakí Čechoslováci, nie? A solídni atléti, bicyklisti.
Konečne sme sa po dlhšej chvíli pozerali dozadu a obdivovali tú krásu majestátneho Schneebergu, týčiaceho sa nad Puchbergom. Potom sme sa zase pomaly dolu kopčekami spúšťali a bolo to príjemné a odvtedy si už na žiadne veľké stúpanie nepamätám. Iba občas sa nejaké objavilo, ale to sme hravo zvládli s príjemným pocitom z okoloidúcej prírody, ktorá nás po celú tú dobu sprevádzala a nikdy nás neopustila. Stromy bežali s nami opreteky, políčka dozrievajúceho zlatého žitka sa akoby predháňali, ktoré bude prvé pri nás a svojou vôňou nás obdarí. Kvietky na svahoch sa beleli, žlteli a pomedzi ne sa predieral zvedavý vlčí mak, ktorý tak nádherne vynikal v spleti tej lúčnej krásy.
Občas jastrab na zem padal a končil v žitku, ale ešte predtým si zahvízdal tú svoju pesničku. Akosi som mu prozumel a vedel som, že to je zároveň aj smútočný pochod pre myšku alebo lasičku, ktorú si ľahko vo svojich pazúroch vysoko nad poľom unášal do svojej skrýše a možno i svojich potomkov nakŕmiť musel, lebo i tie hlad mali. Taká je už príroda. Nádherná, ale i dravá, lebo taká musí byť, aby sa všetko zachovať mohlo a aby ničoho neprebývalo. Sú to aj jastraby, ktoré takto kontrolujú rovnováhu, ktorá je tak prepotrebná na našej zemi, hoci som nerád svedkom týchto dejov.
Pomaly sme sa približovali k Badenu a bol tu čas na ďalšiu, teraz už poslednú prestávku. Zaparkovali sme bicykle vedľa vlakovej zastávky, kde boli bufety a akési stánky. Vybrali sme si jeden, kde aj jedlo ponúkali. Na druhej strane cez cestu bola aj reštaurácia, ale sme volili len niečo ľahšieho do žalúdka. Niečo, čo nás trošku osvieži, lebo sme aj vyhladli, aj dosť tekutín vypotili za tú dobu.
Potom sme konečne dorazili do tábora. Bol som doma a mohol som si poriadne vystrieť nohy a celý sa natiahnuť. Bolo mi tak dobre, že som si ani neuvedomil kedy som zaspal. Prespal som aj večeru a zobudil sa až na druhý deň ráno...
(POKRAČOVANIE v utorok)
Text a foto: Ján Slovinec, st.,,
stredoškolský učiteľ, teraz už na invalidnom dôchodku, žijúci v USA vyše 30 rokov
































Do ľudovej školy chodil v rodisku, študoval na gymnáziu v Banskej Bystrici, Rimavskej Sobote a Tisovci, kde roku 1943 zmaturoval. Potom študoval na Evanjelickej bohosloveckej fakulte v Bratislave. Po skončení bol krátko kaplánom v Žiline, v Liptovskej Porúbke a Novom Meste nad Váhom a asistentom na Ev. bohosloveckej fakulte v Bratislave. Potom sa stal redaktorom vydavateľstva Slovenský spisovateľ, kde pracoval až do odchodu na dôchodok v roku 1985. V rokoch pôsobenia vo vydavateľstve Slovenský spisovateľ bol redaktorom viacerých edícií pôvodnej i preloženej poézie. Vydal 9 zbierok poézie, výbery z jeho básnickej tvorby vyšli v knihách Kroky (1961), Z lyriky (1975), Nálady (1979, 1983). Je tiež autorom knihy esejí Zábery (1980). Zostavil antológie a edície pôvodnej i prekladovej poézie. V roku 1995 vyrobila STV Bratislava dokumentárny film o ňom, pod názvom Milan Kraus.
Základné vzdelanie získal v Revúcej, študoval na Učiteľskej akadémii v Banskej Štiavnici, potom na Pedagogickej fakulte UK v Bratislave. Pôsobil v Revúčke, Kopráši, Muráni, neskôr v Revúcej. Ako učiteľ základnej školy v Revúcej sa podieľal na vzdelávaní a výchove niekoľkých generácií detí, ktoré viedol aj k poznávaniu i ochrane prírody. Dlhé roky bol členom i funkcionárom poľovníckych združení v rodnej obci. Literárne pretvoril zážitky z prírody a potom ich uverejňoval v časopise Poľovníctvo a rybárstvo, v časopise pre mládež Domino i v mestských novinách Revúcke listy. 8 zbierok poľovníckych príbehov, záznamy priateľských stretnutí poľovníkov, rozprávanie zážitkov a opis krás a bohatstva prírody v okolí Mokrej Lúky, Revúcej, Sirku, Muránskej doliny vyšlo knižne s ilustráciami Vincenta Blanára z Revúcej. Niektoré jeho knihy vyšli aj vo forme zvukových kníh v Slovenskej knižnici pre nevidiacich Mateja Hrebendu v Levoči.
V rokoch 1922 – 1927 študoval na gymnáziu v Rimavskej Sobote, maturoval na Učiteľskom ústave v Banskej Bystrici. V rokoch 1929 – 1944 pôsobil ako učiteľ v Hrušove, Ostranoch, Liptovskej Kokave, v Striežovciach. Bol jedným z hlavných organizátorov ilegálneho protifašistického hnutia a ozbrojeného boja na Gemeri. Počas SNP predseda OV KSS a RNV v Hnúšti, neskôr predstaviteľ povstaleckej SNR pri štábe 2. ukrajinského frontu v Rimavskej Sobote. Po oslobodení pracoval vo vysokých politických a štátnych funkciách v oblasti školstva a kultúry ako predseda KNV v Banskej Bystrici, neskôr 1958 – 1968 bol šéfredaktorom Pravdy. V rokoch 1968 – 1975 bol predsedom Slovenskej národnej rady. Bol nositeľ viacerých vyznamenaní a medailí.
V Jágri absolvoval štúdium filozofie a v Budapešti vyštudoval teológiu. Pôsobil v Sabinove, Prešove, potom na biskupskom úrade v Košiciach, v roku 1834 bol menovaný za kanonika – katedrálneho archidiakona košickej katedrály. Od roku 1850 biskup v Rožňave. Sústreďoval sa na úpravu cirkevných pomerov na biskupstve, utlmil aj maďarizačné snahy v rožňavskej diecéze, kde Slováci v cirkevnej hierarchii zaujímali rovnocenné postavenie. Mecén cirkevného školstva, rožňavské gymnázium rozšíril na 8-triedne, vybudoval ústav pre výchovu dievčat, podporoval chudobných študentov, založil nadáciu na zaistenie platov učiteľov, pracoval na založení nemocnice. Dal obnoviť a pretvoriť interiér rožňavskej katedrály. Jeho telesné pozostatky sú uložené v krypte rožňavskej katedrály.
Študoval na reálnom gymnáziu v Revúcej. Po absolvovaní diaľkového odborného štúdia pracoval ako banský technik v Drnave, Rožňave a na Ústrednom riaditeľstve baní v Bratislave, ministerstve hutného priemyslu v Prahe a potom v Banských závodoch na Spiši. V roku 1962 sa vrátil na Gemer, kde sa stal vedúcim výstavby závodu SMZ Lubeník. Od roku 1967 býval v Revúcej. Publikoval stovky článkov a prác o Gemeri v odborných publikáciách, časopisoch Obzor Gemera, neskôr Obzor Gemera a Malohontu, v Zore Gemera, v Baníckom slove, Magnezite, v Revúckych listoch. Je autorom a spoluautorom mnohých publikácií, napr. Magnezit Lubeník, Baníctvo v Železníku, Záhadný zvon Quirin v Revúcej a i. V práci Historické knižnice v Gemeri-Malohonte podal náročnú sumarizáciu 70 historických knižníc od 16. storočia do konca roka 1918. Je držiteľom najvyššieho ocenenia mesta Revúca Zlatý Quirin.
Študoval na gymnáziu v Rimavskej Sobote a Rožňave, medicínu v Budapešti. Pracoval na internej a pľúcnej klinike v Budapešti a pôsobil aj ako učiteľ internej medicíny na tamojšej univerzite. Venoval sa výskumu pľúcnych chorôb súvisiacich s látkovou premenou, najmä problematike liečby diabetikov. Autor odborných článkov, ktoré publikoval v rôznych periodikách. Spoluautor príručky internej medicíny, zostavovateľ ročenky Spolku lekárov verejných nemocníc. Od roku 1894 bol hlavným lekárom Apponyiho polikliniky v Budapešti. V roku 1902 získal jednu z cien Maďarskej akadémie vied za svoju knižnú súťaž. V roku 1924 sa stal hlavným uhorským zdravotným poradcom.
Študoval na Prvom slovenskom gymnáziu v Revúcej v rokoch 1871 – 1874, potom v Rimavskej Sobote a v Bratislave, od roku 1879 žil a študoval medicínu vo Viedni. Od roku 1894 pôsobil ako lekár v Hodoníne. V rokoch 1878 –1879 bol predseda študentského spolku Zora v Bratislave, v rokoch 1883 – 1885 predseda spolku Tatran vo Viedni. Svoje básne uverejňoval v Slovenskom almanachu, v Almanachu mládeže slovenskej a v Pamätnici Tatrana. Z jeho básní je najvýraznejší cyklus ľúbostnej poézie venovaný snúbenici Oľge Kohútovej. V Slovenských pohľadoch publikoval články o národnej a kultúrnej problematike a tu vyšiel aj jeho preklad Schillerovej Piesne o zvone. V roku 1982 vydal Michal Kocák v Martine monografiu o jeho živote a diele i s jeho literárnymi prácami pod názvom „Samo Kuchta: Dielo“.
Študoval na gymnáziu v Košiciach a právo v Košiciach, Kluži a Budapešti. Pracoval ako predseda súdu v Rožňave, potom ako predseda súdu v Levoči a sudca v Košiciach. V roku 1911 na celouhorských pretekoch v Arade utvoril uhorský rekord v behu na 100 metrov. Na Olympijských hrách 1912 v Štokholme reprezentoval Slovensko v rámci Uhorska v behu na 100 m, v skoku do diaľky a v štafete 4x100 m, na ktorom štafeta postúpila do semifinále. Bol vedúcim atletického oddielu KAC v Košiciach, ako tréner pôsobil medzi robotníckymi športovcami. Po skončení kariéry pôsobil ako tréner materského košického klubu KAC, v rokoch 1920 – 1921 mu dokonca šéfoval.