XX. časť - New York City - (4)
Po usadení sme sa dosť hanblivo tvárili a schovávali si tak trošku tváre, ale aj tak nás nikto nemohol vidieť, nakoľko tam bola tma a iba v centre baru, kde bol tanečný parket, bola aká-taká viditeľnosť. Objednali sme si niečo na vypitie, pretože horúčava ešte celkom neustúpila a i neskoro v noci bolo minimálne 30°C, no a k tomu tá hrozná vlhkosť.
Osviežili sme sa trošku, ja pomarančovým džúsom a Vilko si dal to jeho tradičné pivo "hornícke", ktoré je tak veľmi obľúbené medzi baníkmi po vypotenej dlhej šichte v podzemí a ťažkej práci, ktorú museli vždy vykonať.
Začalo sa nám páčiť viac a viac, a tak sme sa už menej okúňali, až sme sa nakoniec rozhodli zodvihnúť a popozerať sa dookola po nejakých pekných, ale hlavne voľných dievčatách, pardon ženách. V baroch totižto mladšie osoby ako 21-ročné podľa zákona nesmú byť.
Mali sme šťastie a objavili sme nie dve voľné dámy, ale naraz štyri. Zrazu som začal mať pocit, že nie som ani v New Yorku, ale v starom dobrom Partizánskom, kde som niečo podobné naposledy zažil. Dievčeniec tu bolo dosť, a to rôzneho veku, no a my sme hľadali tie, čo mali približne toľko rokov ako my. Ja som mal 27 a Vilko 31. Neprehovorili sme ani slovíčka, ale ony hneď zistili, že sme cudzinci a aj sa zo začiatku trošku hlasnejšie zasmiali. Hneď na to ale aj zvážneli, pretože zbadali, že to naozaj myslíme vážne a máme záujem prežiť príjemný večer. Zrazu sa trošku zasekli a začali sa medzi sebou dohadovať, ktoré dve pôjdu na tanečný parket ako prvé. Mal som pocit, že sme v Edene a ony naše slúžky, ale len v dobrom. Vybrali si nás podľa svôjho vkusu, hoci ja som chcel ísť s druhou a Vilko na prekvapenie tiež s tou mojou, ale museli sme sa s tým na začiatok vyrovnať. Celú noc sme ešte mali pred sebou, takže nebolo sa kde ponáhľať a Vilko si tiež chcel užiť príjemnej atmosféry po nedávnej tragédii na čísle 13, na 42-hej ulici. Ešte stále mu to rezonovalo v mysli a nejakú chvíľku ho to ešte strašilo a prenasledovalo ako duch.
Tanečný parket nádherne vynikal už aj z diaľky, nakoľko nad ním viseli z plafónu na reťaziach a šnúrach točiace sa gule, ktoré boli urobené z malých kúskov strieborných sklíčiek a farebné svetlá reflektorov sa na nich odrážali. Vytvárali veľmi komornú atmosféru, niečo čo som nikdy vo verejných baroch nezažil, až tu.
Disco muzika sa ozývala po celej sále, ktorá bola omnoho väčšia, ako sa na prvý pohľad zdalo. Zaujímavosťou tejto sály bolo aj to, že nemala žiadne okná, akurát len východy. Všimol som si, že všade po celej Amerike to tak bolo, takže sa nedalo zvonku nazerať a rušiť súkromie zákazníkov. Nikto sa do nikoho nestaral a každý sa snažil užiť si a vytvoriť si výbornú atmosféru. Opilcov som tam skoro vôbec nevidel a o to to bolo krajšie. Netvrdím, že aj tam sa nejaký nespratník občas neobjavil, lenže toho hneď vykázala poriadková služba, čiže vyhadzovači, a bolo zase ako v raji.
Tanečný parket bol veľmi zaujímavo riešený, ale mal som doslova obavy, či to vydrží pod tanečníkmi. Celá podlaha bola totiž vyvýšená a obložená sklom. V samotnom stupienku boli namontované svetielka rôznej farby a tie podľa sily zvuku aj reagovali. Skrátka sa stále menili a človek bol osvetlený, čo sa mi najviac páčilo na tých našich spoločníčkach, ktoré zrazu akosi opekneli. Počas tancov, hlavne pomalých, sa chichúňali a stále niečo hovorili, ale my sme nemali ani šajnu, čo si to tie naše holubičky hrkútali. Ale držali sme krok a zdržiavali sa komentárov. Bodaj by sme aj nie, keď mne bolo tak nádherne a kolegovi môjmu určite tiež.
Ten prvý tanec netrval až tak dlho, pretože sme skončili asi po piatich minútach, ale takých krásnych, až sa nám z toho nášho ohúrenia zdalo, že trvali večnosť. Odviedli si nás k stolu, kde sedeli aj so svojimi priateľkami. Na naše prekvapenie, tie už tam nesedeli, ale neďaleko pri inom stole, lenže teraz už aj so spoločníkmi, ktorým sa starostlivo venovali. Mali dobrý vkus, pretože boli krajšie ako tie naše. Lenže to nevadilo, pretože počas večera sme si naše partnerky vymenili a každý mal tú, čo tak chcel a začali sme sa cítiť ešte lepšie. Aj dámy zistili, že nie sme asi takí najhorší, a tak sa začali uvoľňovať, ale hlavne boli kľudnejšie a zhovievavejšie k nám.
Večer pokračoval v tom peknom rúchu tajomnom a ja som po chvíľke zistil, že si upíjam z jej plného pohárika s červeným vínom. Začalo sa mi zdať všetko krajšie a nevadilo mi to vôbec. Nechcel som, aby to skoro skončilo a nechal som sa unášať v tejto nádhernej atmosfére.
Ani som si neuvedomil a jej sladké pery skončili na mojich a nechceli sa nejako oddeliť. Pocítil som zase niečo, čo som ešte prednedávnom zažíval...
Nad ránom sme sa lúčili a taxíkom sme sa konečne dostali do nášho hotela. V mysli na mňa stále doliehali silné zážitky z nezabudnuteľného večera, ktorý som strávil v nádhernom prostredí a už som sa tešil na ďalšie stretnutie, ktoré sme mali na večer dohodnuté.
Dlho som nezaspával, lebo som ju stále mal vo svojom náručí a ona o tom nemala ani tušenie ako mi bolo príjemne, lebo som si to všetko iba predstavoval. Ale zdalo sa mi to veľmi skutočné. Na tvári som stále cítil vôňu jej parfumu a vlasy mi blokovali jej nádhernú tvár, ktorá sa mi akosi vyhýbala. Nemohol som jej už nazrieť do jej tajomných očí, ktoré sa občas zaleskli vo svetle reflektorov nad tanečným parketom. Jej oči mali všetky farby, ako dúha po daždi. Boli nádherné a žiarivé a jemne sa usmievali, tak akosi trošku aj zvodne a lákavo. Skrátka som sa do nich celý zamiloval. V očiach má človek všetko napísané, a tak si ich vždy všímam v prvom rade a aj v nich veľa prečítam. Do pekných očí sa dokážem pozerať do totálneho vysilenia, ktoré len tak ľahko nenastáva, pretože je to veľmi príjemná aktivita, asi pre každého človeka, ktorý si niekoho obľúbi a má ho skutočne rád.
Deň sme začínali neskoršie, keď sa už aj slnko predralo cez plot mrakodrapov a nazrelo nám až priamo do izbietky. Mali sme pred sebou rušný deň, pretože poobede sme mali ísť na pohovor do sklárne, ktorá bola v štáte New Jersey, čo až tak ďaleko nebolo. Pohovor bol naplánovaný až na 16 hodinu. Vystrojili sme sa, ja do obleku s kravatou ako sa patrí. Vilko v džínsach a tričku. Obed sme ešte nemali na mysli, preto sme si odskočili do našej reštaurácie v prízemí len na tradičnú bielu kávu s palacinkami, čím sme hlad nejako zahnali a boli sme pripravení na náročný pohovor v sprievode nášho pána z organizácie, ktorý nám bol zároveň hlavným tlmočníkom. Išli sme tam metrom a bol to celkom pekný výlet. Na miesto pohovoru sme dorazili asi po hodinke. Počkali sme si ešte nejaký ten čas v čakárni, pretože sme tam prišli o trošku skôr, ako sme plánovali. Presne o 16 hodine si ma zavolal pracovník firmy a po asi 15 minútovom pohovore celkom šikovne urobil rozhodnutie. Pozval si nás teraz oboch, aby nám oznámil svoje rozhodnutie. Vilka hneď prijali, nakoľko mal banícku minulosť, takže nemali obavy, že by prácu nezvládal. Ja som na celej čiare pohorel, pretože som mal ten môj oblek na sebe, nechápajúc, že toto je robota a nie práca v kancelárii. Môj plánovaný dojem som si práve tým naštrbil. Zároveň mi aj oznámil, že po fyzickej stránke nevyzerám na tom dosť dobre. Keby som to bol vtedy chcel, tak si košeľu aj vyzlečiem, ale mi to nestálo za také primitívne rozhodnutie. Mal som pocit, že so mnou jednal ako s otrokom, lebo nemôže vidieť moje svaly. Ostuda, ale človek s tým nič nenarobil, lebo on sa tak už rozhodol a nemienil to meniť. Sklamal ma aj náš prekladateľ a pracovník organizácie, ktorý sa tomu len bezmocne prizeral a ani raz nezasiahol. Nechal ma doslovne sa utopiť na šírom mori, bez loďky a pádla... Vilko sa veľmi chlapsky zachoval a oznámil, že keď mňa neberú, ani on nechce u nich pracovať. Stratili sme čas, ktorý bol strávený zbytočne.
Okolo 18 hodiny sme sa vybrali do našej jedálne Hoffbrau. Myslím, že som si dal práve ten viedenský rezeň, zemiakové pyré a uhorkový šalát v sladkokyslom náleve s rozvoniavajúcim cesnakom a s čiernym korením, ktoré si plávalo na hladine.
Dobre sme sa najedli a bol čas ísť sa pozrieť do baru, do ktorého sme sa teraz už vedeli dostať aj metrom a autobusom. Prišli sme o niečo skôr aj sem, takže sme sa išli ešte trochu nadýchať čerstvého vzduchu, predtým než zalezieme do krtkovej domácnosti nášho baru. Asi sme si to ani neuvedomili, že už je čas ísť sa pozrieť, či sú tam. Pri otvorení dvier do baru sme stáli ako obarení, pretože tie naše dievčence tam už boli a akosi netrpezlivo na nás čakali. Službukonajúca poriadková služba nás bez poplatku vpustila dovnútra.
Zábava bola už v plnom prúde a vyhrávali všetky tie nádherné skladby. Najobľúbenejšia, a vtedy aj mne najbližšia, bola speváčka Donna Summer. Mala nádherný a zvodný hlas. Volali ju v bulvároch aj Hot Donna, horúca Donna - veľmi atraktívna v preklade. Bola aj veľmi pôvabná, takže nielen spevom, ale aj výzorom vzbudzovala v človeku väčšie vášne. A tie boli až príliš viditeľné, pretože aj naše krásky boli mimoriadne dobre naladené, a tak sa začal ďalší nekonečný večer, končiaci až ráno. V ten večer som už ani džús nepil, ale len to vínko červené a nemal som žiadne zábrany. V hlave som mal už aj všelijaké iné myšlienky a nemohol som sa dočkať, kým sa to neuskutoční. Skrátka nádherný celý večer...
Po príjemnom večeri sme sa rozišli, ale znovu sme si naplánovali ďalšie stretnutie. Keď sme konečne dorazili do nášho hotela, dlho sme ešte nezaspávali a nahlas uvažovali o tých našich krásaviciach, ktoré budeme znovu tento istý večer vidieť...
(POKRAČOVANIE)
Ján Slovinec
stredoškolský učiteľ, teraz už na invalidnom dôchodku, žijúci v USA vyše 30 rokov

































Študoval na gymnáziu v Brezne, divadelnú vedu a estetiku na Univerzite Komenského v Bratislave, divadelnú réžiu na VŠMU a na moskovskom divadelnom učilišti. Potom bol krátko rozhlasovým hlásateľom. Vlastnou réžiou začínal v divadle vo Zvolene a v Nitre a hosťoval vo všetkých mimobratislavských súboroch. V roku 1966 nastúpil ako režisér do Československej televízie v Bratislave do hlavnej redakcie literárno-dramatického vysielania, kde sa venoval najmä príprave mnohých adaptácií slovenských, ale aj svetových autorov. Patril k tvorcom slávnych a divácky obľúbených „bratislavských pondelkov“. V r. 1998 – 2003 bol vedúci katedry réžie Fakulty dramatických umení Akadémie umení v Banskej Bystrici. Bol členom Federálnej rady pre rozhlasové a federálne vysielanie a členom Rady STV (1992 – 1993). V roku 2006 dostal prémiu Literárneho fondu za celoživotné dielo v oblasti televíznej tvorby. -MM-
Študoval na viedenskej akadémii, špecializoval sa na romanticky poňaté krajinárstvo. V roku 1843 sa usadil v Sibini, kde pôsobil ako učiteľ kreslenia na ev. gymnáziu. Tu si otvoril fotografický ateliér s partnerom Karolom Kollerom a venovali sa najmä etnografickej fotografii. Z jeho práce zostalo približne 200 fotografií, ktoré boli očíslované a majú vysvetlivky v nemčine a rumunčine. Na všetkých je možné vidieť krásu ľudového kroja, ale aj niektoré aspekty tradičného transylvánskeho spoločenského života. Ako vášnivý cestovateľ namaľoval sériu krajiniek Karpát, v rokoch 1840 – 1842 počas jeho ciest navštívil horný Gemer, pobýval v Muráni a vytvoril tu dokumentárne a výtvarne pozoruhodné diela – Železné hámre na Muráni, Zrúcaniny hradu Muráň, veduta Revúcej s okolím, Silická jaskyňa a i. -MM-
Základné vzdelanie, i hudobné, získal v Ratkovej. Pokračoval na Učiteľskom ústave v Banskej Štiavnici, ako učiteľ začínal v Budinej, kde bol aj primášom vo vtedajšej miestnej ľudovej hudbe, neskôr učil v baníckom učilišti v Sirku, v Ratkovskom Bystrom, Ratkovej, v roku 1961 sa usadil s rodinou v Revúcej. Toto putovanie bolo vždy spojené s muzikou a zbieraním ľudových piesní. V roku 1973 bol jedným zo zakladateľov FS Lykovec v Revúcej. Vypomáhal FS Vlachovčan z Vlachova a spolupracoval aj s ľudovou hudbou FS Vepor z Klenovca a FS Kokavan z Kokavy nad Rimavicou. V októbri 1985 stál pri zrode FS Sinec v Hnúšti. Jeho hudobný odkaz zaznamenáva nahrávka hudby a piesní pod názvom Koj v tom Sirku bubnovali. Bol aj výrobcom ľudových hudobných nástrojov – píšťaliek, fujár, ale aj cimbalov. V roku 1998 mu bolo in memoriam udelené najvyššie vyznamenanie mesta Revúca – Zlatý Quirin. K jeho nedožitým 80. narodeninám sa v marci 2008 v Hnúšti, Revúcej a v Klenovci konal na jeho počesť významný slávnostný program pod názvom Život ako pieseň. -MM-
Študoval na gymnáziu v Rimavskej Sobote a na Čs. štátnej pedagogickej akadémii v Bratislave. V rokoch 1933 – 1943 pôsobil ako učiteľ v Tisovci a v Hnúšti, bol pracovník Matice slovenskej, spoluzakladateľ Osvetového ústredia v Bratislave, kde bol vedúcim prednáškového oddelenia a vydával Osvetový zborník. Bol zakladateľom a prvým vedúcim Katedry knihovedy a vedeckých informácií FF UK v Bratislave (1960 – 1981) a prodekanom FF UK pre štúdium popri zamestnaní. Venoval sa dejinám knihovníctva, osvety a vzdelávania dospelých. Z tejto oblasti vydal niekoľko monografií, čo úspešne zavŕšil spoluúčasťou na tvorbe encyklopedických diel Encyklopédia Slovenska (1977 – 1982), Pedagogická encyklopédia Slovenska (1985). Bol aktívny ako divadelný ochotník, režisér, prednášateľ, publicista a propagátor Gemera-Malohontu. Rekonštruoval knižné fondy poškodené vojnou. V Hnúšti je po ňom pomenovaná miestna knižnica. -MM-
Študoval na gymnáziách v Spišskej Novej Vsi a Rožňave, teológiu na evanjelickej teologickej akadémii v Prešove a na viedenskej univerzite. Pôsobil ako farár v Pribyline a v Pešti, kde kráčal v šľapajach svojho predchodcu Jána Kollára, na sklonku života sa stal biskupom banského dištriktu. Pričinil sa o oživenie Slovenského spolku v Budapešti, spoluzakladal časopis Dunaj (1874). Bol dlhoročným členom Zpěvníkovej základiny, obstarával nové vydania a viedol korektúry náboženských kníh a spisov a prispieval do novín a časopisov. Písal poéziu, prózu, humoresky, venoval sa aj dramatike, literárnej kritike i publicistike, v ktorej dominovala národná problematika s národno-výchovným poslaním. Široký výber zo svojej poézie a prózy vydal v troch zväzkoch pod názvom Nevädze. V Ratkovej má v areáli ev. kostola pomník s pamätnou tabuľou. -MM-
Po absolvovaní lýcea v Levoči učil v Revúckej Lehote, v Potoku, Ozdíne, v Turom Poli. Súkromne vyštudoval teológiu a ako kňaz pôsobil v Hornom Tisovníku. Ako skladateľ sa orientoval na hymnické zbory a klavírne kompozície. Zhudobnil asi 600 duchovných piesní a zostavil z nich zbierku. Venoval sa aj publicistickej činnosti a teórii hudby. Napísal knihu Náuka súhlasu, ako praktický návod k poznaniu harmónie v hudbe, ktorá bola prvým slovenským pokusom o učebnicu harmónie s terminológiou v slovenčine. Prispieval do rôznych časopisov, v ktorých komentoval súčasné hudobné udalosti, zaoberal sa otázkami národnej hudby, školstva, sociálneho postavenia učiteľov. Bol recenzentom hudobnín a hudobných udalostí. -MM-
Po absolvovaní Lekárskej fakulty UK v Bratislave pôsobil v nemocnici v Banskej Bystrici, neskôr v Ústave experimentálnej onkológie Slovenskej akadémie vied, kde bol v rokoch 1983 –1991 jeho riaditeľom. Od začiatku svojej vedeckej činnosti sa venoval experimentálnej a klinickej onkológiii a epidemiológii zhubných nádorov. Výsledky svojho výskumu v oblasti získanej rezistencie nádorov voči cytostatikám aplikoval v klinickej praxi, poznatky publikoval v domácich i zahraničných vedeckých časopisoch. Významná bola aj jeho medzinárodná spolupráca pri výskume rakoviny, absolvoval študijné pobyty v USA a v Anglicku. Od roku 1984 bol hlavným redaktorom medzinárodného časopisu o nádoroch Neoplasma. Bol členom viacerých vedeckých organizácií. Publikoval aj populárno-náučné články o rakovine a spolu s Jánom Siráckym napísal knihu O rakovine stručne, užitočne a pravdivo (1996). -MM-
Školské štúdiá absolvoval v Gemeri, Bratislave a v Kežmarku. Vyštudoval právo a v roku 1841 zložil advokátsku skúšku v Pešti. V rokoch 1842 – 1844 bol zástupcom prokurátora a tabulárnym sudcom Gemerskej župy. Od roku 1843 bol vedúcim medeného hámra a pražiarne v Štítniku. Podieľal sa aj na riadení papierenskej spoločnosti v Slavošovciach. Počas revolúcie 1848 – 1849 bol členom hornouhorského mimoriadneho súdu a neskôr kapitánom honvédov. Bol poslanec uhorského snemu vo volebnom okrsku Rožňava. Venoval sa podnikateľskej činnosti, bol podpredsedom Priemyselného spolku v Budapešti. Pracoval v administrácii luteránskeho cirkevného dištriktu Tisa, bol dozorcom štítnickej cirkvi, inšpektorom gemerského dekanátu a dozorcom luteránskej diakonie v Gemeri. Podieľal sa na novelizáciách vodného a banského zákona. -MM-
Do školy chodil v Ožďanoch, od 1843 na ev. lýceum v Levoči, kde bol aktívnym členom Jednoty mládeže slovenskej, zememeračské inžinierstvo študoval v Pešti. Počas štúdií praxoval u krajinského zememerača v katastri Oždian a Husinej. V r. 1856 – 1858 pracoval v Tisovci. Zapájal sa do národno-kultúrnych podujatí, bol zakladajúcim členom Matice slovenskej, členom jej literárneho odboru, patrónom slovenského gymnázia v Revúcej. Bol najvýraznejší predstaviteľ slovenského literárneho romantizmu, oživovateľ ľudových tradícií ako zdroja básnickej tvorby. V svojej básnickej tvorbe čerpal z ľudovej poézie, jej námetov, obraznosti a symboliky. Prekladal zo slovanskej poézie. Najväčší úspech dosiahol básňou Smrť Jánošikova. O ňom vyšli publikácie: Július Bolfík: Ján Botto. Život a dielo (1983), Pavol Vongrej: Ján Botto (1989) a i. -MM-