XXVIII. časť - Mount Airy Lodge
Stále mi vŕtalo v hlave, čo sa stane s Rudom, keďže bol stále v takom depresívnom stave. Pomaly sa začal normalizovať, keď tu zrazu z modrého neba blesk šľahol rovno k nám na ubytovňu. Celý natešený mi prišiel na izbu zvestovať tú najlepšiu správu, akú mi mohol v poslednej dobe vôbec povedať: "Johne", tak ma stále volával, ešte aj predtým, než som odišiel do zahraničia a bývali sme v Trnave, "mám konečne dobrú správu z ambasády, že mi v priebehu asi šiestich mesiacov pošlú víza k vstupu na územie Československa a budem sa môcť znovu vrátiť domov!" Bol som veľmi šťastný, lebo i mňa to trápilo, keď som ho denne vídaval v tej nepríčetnej nálade a s takým pohľadom, ako keby mi chcel oznámiť, že už nechce ani žiť, ak ho nepustia znovu domov, do jeho rodnej kolísky.
Otca mal už staršieho a doteraz mu aj ja ďakujem za to, že ma uistil, že sa mi vycestovanie do zahraničia podarí, lebo on sa tiež do toho zaangažoval. Nebolo mu tiež všetko jedno, keď o svojho syna prišiel a nebol si istý, či ho ešte niekedy uvidí. Nikto nemohol vedieť, či sa to niekomu vôbec podarí, ak sa raz rozhodne odísť dobrovoľne a z akejkoľvek príčiny. Po tomto rozhodnutí nikto nikoho nenaháňa, aby sa vracal domov. Nikto nikoho nesleduje, ako sme si to všetci mysleli, keď sme potom chodievali okolo Československej ambasády vo Viedni a obávali sa, aby nás niekto nezatkol a neodviedol do ich tajných miestností. Niečo podobné neexistuje a naviac nikto nemá záujem sa v takýchto veciach angažovať, jedine ak by to bol veľmi kľúčový človek, ktorý môže nejako ohroziť bezpečnosť krajiny. Nikdy sme sa nemuseli niečoho podobného obávať, hoci sme chodievali po špičkách, aby nás nikto nepočul. Lebo opatrnosť je vždy dobrá vec...
Ja som bol v najväčšom rozkvete a dával som sa konečne fyzicky už nejaký ten mesiac do poriadku, po ťažkom zápale pľúc, kombinovanom s oslabením srdcovej činnosti. Všetko nasvedčovalo, že som sa zo všetkého vystrábil a budem na tom už len lepšie.
Behával som denne, okrem nedele, kedy som si dával oddych a iba ľahké fartleky som robieval na uvoľnenie svalstva, pretože počas týždňa som sa veľmi nešetril. Denne som behával okolo 10 a viac kilometrov, maximálne tak 16. Ale i tak som sa držal tej osvedčenej desiatky, pretože tam som bol predsa len doma. Občas som to kombinoval iba 400-mi, podobným štýlom, ako to robieval náš slávny Emil Zátopek, po tom, čo som si prečítal knihu, ktorú napísali spoločne s manželkou, bývalou svetovovou oštepárkou Danou. Najzaujímavejšie je, že sa obaja narodili v ten istý deň, mesiac a ešte aj rok, čiže 19. septembra 1922... Kniha bola veľmi pútavo napísaná, najlepšie som si zapamätal Emilove zážitky a tréningové postupy, ako kedysi tvrdo pracoval, aby sa tak vypracoval, že sa mu podarilo to, čo sa doteraz nepodarilo nikomu - na jedných Olympijských hrách vyhrať beh na 5000 m, 10000 m a maratón, ako jemu v roku 1952 v Helsinkách. Je to výkon, ktorý sa asi len tak niekomu nepodarí a možno aj nikdy...
Behanie v bagančiach v hlbokom snehu ma tiež veľmi zaujalo, a tak som sa i ja snažil niečo podobné robiť, aspoň preto, aby to behanie nebolo príliš nudné. Je to pekná zaberačka, ktorá sa preniesla aj do mojich výkonov, i keď iba krátkodobých, lebo som ani vo sne netušil, čo ma ešte čaká, čo preruší moje plány a potom ma aj celkovo odstaví od behov...
Ešte doma som behával a zúčastnil som sa zopár cestných behov, hoci som bol len v začiatkoch, keď z vrhača sa stával bežec a keď som ešte ani netušil, že ma to tak uchváti. Športoval som vždy viac len rekreačne, aby som sa udržiaval v kondícii, ale hlavne aj kvôli tomu, aby sa moja váha stabilizovala. Samozrejme, že sa mi to aj podarilo, ale vždy niečo prerušilo tú dobrú náladu.
Jednu dobu som chodieval plávať na priehrady Slovenska a kde sa dalo, tam som si to vyskúšal. Najbližsie bola Bolerázska, čo som si spojil zároveň aj s pekným behom, ktorý som vždy skončil preplávaním priehrady tam a naspäť, potom asi 5 minútový oddych a poďho naspäť domov. Robieval som to každý druhý deň, aby som mal dostatočný oddych medzi týmito zaberákmi. Občas som si odskočil aj na Bukovú, ale tam som už jazdieval mojou starou Jawou 250. Bol to už starší motocykel asi 15 ročný, a tak sa mi aj dosť často kazil. Môj sused bol opravár, tak mi s ním vždy pomohol. Nebolo to až také komplikované, nakoľko to nebolo auto, ale iba jednoduchá motorka na jeden valec. Buková bola celkom pekná rekreačná oblasť na peknom vyvýšení za dedinou vľavo. Bolo tam skutočne nádherne v porovnaní s Bolerázom. Boleráz bola viacmenej ako keby len vodná nádrž, ale Buková, to bola paráda. Potom som tam začal jazdievať častejšie. Na druhej strane bola pekná chatová oblasť, kde som mal jedného známeho, ktorý nás nechal vždy prenocovať, najmä cez víkendy. Keď to nebolo možné, tak sme si odskočili na Škarbák, ako sa predtým volal vrch Jahodník. Bola to turistická oblasť kúsok od Smoleníc, aj so slávnou jaskyňou Driny, ktorej spoluobjaviteľom bol Štefan Banič, tiež vynálezca leteckého padáka, ktorý aj sám otestoval vo Washingtone v roku 1913, keď zoskočil zo 41 poschodovej budovy pred vojenskou patentovou radou. Na druhý rok, v roku 1914, dokonca vyskočil z letiaceho lietadla a za pár dolárov predal tento úspešný patent vojenskému oddeleniu USA...
Škarbák - to bolo aj naše miesto, kde sme pravidelne ako väčšia skupina motocyklistov jazdievali. Hlavným takým jazdcom bol slávny Veľký Jano, ktorý bol aj silákom a venoval sa silovému trojboju. Bol v tom celkom dobrý, napriek tomu, že sa tomu toľko nevenoval a jeho záujem bol niekde inde a toto bola len jeho akási ďaleká láska. Potom sme chodievali spolu na trojbojárske preteky po celom Slovensku a ja som bol taký akýsi ich fotografista a vždy som niečo zachytil. Dlho som to ale nerobil, lebo za krátky čas som odišiel...
V Mount Airy Lodge som mal výborné podmienky v prekrásnej prírode, či už letnej lebo zimnej. Všade dookola boli len stromy s hlbokými lesmi, v ktorých chodníčky boli nekonečné. Po spŕchnutí sa ten dobrý vzduch ešte znásobil a tak som hlbokými nádychmi vťahoval kyslík do mojich, ešte nie celkom doliečených pľúc, hoci odvtedy ubehol skoro rok.
Nielen behmi som sa vyžíval, ale i prírodným náradím, ktoré mi slúžilo na počiatočné kroky v kondičnom tréningu. Pracoval som na sebe dosť tvrdo, aby som sa dostal do čo najlepšej kondície, pretože aj to je jednou z podmienok, ako lepšie čeliť denno-denným stresom, ktorým sa človek v cudzej krajine nevyhne, keď neovláda jej jazyk a tak sa nemôže dobre dorozumieť. Najhoršie na tom je, že sa cíti veľmi dlho menejcenný, nech je akokoľvek vzdelaný, tento handicap človeka dosť ubíja...
Bol som tu už dlhšiu dobu a tak som sa aj lepšie cítil, hoci som nebol ešte schopný viesť nejakú kultivovanú konverzáciu. Bol som z toho taký trochu deprimovaný a vedel som, že je toho ešte veľmi veľa potrebného, aby som sa cítil lepšie. Nič iné mi neostávalo, len sa zaprieť a na sebe tvrdo pracovať. Neskoršie som zistil, že všetka tá moja drina a mnoho času odriekania, keď iní si možno užívali života, sa vyplatila.
Bol som presunutý na iné miesto a tak nálada ma začala akosi opúšťať, preto som začal vážne uvažovať o tom, že sa vyberiem za Mirom, ktorý mi stále odkazoval, aby som len prišiel, lebo prácu pre mňa má už zaistenú.
Bolo predvianočné obdobie a ja som sa pripravoval na to, ako ho prežijem. Ale ešte predtým ma zoznámili s pani majiteľkou, ktorá aj so svojím manželom ešte v roku 1938 začala v skromnej reštaurácii, ktorá sa potom rozrástla na toto veľkolepé rekreačné stredisko. Trošku vedela po česky, ale už jej to až tak nešlo. Jej synovec riadil celú operáciu a aj vďaka jemu som sa s ňou zoznámil. Zhodou okolností pochádzal z Trnavy.
Pani posielala rodine do Československa menšie vianočné poukážky a tak ma poprosila, aby som jej pomohol s prekladom a samozrejme aj s napísaním listov pre jej blízkych. Potom ma aj štedro odmenila. Bol to akýsi môj darček k Vianociam, ktoré i tak boli pre mňa dosť smutné. Tie najsmutnejšie, keď som musel byť sám a bez rodiny...
Text a foto: Ján Slovinec
stredoškolský učiteľ,
teraz už na invalidnom dôchodku, žijúci v USA vyše 30 rokov






























Ľudovú školu vychodil v Tisovci, gymnázium v Revúcej. Právo študoval v Budapešti. Potom hospodáril na svojom majetku v Tisovci a vykonával tu advokátsku prax. Ako advokát obraňoval slovenských národovcov. V roku 1918 patril k signatárom martinskej Deklarácie slovenského národa. V rokoch 1919 – 1922 bol gemersko-malohontským županom, v rokoch 1922 – 1925 senátorom Národného zhromaždenia. V Tisovci založil hasičský spolok, slovenský spevokol, organizoval večierky, koncerty, divadelné predstavenia a opery, viedol čitateľský spolok, šachový klub. Bol režisérom a dramaturgom ochotníckeho divadla. Zbieral a harmonizoval slovenské ľudové piesne, prispieval svojimi článkami do rôznych periodík. V roku 1881 vydal prvý slovenský Hasičský cvičebník. Aktivity vyvíjal aj ako činovník evanjelickej cirkvi. - MM-
V rokoch 1863 – 1870 študoval na gymnáziu v Revúcej, kde sa zapájal do literárneho a národného života, tu začal aj svoju literárnu činnosť a bol prispievateľom do rukopisného časopisu Svit. V rokoch 1870 – 1874 študoval teológiu na univerzite vo Viedni, Erlangene a Lipsku. Pôsobil na rôznych miestach, bol evanjelickým kaplánom, učiteľom, vojenským kňazom, v r. 1890 sa usadil v Krakove. Publikoval básne v časopisoch, almanachoch a kalendároch, najsústavnejšie v Slovenských pohľadoch, neskôr v Dennici. V roku 1880 mu vyšla zbierka Piesne Ondreja Bellu, v r. 1923 v Martine zbierka Výber z básní. Opieral sa o rytmus, melódiu a výrazové bohatstvo ľudových piesní, o čom svedčia jeho ponášky, ľúbostné verše, popevky, dumy, krakovianky a básne s prírodnými a vlasteneckými motívmi. Prekladal literatúru z viacerých jazykov.. - MM-
Študoval na lesníckom učilišti, potom na polytechnike vo Viedni. Následne bol lesný taxátor na Ukrajine, správca lesného majetku Greinberg v Rakúsku. V rokoch 1828 – 1874 bol riaditeľ koburgovských lesných majetkov v Jelšave, spravoval 69 tisíc ha lesa. Zaoberal sa najmä hospodárskou úpravou lesov, zriadil viaceré lesné úrady, usmerňoval ťažobné postupy, zakladal lesné škôlky, zlepšil techniku ťažby a zvozu dreva a pod. V r. 1852 – 1857 podpredseda Uhorského lesníckeho spolku. Autor rastových (výnosových) tabuliek pre oblasť Karpát a tzv. Greinerovho výškomeru na meranie stromov. Odmeral výšky viacerých tatranských štítov a niektorých vrchov na Horehroní (v r. 1837 ako prvý označil Gerlachovský štít za najvyšší vrch Vysokých Tatier). Hlavné dielo: Príspevky k poznaniu a zlepšeniu lesníctva v Uhorsku a lesníctva vo všeobecnosti (1839). V budove Lesov OV SR OZ Revúca bola v r. 2006 otvorená Pamätná miestnosť Ľ. Greinera. - MM-
Po maturite na gymnáziu v Rožňave študoval matematiku a fyziku na univerzite v Kluži, na Karlovej univerzite v Prahe, zúčastnil sa mnohých zahraničných študijných pobytov. Má veľké zásluhy na rozvoji a vysokej úrovni matematiky u nás. Vedeckú činnosť zameral predovšetkým na diferenciálne rovnice. Má významnú zásluhu na vzniku a rozvoji technických a prírodovedných vysokých škôl na Slovensku. Je spolutvorcom slovenského matematického názvoslovia a autorom značného počtu vedeckých prác, publikácií a vysokoškolských učebníc. V r. 1962 mu bola udelená in memoriam zlatá medaila J. A. Komenského. V jeho rodnom dome sa nachádza pamätná izba a tabuľa s bustou od sochára J. Kostku (1971). V r. 1981 bola odhalená plaketa na budove Matematického pavilónu UK v Bratislave. Je po ňom pomenované gymnázium v Bratislave a Základná škola v Rožňave. - MM-
V rokoch 1835 – 1837 študoval na evanjelickom gymnáziu v Gemeri, potom na lýceách v Kežmarku, Levoči, Bratislave. V marci roku 1848 aktívne veršami i so zbraňou v ruke spolu s príbelským učiteľom Jánom Rotaridesom burcoval poddaný ľud do povstania proti feudálom a bol väznený v Šahách. Pracoval na rôznych miestach v štátnych službách, naposledy v Zlatých Moravciach ako prísediaci na súde. Patrí medzi najvýznamnejších básnikov slovenského romantizmu, je považovaný za najrevolučnejšieho básnika svojej generácie. Básne uverejňoval časopisecky vo viacerých časopisoch. Z jeho bohatej tvorby spomeňme Duma bratislavská, Zakliata panna vo Váhu a divný Janko, Jarná pieseň, K Slovenom, Tri vŕšky. Venoval sa aj prekladom poézie. - MM-
Rané roky života trávil v hájovniach v Stožkách na Muránskej planine, maturoval na gymnáziu v Brezne, študoval na Vysokej škole výtvarných umení v Bratislave. Od roku 1961 pracoval 10 rokov ako pedagóg na Katedre výtvarnej výchovy Pedagogickej fakulty v Banskej Bystrici, od roku 1971 ako slobodný umelec v Banskej Štiavnici, neskôr opäť pôsobil na Fakulte výtvarných umení Akadémie umení v Banskej Bystrici. Člen Umeleckej besedy slovenskej. Zameriaval sa na maliarsku, grafickú (drevorezy, lepty) a ilustrátorskú tvorbu, zúčastňoval sa výstav doma i v zahraničí. Za viac ako päťdesiat rokov maliarskej aktivity vytvoril úžasné množstvo diel. Okrem grafík a ilustrácií je to viac ako desaťtisíc malieb. Celú jeho tvorbu umelecká kritika vysoko hodnotí, najmä súbor malieb Šamanské piesne a tance, medzi najznámejšie jeho práce sa radí aj Škola bláznovstiev. Jeho obrazy sa nachádzajú na všetkých kontinentoch. - MM-
Študoval na obchodnej akadémii v Rožňave. Pôsobil ako učiteľ v Rožňave a ako riaditeľ školy v Bôrke. Skúmateľ Slovenského krasu, spoluobjaviteľ viacerých jaskýň a priepastí v Bôrčanskej, Silickej a Plešivskej planine. Systematická práca viedla 21.11.1951 k objavu Gombaseckej jaskyne, ktorej sa stal správcom. Bol zakladajúcim členom Rožňavskej skupiny jaskyniarov v roku 1948 (dnes Speleo Rožňava) a bol jej hybnou silou v prieskume, kde pracoval aj ako streľmajster. Má neobyčajnú zásluhu na objave Krásnohorskej jaskyne a do konca svojho života sa zúčastňovsl na prieskume vyvieračky Hučiaca v Kunovej Teplici. Autor odborných článkov v slovenskej tlači, najmä v časopise Krásy Slovenska. Brčková sieň v Gombaseckej jaskyni nesie jeho meno. V roku 1973 mu bolo in memoriam udelené najvyššie ocenenie speleologického kongresu 1973 za objav Gombaseckej jaskyne. - MM-
Študoval na VŠT v Bratislave. Do Tisovca prišiel v roku 1951, kde bol pedagógom a v r. 1954 – 1970 riaditeľom tamojšej hutníckej priemyslovky, potom pracoval v ZŤS v Tisovci. V r. 1951 bol zakladateľ Oblastnej jaskyniarskej skupiny č. 6 v Tisovci, ktorú viedol 41 rokov. Táto skupina objavila najväčšie jaskyne na Muránskej planine a v Tisovskom krase. Súbežne s prieskumom krasu a jaskýň prebiehala aj dokumentačná činnosť, pod jeho vedením sa vyhotovovali Katastre krasových javov, neskôr Identifikačné karty jaskýň, fotodokumentácia a mapová dokumentácia. V rámci propagácie a ochrany krasu uskutočňoval prednášky a exkurzie pre miestne školy, záujmové krúžky a verejnosť. Významná je tiež jeho publikačná činnosť v odborných časopisoch a periodikách, ako aj v iných médiách (rozhlas, televízia). Bol aj autorom kníh s tematikou ochrany prírody a jaskyniarstva – Rimavskou a Muránskou dolinou – Gemerské a Veporské rudohorie (1956) a Za svetlom karbidky (1969). - MM-
Venovala sa osvetovej práci, zdôrazňovala potrebu vzdelávania slovenských žien, propagovala slovenskú tlač a spisbu, bojovala proti alkoholizmu, podporovala slovenské vzdelávacie ústavy. Vydala sa za Tisovčana advokáta Juraja Daxnera (1811 – 1880), ktorý spravoval daxnerovský majetok v Tisovci a spoločne sa venovali hospodáreniu na rodinnom statku v Tisovci. Mali dvoch synov Samuela (1856), budúceho významného advokáta a politika, a Jána (1860). Patrónka gymnázia v Revúcej, poočas celých 12 rokov jeho existencie pravidelne z ich kúrie odchádzali vozy naplnené potravinami pre alumneum. V časopisoch Dennica, Slovenský domový kalendár, Slovenské listy, Obzor, Priateľ dietok publikovala mravoučné poviedky a osvetové články. Jej články, týkajúce sa vedenia domácnosti a chodu kuchyne pravidelne zaraďovala Terézia Vansová do Dennice. V literárnej tvorbe ju ovplyvnila najmä Božena Němcová, s ktorou udržiavala písomné i osobné styky. - MM-