XVI. časť - Odlet do Ameriky (2)
Miesto, kde sme trávili tie hodiny, bolo nádherné, až som bol šokovaný. Plno obchodíkov všakovakých a nekonečné chodbičky letiska. Poprechádzal som všetky nástupištia a všimol som si aké je to letisko obrovské. Bolo to ako malé mestečko. Človek sa aj pekne unaví, keď všetky tie miesta ponavštevuje. Ja som neľutoval, nakoľko som aspoň čas zabil, zašportoval si trošku a naviac i niečo videl. Bolo to užitočnejšie, ako len postávať v zóne, kde niektorí to čakanie strávili.
Letisko bolo mimoriadne krásne a čisté. Všetko bolo moderné a mne len tak oči z jamiek od údivu vychádzali na povrch. Skrátka dojem to bol nádherný a nezabudnuteľný. Keď som to porovnal zo Schwechatom, tak to bol obrovský rozdiel.
Ešte stále som sa nenajedol, lebo som nevychádzal z akéhosi ošiaľu. Stále som myslel aj na ten let zo Schwechatu, aj ako som ho celkom dobre znášal, hlavne ten odlet. Horšie to už bolo s pristávaním vo Frankfurte, pretože tie pristávania sú vždy tvrdšie a niekedy aj človeka vystrašia, pretože sú dosť trhavé a človek má niekedy pocit, že lietadlo do niečoho vrazilo, tak sa celé zatrasie. Najhoršie prelety sú ponad vysoké končiare veľhôr, či už ponad Alpy alebo Rocky Mountains - Skalisté hory, kde lietadlá občas aj neočakávane klesnú a človek v tom momente nemá o vzrušenie núdzu. Niekedy aj hlasnejšie modlitby počuť v útrobách lietadla, keď zrazu klesne neočakávane o päťsto metrov. No ale to je už iný prípad a iné spomienky, ktoré ma ešte len čakajú, aby som ich vyrozprával...
Znovu ten istý pocit, prudký odpich od matičky zeme a žalúdok niekde v hrdle. Čakal som, kým sa vyštveráme hore, ako na bratislavský Manderlák, odkiaľ je už výhľad nádherný a bezpečný, kde nás znovu čakala tá nádherná cestička perinkami vystlaná. Mali sme pred sebou pekne dlhý let, okolo 8 alebo 9 hodín. Bola to večnosť. Únava už na všetkých doľahla a každý sa snažil nejako ten čas čo najlepšie využiť, niektorí driemkaním, niektorí to dokázali aj celkom prespať. Bodaj by aj nie, však sme pred odchodom celé noci prebdeli a i teraz sme už strávili nejaký ten čas na letiskách, čakajúc na odlety našich lietadiel.
Konečne som bol schopný najesť sa po dlhej, ale hlavne neočakávanej diéte, ktorú mi okolnosti nanútili, ale nič mi nechýbalo. Myslím si, že v lietadlách podávajú väčšinou len sendviče, však to bola americká spoločnost TWA a lietadlo Boeing 727, ktoré teraz už určite ani nelietajú. Veľmi pekne a pohodlne zariadené a hlavne všade čistota. Už tu všade bolo počuť aj angličtinu a ja som ničomu nerozumel, len som ústa otváral a tešil sa, že jedného dňa sa aj ja tak naučím...
Bola možnosť pozrieť si aj film, len bolo potrebné požičať si slúchatká, za ktoré som musel zaplatiť asi 3 doláre. Ale to neľutujem, pretože som si mohol pozrieť nádherný film, hoci to bolo všetko v angličtine a ja som ničomu nerozumel, iba Bye, Bye!, alebo Hello!, alebo one, two, three a bolo po mojich znalostiach angličtiny. Niečo som sa naučil vďaka piesňam, ktoré som počúvaval v podaní The Beatles, mojich obľúbencov! No ale tu som počul hlasy, aké som v živote nepočul. Zrazu som zistil, že Amerika je celkom iný svet a piesne a speváci, ktorých som doma nikdy predtým nepočul, sa tu len tak hmýrili. Jeden z nich mi utkvel najviac s fantastickým hlasom a nádhernou piesňou, ktorá sa doteraz stala mojou hymnou pri spomienkach na cestu do Ameriky. I naďalej ma v mojich amerických prvopočiatkoch stále sprevádzala ako niečo, čo mi bolo blízke, pri ktorej mi bolo príjemne. Bola to pieseň "H o n e s t y" v podaní speváka Billy Joel, ktorý ju tak nádherne spieval. Bol to jeho album "52nd Street"...
Chvíľami som aj nazrel z okienka takého malinkého a nezvyklého dole na Antlantic, na ktorom som občas zočil loďku ako malú hračku, ktorá sa obrovskými vlnami predierala za svojím cieľom. Obaja sme sme mali svoje ciele a ten môj bol o niečo rýchlejšie dosiahnuteľný. Leteli sme už skoro 9 hodín, keď nás kapitán lietadla upozornil, i keď už dávno bola tma, že o nejakých pár minút budeme pristávať na letisku Johna Fitzgeralda Kennedyho. Museli sme sa povinne pripútať, aby sme všetci mohli bezpečne pristáť. Ono aj to svetielko nad hlavou nás jasne upozorňovalo, že sa treba znovu zaistiť pásmi a čakať na pristátie. Ešte sme stále mali aspoň polhodinku a ja som sa začal aj trošku modliť, aby sme bezpečne pristáli. Moje želanie bolo vyslyšané a on nás všetkých uchránil od všetkých utrpení a nikomu sa ani vlások na hlave neskrivil.
Nakoniec sme pristáli a pomaly sme vychádzali z lietadla. Ja som chcel mať prvý dotyk na americkej zemi zvečnený a tak sme sa vyfotili spoločne s českým manželským párom a ich malými huncútmi. To je spomienka, na ktorú sa nikdy nezabúda. Mal som pocit ako Neil Armstrong, keď sa dotkol mesiaca v roku 1969 a začala sa história nekonečných výletov do vesmíru, keď posádky vyšli zo svojich korábov a pocítili vesmírny priestor našej slnečnej sústavy. Cítil som sa taký maličký ako určite aj oni, i keď ich čin mal historicky väčší význam, ale darmo je, aj ja som mal podobný pocit...
Po tom všetkom sme sa pobrali do oddelenia pasov a víz, kde si nás všetkých preverili a prekontrolovali a zistili, či sme všetci tí, ktorí tam máme byť. Trvalo to večnosť a ja som si medzitým stihol pozrieť vnútornú časť letiska. Mal som dosť skľúčený a smutný pocit, pretože som tú vľúdnosť, ale hlavne tú čistotu z Európy už nevidel. Všade bolo všetko dosť opotrebované a mal som pocit, že sme boli vo vyhnanstve. Ten dobrý chýr o Amerike sa hneď vytratil a šok jeden za druhým nasledoval. Trvalo mi to dlho, kým som sa s tým mohol konečne vysporiadať...
Ešte aj pri vychádzaní z letiska na autobus, ktorý išiel do mesta New York, som videl polihovať a vysedávať pri dverách veľa bezdomovcov, ktorí mali ruky vystrčené a prosili o pomoc. Bol to šok, na aký som nikdy v živote ani nepomyslel. Mal som nejaké drobné a tak som im dal.
Medzitým nás na letisku očakávali predstavitelia emigrantských organizácií. Na nás dvoch čakala naša AFCR, zástupca ktorej bol pôvodom Slovák, niekde z okolia Piešťan a hneď sa nás ujal. Dal nám nejaké vreckové a slovensko - anglické slovníky, keď tu som s miernym šokom zistil, že sú u nás vydané - slovenskym národným vydavateľstvom, ha-ha-ha!!! Ale na druhej strane je to spomienka, tak som si tento slovník odložil a mám ho až doteraz pekne odložený ako kus zlata i keď ho už toľko nepotrebujem, pretože si význam slovíčiek vyhľadám tak, že je tam vždy ďalšie slovíčko a potom ďalšie a niekedy si ich pozriem aj sedem, kým nakoniec zistím ten najbližší význam, ha-ha-ha...
Potom sme všetci odišli autobusom do nášho hotela Latham, ktorý bol na na 28. ulici a Piatej Avenue, kúsok od Empire State Building, dlho najvyššej budovy sveta, postavenej ešte v rokoch tridsiatych.
Vilko, môj kamoš, bol už celý bez seba a tešil sa, že si vybehne niekde do mesta na Broadway k Time Square, čo je kúsok pri 42nd Street, kde sme potom trávili veľa svojho času. Samozrejme sme vyrazili do nočného New Yorku a obdivovali jeho nočnú krásu s vysvietenými ulicami a s nekonečne vysokými budovami. Bol to iný zážitok ako ten z letiska. Potom sme sa šťastní a veľmi spokojní s naším rozhodnutím neskoro nad ránom vracali do hotela, kde na nás čakali už len naše osamelé postieľky, do ktorých sme po osprchovaní rýchlo vkĺzli a zavreli naše oči unavené, že asi ani do päť som nenarátal...
11.12.2007
(POKRAČOVANIE)
Text a foto: Ján Slovinec, st.,,
stredoškolský učiteľ, teraz už na invalidnom dôchodku, žijúci v USA vyše 30 rokov
Do ľudovej školy chodil v rodisku, študoval na gymnáziu v Banskej Bystrici, Rimavskej Sobote a Tisovci, kde roku 1943 zmaturoval. Potom študoval na Evanjelickej bohosloveckej fakulte v Bratislave. Po skončení bol krátko kaplánom v Žiline, v Liptovskej Porúbke a Novom Meste nad Váhom a asistentom na Ev. bohosloveckej fakulte v Bratislave. Potom sa stal redaktorom vydavateľstva Slovenský spisovateľ, kde pracoval až do odchodu na dôchodok v roku 1985. V rokoch pôsobenia vo vydavateľstve Slovenský spisovateľ bol redaktorom viacerých edícií pôvodnej i preloženej poézie. Vydal 9 zbierok poézie, výbery z jeho básnickej tvorby vyšli v knihách Kroky (1961), Z lyriky (1975), Nálady (1979, 1983). Je tiež autorom knihy esejí Zábery (1980). Zostavil antológie a edície pôvodnej i prekladovej poézie. V roku 1995 vyrobila STV Bratislava dokumentárny film o ňom, pod názvom Milan Kraus. 
Základné vzdelanie získal v Revúcej, študoval na Učiteľskej akadémii v Banskej Štiavnici, potom na Pedagogickej fakulte UK v Bratislave. Pôsobil v Revúčke, Kopráši, Muráni, neskôr v Revúcej. Ako učiteľ základnej školy v Revúcej sa podieľal na vzdelávaní a výchove niekoľkých generácií detí, ktoré viedol aj k poznávaniu i ochrane prírody. Dlhé roky bol členom i funkcionárom poľovníckych združení v rodnej obci. Literárne pretvoril zážitky z prírody a potom ich uverejňoval v časopise Poľovníctvo a rybárstvo, v časopise pre mládež Domino i v mestských novinách Revúcke listy. 8 zbierok poľovníckych príbehov, záznamy priateľských stretnutí poľovníkov, rozprávanie zážitkov a opis krás a bohatstva prírody v okolí Mokrej Lúky, Revúcej, Sirku, Muránskej doliny vyšlo knižne s ilustráciami Vincenta Blanára z Revúcej. Niektoré jeho knihy vyšli aj vo forme zvukových kníh v Slovenskej knižnici pre nevidiacich Mateja Hrebendu v Levoči.
V rokoch 1922 – 1927 študoval na gymnáziu v Rimavskej Sobote, maturoval na Učiteľskom ústave v Banskej Bystrici. V rokoch 1929 – 1944 pôsobil ako učiteľ v Hrušove, Ostranoch, Liptovskej Kokave, v Striežovciach. Bol jedným z hlavných organizátorov ilegálneho protifašistického hnutia a ozbrojeného boja na Gemeri. Počas SNP predseda OV KSS a RNV v Hnúšti, neskôr predstaviteľ povstaleckej SNR pri štábe 2. ukrajinského frontu v Rimavskej Sobote. Po oslobodení pracoval vo vysokých politických a štátnych funkciách v oblasti školstva a kultúry ako predseda KNV v Banskej Bystrici, neskôr 1958 – 1968 bol šéfredaktorom Pravdy. V rokoch 1968 – 1975 bol predsedom Slovenskej národnej rady. Bol nositeľ viacerých vyznamenaní a medailí. 
V Jágri absolvoval štúdium filozofie a v Budapešti vyštudoval teológiu. Pôsobil v Sabinove, Prešove, potom na biskupskom úrade v Košiciach, v roku 1834 bol menovaný za kanonika – katedrálneho archidiakona košickej katedrály. Od roku 1850 biskup v Rožňave. Sústreďoval sa na úpravu cirkevných pomerov na biskupstve, utlmil aj maďarizačné snahy v rožňavskej diecéze, kde Slováci v cirkevnej hierarchii zaujímali rovnocenné postavenie. Mecén cirkevného školstva, rožňavské gymnázium rozšíril na 8-triedne, vybudoval ústav pre výchovu dievčat, podporoval chudobných študentov, založil nadáciu na zaistenie platov učiteľov, pracoval na založení nemocnice. Dal obnoviť a pretvoriť interiér rožňavskej katedrály. Jeho telesné pozostatky sú uložené v krypte rožňavskej katedrály. 
Študoval na reálnom gymnáziu v Revúcej. Po absolvovaní diaľkového odborného štúdia pracoval ako banský technik v Drnave, Rožňave a na Ústrednom riaditeľstve baní v Bratislave, ministerstve hutného priemyslu v Prahe a potom v Banských závodoch na Spiši. V roku 1962 sa vrátil na Gemer, kde sa stal vedúcim výstavby závodu SMZ Lubeník. Od roku 1967 býval v Revúcej. Publikoval stovky článkov a prác o Gemeri v odborných publikáciách, časopisoch Obzor Gemera, neskôr Obzor Gemera a Malohontu, v Zore Gemera, v Baníckom slove, Magnezite, v Revúckych listoch. Je autorom a spoluautorom mnohých publikácií, napr. Magnezit Lubeník, Baníctvo v Železníku, Záhadný zvon Quirin v Revúcej a i. V práci Historické knižnice v Gemeri-Malohonte podal náročnú sumarizáciu 70 historických knižníc od 16. storočia do konca roka 1918. Je držiteľom najvyššieho ocenenia mesta Revúca Zlatý Quirin. 
Študoval na gymnáziu v Rimavskej Sobote a Rožňave, medicínu v Budapešti. Pracoval na internej a pľúcnej klinike v Budapešti a pôsobil aj ako učiteľ internej medicíny na tamojšej univerzite. Venoval sa výskumu pľúcnych chorôb súvisiacich s látkovou premenou, najmä problematike liečby diabetikov. Autor odborných článkov, ktoré publikoval v rôznych periodikách. Spoluautor príručky internej medicíny, zostavovateľ ročenky Spolku lekárov verejných nemocníc. Od roku 1894 bol hlavným lekárom Apponyiho polikliniky v Budapešti. V roku 1902 získal jednu z cien Maďarskej akadémie vied za svoju knižnú súťaž. V roku 1924 sa stal hlavným uhorským zdravotným poradcom. 
Študoval na Prvom slovenskom gymnáziu v Revúcej v rokoch 1871 – 1874, potom v Rimavskej Sobote a v Bratislave, od roku 1879 žil a študoval medicínu vo Viedni. Od roku 1894 pôsobil ako lekár v Hodoníne. V rokoch 1878 –1879 bol predseda študentského spolku Zora v Bratislave, v rokoch 1883 – 1885 predseda spolku Tatran vo Viedni. Svoje básne uverejňoval v Slovenskom almanachu, v Almanachu mládeže slovenskej a v Pamätnici Tatrana. Z jeho básní je najvýraznejší cyklus ľúbostnej poézie venovaný snúbenici Oľge Kohútovej. V Slovenských pohľadoch publikoval články o národnej a kultúrnej problematike a tu vyšiel aj jeho preklad Schillerovej Piesne o zvone. V roku 1982 vydal Michal Kocák v Martine monografiu o jeho živote a diele i s jeho literárnymi prácami pod názvom „Samo Kuchta: Dielo“. 
Študoval na gymnáziu v Košiciach a právo v Košiciach, Kluži a Budapešti. Pracoval ako predseda súdu v Rožňave, potom ako predseda súdu v Levoči a sudca v Košiciach. V roku 1911 na celouhorských pretekoch v Arade utvoril uhorský rekord v behu na 100 metrov. Na Olympijských hrách 1912 v Štokholme reprezentoval Slovensko v rámci Uhorska v behu na 100 m, v skoku do diaľky a v štafete 4x100 m, na ktorom štafeta postúpila do semifinále. Bol vedúcim atletického oddielu KAC v Košiciach, ako tréner pôsobil medzi robotníckymi športovcami. Po skončení kariéry pôsobil ako tréner materského košického klubu KAC, v rokoch 1920 – 1921 mu dokonca šéfoval.