XII. časť - Bicyklisti
Konečne sme boli už pod samotným vrcholom, kde už strmé skaly neboli, ale len akási plošina na vrchole, kde bola obrovská pokrývka snehu, ktorú sme aj z diaľky videli. Boli sme celkom vysmädnutí, však sme nevypili počas toho celého výstupu ani trochu vody. Vypotili sme všetko a potom som zistil, že ten výlet mi dal zabrať a spustil som ďalšie 4 kilogramy. Boli sme obaja totálne dehydrovaní, nemali sme ani trochu zvyšnej tekutiny v sebe. Ledva som preglgával. Ale ani som nemal čo, nakoľko moje ústa a hrdlo boli celkom vysušené, nemohol som ani riadne rozprávať. Hneď sme sa vrhli ako stroskotanci na plochy snehu a začali si robiť guličky, z ktorých sme nasávali vodu ako včeličky nektár z kvetov.
Po osviežení sme pokračovali v našej túre po končiari a bolo to nádherné. Máme ešte urobených zopár záberov, ako sa v pozadí v jemnom opare týčia ďalšie vrcholky, až takmer do nekonečna. Hlavu som naťahoval dopredu a snažil som sa dovidieť na ten posledný, ale vždy tam bol za ním ďalší, až potom už nebolo nič vidieť. Hmla ich všetky pohltila...
Pomaly sme na samom vrchole prechádzali okolo chatky, ale pretože sme nemali veľa peňazí na jedlo a pitie, tak sme sa vôbec nesnažili zastaviť a nazrieť dovnútra. Vysokohorské prirážky nás od toho celkom odradili a tak sme sa pomaly posúvali hrebeňom, kde bola nádherná cestička smerom dole k úpätiu, ale asi o kilometer ďalej vľavo, alebo tak nejako odhadom. Boli sme poriadne vyšťavení a ja som mal toho už plné zuby. Postupne sme zliezli až celkom dolu, ale čas pokročil už k večeru, takže sme sa nemohli vrátiť domov do tábora.
Rozhodli sme sa prenocovať na úpätí hory. Medzitým sme išli do domčeka, kde sa nám starali o bicykle a požiadali sme ich, či by sa nám mohli o ne postarať až do budúceho rána, nakoľko domov by sme to už nestihli, lebo sa začínalo stmievať. Ešte sme si rýchlo na bicykloch odskočili do obchodu a kúpili si niečo na jedenie a potom šup ho ísť sa vyspať. Ja som zistil, že som zrazu akýsi prechorený. Podchladil som si celý žalúdok, lebo som toho veľmi veľa nasal zo snehu a žalúdku to veľmi uškodilo. Vtedy som si to neuvedomoval, keď som sa kŕmil tým ľadom. Ohrial som si žalúdok teplým čajom a nasýtení sme sa pobrali pod úpätie. Mali sme iba deky a nič iné. Vašek hovorí: "Honza, dneska budeme spát pod širákem!" Ľahli sme si a Vašek zaspal veľmi rýchlo. Ja som stále zaspať nemohol, ale Vašek už spal ako kus polena. Občas jemne zachrápal a potom sa mi ešte tažšie zaspávalo. Bol som dosť podráždený. Naviac hory hučali neuveriteľne a kamienky sa pomaly okolo nás len tak kotúľali. Ale Vašek spal ako zarezaný a nič by ho vtedy neprebudilo, iba ak medvede, ktoré sa tam občas potulovali. Vašek hovoril, že tam sú, poznal to podľa medvedieho trusu. O to horšie sa mi teraz zaspávalo. Spomenul som si na knižku, ktorú som kedysi dostal. "Večne spievajú lesy". Nádherná kniha a ešte krajšie napísaná. Je to literárny poklad.
Nejako som potom predsa len zaspal, už totálne zničený. Ráno ma Vašek zobudil, lebo on už bol hore, prebudený vtáctvom a neďalekým zurčiacim potôčkom. Padal tam aj menší vodopád, v ktorom sme sa poriadne poumývali a boli pripravení pokračovať v dobrodružnom návrate do tábora. Pobalení sme sa pobrali asi niečo vyše kilometra do domca pre bicykle, ktoré tam už na nás pripravené čakali. Dofúkali sme si duše, prehliadli dobré brzdy a všetky špajdle, aj prehadzovačku. Všetko vyzeralo v najlepšom poriadku. Rozlúčili sme sa s babkou a dedkom a poďakovali sme im za ich starostlivosť. I na raňajky nás pozývali, lenže my sme ich už nechceli viac zaťažovať, lebo sme mali pocit, že sme ich dosť vyrušovali našou návštevou.
Pobrali sme sa dole cestou rovno do Puchbergu, kde bola aj reštaurácia. Tam sme sa nasýtili pred ďalším výletom a zároveň cestou domov, na čo sme sa už veľmi tešili. Mali sme pred sebou ešte poriadny úsek a boli sme už dosť zničení a ja naviac som si to odniesol s podchladeným žalúdkom. Zdalo sa mi, že som pocítil nejaké ťažkosti aj na pľúcach, ktoré som si niečo pred 4 mesiacmi liečil. Po zápale pľúc sa človek ešte dlho strábi z ochorenia a potom, pre spomenutý problém, ktorý som si sám svojou neznalosťou privodil, to trvalo ešte o niečo dlhšie.
Opúšťali sme dedinku a pred nami boli kopčeky, ktorými sme na ceste sem šli smerom dolu. Nedalo sa im vyhnúť a tak sme museli šliapať a aj sme ich celkom pekne vyšliapali. Však sme predsa nejakí Čechoslováci, nie? A solídni atléti, bicyklisti.
Konečne sme sa po dlhšej chvíli pozerali dozadu a obdivovali tú krásu majestátneho Schneebergu, týčiaceho sa nad Puchbergom. Potom sme sa zase pomaly dolu kopčekami spúšťali a bolo to príjemné a odvtedy si už na žiadne veľké stúpanie nepamätám. Iba občas sa nejaké objavilo, ale to sme hravo zvládli s príjemným pocitom z okoloidúcej prírody, ktorá nás po celú tú dobu sprevádzala a nikdy nás neopustila. Stromy bežali s nami opreteky, políčka dozrievajúceho zlatého žitka sa akoby predháňali, ktoré bude prvé pri nás a svojou vôňou nás obdarí. Kvietky na svahoch sa beleli, žlteli a pomedzi ne sa predieral zvedavý vlčí mak, ktorý tak nádherne vynikal v spleti tej lúčnej krásy.
Občas jastrab na zem padal a končil v žitku, ale ešte predtým si zahvízdal tú svoju pesničku. Akosi som mu prozumel a vedel som, že to je zároveň aj smútočný pochod pre myšku alebo lasičku, ktorú si ľahko vo svojich pazúroch vysoko nad poľom unášal do svojej skrýše a možno i svojich potomkov nakŕmiť musel, lebo i tie hlad mali. Taká je už príroda. Nádherná, ale i dravá, lebo taká musí byť, aby sa všetko zachovať mohlo a aby ničoho neprebývalo. Sú to aj jastraby, ktoré takto kontrolujú rovnováhu, ktorá je tak prepotrebná na našej zemi, hoci som nerád svedkom týchto dejov.
Pomaly sme sa približovali k Badenu a bol tu čas na ďalšiu, teraz už poslednú prestávku. Zaparkovali sme bicykle vedľa vlakovej zastávky, kde boli bufety a akési stánky. Vybrali sme si jeden, kde aj jedlo ponúkali. Na druhej strane cez cestu bola aj reštaurácia, ale sme volili len niečo ľahšieho do žalúdka. Niečo, čo nás trošku osvieži, lebo sme aj vyhladli, aj dosť tekutín vypotili za tú dobu.
Potom sme konečne dorazili do tábora. Bol som doma a mohol som si poriadne vystrieť nohy a celý sa natiahnuť. Bolo mi tak dobre, že som si ani neuvedomil kedy som zaspal. Prespal som aj večeru a zobudil sa až na druhý deň ráno...
(POKRAČOVANIE v utorok)
Text a foto: Ján Slovinec, st.,,
stredoškolský učiteľ, teraz už na invalidnom dôchodku, žijúci v USA vyše 30 rokov

































Študoval na gymnáziu v Brezne, divadelnú vedu a estetiku na Univerzite Komenského v Bratislave, divadelnú réžiu na VŠMU a na moskovskom divadelnom učilišti. Potom bol krátko rozhlasovým hlásateľom. Vlastnou réžiou začínal v divadle vo Zvolene a v Nitre a hosťoval vo všetkých mimobratislavských súboroch. V roku 1966 nastúpil ako režisér do Československej televízie v Bratislave do hlavnej redakcie literárno-dramatického vysielania, kde sa venoval najmä príprave mnohých adaptácií slovenských, ale aj svetových autorov. Patril k tvorcom slávnych a divácky obľúbených „bratislavských pondelkov“. V r. 1998 – 2003 bol vedúci katedry réžie Fakulty dramatických umení Akadémie umení v Banskej Bystrici. Bol členom Federálnej rady pre rozhlasové a federálne vysielanie a členom Rady STV (1992 – 1993). V roku 2006 dostal prémiu Literárneho fondu za celoživotné dielo v oblasti televíznej tvorby. -MM-
Študoval na viedenskej akadémii, špecializoval sa na romanticky poňaté krajinárstvo. V roku 1843 sa usadil v Sibini, kde pôsobil ako učiteľ kreslenia na ev. gymnáziu. Tu si otvoril fotografický ateliér s partnerom Karolom Kollerom a venovali sa najmä etnografickej fotografii. Z jeho práce zostalo približne 200 fotografií, ktoré boli očíslované a majú vysvetlivky v nemčine a rumunčine. Na všetkých je možné vidieť krásu ľudového kroja, ale aj niektoré aspekty tradičného transylvánskeho spoločenského života. Ako vášnivý cestovateľ namaľoval sériu krajiniek Karpát, v rokoch 1840 – 1842 počas jeho ciest navštívil horný Gemer, pobýval v Muráni a vytvoril tu dokumentárne a výtvarne pozoruhodné diela – Železné hámre na Muráni, Zrúcaniny hradu Muráň, veduta Revúcej s okolím, Silická jaskyňa a i. -MM-
Základné vzdelanie, i hudobné, získal v Ratkovej. Pokračoval na Učiteľskom ústave v Banskej Štiavnici, ako učiteľ začínal v Budinej, kde bol aj primášom vo vtedajšej miestnej ľudovej hudbe, neskôr učil v baníckom učilišti v Sirku, v Ratkovskom Bystrom, Ratkovej, v roku 1961 sa usadil s rodinou v Revúcej. Toto putovanie bolo vždy spojené s muzikou a zbieraním ľudových piesní. V roku 1973 bol jedným zo zakladateľov FS Lykovec v Revúcej. Vypomáhal FS Vlachovčan z Vlachova a spolupracoval aj s ľudovou hudbou FS Vepor z Klenovca a FS Kokavan z Kokavy nad Rimavicou. V októbri 1985 stál pri zrode FS Sinec v Hnúšti. Jeho hudobný odkaz zaznamenáva nahrávka hudby a piesní pod názvom Koj v tom Sirku bubnovali. Bol aj výrobcom ľudových hudobných nástrojov – píšťaliek, fujár, ale aj cimbalov. V roku 1998 mu bolo in memoriam udelené najvyššie vyznamenanie mesta Revúca – Zlatý Quirin. K jeho nedožitým 80. narodeninám sa v marci 2008 v Hnúšti, Revúcej a v Klenovci konal na jeho počesť významný slávnostný program pod názvom Život ako pieseň. -MM-
Študoval na gymnáziu v Rimavskej Sobote a na Čs. štátnej pedagogickej akadémii v Bratislave. V rokoch 1933 – 1943 pôsobil ako učiteľ v Tisovci a v Hnúšti, bol pracovník Matice slovenskej, spoluzakladateľ Osvetového ústredia v Bratislave, kde bol vedúcim prednáškového oddelenia a vydával Osvetový zborník. Bol zakladateľom a prvým vedúcim Katedry knihovedy a vedeckých informácií FF UK v Bratislave (1960 – 1981) a prodekanom FF UK pre štúdium popri zamestnaní. Venoval sa dejinám knihovníctva, osvety a vzdelávania dospelých. Z tejto oblasti vydal niekoľko monografií, čo úspešne zavŕšil spoluúčasťou na tvorbe encyklopedických diel Encyklopédia Slovenska (1977 – 1982), Pedagogická encyklopédia Slovenska (1985). Bol aktívny ako divadelný ochotník, režisér, prednášateľ, publicista a propagátor Gemera-Malohontu. Rekonštruoval knižné fondy poškodené vojnou. V Hnúšti je po ňom pomenovaná miestna knižnica. -MM-
Študoval na gymnáziách v Spišskej Novej Vsi a Rožňave, teológiu na evanjelickej teologickej akadémii v Prešove a na viedenskej univerzite. Pôsobil ako farár v Pribyline a v Pešti, kde kráčal v šľapajach svojho predchodcu Jána Kollára, na sklonku života sa stal biskupom banského dištriktu. Pričinil sa o oživenie Slovenského spolku v Budapešti, spoluzakladal časopis Dunaj (1874). Bol dlhoročným členom Zpěvníkovej základiny, obstarával nové vydania a viedol korektúry náboženských kníh a spisov a prispieval do novín a časopisov. Písal poéziu, prózu, humoresky, venoval sa aj dramatike, literárnej kritike i publicistike, v ktorej dominovala národná problematika s národno-výchovným poslaním. Široký výber zo svojej poézie a prózy vydal v troch zväzkoch pod názvom Nevädze. V Ratkovej má v areáli ev. kostola pomník s pamätnou tabuľou. -MM-
Po absolvovaní lýcea v Levoči učil v Revúckej Lehote, v Potoku, Ozdíne, v Turom Poli. Súkromne vyštudoval teológiu a ako kňaz pôsobil v Hornom Tisovníku. Ako skladateľ sa orientoval na hymnické zbory a klavírne kompozície. Zhudobnil asi 600 duchovných piesní a zostavil z nich zbierku. Venoval sa aj publicistickej činnosti a teórii hudby. Napísal knihu Náuka súhlasu, ako praktický návod k poznaniu harmónie v hudbe, ktorá bola prvým slovenským pokusom o učebnicu harmónie s terminológiou v slovenčine. Prispieval do rôznych časopisov, v ktorých komentoval súčasné hudobné udalosti, zaoberal sa otázkami národnej hudby, školstva, sociálneho postavenia učiteľov. Bol recenzentom hudobnín a hudobných udalostí. -MM-
Po absolvovaní Lekárskej fakulty UK v Bratislave pôsobil v nemocnici v Banskej Bystrici, neskôr v Ústave experimentálnej onkológie Slovenskej akadémie vied, kde bol v rokoch 1983 –1991 jeho riaditeľom. Od začiatku svojej vedeckej činnosti sa venoval experimentálnej a klinickej onkológiii a epidemiológii zhubných nádorov. Výsledky svojho výskumu v oblasti získanej rezistencie nádorov voči cytostatikám aplikoval v klinickej praxi, poznatky publikoval v domácich i zahraničných vedeckých časopisoch. Významná bola aj jeho medzinárodná spolupráca pri výskume rakoviny, absolvoval študijné pobyty v USA a v Anglicku. Od roku 1984 bol hlavným redaktorom medzinárodného časopisu o nádoroch Neoplasma. Bol členom viacerých vedeckých organizácií. Publikoval aj populárno-náučné články o rakovine a spolu s Jánom Siráckym napísal knihu O rakovine stručne, užitočne a pravdivo (1996). -MM-
Školské štúdiá absolvoval v Gemeri, Bratislave a v Kežmarku. Vyštudoval právo a v roku 1841 zložil advokátsku skúšku v Pešti. V rokoch 1842 – 1844 bol zástupcom prokurátora a tabulárnym sudcom Gemerskej župy. Od roku 1843 bol vedúcim medeného hámra a pražiarne v Štítniku. Podieľal sa aj na riadení papierenskej spoločnosti v Slavošovciach. Počas revolúcie 1848 – 1849 bol členom hornouhorského mimoriadneho súdu a neskôr kapitánom honvédov. Bol poslanec uhorského snemu vo volebnom okrsku Rožňava. Venoval sa podnikateľskej činnosti, bol podpredsedom Priemyselného spolku v Budapešti. Pracoval v administrácii luteránskeho cirkevného dištriktu Tisa, bol dozorcom štítnickej cirkvi, inšpektorom gemerského dekanátu a dozorcom luteránskej diakonie v Gemeri. Podieľal sa na novelizáciách vodného a banského zákona. -MM-
Do školy chodil v Ožďanoch, od 1843 na ev. lýceum v Levoči, kde bol aktívnym členom Jednoty mládeže slovenskej, zememeračské inžinierstvo študoval v Pešti. Počas štúdií praxoval u krajinského zememerača v katastri Oždian a Husinej. V r. 1856 – 1858 pracoval v Tisovci. Zapájal sa do národno-kultúrnych podujatí, bol zakladajúcim členom Matice slovenskej, členom jej literárneho odboru, patrónom slovenského gymnázia v Revúcej. Bol najvýraznejší predstaviteľ slovenského literárneho romantizmu, oživovateľ ľudových tradícií ako zdroja básnickej tvorby. V svojej básnickej tvorbe čerpal z ľudovej poézie, jej námetov, obraznosti a symboliky. Prekladal zo slovanskej poézie. Najväčší úspech dosiahol básňou Smrť Jánošikova. O ňom vyšli publikácie: Július Bolfík: Ján Botto. Život a dielo (1983), Pavol Vongrej: Ján Botto (1989) a i. -MM-