XXIX. časť - Nové miesto
Nebolo to ani veľmi dlho po tom, čo som strávil moje najsmutnejšie Vianoce a bola tu ďalšia nepríjemnosť. Pani majiteľka náhle zomrela. Bol to pre mňa obrovský šok, pretože som vôbec netušil, že má tak blízko k posledným krokom tu na zemi. Stále som si ju predstavoval tak, ako som ju videl pred dvoma týždňami a aj ako sme sa pozdravili; a zrazu odišla bez rozlúčenia. Možno to jej posledné: "Želám Vám taktiež príjemný deň!" bola jej rozlúčka so mnou, lenže bez toho, aby si to ona sama vôbec uvedomila. Bola stále veľmi vitálna a tak rýchlo a neočakávane odišla? Stále mi to vŕtalo v hlave, ale musel som uznať, že mala dobre cez osemdesiat rokov, takže čas bol neúprosný a pánbožko si ju k sebe povolal...
Miro sa mi znovu ozval a pýtal sa kedy prídeme aj s Rudom, nakoľko má všetko pripravené, prácu a aj ubytovanie v spoločnom byte v mestečku Edison. Pomaly sme sa obaja začali chystať, ale ešte sme nejaký ten deň pracovali, aby sa doriešili finančné záležitosti s vyplatením všetkých peňazí, aby sme nemuseli znovu naháňať osobné oddelenie. Zotrvali sme ešte asi tri alebo štyri dni, keď sme boli nakoniec pripravení odísť a presunúť sa do nového miesta, kde budeme znovu začínať, veriac, že v lepšom. Moja angličtina bola už na solídnej úrovni a Rudo tiež niečo vedel povedať, takže neboli problémy konečne z hniezda vyletieť.
Vyrazili sme hneď po našom poslednom obede na starom mieste, pretože cesta k Mirovi mala trvať asi šesť hodín, takže sme to mali v pohode zvládnuť a prísť tam skôr, aby sme mali čas aj na obhliadnutie nového bydliska, kým sa Miro nevráti z poobedňajšej smeny niekedy tesne po polnoci. Všetko sme mali, presnú adresu aj telefón, takže sme nevideli problém v tom, ako sa tam dostaneme. Mira sme sa nepýtali na detaily, akurát nám povedal, kde máme z diaľnice vystúpiť a ešte nejaké informácie, ktoré som si ani ja, ani Rudo správne nezapamätali. A to bola veľká chyba, lebo sme cestovali takmer ako dobrodruhovia pri objavovaní Ďalekého Západu, hoci sme tento raz išli smerom na východ, z Pennsylvánie do štátu New Jersey. Konečne sme odbočili z diaľnice a dostali sme sa na hlavný ťah smerom do centra mesta. Ono tie centrá miest tu nie sú také ako u nás. Centrom mesta môže byť hocijaký väčší obchodný dom, kde je potom aj viac ľudí a tým sa vytvára akési centrum. Neskoršie sme sa naučili ako sa vlastne dá určiť centrum mesta i bez hľadania klasického námestia, ktoré je tak známe v európskych mestách. Motali sme sa nejakú dobu, pokiaľ sme niekoho našli, čo nás naviedol správnym smerom, pretože tu sa ľudia nestarajú ani o vedľajšiu ulicu. Nečítajú ich názvy, pretože oni sú v aute a do toho ich miesta sa dostanú aj poslepiačky s natiahnutými rukami vpred. Konečne sme už boli v tej správnej časti mesta, ktorá sa volala 14th Drive, čiže niečo ako 14. cesta, okruh. Teraz už len to číslo aby sme našli. Trvalo nám to chvíľočku, kým sme sa mohli zorientovať, ale nakoniec sme sa tam konečne dostali. Potom som zistil, že sme okolo toho miesta prešli aspoň päťkrát, ale sme si to vôbec neuvedomovali. Bolo už tesne po polnoci, a tak Miro by už mal každú chvíľku z práce doraziť. Keď trošku meškal, mysleli sme si, že sa po ceste zastavil niekde v obchode alebo aj na pive, ale za chvíľočku sa určite dostaví. Však už len asi za pár minút... Čas utekal a jeho nikde. Vtedy mobily ešte neexistovali, takže sme nemali žiadnu možnosť sa s ním skontaktovať.
Už sme aj niekde dovnútra chceli zaliezť a zohriať sa, lebo zima vonku len tak trešťala a naviac bolo už dobre po tretej hodine ráno. Sedeli sme na predných sedadlách a ja som vykuroval motorom, aby sme nepomrzli. Muselo byť dobrých mínus dvadsať stupňov Celzia a my sme to poriadne pociťovali. Nakoniec som však musel motor vypnúť, aby sme nerušili ľudí, bývajúcich v bytovke. Zabalili sme sa do tých našich diek a podriemkávali, trasúc sa ako malé šteniatka čivavy. Už sa aj rozvidnelo, ale Mira stále nikde nebolo. Začali sme mať aj všelijaké pocity, že čo sa mohlo stať, keď stále neprichádzal... Konečne okolo deviatej hodiny dorazil domov aj s nákupom. Keď nás zbadal, tak bol veľmi prekvapený, že sme už tu a hneď nás pozval do nášho nového bydliska. Premrznutí na kosť sme obaja vpálili dovnútra a chytro vbehli do kuchyne, aby sme si mohli dať horúci čaj. Rudo sa hneď aj na WC natlačil a ja potom za ním tiež. Dozvedeli sme sa, prečo Miro neprišiel skôr. Niekto nemohol prísť do práce kvôli chrípke, tak ho majster požiadal, aby ostal pracovať aj na nočnú smenu a on netušiac, že prídeme v noci, súhlasil. Dlho sme sa zahrievali, ale nejako to veľmi dobre nešlo. Obaja sme poriadne nachladli a ja som si uvedomil, že prešiel presne rok, čo som sa takto zle cítil... Lekár ma vyšetril a zistil, že mám zápal pľúc. Nasadil mi antibiotiká a dlhý odpočinok. Aká irónia, však sa mi to isté stalo aj presne pred rokom a tiež vo februári. Nemohol som ani hneď do práce nastúpiť, a tak som sa prvé štyri týždne liečil doma. Miro to všetko v práci zariadil a ja som sa mohol v kľude vykurírovať. I keď som nemal mesiac príjem, mal som ešte niečo našetrené, takže to nebol príliš veľký problém, dokonca aj keby som musel byť rok bez práce. Auto som mal vyplatené a taktiež poistku na celý rok. Rudo zatiaľ s Mirom chodievali jeho autom do práce, ktorá bola asi tridsať kilometrov od miesta nášho bydliska.
Konečne sa začala jar prebúdzať a ja s ňou. Všetko začalo pekne oživovať a aj prvé púčiky sa objavovali na stromoch. Dni boli nádherné, slnečné a tie chmúrne v dávnom zabudnutí. Bola to skutočne nádherná jar a ja som sa práve aj vďaka tomuto akosi rýchlejšie pozviechal a bol som pripravený začať pracovať. Nastal konečne čas nastúpiť do práce. Bola to už predtým spomínaná firma, ktorej majiteľom bol ten postarší pán, rodák z Košíc, čo vlastnil aj ďalšiu firmu v Brooklyne. Tu bol v čele jeho príbuzný, ktorý pochádzal z Čiech. Pekne sme sa zvítali, lebo Miro mu už o mne čo-to povedal, takže to boli viac-menej formality, ktoré i tak musel urobiť, aby to všetko bolo oficiálne.
Jeho meno som už zabudol, ale boli sme s ním zadobre, nakoľko sa s ním dalo celkom dobre vychádzať. Čo bolo potrebné, to som urobil, takže všetko to išlo pekne od začiatku tak, ako sme si obaja predstavovali. Po ukončení pohovoru som podpísal pracovnú zmluvu a bol som nadmieru spokojný s finančným odmeňovaním. Predtým to bolo iba 1.65 a teraz vyše dvakrát toľko, čiže 3.50 na hodinu. Naviac sme mali zaplatený polovičný príplatok za nadčasy a niečo naviac, keď sme robievali nočné. Teraz tu už bolo iba záverečné fotografovanie, aby som sa mohol stať oficiálnym zamestnancom tejto firmy. Usmievať som sa neusmieval, ale ani som sa nemračil. Na fotografii som taký niekde v strede, ani mastný, ani nemastný. Mal som šťastie a dostal som tu prvú zamestnaneckú vizitku, pretože dovtedy som nikde žiadnu nepotreboval.
Toto bola menšia fabrička, v ktorej boli hlavne väčšie skladovacie priestory o rozmeroch približne 40 x 80 metrov, čiže ako menšie futbalové ihrisko, ale je to už poriadne dávno, a tak si už všetky tie detaily presne nepamätám a ani ich nepopíšem, lebo by som už začal rozprávať z cesty ako starý deduško bezzubý, čo si už len niečo pohundruje a ani mu nie je popriadne rozumieť...
Text a foto: Ján Slovinec
stredoškolský učiteľ,
teraz už na invalidnom dôchodku, žijúci v USA vyše 30 rokov
































Do ľudovej školy chodil v rodisku, študoval na gymnáziu v Banskej Bystrici, Rimavskej Sobote a Tisovci, kde roku 1943 zmaturoval. Potom študoval na Evanjelickej bohosloveckej fakulte v Bratislave. Po skončení bol krátko kaplánom v Žiline, v Liptovskej Porúbke a Novom Meste nad Váhom a asistentom na Ev. bohosloveckej fakulte v Bratislave. Potom sa stal redaktorom vydavateľstva Slovenský spisovateľ, kde pracoval až do odchodu na dôchodok v roku 1985. V rokoch pôsobenia vo vydavateľstve Slovenský spisovateľ bol redaktorom viacerých edícií pôvodnej i preloženej poézie. Vydal 9 zbierok poézie, výbery z jeho básnickej tvorby vyšli v knihách Kroky (1961), Z lyriky (1975), Nálady (1979, 1983). Je tiež autorom knihy esejí Zábery (1980). Zostavil antológie a edície pôvodnej i prekladovej poézie. V roku 1995 vyrobila STV Bratislava dokumentárny film o ňom, pod názvom Milan Kraus.
Základné vzdelanie získal v Revúcej, študoval na Učiteľskej akadémii v Banskej Štiavnici, potom na Pedagogickej fakulte UK v Bratislave. Pôsobil v Revúčke, Kopráši, Muráni, neskôr v Revúcej. Ako učiteľ základnej školy v Revúcej sa podieľal na vzdelávaní a výchove niekoľkých generácií detí, ktoré viedol aj k poznávaniu i ochrane prírody. Dlhé roky bol členom i funkcionárom poľovníckych združení v rodnej obci. Literárne pretvoril zážitky z prírody a potom ich uverejňoval v časopise Poľovníctvo a rybárstvo, v časopise pre mládež Domino i v mestských novinách Revúcke listy. 8 zbierok poľovníckych príbehov, záznamy priateľských stretnutí poľovníkov, rozprávanie zážitkov a opis krás a bohatstva prírody v okolí Mokrej Lúky, Revúcej, Sirku, Muránskej doliny vyšlo knižne s ilustráciami Vincenta Blanára z Revúcej. Niektoré jeho knihy vyšli aj vo forme zvukových kníh v Slovenskej knižnici pre nevidiacich Mateja Hrebendu v Levoči.
V rokoch 1922 – 1927 študoval na gymnáziu v Rimavskej Sobote, maturoval na Učiteľskom ústave v Banskej Bystrici. V rokoch 1929 – 1944 pôsobil ako učiteľ v Hrušove, Ostranoch, Liptovskej Kokave, v Striežovciach. Bol jedným z hlavných organizátorov ilegálneho protifašistického hnutia a ozbrojeného boja na Gemeri. Počas SNP predseda OV KSS a RNV v Hnúšti, neskôr predstaviteľ povstaleckej SNR pri štábe 2. ukrajinského frontu v Rimavskej Sobote. Po oslobodení pracoval vo vysokých politických a štátnych funkciách v oblasti školstva a kultúry ako predseda KNV v Banskej Bystrici, neskôr 1958 – 1968 bol šéfredaktorom Pravdy. V rokoch 1968 – 1975 bol predsedom Slovenskej národnej rady. Bol nositeľ viacerých vyznamenaní a medailí.
V Jágri absolvoval štúdium filozofie a v Budapešti vyštudoval teológiu. Pôsobil v Sabinove, Prešove, potom na biskupskom úrade v Košiciach, v roku 1834 bol menovaný za kanonika – katedrálneho archidiakona košickej katedrály. Od roku 1850 biskup v Rožňave. Sústreďoval sa na úpravu cirkevných pomerov na biskupstve, utlmil aj maďarizačné snahy v rožňavskej diecéze, kde Slováci v cirkevnej hierarchii zaujímali rovnocenné postavenie. Mecén cirkevného školstva, rožňavské gymnázium rozšíril na 8-triedne, vybudoval ústav pre výchovu dievčat, podporoval chudobných študentov, založil nadáciu na zaistenie platov učiteľov, pracoval na založení nemocnice. Dal obnoviť a pretvoriť interiér rožňavskej katedrály. Jeho telesné pozostatky sú uložené v krypte rožňavskej katedrály.
Študoval na reálnom gymnáziu v Revúcej. Po absolvovaní diaľkového odborného štúdia pracoval ako banský technik v Drnave, Rožňave a na Ústrednom riaditeľstve baní v Bratislave, ministerstve hutného priemyslu v Prahe a potom v Banských závodoch na Spiši. V roku 1962 sa vrátil na Gemer, kde sa stal vedúcim výstavby závodu SMZ Lubeník. Od roku 1967 býval v Revúcej. Publikoval stovky článkov a prác o Gemeri v odborných publikáciách, časopisoch Obzor Gemera, neskôr Obzor Gemera a Malohontu, v Zore Gemera, v Baníckom slove, Magnezite, v Revúckych listoch. Je autorom a spoluautorom mnohých publikácií, napr. Magnezit Lubeník, Baníctvo v Železníku, Záhadný zvon Quirin v Revúcej a i. V práci Historické knižnice v Gemeri-Malohonte podal náročnú sumarizáciu 70 historických knižníc od 16. storočia do konca roka 1918. Je držiteľom najvyššieho ocenenia mesta Revúca Zlatý Quirin.
Študoval na gymnáziu v Rimavskej Sobote a Rožňave, medicínu v Budapešti. Pracoval na internej a pľúcnej klinike v Budapešti a pôsobil aj ako učiteľ internej medicíny na tamojšej univerzite. Venoval sa výskumu pľúcnych chorôb súvisiacich s látkovou premenou, najmä problematike liečby diabetikov. Autor odborných článkov, ktoré publikoval v rôznych periodikách. Spoluautor príručky internej medicíny, zostavovateľ ročenky Spolku lekárov verejných nemocníc. Od roku 1894 bol hlavným lekárom Apponyiho polikliniky v Budapešti. V roku 1902 získal jednu z cien Maďarskej akadémie vied za svoju knižnú súťaž. V roku 1924 sa stal hlavným uhorským zdravotným poradcom.
Študoval na Prvom slovenskom gymnáziu v Revúcej v rokoch 1871 – 1874, potom v Rimavskej Sobote a v Bratislave, od roku 1879 žil a študoval medicínu vo Viedni. Od roku 1894 pôsobil ako lekár v Hodoníne. V rokoch 1878 –1879 bol predseda študentského spolku Zora v Bratislave, v rokoch 1883 – 1885 predseda spolku Tatran vo Viedni. Svoje básne uverejňoval v Slovenskom almanachu, v Almanachu mládeže slovenskej a v Pamätnici Tatrana. Z jeho básní je najvýraznejší cyklus ľúbostnej poézie venovaný snúbenici Oľge Kohútovej. V Slovenských pohľadoch publikoval články o národnej a kultúrnej problematike a tu vyšiel aj jeho preklad Schillerovej Piesne o zvone. V roku 1982 vydal Michal Kocák v Martine monografiu o jeho živote a diele i s jeho literárnymi prácami pod názvom „Samo Kuchta: Dielo“.
Študoval na gymnáziu v Košiciach a právo v Košiciach, Kluži a Budapešti. Pracoval ako predseda súdu v Rožňave, potom ako predseda súdu v Levoči a sudca v Košiciach. V roku 1911 na celouhorských pretekoch v Arade utvoril uhorský rekord v behu na 100 metrov. Na Olympijských hrách 1912 v Štokholme reprezentoval Slovensko v rámci Uhorska v behu na 100 m, v skoku do diaľky a v štafete 4x100 m, na ktorom štafeta postúpila do semifinále. Bol vedúcim atletického oddielu KAC v Košiciach, ako tréner pôsobil medzi robotníckymi športovcami. Po skončení kariéry pôsobil ako tréner materského košického klubu KAC, v rokoch 1920 – 1921 mu dokonca šéfoval.