XVII. časť - New York City - mesto neobmedzených možností
Rýchlo som zavrel okno, lebo som sa hneď aj dosť prudšie prebral, hoci som bol ešte stále taký nejaký otupený z celej tej dlhej cesty a mal som pocit, že ešte stále letíme. Aj v spánku som stále letel a snažil sa veľmi silno tlačiť na brzdy, lebo sme sa rútili z tej veľkej výšky do záhuby. Prudko som nohami zatlačil a zrazu sme pristáli. Studený pot sa mi na čelo jemne vyplavil ako ranná rosa, keď ju slniečko svojimi lúčmi obnaží. Konečne sme boli v bezpečí a i keď tie nepokojné sny ešte nejaké dva dni pokračovali, bol som vždy veľmi rád, keď sa tie lety ukončili...
Vilko sa tiež hneď prebral a zaliezol sa osprchovať, nakoľko bolo už pomerne teplo a vlhkosť nevyspytateľná. Niečo, čo som ešte nezažil a ešte aj pri tých vysokých teplotách vyše 36° C. Stále som mal pocit, že som v trnavských kúpeľoch na Kollárovej ulici, kde som chodieval rehabilitovať do pary a potom sme vždy skočili do ľadovej vody, ale iba na sekundu-dve a upaľovali znovu preč. Bol to vždy taký príjemný šok pre telo, ale hlavne srdiečko sme zase pocítili, že ho máme, lebo sa vždy rozbúšilo ako ten motor lietadlový, ktorý rachotil ako hromy blesky nad Tatrou a my sme sa veru aj zastavili, pousmiali sa a aj naša ruka cítila ten zvuk príjemný...
Pán z AFCR nás už čakal dole v hale, aby nás pozval na raňajky a tak sme potom spoločne odišli. Raňajky boli nezvyklé na naše pomery, lebo som tu objavil jedlá, ktoré som doma nikdy nevidel. Hlavne ten pancake, čo je obdoba palacinky, lenže sa nerobí na oleji, ale iba na rozpálenej platničke, ale v reštauráciách majú celý taký ponk o rozmere asi ako väčší jedálenský stôl a ten je pekne rozpálený. Na ňom kôpka vajíčok, spomenutého pancaku, alebo za hrsť na jemno pokrájaných zemiakov na rezance a všetko sa to vyprážalo. Ponúkali aj také niečo ako tenké karbonátky dobre ochutené, ktoré sa volali Italian sausages, čiže talianske klobásky a raňajky sa pomaly a isto chystali. K tomu pancaku sa podával javorový sirup, ktorý bol mimoriadne sladký a taký som aj mal rád a do neho som si tieto palacinky pekne ponoril a plávali ako lodičky, s ktorými sa modelári pohrávavali v Centrálnom parku. Ešte, aby som nezabudol, európsky chlieb som tu nezažil, aspoň nie v tento prvý deň, ale iba niečo veľmi mäkké a jemné chuťovo, skoro ako naše vianočky, medom a cukrom ochutené, ktoré sa dali opražiť ako naše hrianky. Na to som si väčšinou malinový džem dával a zapíjal to dobrým ohriatym mliekom, plnotučným.
Dobre sme sa všetci najedli a naša cesta viedla na Úrad sociálnych kartičiek, ktoré nám tam mali vystaviť. Tým sme mali možnosť získať prácu, založiť si konto, vodičský preukaz a ďalšie veci, ktoré túto kartičku vyžadovali. Samozrejme, že sme museli mať právoplatné dokumenty s doložkou, so štatútom, že sme emigranti-cudzinci a že sme v Amerike legálne. Ináč by mohli nastať aj problémy. Jeden fakt som si všimol, čo ma dosť príjemne prekvapilo, že som nikdy za celých tých 29 rokov nezažil, aby ma niekto na ulici, tobôž nie policajt, pristavil a legitimoval. To bolo niečo nové a nechyrované. Bol som z toho tak trochu v šoku, lebo z domu som bol na to zvyknutý. No ale toto nechcem tvrdiť, že to je nejaký veľký pozitívny jav. Myslím si, že je to len tu, pretože v Rakúsku si ma podali niekoľkokrát a bol som na to zvyknutý, takže mi to nerobilo problémy. Dokonca som bol až tak vytrénovaný, že som im to už aj bez vyzvania sám z peňaženky vyťahoval a ušetril ich tej námahy, aby ma museli vôbec o to požiadať.
Kartičky sme napokon dostali a potom nám náš pán zaželal príjemný víkend a rozlúčili sme sa. Ďalšie stretnutie bolo dohodnuté na pondelok. Ešte nám dal aj zopár grošíkov, aby sme to nejako cez ten víkend vydržali.
Ten sme už mali celý rozplánovaný dopredu, ale je jasné, že sme nemali nejaké komplikované požiadavky. Celý deň sme sa potulovali po meste a pozerali všetky výklady, hlavne tie, kde boli samé veľké tranzistorové rádiá, ktoré bolo počuť všade po uliciach. Boli sme doslova v ošiali, keď sme videli tie nekonečné druhy rôznych rádií a všetkého možného, ako aj fotoaparáty a ďalšie jemné elektronické zariadenia. Nás však v prvom rade zaujímali tie tranzistoráky, aby sme mali čo počúvať, keď sme mimo hotela.
Veľa času sme strávili hlavne na 42nd Street, hneď vedľa Broadwaya a prešli celú šírku New Yorku, ono to zase až také široké nebolo a hravo sme to zvládli. Po potulkách práve po okolí tej našej obľúbenej ulice sme sa pristavili pri dome, kde schody viedli hore na prvé poschodie a číslo domu bolo práve Trinásť. Dobre sme my vedeli náš dôvod, prečo sme sa tam vybrali. Bol to hárem a tak sme to chceli vidieť aj na vlastné oči. Hravo sme vybehli na prvé poschodie a dvere boli dokorán otvorené. Veľmi ostýchavo sme nazreli do haly a tam na vkusnom gauči sedelo asi 5 nádherných dievčeniec vo veku asi 20 - 30 rokov. Po bokoch boli ešte akési pohodlné kreslá, na ktorých spôsobne sedelo ešte zopár ďalších. Boli pekne vymaľované, vlasy upravené, v nádherných šatách a veľmi zvodne sa usmievali. Človek si to nemohol nepovšimnúť a tak som sa dosť ťažko zdržiaval nadšenia. Vilko, na druhej strane, bol celý červený, lebo sa ešte nestihol opáliť a tak ten rumenec jeho údivu sa mu hneď na tvári prejavil a i trošku koktal. Však čo iné mu zostávalo, keď sme nevedeli ceknúť ani mäkké f a len sme "zírali" od vzrušenia. Ony si to tie dievčence aj hneď všimli a jemne sa uškŕňali. Dokonca mali z nás aj zábavu. My sme nič nerozumeli, ale usmievali sme sa zároveň s nimi. Vilko zahorel ako fakľa a hovorí mi: "Honzo, Ty pitomče, já to snad ani nezvládnu. Já bych nejraději něco hned teď udělal, ale nemůžu, protože by mne snad policajti zavřeli za nespolečenské chování!!!"
Museli sme sa pobrať preč, lebo Vilko bol z toho všetkého celý nanič. Ja som tiež bol veľmi zvedavý, ale mal som akýsi pud v sebe, že asi by som to nedokázal, keď to nie je skutočné, ale len čiste akési z vypočítavosti. Cena nie že by bola vysoká, dokonca aj prijateľná, ale nemal som tú odvahu sa takto nechať zmanipulovať a ani nikdy v živote som to neurobil, hoci možností bolo veľmi veľa a ešte k tomu som bol slobodný a bez záväzkov. Skrátka, nebola to súčasť môjho ja.
Riadne z celého dňa unavení sme sa konečne pobrali domov. Mohlo byť už dobrých 22 hodín a tak som sa aj tešil, že si oddýchnem a dám sa trochu do poriadku po tej dlhej ceste, ktorá nám vyrazila dych. Myslím si, že nám to trvalo dobré tri dni pokiaľ sme sa zaklimatizovali. Vilko bol akýsi nesvoj a že on len predsa pôjde do toho salónu aj sám, keď ja nechcem ísť. I tak sa aj pobral. Mohlo byť asi 5 hodín ráno, keď som sa celý vyľakaný zobudil na obrovské rany do dverí a výkriky: "Honzo, otevři, já tu potvoru asi zabiju!!! "
18.12.2007
(POKRAČOVANIE) Text a foto: Ján Slovinec,
stredoškolský učiteľ, teraz už na invalidnom dôchodku, žijúci v USA vyše 30 rokov

































Ľudovú školu vychodil v Tisovci, gymnázium v Revúcej. Právo študoval v Budapešti. Potom hospodáril na svojom majetku v Tisovci a vykonával tu advokátsku prax. Ako advokát obraňoval slovenských národovcov. V roku 1918 patril k signatárom martinskej Deklarácie slovenského národa. V rokoch 1919 – 1922 bol gemersko-malohontským županom, v rokoch 1922 – 1925 senátorom Národného zhromaždenia. V Tisovci založil hasičský spolok, slovenský spevokol, organizoval večierky, koncerty, divadelné predstavenia a opery, viedol čitateľský spolok, šachový klub. Bol režisérom a dramaturgom ochotníckeho divadla. Zbieral a harmonizoval slovenské ľudové piesne, prispieval svojimi článkami do rôznych periodík. V roku 1881 vydal prvý slovenský Hasičský cvičebník. Aktivity vyvíjal aj ako činovník evanjelickej cirkvi. - MM-
V rokoch 1863 – 1870 študoval na gymnáziu v Revúcej, kde sa zapájal do literárneho a národného života, tu začal aj svoju literárnu činnosť a bol prispievateľom do rukopisného časopisu Svit. V rokoch 1870 – 1874 študoval teológiu na univerzite vo Viedni, Erlangene a Lipsku. Pôsobil na rôznych miestach, bol evanjelickým kaplánom, učiteľom, vojenským kňazom, v r. 1890 sa usadil v Krakove. Publikoval básne v časopisoch, almanachoch a kalendároch, najsústavnejšie v Slovenských pohľadoch, neskôr v Dennici. V roku 1880 mu vyšla zbierka Piesne Ondreja Bellu, v r. 1923 v Martine zbierka Výber z básní. Opieral sa o rytmus, melódiu a výrazové bohatstvo ľudových piesní, o čom svedčia jeho ponášky, ľúbostné verše, popevky, dumy, krakovianky a básne s prírodnými a vlasteneckými motívmi. Prekladal literatúru z viacerých jazykov.. - MM-
Študoval na lesníckom učilišti, potom na polytechnike vo Viedni. Následne bol lesný taxátor na Ukrajine, správca lesného majetku Greinberg v Rakúsku. V rokoch 1828 – 1874 bol riaditeľ koburgovských lesných majetkov v Jelšave, spravoval 69 tisíc ha lesa. Zaoberal sa najmä hospodárskou úpravou lesov, zriadil viaceré lesné úrady, usmerňoval ťažobné postupy, zakladal lesné škôlky, zlepšil techniku ťažby a zvozu dreva a pod. V r. 1852 – 1857 podpredseda Uhorského lesníckeho spolku. Autor rastových (výnosových) tabuliek pre oblasť Karpát a tzv. Greinerovho výškomeru na meranie stromov. Odmeral výšky viacerých tatranských štítov a niektorých vrchov na Horehroní (v r. 1837 ako prvý označil Gerlachovský štít za najvyšší vrch Vysokých Tatier). Hlavné dielo: Príspevky k poznaniu a zlepšeniu lesníctva v Uhorsku a lesníctva vo všeobecnosti (1839). V budove Lesov OV SR OZ Revúca bola v r. 2006 otvorená Pamätná miestnosť Ľ. Greinera. - MM-
Po maturite na gymnáziu v Rožňave študoval matematiku a fyziku na univerzite v Kluži, na Karlovej univerzite v Prahe, zúčastnil sa mnohých zahraničných študijných pobytov. Má veľké zásluhy na rozvoji a vysokej úrovni matematiky u nás. Vedeckú činnosť zameral predovšetkým na diferenciálne rovnice. Má významnú zásluhu na vzniku a rozvoji technických a prírodovedných vysokých škôl na Slovensku. Je spolutvorcom slovenského matematického názvoslovia a autorom značného počtu vedeckých prác, publikácií a vysokoškolských učebníc. V r. 1962 mu bola udelená in memoriam zlatá medaila J. A. Komenského. V jeho rodnom dome sa nachádza pamätná izba a tabuľa s bustou od sochára J. Kostku (1971). V r. 1981 bola odhalená plaketa na budove Matematického pavilónu UK v Bratislave. Je po ňom pomenované gymnázium v Bratislave a Základná škola v Rožňave. - MM-
V rokoch 1835 – 1837 študoval na evanjelickom gymnáziu v Gemeri, potom na lýceách v Kežmarku, Levoči, Bratislave. V marci roku 1848 aktívne veršami i so zbraňou v ruke spolu s príbelským učiteľom Jánom Rotaridesom burcoval poddaný ľud do povstania proti feudálom a bol väznený v Šahách. Pracoval na rôznych miestach v štátnych službách, naposledy v Zlatých Moravciach ako prísediaci na súde. Patrí medzi najvýznamnejších básnikov slovenského romantizmu, je považovaný za najrevolučnejšieho básnika svojej generácie. Básne uverejňoval časopisecky vo viacerých časopisoch. Z jeho bohatej tvorby spomeňme Duma bratislavská, Zakliata panna vo Váhu a divný Janko, Jarná pieseň, K Slovenom, Tri vŕšky. Venoval sa aj prekladom poézie. - MM-
Rané roky života trávil v hájovniach v Stožkách na Muránskej planine, maturoval na gymnáziu v Brezne, študoval na Vysokej škole výtvarných umení v Bratislave. Od roku 1961 pracoval 10 rokov ako pedagóg na Katedre výtvarnej výchovy Pedagogickej fakulty v Banskej Bystrici, od roku 1971 ako slobodný umelec v Banskej Štiavnici, neskôr opäť pôsobil na Fakulte výtvarných umení Akadémie umení v Banskej Bystrici. Člen Umeleckej besedy slovenskej. Zameriaval sa na maliarsku, grafickú (drevorezy, lepty) a ilustrátorskú tvorbu, zúčastňoval sa výstav doma i v zahraničí. Za viac ako päťdesiat rokov maliarskej aktivity vytvoril úžasné množstvo diel. Okrem grafík a ilustrácií je to viac ako desaťtisíc malieb. Celú jeho tvorbu umelecká kritika vysoko hodnotí, najmä súbor malieb Šamanské piesne a tance, medzi najznámejšie jeho práce sa radí aj Škola bláznovstiev. Jeho obrazy sa nachádzajú na všetkých kontinentoch. - MM-
Študoval na obchodnej akadémii v Rožňave. Pôsobil ako učiteľ v Rožňave a ako riaditeľ školy v Bôrke. Skúmateľ Slovenského krasu, spoluobjaviteľ viacerých jaskýň a priepastí v Bôrčanskej, Silickej a Plešivskej planine. Systematická práca viedla 21.11.1951 k objavu Gombaseckej jaskyne, ktorej sa stal správcom. Bol zakladajúcim členom Rožňavskej skupiny jaskyniarov v roku 1948 (dnes Speleo Rožňava) a bol jej hybnou silou v prieskume, kde pracoval aj ako streľmajster. Má neobyčajnú zásluhu na objave Krásnohorskej jaskyne a do konca svojho života sa zúčastňovsl na prieskume vyvieračky Hučiaca v Kunovej Teplici. Autor odborných článkov v slovenskej tlači, najmä v časopise Krásy Slovenska. Brčková sieň v Gombaseckej jaskyni nesie jeho meno. V roku 1973 mu bolo in memoriam udelené najvyššie ocenenie speleologického kongresu 1973 za objav Gombaseckej jaskyne. - MM-
Študoval na VŠT v Bratislave. Do Tisovca prišiel v roku 1951, kde bol pedagógom a v r. 1954 – 1970 riaditeľom tamojšej hutníckej priemyslovky, potom pracoval v ZŤS v Tisovci. V r. 1951 bol zakladateľ Oblastnej jaskyniarskej skupiny č. 6 v Tisovci, ktorú viedol 41 rokov. Táto skupina objavila najväčšie jaskyne na Muránskej planine a v Tisovskom krase. Súbežne s prieskumom krasu a jaskýň prebiehala aj dokumentačná činnosť, pod jeho vedením sa vyhotovovali Katastre krasových javov, neskôr Identifikačné karty jaskýň, fotodokumentácia a mapová dokumentácia. V rámci propagácie a ochrany krasu uskutočňoval prednášky a exkurzie pre miestne školy, záujmové krúžky a verejnosť. Významná je tiež jeho publikačná činnosť v odborných časopisoch a periodikách, ako aj v iných médiách (rozhlas, televízia). Bol aj autorom kníh s tematikou ochrany prírody a jaskyniarstva – Rimavskou a Muránskou dolinou – Gemerské a Veporské rudohorie (1956) a Za svetlom karbidky (1969). - MM-
Venovala sa osvetovej práci, zdôrazňovala potrebu vzdelávania slovenských žien, propagovala slovenskú tlač a spisbu, bojovala proti alkoholizmu, podporovala slovenské vzdelávacie ústavy. Vydala sa za Tisovčana advokáta Juraja Daxnera (1811 – 1880), ktorý spravoval daxnerovský majetok v Tisovci a spoločne sa venovali hospodáreniu na rodinnom statku v Tisovci. Mali dvoch synov Samuela (1856), budúceho významného advokáta a politika, a Jána (1860). Patrónka gymnázia v Revúcej, poočas celých 12 rokov jeho existencie pravidelne z ich kúrie odchádzali vozy naplnené potravinami pre alumneum. V časopisoch Dennica, Slovenský domový kalendár, Slovenské listy, Obzor, Priateľ dietok publikovala mravoučné poviedky a osvetové články. Jej články, týkajúce sa vedenia domácnosti a chodu kuchyne pravidelne zaraďovala Terézia Vansová do Dennice. V literárnej tvorbe ju ovplyvnila najmä Božena Němcová, s ktorou udržiavala písomné i osobné styky. - MM-