Stále mi vŕtalo v hlave, čo sa stane s Rudom, keďže bol stále v takom depresívnom stave. Pomaly sa začal normalizovať, keď tu zrazu z modrého neba blesk šľahol rovno k nám na ubytovňu. Celý natešený mi prišiel na izbu zvestovať tú najlepšiu správu, akú mi mohol v poslednej dobe vôbec povedať: "Johne", tak ma stále volával, ešte aj predtým, než som odišiel do zahraničia a bývali sme v Trnave, "mám konečne dobrú správu z ambasády, že mi v priebehu asi šiestich mesiacov pošlú víza k vstupu na územie Československa a budem sa môcť znovu vrátiť domov!" Bol som veľmi šťastný, lebo i mňa to trápilo, keď som ho denne vídaval v tej nepríčetnej nálade a s takým pohľadom, ako keby mi chcel oznámiť, že už nechce ani žiť, ak ho nepustia znovu domov, do jeho rodnej kolísky.
Otca mal už staršieho a doteraz mu aj ja ďakujem za to, že ma uistil, že sa mi vycestovanie do zahraničia podarí, lebo on sa tiež do toho zaangažoval. Nebolo mu tiež všetko jedno, keď o svojho syna prišiel a nebol si istý, či ho ešte niekedy uvidí. Nikto nemohol vedieť, či sa to niekomu vôbec podarí, ak sa raz rozhodne odísť dobrovoľne a z akejkoľvek príčiny. Po tomto rozhodnutí nikto nikoho nenaháňa, aby sa vracal domov. Nikto nikoho nesleduje, ako sme si to všetci mysleli, keď sme potom chodievali okolo Československej ambasády vo Viedni a obávali sa, aby nás niekto nezatkol a neodviedol do ich tajných miestností. Niečo podobné neexistuje a naviac nikto nemá záujem sa v takýchto veciach angažovať, jedine ak by to bol veľmi kľúčový človek, ktorý môže nejako ohroziť bezpečnosť krajiny. Nikdy sme sa nemuseli niečoho podobného obávať, hoci sme chodievali po špičkách, aby nás nikto nepočul. Lebo opatrnosť je vždy dobrá vec...
Ja som bol v najväčšom rozkvete a dával som sa konečne fyzicky už nejaký ten mesiac do poriadku, po ťažkom zápale pľúc, kombinovanom s oslabením srdcovej činnosti. Všetko nasvedčovalo, že som sa zo všetkého vystrábil a budem na tom už len lepšie.
Behával som denne, okrem nedele, kedy som si dával oddych a iba ľahké fartleky som robieval na uvoľnenie svalstva, pretože počas týždňa som sa veľmi nešetril. Denne som behával okolo 10 a viac kilometrov, maximálne tak 16. Ale i tak som sa držal tej osvedčenej desiatky, pretože tam som bol predsa len doma. Občas som to kombinoval iba 400-mi, podobným štýlom, ako to robieval náš slávny Emil Zátopek, po tom, čo som si prečítal knihu, ktorú napísali spoločne s manželkou, bývalou svetovovou oštepárkou Danou. Najzaujímavejšie je, že sa obaja narodili v ten istý deň, mesiac a ešte aj rok, čiže 19. septembra 1922... Kniha bola veľmi pútavo napísaná, najlepšie som si zapamätal Emilove zážitky a tréningové postupy, ako kedysi tvrdo pracoval, aby sa tak vypracoval, že sa mu podarilo to, čo sa doteraz nepodarilo nikomu - na jedných Olympijských hrách vyhrať beh na 5000 m, 10000 m a maratón, ako jemu v roku 1952 v Helsinkách. Je to výkon, ktorý sa asi len tak niekomu nepodarí a možno aj nikdy...
Behanie v bagančiach v hlbokom snehu ma tiež veľmi zaujalo, a tak som sa i ja snažil niečo podobné robiť, aspoň preto, aby to behanie nebolo príliš nudné. Je to pekná zaberačka, ktorá sa preniesla aj do mojich výkonov, i keď iba krátkodobých, lebo som ani vo sne netušil, čo ma ešte čaká, čo preruší moje plány a potom ma aj celkovo odstaví od behov...
Ešte doma som behával a zúčastnil som sa zopár cestných behov, hoci som bol len v začiatkoch, keď z vrhača sa stával bežec a keď som ešte ani netušil, že ma to tak uchváti. Športoval som vždy viac len rekreačne, aby som sa udržiaval v kondícii, ale hlavne aj kvôli tomu, aby sa moja váha stabilizovala. Samozrejme, že sa mi to aj podarilo, ale vždy niečo prerušilo tú dobrú náladu.
Jednu dobu som chodieval plávať na priehrady Slovenska a kde sa dalo, tam som si to vyskúšal. Najbližsie bola Bolerázska, čo som si spojil zároveň aj s pekným behom, ktorý som vždy skončil preplávaním priehrady tam a naspäť, potom asi 5 minútový oddych a poďho naspäť domov. Robieval som to každý druhý deň, aby som mal dostatočný oddych medzi týmito zaberákmi. Občas som si odskočil aj na Bukovú, ale tam som už jazdieval mojou starou Jawou 250. Bol to už starší motocykel asi 15 ročný, a tak sa mi aj dosť často kazil. Môj sused bol opravár, tak mi s ním vždy pomohol. Nebolo to až také komplikované, nakoľko to nebolo auto, ale iba jednoduchá motorka na jeden valec. Buková bola celkom pekná rekreačná oblasť na peknom vyvýšení za dedinou vľavo. Bolo tam skutočne nádherne v porovnaní s Bolerázom. Boleráz bola viacmenej ako keby len vodná nádrž, ale Buková, to bola paráda. Potom som tam začal jazdievať častejšie. Na druhej strane bola pekná chatová oblasť, kde som mal jedného známeho, ktorý nás nechal vždy prenocovať, najmä cez víkendy. Keď to nebolo možné, tak sme si odskočili na Škarbák, ako sa predtým volal vrch Jahodník. Bola to turistická oblasť kúsok od Smoleníc, aj so slávnou jaskyňou Driny, ktorej spoluobjaviteľom bol Štefan Banič, tiež vynálezca leteckého padáka, ktorý aj sám otestoval vo Washingtone v roku 1913, keď zoskočil zo 41 poschodovej budovy pred vojenskou patentovou radou. Na druhý rok, v roku 1914, dokonca vyskočil z letiaceho lietadla a za pár dolárov predal tento úspešný patent vojenskému oddeleniu USA...
Škarbák - to bolo aj naše miesto, kde sme pravidelne ako väčšia skupina motocyklistov jazdievali. Hlavným takým jazdcom bol slávny Veľký Jano, ktorý bol aj silákom a venoval sa silovému trojboju. Bol v tom celkom dobrý, napriek tomu, že sa tomu toľko nevenoval a jeho záujem bol niekde inde a toto bola len jeho akási ďaleká láska. Potom sme chodievali spolu na trojbojárske preteky po celom Slovensku a ja som bol taký akýsi ich fotografista a vždy som niečo zachytil. Dlho som to ale nerobil, lebo za krátky čas som odišiel...
V Mount Airy Lodge som mal výborné podmienky v prekrásnej prírode, či už letnej lebo zimnej. Všade dookola boli len stromy s hlbokými lesmi, v ktorých chodníčky boli nekonečné. Po spŕchnutí sa ten dobrý vzduch ešte znásobil a tak som hlbokými nádychmi vťahoval kyslík do mojich, ešte nie celkom doliečených pľúc, hoci odvtedy ubehol skoro rok.
Nielen behmi som sa vyžíval, ale i prírodným náradím, ktoré mi slúžilo na počiatočné kroky v kondičnom tréningu. Pracoval som na sebe dosť tvrdo, aby som sa dostal do čo najlepšej kondície, pretože aj to je jednou z podmienok, ako lepšie čeliť denno-denným stresom, ktorým sa človek v cudzej krajine nevyhne, keď neovláda jej jazyk a tak sa nemôže dobre dorozumieť. Najhoršie na tom je, že sa cíti veľmi dlho menejcenný, nech je akokoľvek vzdelaný, tento handicap človeka dosť ubíja...
Bol som tu už dlhšiu dobu a tak som sa aj lepšie cítil, hoci som nebol ešte schopný viesť nejakú kultivovanú konverzáciu. Bol som z toho taký trochu deprimovaný a vedel som, že je toho ešte veľmi veľa potrebného, aby som sa cítil lepšie. Nič iné mi neostávalo, len sa zaprieť a na sebe tvrdo pracovať. Neskoršie som zistil, že všetka tá moja drina a mnoho času odriekania, keď iní si možno užívali života, sa vyplatila.
Bol som presunutý na iné miesto a tak nálada ma začala akosi opúšťať, preto som začal vážne uvažovať o tom, že sa vyberiem za Mirom, ktorý mi stále odkazoval, aby som len prišiel, lebo prácu pre mňa má už zaistenú.
Bolo predvianočné obdobie a ja som sa pripravoval na to, ako ho prežijem. Ale ešte predtým ma zoznámili s pani majiteľkou, ktorá aj so svojím manželom ešte v roku 1938 začala v skromnej reštaurácii, ktorá sa potom rozrástla na toto veľkolepé rekreačné stredisko. Trošku vedela po česky, ale už jej to až tak nešlo. Jej synovec riadil celú operáciu a aj vďaka jemu som sa s ňou zoznámil. Zhodou okolností pochádzal z Trnavy.
Pani posielala rodine do Československa menšie vianočné poukážky a tak ma poprosila, aby som jej pomohol s prekladom a samozrejme aj s napísaním listov pre jej blízkych. Potom ma aj štedro odmenila. Bol to akýsi môj darček k Vianociam, ktoré i tak boli pre mňa dosť smutné. Tie najsmutnejšie, keď som musel byť sám a bez rodiny...

Text a foto: Ján Slovinec
stredoškolský učiteľ,
teraz už na invalidnom dôchodku, žijúci v USA vyše 30 rokov