XIX. časť - New York City - (3)
Vilko dorazil hromžiac na celý svet a nedokázal sa ani utíšiť, i keď ľudia z vedľajších izieb ukazovali prstom na pery: "Pssst!!!". Nedokázal sa utíšiť a pokračoval na izbe v licitáciách o svojom sklamaní. Trvalo mi to chvíľku, kým som ho konečne dokázal ukľudniť a on mi to všetko "vysypal" ako drobné na stôl z jeho plných vrecák: Bol už aj čas popozerať sa dookola a začať niečo podnikať, aby sme sa s Vilkom mohli zapojiť do normálneho života, ale hlavne, aby sme si dokázali na seba aj zarobiť. Angličtinu sme neovládali, a tak o to viac sme boli limitovaní, ale muselo sa na to zabudnúť, pretože niečo robiť sme naozaj len museli. Samozrejme, že sme sa nevedeli ani rozhodnúť, ktorým smerom máme urobiť prvý krok.
Ešte šťastie, že sme mali sponzora v našej organizácii, ktorá nám pomáhala od začiatku, ešte v Rakúsku, a tak sa nám o to lepšie dýchalo. Na druhý deň prišiel náš pán, ktorý nám dohodol stretnutie s možným novým zamestnávateľom, ktorý bol pôvodom Slovák z Košíc, ale odišiel odtiaľ ešte počas najťažších čias, keď Hitler rozťahoval svoje krídla po celej Európe a naša krajina bola v tom celkom nevinne namočená. Bol židovskeho pôvodu a Amerika bola vtedy jediná jeho spása. Lámanou slovenčinou sa nám vyspovedal zo spomienok na tie časy, o ktorých sme naozaj len z rozprávaní počuli. Bolo to veľmi zaujímavé počúvať, pretože bol veľmi dobrý rozprávač s pútavým spôsobom reči. Jeho osud bol dosť krutý a skoro skončil s celou rodinou v koncentračnom tábore, ale iba veľkým šťastím sa tomu vyhol. Musel utekať ako sa len dalo, cez Maďarsko, nakoľko vtedy v Rakúsku tiež už zúrila protižidovská nenávisť.
Pomaly sa usadil v Amerike, v tejto známej štvrti Brooklyn, kde už teraz mal celkom dobrú živnosť. Vyrábal plastové obaly pre firmy, ktoré ich potom používali na balenie zeleniny a ovocia, niektoré aj na mrazené potraviny. Prevažne to bola výroba plastových sáčkov, ktoré mali naozaj veľký odbyt a mal sa čo oháňať. Poukazoval nám celú prevádzku, a tak sme sa, vtedy ešte ako čestná návšteva, mohli prejsť v jeho sprievode všade dookola. Mal tam tuším asi dvoch alebo troch Čechoslovákov, ktorí u neho robili už zopár rôčkov. Smola bola v tom, že momentálne mal iba jedno miesto, tak sme sa museli medzi sebou dohodnúť, ktorý z nás to bude. Samozrejme, že sme s Vilkom chceli začínať spoločne, preto sme sa ani rozhodnúť nemohli. Nejakú veľkú nádej do budúcnosti nám nedával, pretože zamestnancov tam veľa nepotreboval, asi niečo okolo 20 až 30. Práca si vyžadovala poväčšine obsluhovať samotné mašiny s cievkami a každý jeden zo zamestnancov stíhal tri až štyri. Pracovná doba bola 24-hodinová, nakoľko niektoré obchody s potravinami bývali otvorené nepretržite, čiže celý deň a noc. Plastové sáčky boli iba halierovou záležitosťou, preto sa svoj personál snažil rozširovať čo najmenej.
Pomaly sme sa už museli lúčiť s týmto veľmi sympatickým pánom s čiernou Yamakou na hlave a v klasickom čiernom odeve, hoci vonku bolo vyše štyridsať stupňov a k tomu ešte veľká vlhkosť, ktorou je New York a celé východné pobrežie až dole na Floridu známe.
Podali sme si ruky a už nás čakal taxík, ktorý nás potom viezol priamo do hotela Latham, kde sme ešte stále od nášho príchodu bývali. S taxikárom sa potom dohodol kde nás má zaviezť a zaplatil mu.
Taxikár bol postarší pán, asi už aj v dôchodkovom veku. Bola s ním aj zábava, lebo sa snažil s nami komunikovať, ale my sme len ako tie dva pecne chleba sedeli na zadných sedadlách. Bolo nám to obom veľmi trápne, lebo sa veľmi snažil, ale márne. Nemohli sme mu pomôcť a radšej sme ani v našom jazyku nič medzi sebou neprehodili, aby si nemyslel, že ho ohovárame, hoci by sme ho ani nemohli. Nebol dôvod, pretože bol veľmi milý a pozorný.
Konečne sme stáli pred naším hotelom. Po vystúpení sme sa s ním už aj lúčili, ale on len postával pri svojom taxíku a na niečo čakal. My sme nerozumeli na čo čaká, až nám to vysvetlil celkom po lopate, že mu máme dať tringelt - sprepitné. Samozrejme som mu na prstoch ukazoval, či to ma byť jeden alebo dva doláre. Jasne naznačil, že keď sme dvaja, tak vystrkoval dva prsty do vzduchu a my sme ho pochopili. Dal som mu dva doláre tak trošku šokovaný, ale som mu aj hneď odpustil, lebo som si uvedomil, že aj on musí z niečoho žiť a tringelt je jednou z tých možností. Veselo naskočil do taxíka a upaľoval Piatou Avenue, smerom k Empire State Building. V diaľke ako keby ešte stále mával, ale bola to určite už len fatamorgána z tých neuveriteľných horúčav, vyše štyridsaťstupňových.
Hneď sme s Vilkom naskočili do výťahu a vyviezli sa do našej izbičky. Po otvorení sme si všimli, že už máme aj nové posteľné prádlo a uteráky, šampón a mydlo v kúpeľni, ktorá bola už dosť opotrebovaná, ale prijateľná na prežitie. Vilko skočil prvý pod sprchu a ja som medzitým pozeral televíziu, aby som nejako zabil čas čakaním v horúcej miestnosti, pretože chladiaci systém v tomto hoteli nemali, aj preto bol taký lacný, ale dalo sa tam prežiť. Dokonca tam aj mnoho ľudí žilo ako v bytovke a nájomné im upravili podľa dohody. Dalo sa tam celkom slušne bývať. V prízemí bola aj menšia reštaurácia, ale nám tam to jedlo zatiaľ ešte nechutilo, akurát tak raňajky sme boli schopní skonzumovať.
Vilko konečne ukončil svoju studenú sprchu a nahodil sa do krátkych nohavíc. Rad bol teraz na mne, tak som nelenil a takmer vletel do sprchy a aspoň na chvíľku som bol v chladnom raji. Určite by som tam vydržal aj celý deň, lebo sa mi odtiaľ vôbec nechcelo vychádzať do tej sauny, čo ma čakala v izbe, ale bolo sa treba ísť aj najesť, lebo mi už cigáni v žalúdku vyhrávali. Konečne sme sa odtiaľ vypratali, ja v tých mojich dlhých modrých džínsach a Vilko v kraťasoch sme sa po meste pekne špacírovali. Bolo mi mimoriadne horúco, preto sme sa po ceste zastavili v obchodíku, ktorý vystavoval svoj tovar aj na chodníku, kde som si vybral krátke nohavice. Potom som ich zaplatil a hneď som si ich aj obliekol, aby som to nejako zvládol po celý deň a nebodaj sa aj neupiekol. Kúpil som si aj nové tričko, džínsy s košeľou som si strčil do igelitového sáčku, s ktorým som potom po celý deň všade chodil.
Výber reštaurácie cenovej skupiny, ktorá by nám vyhovovala, bol zo začiatku náročný, ale mali sme aj šťastie, pretože tam bolo dosť nemeckých reštaurácií, kde sa dalo celkom slušne najesť a nie za príliš nehorázne sumy. Volalo sa to Hoffbrau a tam sme potom odvtedy chodievali každý deň na obedy a večere, ako kedy, pretože sme sa na večer veľmi neprepchávali. Však ako by sa to aj dalo, veď bolo ako v saune, a tak sme na jedlo ani nemali veľkú chuť. O to viac sme pili tekutiny. Vilko si dal aj pivečko a bol dosť sklamaný, pretože darmo hľadal to naše dobré československé pivo, nebolo ho možné zohnať, hoci sme neskoršie zistili, že je tam miesto, kde sa predsa len to naše plzenské dá kúpiť.
Bola to taká jedáleň, kde si človek mohol vybrať z pár druhov jedál. Ja som si vybral grilované kurča a zemiakový šalát. Druhýkrát zase varené kapustné listy, zemiaky a dobrú nemeckú klobásku. Potom to bol zase aj viedenský rezeň, zemiaková kaša a uhorkový sladkokyslý šalát. Boli tam aj jedlá americkej kuchyne a všetko to bolo pre naše žalúdky prijateľné.
Celý deň sme chodili, ale nakoniec sme väčšinu času strávili v Centrálnom parku, keď sme sa snažili vyhýbať horúcim slnečným lúčom. Park sa stal naším obľúbeným miestom na dlhší čas, a tak sme tam trávili skoro každý deň…
Na večer sa trošku schladilo, tak bol čas na vyrazenie do nočného New Yorku, ktorý bol taký magický s osvetlenými ulicami od rôznych reklám a naviac tá atmosféra bola nevídaná. Človek sa cítil ako v rozprávkovom meste. Plno ľudí na uliciach, všade, kde sa len človek pozrel. Rôzne reči sa sa len tak prelínali, takže nebolo nezvyklé započuť aj ruštinu, nemčinu, maďarčinu, poľštinu, ale dosť aj bulharčinu, pretože medzi šoférmi taxíkov bolo aj veľa Bulharov. Jedného sme zažili aj my, tak sme sa snažili s ním komunikovať našou ruštinou. Celkom dobre nám to išlo. Vilkovi už omnoho horšie, ale to vôbec nevadilo, lebo ja ako hlavný tlmočník našej "veľkej" početnej skupiny - dvojice, ha-ha-ha!!!, som to akosi zvládal aj sám.
Mihajúce sa svetielka, ktoré som stačil sledovať pri takmer letiacom taxíku, sa mi jemne rozmazávali priamo pred očami. Bola to akási hra zraku a predstavivosti. Naviac, prižmúrením očí sa obrysy nekonečne rozťahovali do nádherných maliarskych výtvorov, a tak som sa s tým pohrával. Zavieral a otváral som oči a bolo to veľmi príjemné.
Konečne sme zastavili pred nočným klubom, ktorý nám sám taxikár poradil. Stáli sme pred budovou, hlavne na New York nie príliš vysokou, ktorá bola trošku mimo toho hlavného ťahu, tak tam bolo aj trošku tichšie a nezvyklo. Ten obrovský hluk sa zrazu vytratil a uši sa mi začali liečiť. To nádherné ticho malo veľmi blahodarné účinky a robilo mi to veľmi dobre. Bol som zrazu v akomsi vákuovom priestore, kde som prestal všetko vnímať. Ale len na okamih, pretože dvere podniku sa otvorili a nádherná muzika disco, rokov 70-tych, sa hlasne ozývala široko-ďaleko.
Pri vstupe sme zaplatili a pomaly sa cez zástupy zabávajúcich sa návštevníkov predrali k jednému osamotenému stolu, kde sme sa aj hneď usadili...
(POKRAČOVANIE) Text a foto: Ján Slovinec
stredoškolský učiteľ, teraz už na invalidnom dôchodku, žijúci v USA vyše 30 rokov

































Študoval na gymnáziu v Brezne, divadelnú vedu a estetiku na Univerzite Komenského v Bratislave, divadelnú réžiu na VŠMU a na moskovskom divadelnom učilišti. Potom bol krátko rozhlasovým hlásateľom. Vlastnou réžiou začínal v divadle vo Zvolene a v Nitre a hosťoval vo všetkých mimobratislavských súboroch. V roku 1966 nastúpil ako režisér do Československej televízie v Bratislave do hlavnej redakcie literárno-dramatického vysielania, kde sa venoval najmä príprave mnohých adaptácií slovenských, ale aj svetových autorov. Patril k tvorcom slávnych a divácky obľúbených „bratislavských pondelkov“. V r. 1998 – 2003 bol vedúci katedry réžie Fakulty dramatických umení Akadémie umení v Banskej Bystrici. Bol členom Federálnej rady pre rozhlasové a federálne vysielanie a členom Rady STV (1992 – 1993). V roku 2006 dostal prémiu Literárneho fondu za celoživotné dielo v oblasti televíznej tvorby. -MM-
Študoval na viedenskej akadémii, špecializoval sa na romanticky poňaté krajinárstvo. V roku 1843 sa usadil v Sibini, kde pôsobil ako učiteľ kreslenia na ev. gymnáziu. Tu si otvoril fotografický ateliér s partnerom Karolom Kollerom a venovali sa najmä etnografickej fotografii. Z jeho práce zostalo približne 200 fotografií, ktoré boli očíslované a majú vysvetlivky v nemčine a rumunčine. Na všetkých je možné vidieť krásu ľudového kroja, ale aj niektoré aspekty tradičného transylvánskeho spoločenského života. Ako vášnivý cestovateľ namaľoval sériu krajiniek Karpát, v rokoch 1840 – 1842 počas jeho ciest navštívil horný Gemer, pobýval v Muráni a vytvoril tu dokumentárne a výtvarne pozoruhodné diela – Železné hámre na Muráni, Zrúcaniny hradu Muráň, veduta Revúcej s okolím, Silická jaskyňa a i. -MM-
Základné vzdelanie, i hudobné, získal v Ratkovej. Pokračoval na Učiteľskom ústave v Banskej Štiavnici, ako učiteľ začínal v Budinej, kde bol aj primášom vo vtedajšej miestnej ľudovej hudbe, neskôr učil v baníckom učilišti v Sirku, v Ratkovskom Bystrom, Ratkovej, v roku 1961 sa usadil s rodinou v Revúcej. Toto putovanie bolo vždy spojené s muzikou a zbieraním ľudových piesní. V roku 1973 bol jedným zo zakladateľov FS Lykovec v Revúcej. Vypomáhal FS Vlachovčan z Vlachova a spolupracoval aj s ľudovou hudbou FS Vepor z Klenovca a FS Kokavan z Kokavy nad Rimavicou. V októbri 1985 stál pri zrode FS Sinec v Hnúšti. Jeho hudobný odkaz zaznamenáva nahrávka hudby a piesní pod názvom Koj v tom Sirku bubnovali. Bol aj výrobcom ľudových hudobných nástrojov – píšťaliek, fujár, ale aj cimbalov. V roku 1998 mu bolo in memoriam udelené najvyššie vyznamenanie mesta Revúca – Zlatý Quirin. K jeho nedožitým 80. narodeninám sa v marci 2008 v Hnúšti, Revúcej a v Klenovci konal na jeho počesť významný slávnostný program pod názvom Život ako pieseň. -MM-
Študoval na gymnáziu v Rimavskej Sobote a na Čs. štátnej pedagogickej akadémii v Bratislave. V rokoch 1933 – 1943 pôsobil ako učiteľ v Tisovci a v Hnúšti, bol pracovník Matice slovenskej, spoluzakladateľ Osvetového ústredia v Bratislave, kde bol vedúcim prednáškového oddelenia a vydával Osvetový zborník. Bol zakladateľom a prvým vedúcim Katedry knihovedy a vedeckých informácií FF UK v Bratislave (1960 – 1981) a prodekanom FF UK pre štúdium popri zamestnaní. Venoval sa dejinám knihovníctva, osvety a vzdelávania dospelých. Z tejto oblasti vydal niekoľko monografií, čo úspešne zavŕšil spoluúčasťou na tvorbe encyklopedických diel Encyklopédia Slovenska (1977 – 1982), Pedagogická encyklopédia Slovenska (1985). Bol aktívny ako divadelný ochotník, režisér, prednášateľ, publicista a propagátor Gemera-Malohontu. Rekonštruoval knižné fondy poškodené vojnou. V Hnúšti je po ňom pomenovaná miestna knižnica. -MM-
Študoval na gymnáziách v Spišskej Novej Vsi a Rožňave, teológiu na evanjelickej teologickej akadémii v Prešove a na viedenskej univerzite. Pôsobil ako farár v Pribyline a v Pešti, kde kráčal v šľapajach svojho predchodcu Jána Kollára, na sklonku života sa stal biskupom banského dištriktu. Pričinil sa o oživenie Slovenského spolku v Budapešti, spoluzakladal časopis Dunaj (1874). Bol dlhoročným členom Zpěvníkovej základiny, obstarával nové vydania a viedol korektúry náboženských kníh a spisov a prispieval do novín a časopisov. Písal poéziu, prózu, humoresky, venoval sa aj dramatike, literárnej kritike i publicistike, v ktorej dominovala národná problematika s národno-výchovným poslaním. Široký výber zo svojej poézie a prózy vydal v troch zväzkoch pod názvom Nevädze. V Ratkovej má v areáli ev. kostola pomník s pamätnou tabuľou. -MM-
Po absolvovaní lýcea v Levoči učil v Revúckej Lehote, v Potoku, Ozdíne, v Turom Poli. Súkromne vyštudoval teológiu a ako kňaz pôsobil v Hornom Tisovníku. Ako skladateľ sa orientoval na hymnické zbory a klavírne kompozície. Zhudobnil asi 600 duchovných piesní a zostavil z nich zbierku. Venoval sa aj publicistickej činnosti a teórii hudby. Napísal knihu Náuka súhlasu, ako praktický návod k poznaniu harmónie v hudbe, ktorá bola prvým slovenským pokusom o učebnicu harmónie s terminológiou v slovenčine. Prispieval do rôznych časopisov, v ktorých komentoval súčasné hudobné udalosti, zaoberal sa otázkami národnej hudby, školstva, sociálneho postavenia učiteľov. Bol recenzentom hudobnín a hudobných udalostí. -MM-
Po absolvovaní Lekárskej fakulty UK v Bratislave pôsobil v nemocnici v Banskej Bystrici, neskôr v Ústave experimentálnej onkológie Slovenskej akadémie vied, kde bol v rokoch 1983 –1991 jeho riaditeľom. Od začiatku svojej vedeckej činnosti sa venoval experimentálnej a klinickej onkológiii a epidemiológii zhubných nádorov. Výsledky svojho výskumu v oblasti získanej rezistencie nádorov voči cytostatikám aplikoval v klinickej praxi, poznatky publikoval v domácich i zahraničných vedeckých časopisoch. Významná bola aj jeho medzinárodná spolupráca pri výskume rakoviny, absolvoval študijné pobyty v USA a v Anglicku. Od roku 1984 bol hlavným redaktorom medzinárodného časopisu o nádoroch Neoplasma. Bol členom viacerých vedeckých organizácií. Publikoval aj populárno-náučné články o rakovine a spolu s Jánom Siráckym napísal knihu O rakovine stručne, užitočne a pravdivo (1996). -MM-
Školské štúdiá absolvoval v Gemeri, Bratislave a v Kežmarku. Vyštudoval právo a v roku 1841 zložil advokátsku skúšku v Pešti. V rokoch 1842 – 1844 bol zástupcom prokurátora a tabulárnym sudcom Gemerskej župy. Od roku 1843 bol vedúcim medeného hámra a pražiarne v Štítniku. Podieľal sa aj na riadení papierenskej spoločnosti v Slavošovciach. Počas revolúcie 1848 – 1849 bol členom hornouhorského mimoriadneho súdu a neskôr kapitánom honvédov. Bol poslanec uhorského snemu vo volebnom okrsku Rožňava. Venoval sa podnikateľskej činnosti, bol podpredsedom Priemyselného spolku v Budapešti. Pracoval v administrácii luteránskeho cirkevného dištriktu Tisa, bol dozorcom štítnickej cirkvi, inšpektorom gemerského dekanátu a dozorcom luteránskej diakonie v Gemeri. Podieľal sa na novelizáciách vodného a banského zákona. -MM-
Do školy chodil v Ožďanoch, od 1843 na ev. lýceum v Levoči, kde bol aktívnym členom Jednoty mládeže slovenskej, zememeračské inžinierstvo študoval v Pešti. Počas štúdií praxoval u krajinského zememerača v katastri Oždian a Husinej. V r. 1856 – 1858 pracoval v Tisovci. Zapájal sa do národno-kultúrnych podujatí, bol zakladajúcim členom Matice slovenskej, členom jej literárneho odboru, patrónom slovenského gymnázia v Revúcej. Bol najvýraznejší predstaviteľ slovenského literárneho romantizmu, oživovateľ ľudových tradícií ako zdroja básnickej tvorby. V svojej básnickej tvorbe čerpal z ľudovej poézie, jej námetov, obraznosti a symboliky. Prekladal zo slovanskej poézie. Najväčší úspech dosiahol básňou Smrť Jánošikova. O ňom vyšli publikácie: Július Bolfík: Ján Botto. Život a dielo (1983), Pavol Vongrej: Ján Botto (1989) a i. -MM-