XVII. časť - New York City - mesto neobmedzených možností
Rýchlo som zavrel okno, lebo som sa hneď aj dosť prudšie prebral, hoci som bol ešte stále taký nejaký otupený z celej tej dlhej cesty a mal som pocit, že ešte stále letíme. Aj v spánku som stále letel a snažil sa veľmi silno tlačiť na brzdy, lebo sme sa rútili z tej veľkej výšky do záhuby. Prudko som nohami zatlačil a zrazu sme pristáli. Studený pot sa mi na čelo jemne vyplavil ako ranná rosa, keď ju slniečko svojimi lúčmi obnaží. Konečne sme boli v bezpečí a i keď tie nepokojné sny ešte nejaké dva dni pokračovali, bol som vždy veľmi rád, keď sa tie lety ukončili...
Vilko sa tiež hneď prebral a zaliezol sa osprchovať, nakoľko bolo už pomerne teplo a vlhkosť nevyspytateľná. Niečo, čo som ešte nezažil a ešte aj pri tých vysokých teplotách vyše 36° C. Stále som mal pocit, že som v trnavských kúpeľoch na Kollárovej ulici, kde som chodieval rehabilitovať do pary a potom sme vždy skočili do ľadovej vody, ale iba na sekundu-dve a upaľovali znovu preč. Bol to vždy taký príjemný šok pre telo, ale hlavne srdiečko sme zase pocítili, že ho máme, lebo sa vždy rozbúšilo ako ten motor lietadlový, ktorý rachotil ako hromy blesky nad Tatrou a my sme sa veru aj zastavili, pousmiali sa a aj naša ruka cítila ten zvuk príjemný...
Pán z AFCR nás už čakal dole v hale, aby nás pozval na raňajky a tak sme potom spoločne odišli. Raňajky boli nezvyklé na naše pomery, lebo som tu objavil jedlá, ktoré som doma nikdy nevidel. Hlavne ten pancake, čo je obdoba palacinky, lenže sa nerobí na oleji, ale iba na rozpálenej platničke, ale v reštauráciách majú celý taký ponk o rozmere asi ako väčší jedálenský stôl a ten je pekne rozpálený. Na ňom kôpka vajíčok, spomenutého pancaku, alebo za hrsť na jemno pokrájaných zemiakov na rezance a všetko sa to vyprážalo. Ponúkali aj také niečo ako tenké karbonátky dobre ochutené, ktoré sa volali Italian sausages, čiže talianske klobásky a raňajky sa pomaly a isto chystali. K tomu pancaku sa podával javorový sirup, ktorý bol mimoriadne sladký a taký som aj mal rád a do neho som si tieto palacinky pekne ponoril a plávali ako lodičky, s ktorými sa modelári pohrávavali v Centrálnom parku. Ešte, aby som nezabudol, európsky chlieb som tu nezažil, aspoň nie v tento prvý deň, ale iba niečo veľmi mäkké a jemné chuťovo, skoro ako naše vianočky, medom a cukrom ochutené, ktoré sa dali opražiť ako naše hrianky. Na to som si väčšinou malinový džem dával a zapíjal to dobrým ohriatym mliekom, plnotučným.
Dobre sme sa všetci najedli a naša cesta viedla na Úrad sociálnych kartičiek, ktoré nám tam mali vystaviť. Tým sme mali možnosť získať prácu, založiť si konto, vodičský preukaz a ďalšie veci, ktoré túto kartičku vyžadovali. Samozrejme, že sme museli mať právoplatné dokumenty s doložkou, so štatútom, že sme emigranti-cudzinci a že sme v Amerike legálne. Ináč by mohli nastať aj problémy. Jeden fakt som si všimol, čo ma dosť príjemne prekvapilo, že som nikdy za celých tých 29 rokov nezažil, aby ma niekto na ulici, tobôž nie policajt, pristavil a legitimoval. To bolo niečo nové a nechyrované. Bol som z toho tak trochu v šoku, lebo z domu som bol na to zvyknutý. No ale toto nechcem tvrdiť, že to je nejaký veľký pozitívny jav. Myslím si, že je to len tu, pretože v Rakúsku si ma podali niekoľkokrát a bol som na to zvyknutý, takže mi to nerobilo problémy. Dokonca som bol až tak vytrénovaný, že som im to už aj bez vyzvania sám z peňaženky vyťahoval a ušetril ich tej námahy, aby ma museli vôbec o to požiadať.
Kartičky sme napokon dostali a potom nám náš pán zaželal príjemný víkend a rozlúčili sme sa. Ďalšie stretnutie bolo dohodnuté na pondelok. Ešte nám dal aj zopár grošíkov, aby sme to nejako cez ten víkend vydržali.
Ten sme už mali celý rozplánovaný dopredu, ale je jasné, že sme nemali nejaké komplikované požiadavky. Celý deň sme sa potulovali po meste a pozerali všetky výklady, hlavne tie, kde boli samé veľké tranzistorové rádiá, ktoré bolo počuť všade po uliciach. Boli sme doslova v ošiali, keď sme videli tie nekonečné druhy rôznych rádií a všetkého možného, ako aj fotoaparáty a ďalšie jemné elektronické zariadenia. Nás však v prvom rade zaujímali tie tranzistoráky, aby sme mali čo počúvať, keď sme mimo hotela.
Veľa času sme strávili hlavne na 42nd Street, hneď vedľa Broadwaya a prešli celú šírku New Yorku, ono to zase až také široké nebolo a hravo sme to zvládli. Po potulkách práve po okolí tej našej obľúbenej ulice sme sa pristavili pri dome, kde schody viedli hore na prvé poschodie a číslo domu bolo práve Trinásť. Dobre sme my vedeli náš dôvod, prečo sme sa tam vybrali. Bol to hárem a tak sme to chceli vidieť aj na vlastné oči. Hravo sme vybehli na prvé poschodie a dvere boli dokorán otvorené. Veľmi ostýchavo sme nazreli do haly a tam na vkusnom gauči sedelo asi 5 nádherných dievčeniec vo veku asi 20 - 30 rokov. Po bokoch boli ešte akési pohodlné kreslá, na ktorých spôsobne sedelo ešte zopár ďalších. Boli pekne vymaľované, vlasy upravené, v nádherných šatách a veľmi zvodne sa usmievali. Človek si to nemohol nepovšimnúť a tak som sa dosť ťažko zdržiaval nadšenia. Vilko, na druhej strane, bol celý červený, lebo sa ešte nestihol opáliť a tak ten rumenec jeho údivu sa mu hneď na tvári prejavil a i trošku koktal. Však čo iné mu zostávalo, keď sme nevedeli ceknúť ani mäkké f a len sme "zírali" od vzrušenia. Ony si to tie dievčence aj hneď všimli a jemne sa uškŕňali. Dokonca mali z nás aj zábavu. My sme nič nerozumeli, ale usmievali sme sa zároveň s nimi. Vilko zahorel ako fakľa a hovorí mi: "Honzo, Ty pitomče, já to snad ani nezvládnu. Já bych nejraději něco hned teď udělal, ale nemůžu, protože by mne snad policajti zavřeli za nespolečenské chování!!!"
Museli sme sa pobrať preč, lebo Vilko bol z toho všetkého celý nanič. Ja som tiež bol veľmi zvedavý, ale mal som akýsi pud v sebe, že asi by som to nedokázal, keď to nie je skutočné, ale len čiste akési z vypočítavosti. Cena nie že by bola vysoká, dokonca aj prijateľná, ale nemal som tú odvahu sa takto nechať zmanipulovať a ani nikdy v živote som to neurobil, hoci možností bolo veľmi veľa a ešte k tomu som bol slobodný a bez záväzkov. Skrátka, nebola to súčasť môjho ja.
Riadne z celého dňa unavení sme sa konečne pobrali domov. Mohlo byť už dobrých 22 hodín a tak som sa aj tešil, že si oddýchnem a dám sa trochu do poriadku po tej dlhej ceste, ktorá nám vyrazila dych. Myslím si, že nám to trvalo dobré tri dni pokiaľ sme sa zaklimatizovali. Vilko bol akýsi nesvoj a že on len predsa pôjde do toho salónu aj sám, keď ja nechcem ísť. I tak sa aj pobral. Mohlo byť asi 5 hodín ráno, keď som sa celý vyľakaný zobudil na obrovské rany do dverí a výkriky: "Honzo, otevři, já tu potvoru asi zabiju!!! "
18.12.2007
(POKRAČOVANIE) Text a foto: Ján Slovinec,
stredoškolský učiteľ, teraz už na invalidnom dôchodku, žijúci v USA vyše 30 rokov

































Študoval na gymnáziu v Brezne, divadelnú vedu a estetiku na Univerzite Komenského v Bratislave, divadelnú réžiu na VŠMU a na moskovskom divadelnom učilišti. Potom bol krátko rozhlasovým hlásateľom. Vlastnou réžiou začínal v divadle vo Zvolene a v Nitre a hosťoval vo všetkých mimobratislavských súboroch. V roku 1966 nastúpil ako režisér do Československej televízie v Bratislave do hlavnej redakcie literárno-dramatického vysielania, kde sa venoval najmä príprave mnohých adaptácií slovenských, ale aj svetových autorov. Patril k tvorcom slávnych a divácky obľúbených „bratislavských pondelkov“. V r. 1998 – 2003 bol vedúci katedry réžie Fakulty dramatických umení Akadémie umení v Banskej Bystrici. Bol členom Federálnej rady pre rozhlasové a federálne vysielanie a členom Rady STV (1992 – 1993). V roku 2006 dostal prémiu Literárneho fondu za celoživotné dielo v oblasti televíznej tvorby. -MM-
Študoval na viedenskej akadémii, špecializoval sa na romanticky poňaté krajinárstvo. V roku 1843 sa usadil v Sibini, kde pôsobil ako učiteľ kreslenia na ev. gymnáziu. Tu si otvoril fotografický ateliér s partnerom Karolom Kollerom a venovali sa najmä etnografickej fotografii. Z jeho práce zostalo približne 200 fotografií, ktoré boli očíslované a majú vysvetlivky v nemčine a rumunčine. Na všetkých je možné vidieť krásu ľudového kroja, ale aj niektoré aspekty tradičného transylvánskeho spoločenského života. Ako vášnivý cestovateľ namaľoval sériu krajiniek Karpát, v rokoch 1840 – 1842 počas jeho ciest navštívil horný Gemer, pobýval v Muráni a vytvoril tu dokumentárne a výtvarne pozoruhodné diela – Železné hámre na Muráni, Zrúcaniny hradu Muráň, veduta Revúcej s okolím, Silická jaskyňa a i. -MM-
Základné vzdelanie, i hudobné, získal v Ratkovej. Pokračoval na Učiteľskom ústave v Banskej Štiavnici, ako učiteľ začínal v Budinej, kde bol aj primášom vo vtedajšej miestnej ľudovej hudbe, neskôr učil v baníckom učilišti v Sirku, v Ratkovskom Bystrom, Ratkovej, v roku 1961 sa usadil s rodinou v Revúcej. Toto putovanie bolo vždy spojené s muzikou a zbieraním ľudových piesní. V roku 1973 bol jedným zo zakladateľov FS Lykovec v Revúcej. Vypomáhal FS Vlachovčan z Vlachova a spolupracoval aj s ľudovou hudbou FS Vepor z Klenovca a FS Kokavan z Kokavy nad Rimavicou. V októbri 1985 stál pri zrode FS Sinec v Hnúšti. Jeho hudobný odkaz zaznamenáva nahrávka hudby a piesní pod názvom Koj v tom Sirku bubnovali. Bol aj výrobcom ľudových hudobných nástrojov – píšťaliek, fujár, ale aj cimbalov. V roku 1998 mu bolo in memoriam udelené najvyššie vyznamenanie mesta Revúca – Zlatý Quirin. K jeho nedožitým 80. narodeninám sa v marci 2008 v Hnúšti, Revúcej a v Klenovci konal na jeho počesť významný slávnostný program pod názvom Život ako pieseň. -MM-
Študoval na gymnáziu v Rimavskej Sobote a na Čs. štátnej pedagogickej akadémii v Bratislave. V rokoch 1933 – 1943 pôsobil ako učiteľ v Tisovci a v Hnúšti, bol pracovník Matice slovenskej, spoluzakladateľ Osvetového ústredia v Bratislave, kde bol vedúcim prednáškového oddelenia a vydával Osvetový zborník. Bol zakladateľom a prvým vedúcim Katedry knihovedy a vedeckých informácií FF UK v Bratislave (1960 – 1981) a prodekanom FF UK pre štúdium popri zamestnaní. Venoval sa dejinám knihovníctva, osvety a vzdelávania dospelých. Z tejto oblasti vydal niekoľko monografií, čo úspešne zavŕšil spoluúčasťou na tvorbe encyklopedických diel Encyklopédia Slovenska (1977 – 1982), Pedagogická encyklopédia Slovenska (1985). Bol aktívny ako divadelný ochotník, režisér, prednášateľ, publicista a propagátor Gemera-Malohontu. Rekonštruoval knižné fondy poškodené vojnou. V Hnúšti je po ňom pomenovaná miestna knižnica. -MM-
Študoval na gymnáziách v Spišskej Novej Vsi a Rožňave, teológiu na evanjelickej teologickej akadémii v Prešove a na viedenskej univerzite. Pôsobil ako farár v Pribyline a v Pešti, kde kráčal v šľapajach svojho predchodcu Jána Kollára, na sklonku života sa stal biskupom banského dištriktu. Pričinil sa o oživenie Slovenského spolku v Budapešti, spoluzakladal časopis Dunaj (1874). Bol dlhoročným členom Zpěvníkovej základiny, obstarával nové vydania a viedol korektúry náboženských kníh a spisov a prispieval do novín a časopisov. Písal poéziu, prózu, humoresky, venoval sa aj dramatike, literárnej kritike i publicistike, v ktorej dominovala národná problematika s národno-výchovným poslaním. Široký výber zo svojej poézie a prózy vydal v troch zväzkoch pod názvom Nevädze. V Ratkovej má v areáli ev. kostola pomník s pamätnou tabuľou. -MM-
Po absolvovaní lýcea v Levoči učil v Revúckej Lehote, v Potoku, Ozdíne, v Turom Poli. Súkromne vyštudoval teológiu a ako kňaz pôsobil v Hornom Tisovníku. Ako skladateľ sa orientoval na hymnické zbory a klavírne kompozície. Zhudobnil asi 600 duchovných piesní a zostavil z nich zbierku. Venoval sa aj publicistickej činnosti a teórii hudby. Napísal knihu Náuka súhlasu, ako praktický návod k poznaniu harmónie v hudbe, ktorá bola prvým slovenským pokusom o učebnicu harmónie s terminológiou v slovenčine. Prispieval do rôznych časopisov, v ktorých komentoval súčasné hudobné udalosti, zaoberal sa otázkami národnej hudby, školstva, sociálneho postavenia učiteľov. Bol recenzentom hudobnín a hudobných udalostí. -MM-
Po absolvovaní Lekárskej fakulty UK v Bratislave pôsobil v nemocnici v Banskej Bystrici, neskôr v Ústave experimentálnej onkológie Slovenskej akadémie vied, kde bol v rokoch 1983 –1991 jeho riaditeľom. Od začiatku svojej vedeckej činnosti sa venoval experimentálnej a klinickej onkológiii a epidemiológii zhubných nádorov. Výsledky svojho výskumu v oblasti získanej rezistencie nádorov voči cytostatikám aplikoval v klinickej praxi, poznatky publikoval v domácich i zahraničných vedeckých časopisoch. Významná bola aj jeho medzinárodná spolupráca pri výskume rakoviny, absolvoval študijné pobyty v USA a v Anglicku. Od roku 1984 bol hlavným redaktorom medzinárodného časopisu o nádoroch Neoplasma. Bol členom viacerých vedeckých organizácií. Publikoval aj populárno-náučné články o rakovine a spolu s Jánom Siráckym napísal knihu O rakovine stručne, užitočne a pravdivo (1996). -MM-
Školské štúdiá absolvoval v Gemeri, Bratislave a v Kežmarku. Vyštudoval právo a v roku 1841 zložil advokátsku skúšku v Pešti. V rokoch 1842 – 1844 bol zástupcom prokurátora a tabulárnym sudcom Gemerskej župy. Od roku 1843 bol vedúcim medeného hámra a pražiarne v Štítniku. Podieľal sa aj na riadení papierenskej spoločnosti v Slavošovciach. Počas revolúcie 1848 – 1849 bol členom hornouhorského mimoriadneho súdu a neskôr kapitánom honvédov. Bol poslanec uhorského snemu vo volebnom okrsku Rožňava. Venoval sa podnikateľskej činnosti, bol podpredsedom Priemyselného spolku v Budapešti. Pracoval v administrácii luteránskeho cirkevného dištriktu Tisa, bol dozorcom štítnickej cirkvi, inšpektorom gemerského dekanátu a dozorcom luteránskej diakonie v Gemeri. Podieľal sa na novelizáciách vodného a banského zákona. -MM-
Do školy chodil v Ožďanoch, od 1843 na ev. lýceum v Levoči, kde bol aktívnym členom Jednoty mládeže slovenskej, zememeračské inžinierstvo študoval v Pešti. Počas štúdií praxoval u krajinského zememerača v katastri Oždian a Husinej. V r. 1856 – 1858 pracoval v Tisovci. Zapájal sa do národno-kultúrnych podujatí, bol zakladajúcim členom Matice slovenskej, členom jej literárneho odboru, patrónom slovenského gymnázia v Revúcej. Bol najvýraznejší predstaviteľ slovenského literárneho romantizmu, oživovateľ ľudových tradícií ako zdroja básnickej tvorby. V svojej básnickej tvorbe čerpal z ľudovej poézie, jej námetov, obraznosti a symboliky. Prekladal zo slovanskej poézie. Najväčší úspech dosiahol básňou Smrť Jánošikova. O ňom vyšli publikácie: Július Bolfík: Ján Botto. Život a dielo (1983), Pavol Vongrej: Ján Botto (1989) a i. -MM-