XVI. časť - Odlet do Ameriky (2)
Miesto, kde sme trávili tie hodiny, bolo nádherné, až som bol šokovaný. Plno obchodíkov všakovakých a nekonečné chodbičky letiska. Poprechádzal som všetky nástupištia a všimol som si aké je to letisko obrovské. Bolo to ako malé mestečko. Človek sa aj pekne unaví, keď všetky tie miesta ponavštevuje. Ja som neľutoval, nakoľko som aspoň čas zabil, zašportoval si trošku a naviac i niečo videl. Bolo to užitočnejšie, ako len postávať v zóne, kde niektorí to čakanie strávili.
Letisko bolo mimoriadne krásne a čisté. Všetko bolo moderné a mne len tak oči z jamiek od údivu vychádzali na povrch. Skrátka dojem to bol nádherný a nezabudnuteľný. Keď som to porovnal zo Schwechatom, tak to bol obrovský rozdiel.
Ešte stále som sa nenajedol, lebo som nevychádzal z akéhosi ošiaľu. Stále som myslel aj na ten let zo Schwechatu, aj ako som ho celkom dobre znášal, hlavne ten odlet. Horšie to už bolo s pristávaním vo Frankfurte, pretože tie pristávania sú vždy tvrdšie a niekedy aj človeka vystrašia, pretože sú dosť trhavé a človek má niekedy pocit, že lietadlo do niečoho vrazilo, tak sa celé zatrasie. Najhoršie prelety sú ponad vysoké končiare veľhôr, či už ponad Alpy alebo Rocky Mountains - Skalisté hory, kde lietadlá občas aj neočakávane klesnú a človek v tom momente nemá o vzrušenie núdzu. Niekedy aj hlasnejšie modlitby počuť v útrobách lietadla, keď zrazu klesne neočakávane o päťsto metrov. No ale to je už iný prípad a iné spomienky, ktoré ma ešte len čakajú, aby som ich vyrozprával...
Znovu ten istý pocit, prudký odpich od matičky zeme a žalúdok niekde v hrdle. Čakal som, kým sa vyštveráme hore, ako na bratislavský Manderlák, odkiaľ je už výhľad nádherný a bezpečný, kde nás znovu čakala tá nádherná cestička perinkami vystlaná. Mali sme pred sebou pekne dlhý let, okolo 8 alebo 9 hodín. Bola to večnosť. Únava už na všetkých doľahla a každý sa snažil nejako ten čas čo najlepšie využiť, niektorí driemkaním, niektorí to dokázali aj celkom prespať. Bodaj by aj nie, však sme pred odchodom celé noci prebdeli a i teraz sme už strávili nejaký ten čas na letiskách, čakajúc na odlety našich lietadiel.
Konečne som bol schopný najesť sa po dlhej, ale hlavne neočakávanej diéte, ktorú mi okolnosti nanútili, ale nič mi nechýbalo. Myslím si, že v lietadlách podávajú väčšinou len sendviče, však to bola americká spoločnost TWA a lietadlo Boeing 727, ktoré teraz už určite ani nelietajú. Veľmi pekne a pohodlne zariadené a hlavne všade čistota. Už tu všade bolo počuť aj angličtinu a ja som ničomu nerozumel, len som ústa otváral a tešil sa, že jedného dňa sa aj ja tak naučím...
Bola možnosť pozrieť si aj film, len bolo potrebné požičať si slúchatká, za ktoré som musel zaplatiť asi 3 doláre. Ale to neľutujem, pretože som si mohol pozrieť nádherný film, hoci to bolo všetko v angličtine a ja som ničomu nerozumel, iba Bye, Bye!, alebo Hello!, alebo one, two, three a bolo po mojich znalostiach angličtiny. Niečo som sa naučil vďaka piesňam, ktoré som počúvaval v podaní The Beatles, mojich obľúbencov! No ale tu som počul hlasy, aké som v živote nepočul. Zrazu som zistil, že Amerika je celkom iný svet a piesne a speváci, ktorých som doma nikdy predtým nepočul, sa tu len tak hmýrili. Jeden z nich mi utkvel najviac s fantastickým hlasom a nádhernou piesňou, ktorá sa doteraz stala mojou hymnou pri spomienkach na cestu do Ameriky. I naďalej ma v mojich amerických prvopočiatkoch stále sprevádzala ako niečo, čo mi bolo blízke, pri ktorej mi bolo príjemne. Bola to pieseň "H o n e s t y" v podaní speváka Billy Joel, ktorý ju tak nádherne spieval. Bol to jeho album "52nd Street"...
Chvíľami som aj nazrel z okienka takého malinkého a nezvyklého dole na Antlantic, na ktorom som občas zočil loďku ako malú hračku, ktorá sa obrovskými vlnami predierala za svojím cieľom. Obaja sme sme mali svoje ciele a ten môj bol o niečo rýchlejšie dosiahnuteľný. Leteli sme už skoro 9 hodín, keď nás kapitán lietadla upozornil, i keď už dávno bola tma, že o nejakých pár minút budeme pristávať na letisku Johna Fitzgeralda Kennedyho. Museli sme sa povinne pripútať, aby sme všetci mohli bezpečne pristáť. Ono aj to svetielko nad hlavou nás jasne upozorňovalo, že sa treba znovu zaistiť pásmi a čakať na pristátie. Ešte sme stále mali aspoň polhodinku a ja som sa začal aj trošku modliť, aby sme bezpečne pristáli. Moje želanie bolo vyslyšané a on nás všetkých uchránil od všetkých utrpení a nikomu sa ani vlások na hlave neskrivil.
Nakoniec sme pristáli a pomaly sme vychádzali z lietadla. Ja som chcel mať prvý dotyk na americkej zemi zvečnený a tak sme sa vyfotili spoločne s českým manželským párom a ich malými huncútmi. To je spomienka, na ktorú sa nikdy nezabúda. Mal som pocit ako Neil Armstrong, keď sa dotkol mesiaca v roku 1969 a začala sa história nekonečných výletov do vesmíru, keď posádky vyšli zo svojich korábov a pocítili vesmírny priestor našej slnečnej sústavy. Cítil som sa taký maličký ako určite aj oni, i keď ich čin mal historicky väčší význam, ale darmo je, aj ja som mal podobný pocit...
Po tom všetkom sme sa pobrali do oddelenia pasov a víz, kde si nás všetkých preverili a prekontrolovali a zistili, či sme všetci tí, ktorí tam máme byť. Trvalo to večnosť a ja som si medzitým stihol pozrieť vnútornú časť letiska. Mal som dosť skľúčený a smutný pocit, pretože som tú vľúdnosť, ale hlavne tú čistotu z Európy už nevidel. Všade bolo všetko dosť opotrebované a mal som pocit, že sme boli vo vyhnanstve. Ten dobrý chýr o Amerike sa hneď vytratil a šok jeden za druhým nasledoval. Trvalo mi to dlho, kým som sa s tým mohol konečne vysporiadať...
Ešte aj pri vychádzaní z letiska na autobus, ktorý išiel do mesta New York, som videl polihovať a vysedávať pri dverách veľa bezdomovcov, ktorí mali ruky vystrčené a prosili o pomoc. Bol to šok, na aký som nikdy v živote ani nepomyslel. Mal som nejaké drobné a tak som im dal.
Medzitým nás na letisku očakávali predstavitelia emigrantských organizácií. Na nás dvoch čakala naša AFCR, zástupca ktorej bol pôvodom Slovák, niekde z okolia Piešťan a hneď sa nás ujal. Dal nám nejaké vreckové a slovensko - anglické slovníky, keď tu som s miernym šokom zistil, že sú u nás vydané - slovenskym národným vydavateľstvom, ha-ha-ha!!! Ale na druhej strane je to spomienka, tak som si tento slovník odložil a mám ho až doteraz pekne odložený ako kus zlata i keď ho už toľko nepotrebujem, pretože si význam slovíčiek vyhľadám tak, že je tam vždy ďalšie slovíčko a potom ďalšie a niekedy si ich pozriem aj sedem, kým nakoniec zistím ten najbližší význam, ha-ha-ha...
Potom sme všetci odišli autobusom do nášho hotela Latham, ktorý bol na na 28. ulici a Piatej Avenue, kúsok od Empire State Building, dlho najvyššej budovy sveta, postavenej ešte v rokoch tridsiatych.
Vilko, môj kamoš, bol už celý bez seba a tešil sa, že si vybehne niekde do mesta na Broadway k Time Square, čo je kúsok pri 42nd Street, kde sme potom trávili veľa svojho času. Samozrejme sme vyrazili do nočného New Yorku a obdivovali jeho nočnú krásu s vysvietenými ulicami a s nekonečne vysokými budovami. Bol to iný zážitok ako ten z letiska. Potom sme sa šťastní a veľmi spokojní s naším rozhodnutím neskoro nad ránom vracali do hotela, kde na nás čakali už len naše osamelé postieľky, do ktorých sme po osprchovaní rýchlo vkĺzli a zavreli naše oči unavené, že asi ani do päť som nenarátal...
11.12.2007
(POKRAČOVANIE)
Text a foto: Ján Slovinec, st.,,
stredoškolský učiteľ, teraz už na invalidnom dôchodku, žijúci v USA vyše 30 rokov

































Študoval na gymnáziu v Brezne, divadelnú vedu a estetiku na Univerzite Komenského v Bratislave, divadelnú réžiu na VŠMU a na moskovskom divadelnom učilišti. Potom bol krátko rozhlasovým hlásateľom. Vlastnou réžiou začínal v divadle vo Zvolene a v Nitre a hosťoval vo všetkých mimobratislavských súboroch. V roku 1966 nastúpil ako režisér do Československej televízie v Bratislave do hlavnej redakcie literárno-dramatického vysielania, kde sa venoval najmä príprave mnohých adaptácií slovenských, ale aj svetových autorov. Patril k tvorcom slávnych a divácky obľúbených „bratislavských pondelkov“. V r. 1998 – 2003 bol vedúci katedry réžie Fakulty dramatických umení Akadémie umení v Banskej Bystrici. Bol členom Federálnej rady pre rozhlasové a federálne vysielanie a členom Rady STV (1992 – 1993). V roku 2006 dostal prémiu Literárneho fondu za celoživotné dielo v oblasti televíznej tvorby. -MM-
Študoval na viedenskej akadémii, špecializoval sa na romanticky poňaté krajinárstvo. V roku 1843 sa usadil v Sibini, kde pôsobil ako učiteľ kreslenia na ev. gymnáziu. Tu si otvoril fotografický ateliér s partnerom Karolom Kollerom a venovali sa najmä etnografickej fotografii. Z jeho práce zostalo približne 200 fotografií, ktoré boli očíslované a majú vysvetlivky v nemčine a rumunčine. Na všetkých je možné vidieť krásu ľudového kroja, ale aj niektoré aspekty tradičného transylvánskeho spoločenského života. Ako vášnivý cestovateľ namaľoval sériu krajiniek Karpát, v rokoch 1840 – 1842 počas jeho ciest navštívil horný Gemer, pobýval v Muráni a vytvoril tu dokumentárne a výtvarne pozoruhodné diela – Železné hámre na Muráni, Zrúcaniny hradu Muráň, veduta Revúcej s okolím, Silická jaskyňa a i. -MM-
Základné vzdelanie, i hudobné, získal v Ratkovej. Pokračoval na Učiteľskom ústave v Banskej Štiavnici, ako učiteľ začínal v Budinej, kde bol aj primášom vo vtedajšej miestnej ľudovej hudbe, neskôr učil v baníckom učilišti v Sirku, v Ratkovskom Bystrom, Ratkovej, v roku 1961 sa usadil s rodinou v Revúcej. Toto putovanie bolo vždy spojené s muzikou a zbieraním ľudových piesní. V roku 1973 bol jedným zo zakladateľov FS Lykovec v Revúcej. Vypomáhal FS Vlachovčan z Vlachova a spolupracoval aj s ľudovou hudbou FS Vepor z Klenovca a FS Kokavan z Kokavy nad Rimavicou. V októbri 1985 stál pri zrode FS Sinec v Hnúšti. Jeho hudobný odkaz zaznamenáva nahrávka hudby a piesní pod názvom Koj v tom Sirku bubnovali. Bol aj výrobcom ľudových hudobných nástrojov – píšťaliek, fujár, ale aj cimbalov. V roku 1998 mu bolo in memoriam udelené najvyššie vyznamenanie mesta Revúca – Zlatý Quirin. K jeho nedožitým 80. narodeninám sa v marci 2008 v Hnúšti, Revúcej a v Klenovci konal na jeho počesť významný slávnostný program pod názvom Život ako pieseň. -MM-
Študoval na gymnáziu v Rimavskej Sobote a na Čs. štátnej pedagogickej akadémii v Bratislave. V rokoch 1933 – 1943 pôsobil ako učiteľ v Tisovci a v Hnúšti, bol pracovník Matice slovenskej, spoluzakladateľ Osvetového ústredia v Bratislave, kde bol vedúcim prednáškového oddelenia a vydával Osvetový zborník. Bol zakladateľom a prvým vedúcim Katedry knihovedy a vedeckých informácií FF UK v Bratislave (1960 – 1981) a prodekanom FF UK pre štúdium popri zamestnaní. Venoval sa dejinám knihovníctva, osvety a vzdelávania dospelých. Z tejto oblasti vydal niekoľko monografií, čo úspešne zavŕšil spoluúčasťou na tvorbe encyklopedických diel Encyklopédia Slovenska (1977 – 1982), Pedagogická encyklopédia Slovenska (1985). Bol aktívny ako divadelný ochotník, režisér, prednášateľ, publicista a propagátor Gemera-Malohontu. Rekonštruoval knižné fondy poškodené vojnou. V Hnúšti je po ňom pomenovaná miestna knižnica. -MM-
Študoval na gymnáziách v Spišskej Novej Vsi a Rožňave, teológiu na evanjelickej teologickej akadémii v Prešove a na viedenskej univerzite. Pôsobil ako farár v Pribyline a v Pešti, kde kráčal v šľapajach svojho predchodcu Jána Kollára, na sklonku života sa stal biskupom banského dištriktu. Pričinil sa o oživenie Slovenského spolku v Budapešti, spoluzakladal časopis Dunaj (1874). Bol dlhoročným členom Zpěvníkovej základiny, obstarával nové vydania a viedol korektúry náboženských kníh a spisov a prispieval do novín a časopisov. Písal poéziu, prózu, humoresky, venoval sa aj dramatike, literárnej kritike i publicistike, v ktorej dominovala národná problematika s národno-výchovným poslaním. Široký výber zo svojej poézie a prózy vydal v troch zväzkoch pod názvom Nevädze. V Ratkovej má v areáli ev. kostola pomník s pamätnou tabuľou. -MM-
Po absolvovaní lýcea v Levoči učil v Revúckej Lehote, v Potoku, Ozdíne, v Turom Poli. Súkromne vyštudoval teológiu a ako kňaz pôsobil v Hornom Tisovníku. Ako skladateľ sa orientoval na hymnické zbory a klavírne kompozície. Zhudobnil asi 600 duchovných piesní a zostavil z nich zbierku. Venoval sa aj publicistickej činnosti a teórii hudby. Napísal knihu Náuka súhlasu, ako praktický návod k poznaniu harmónie v hudbe, ktorá bola prvým slovenským pokusom o učebnicu harmónie s terminológiou v slovenčine. Prispieval do rôznych časopisov, v ktorých komentoval súčasné hudobné udalosti, zaoberal sa otázkami národnej hudby, školstva, sociálneho postavenia učiteľov. Bol recenzentom hudobnín a hudobných udalostí. -MM-
Po absolvovaní Lekárskej fakulty UK v Bratislave pôsobil v nemocnici v Banskej Bystrici, neskôr v Ústave experimentálnej onkológie Slovenskej akadémie vied, kde bol v rokoch 1983 –1991 jeho riaditeľom. Od začiatku svojej vedeckej činnosti sa venoval experimentálnej a klinickej onkológiii a epidemiológii zhubných nádorov. Výsledky svojho výskumu v oblasti získanej rezistencie nádorov voči cytostatikám aplikoval v klinickej praxi, poznatky publikoval v domácich i zahraničných vedeckých časopisoch. Významná bola aj jeho medzinárodná spolupráca pri výskume rakoviny, absolvoval študijné pobyty v USA a v Anglicku. Od roku 1984 bol hlavným redaktorom medzinárodného časopisu o nádoroch Neoplasma. Bol členom viacerých vedeckých organizácií. Publikoval aj populárno-náučné články o rakovine a spolu s Jánom Siráckym napísal knihu O rakovine stručne, užitočne a pravdivo (1996). -MM-
Školské štúdiá absolvoval v Gemeri, Bratislave a v Kežmarku. Vyštudoval právo a v roku 1841 zložil advokátsku skúšku v Pešti. V rokoch 1842 – 1844 bol zástupcom prokurátora a tabulárnym sudcom Gemerskej župy. Od roku 1843 bol vedúcim medeného hámra a pražiarne v Štítniku. Podieľal sa aj na riadení papierenskej spoločnosti v Slavošovciach. Počas revolúcie 1848 – 1849 bol členom hornouhorského mimoriadneho súdu a neskôr kapitánom honvédov. Bol poslanec uhorského snemu vo volebnom okrsku Rožňava. Venoval sa podnikateľskej činnosti, bol podpredsedom Priemyselného spolku v Budapešti. Pracoval v administrácii luteránskeho cirkevného dištriktu Tisa, bol dozorcom štítnickej cirkvi, inšpektorom gemerského dekanátu a dozorcom luteránskej diakonie v Gemeri. Podieľal sa na novelizáciách vodného a banského zákona. -MM-
Do školy chodil v Ožďanoch, od 1843 na ev. lýceum v Levoči, kde bol aktívnym členom Jednoty mládeže slovenskej, zememeračské inžinierstvo študoval v Pešti. Počas štúdií praxoval u krajinského zememerača v katastri Oždian a Husinej. V r. 1856 – 1858 pracoval v Tisovci. Zapájal sa do národno-kultúrnych podujatí, bol zakladajúcim členom Matice slovenskej, členom jej literárneho odboru, patrónom slovenského gymnázia v Revúcej. Bol najvýraznejší predstaviteľ slovenského literárneho romantizmu, oživovateľ ľudových tradícií ako zdroja básnickej tvorby. V svojej básnickej tvorbe čerpal z ľudovej poézie, jej námetov, obraznosti a symboliky. Prekladal zo slovanskej poézie. Najväčší úspech dosiahol básňou Smrť Jánošikova. O ňom vyšli publikácie: Július Bolfík: Ján Botto. Život a dielo (1983), Pavol Vongrej: Ján Botto (1989) a i. -MM-