XXXIII. časť - Výlet do Lunaparku I.
S Mikom sme si naplánovali aj výlet do vzdialenejšieho lunaparku, Six Flags Great Adventure, Jackson Township, ktorý bol dosť známy na východnom pobreží v Jacksone, New Jersey. Nakoľko som ešte v podobnom nebol, tak som na to aj s veľkým očakávaním pripravoval. Cesta do neznáma bola dlhá, pretože som si ani nevšímal, kde ideme, nakoľko Mike ma navigoval a vtedy sa každá cesta zdá omnoho dlhšia. Keď človek niečo podobné absolvuje po druhýkrát, určite sa mu to zdá kratšie. Iste je to hlavne tým, že na neznámej ceste je všetko neočakávané a nepoznané, a tak to človek hlbšie prežíva a analyzuje. Jedno prekvapenie za druhým sa len tak hromadí, až nakoniec zistí, že má pred sebou poriadnu kopu dreva, ktoré treba pokálať na menšie polienka, aby sa lepšie dostali do pece, ktorej otvor nikdy nie je dostatočne veľký na to, aby sa bez úpravy nakálaním dostali do útrob tohto výhrevného telesa. Každá zákruta, každá rovinka, každý strom, alebo dom je niečo nové a zvláštne; aspoň ja takto vnímam neznáme veci a miesta, ktoré zhlboka, a zároveň aj akosi podvedome, študujem a mapujem. Mnohokrát sa aj veľmi nadchýňam, keď je nad čím, a to často aj je. Možno je to aj tým, že nechcem byť príliš prekvapený, a tak mi oči vychádzajú z jamôk častejšie, alebo je to skrátka taká fotografická zvedavosť a vnímavosť, že chcem zachytiť všetky detaily.
Pomaly sme prichádzali k veľkolepej bráne, pred ktorou hneď na druhej strane stál obrovský kolos El Toro, drevený Roller-coaster, ktorý sa vynímal do výšky 55 metrov a odtiaľ sa vlnovkami svojich koľajničiek zatáčal po celej svojej dĺžke. Bola to konštrukcia, ktorú človek už svojím pohľadom musel rešpektovať a najmä obdivovať, ako niekto mohol niečo podobné navrhnúť a vybudovať. Darmo je, je to veľmi obľúbená atrakcia po celej Amerike a nieto väčšieho mesta, kde by ho vo svojom lunaparku nemali vybudovanú. Ale nielen tam, ale majú ho dokonca aj mimoriadne lunaparky, ktoré sú v blízkosti výstupov z diaľnic a svojou bohatou kombináciou rôznych zábavných zariadení a stánkov vytvárajú akúsi atrakciu, ktorá určite láka oči detí, mládeže, ale aj dospelých, ktorí sa tam húfne na víkendy vypravujú. Je to ako Národný Šport Američanov. 
Nesmiem zabudnúť, že i ja som ešte ako malý chlapec chodieval do Lunaparku v Petržalke, hneď pri Dunaji, po ktorom sa vtedy ešte premávali parníky a občas akoby nás zdravili svojím silným zatrúbením, ktoré akosi doplňovalo túto slávnostnú atmosféru. Bez toho by to ani nebolo ono. V samotnom lunaparku bol miniatúrny vláčik, v ktorom sme sa my deti vždy veľmi radi povozili, na kolotoči vyšantili a užili si aj iných zábavných aktivít, ktoré vtedy ponúkali. K tomu nesmela chýbať sladučká cukrová vata, ktorú som si dal nielen do labužných úst, ale mal som ju aj na rukách, ktoré sa potom bezvýchodiskovo otierali na rukávoch mojej sviatočnej košele, alebo na tmavomodrých matrózkach, olemovaných zlatými výzdobami, takže človek sa naozaj cítil ako skutočný námorník, možno i ako admirál námorníctva. K tomu patrila ešte čiapka, z ktorej visela ozdoba, oznamujúca, že je človek námornikom. Vždy boli vypraté a vyžehlené, ako sa na sviatočný odev patrí. Nechýbali ani iné dobroty, pretože som ľahko vyhladol, ako aj každé iné dieťa v tomto rannom veku a všetko to bolo výborné a hlad som nikdy nepocítil. Babka mi často kupovala čerstvý parízer s chrumkajúcou žemľou, mäkkučkou vo vnútri, na ktorej sa trblietali malé kryštáliky priesvitnej soli, ktorú som vždy zapíjal oranžovou malinovkou. Babka si tiež niečo dala na pitie, ale dosť často sa osviežovala vychladeným čapovaným pivom a popíjali sme ako nerozlučná dvojica. Mama sa vykrúcala na neďalekom betónovom tanečnom kruhu, ktoré bývalo obložené peknými červenými a jemnými dlaždicami, po ktorých sa vznášala ako víla pri každom pohybe valčíka alebo polky. Bola vždy veľmi šťastná, a tak som bol aj ja šťastný, keď som sa na ňu zakaždým pozrel. Jej nádherné čierne vlasy sa len tak vlnili v protismere pohybu tanca a jej modré oči žiarili ako nezábudky, práve rozkvitnuté na lúke neďaleko žblnkotajúceho potôčika. Krásne spomienky, ktoré si človek akosi hlboko uchováva v pamäti a tie potom nikdy nemenia svoju podobu a pretože si ich často oživuje, tak sú vždy čerstvé, presne také, akoby sa udiali iba pred pár sekundami...
Prechádzali sme s Mikom popri okolitých stánkoch a snažili sme sa vybrať, čo by nám vtedy najviac pomohlo zahnať hlad z dlhej cesty. Vždy sme niečo našli a už si ani nepamätám presne, čo to mohlo byť tentokrát, akosi sa mi to neuležalo v pamäti, hoci niekedy si pamätám také veci, že sa sám pristavím a zakrútim hlavou neveriac, pretože také sme už my, tvory ľudské. Poprechádzali sme sa a zabavili na rôznych hrách, ktoré si nič mimoriadneho nevyžadovali, napríklad hádzanie kriketovou loptičkou na cieľ, alebo nejaké iné výtvory a po zasiahnutí sme niečo buď vyhrali, alebo odchádzali bez trofeje. Ono to už tak chodí, že vždy sa nezadarí ako si to človek dopredu naplánuje, pretože platí to staré dobré porekadlo: " Človek mieni, život mení!!!"
Konečne sme prišli k strelnici, kde sme mohli preukázať svoje kvality. Na vojenčine som nebol zlý, pretože keď sme strieľavali, tak som si často vystrieľal povolenie opustiť kasárne, hoci tam boli odomňa aj lepší strelci. Nikdy nezabudnem, keď som po prvýkrát strieľal, tak všetky rany boli mimo terča a darmo som hovoril: "Však som strieľal presne do stredu!" Potom po streľbách nám vyjasnili techniku streľby, lebo sme si ju šli znovu natrénovať, aby sme prešli povinné zápočty ako nováčikovia tesne pred prísahou do poddôstojníckej školy, ktoré som absolvoval ako jej budúci člen v hodnosti slobodníka, čo sa považuje na základnej vojenskej službe za najvyššiu vojenskú hodnosť. Slobodníka sme museli vždy rešpektovať a veľmi úctivo pozdraviť s najväčším rešpektom - ako generála. Ten bol aj naším pánombohom, ale keď bolo treba, tak sa nás aj on ako prvý zastal. Bol to náš veliteľ čaty.
Streľby boli v tréningovom tempe, tentoraz ale aj s individuálnym dozorom tak, že náš veliteľ slobodník sledoval každú vystrelenú ranu ďalekohľadom, aby nám mohol povedať, kde naše guľky končia. Samozrejme, že tesne nad terčom v hlinenom nánose, kde sa aj hlboko zaborili a po nich už len otvory zostávali. Poradil nám, že si máme nastaviť mušku a strieľať tesne pod terč, pretože to akosi vynášalo hore. Bodaj by aj nie, keď sme strieľali so samopalmi ruskej značky - Kalašnikovými štyridsaťsedmičkami, taktiež oficiálne K-47. Všetko sa zrazu otočilo o 180 stupňov a výkon mi aj hneď išiel hore. Pri záverečných streľbách som z troch rán nastrieľal asi 28, čiže celkom slušne na to, aby som dostal legálne povolenie na opustenie vojenského objektu, čiže na "opušťák" - termín prebraný z češtiny, bežne zaužívaný v konverzácii a vojenskej terminológii. Byť znovu za múrmi tejto väznice bol pocit nádherný a nezabudnuteľný!!!
Znovu som stál, tentoraz už len s puškou, ktorú som ani nepoznal a ani som si ju nemohol odskúšať a tobôž nie nastaviť a rozstrieľať, aby som zistil, čo ma čaká a neminie. Zamieril som si zase po rokoch a rana vyletela a tesne vľavo minula cieľ, aspoň to som si stihol všimnúť, lebo zasiahla zeleným filcom potiahnutú stenu traileru, v ktorom bola strelnica. Vytiahol som ďalší dolár a trafil som presne tam, kde som to potreboval. Potom to už bola len fraška a vystrieľal som si zopár plyšových hračiek, ale aj bábiky, ktoré som potom poslal aj mojim neteriam domov. Mikovi sa tiež veľmi darilo a nezaprel sa, že aj on ma veľmi istú ruku a pekne skolil zopár hračiek pre svoju dcérku, ktorá sa tiež určite potešila jeho darčekom z ďalekej, pre našincov nedosiahnuteľnej Ameriky.
Popozerali sme sa ešte po okolí a sledovali sme samozrejme aj nežné stvorenia, ktoré vždy tak božsky vyzerajú, hlavne v letných mesiacoch. Nastal okamih, keď sme mali ísť na ten slávny El Toro Roller-Coaster, ktorý Mike chcel tak veľmi vyskúšať. Ale aj ja som bol tiež veľmi zvedavý na ten výlet po dráhe v závratnej rýchlosti v rôznych krkolomných polohách, ako len na tomto monštre môže človek zažiť...
Text a foto: Ján Slovinec
stredoškolský učiteľ,
teraz už na invalidnom dôchodku, žijúci v USA vyše 30 rokov

































Študoval na gymnáziu v Brezne, divadelnú vedu a estetiku na Univerzite Komenského v Bratislave, divadelnú réžiu na VŠMU a na moskovskom divadelnom učilišti. Potom bol krátko rozhlasovým hlásateľom. Vlastnou réžiou začínal v divadle vo Zvolene a v Nitre a hosťoval vo všetkých mimobratislavských súboroch. V roku 1966 nastúpil ako režisér do Československej televízie v Bratislave do hlavnej redakcie literárno-dramatického vysielania, kde sa venoval najmä príprave mnohých adaptácií slovenských, ale aj svetových autorov. Patril k tvorcom slávnych a divácky obľúbených „bratislavských pondelkov“. V r. 1998 – 2003 bol vedúci katedry réžie Fakulty dramatických umení Akadémie umení v Banskej Bystrici. Bol členom Federálnej rady pre rozhlasové a federálne vysielanie a členom Rady STV (1992 – 1993). V roku 2006 dostal prémiu Literárneho fondu za celoživotné dielo v oblasti televíznej tvorby. -MM-
Študoval na viedenskej akadémii, špecializoval sa na romanticky poňaté krajinárstvo. V roku 1843 sa usadil v Sibini, kde pôsobil ako učiteľ kreslenia na ev. gymnáziu. Tu si otvoril fotografický ateliér s partnerom Karolom Kollerom a venovali sa najmä etnografickej fotografii. Z jeho práce zostalo približne 200 fotografií, ktoré boli očíslované a majú vysvetlivky v nemčine a rumunčine. Na všetkých je možné vidieť krásu ľudového kroja, ale aj niektoré aspekty tradičného transylvánskeho spoločenského života. Ako vášnivý cestovateľ namaľoval sériu krajiniek Karpát, v rokoch 1840 – 1842 počas jeho ciest navštívil horný Gemer, pobýval v Muráni a vytvoril tu dokumentárne a výtvarne pozoruhodné diela – Železné hámre na Muráni, Zrúcaniny hradu Muráň, veduta Revúcej s okolím, Silická jaskyňa a i. -MM-
Základné vzdelanie, i hudobné, získal v Ratkovej. Pokračoval na Učiteľskom ústave v Banskej Štiavnici, ako učiteľ začínal v Budinej, kde bol aj primášom vo vtedajšej miestnej ľudovej hudbe, neskôr učil v baníckom učilišti v Sirku, v Ratkovskom Bystrom, Ratkovej, v roku 1961 sa usadil s rodinou v Revúcej. Toto putovanie bolo vždy spojené s muzikou a zbieraním ľudových piesní. V roku 1973 bol jedným zo zakladateľov FS Lykovec v Revúcej. Vypomáhal FS Vlachovčan z Vlachova a spolupracoval aj s ľudovou hudbou FS Vepor z Klenovca a FS Kokavan z Kokavy nad Rimavicou. V októbri 1985 stál pri zrode FS Sinec v Hnúšti. Jeho hudobný odkaz zaznamenáva nahrávka hudby a piesní pod názvom Koj v tom Sirku bubnovali. Bol aj výrobcom ľudových hudobných nástrojov – píšťaliek, fujár, ale aj cimbalov. V roku 1998 mu bolo in memoriam udelené najvyššie vyznamenanie mesta Revúca – Zlatý Quirin. K jeho nedožitým 80. narodeninám sa v marci 2008 v Hnúšti, Revúcej a v Klenovci konal na jeho počesť významný slávnostný program pod názvom Život ako pieseň. -MM-
Študoval na gymnáziu v Rimavskej Sobote a na Čs. štátnej pedagogickej akadémii v Bratislave. V rokoch 1933 – 1943 pôsobil ako učiteľ v Tisovci a v Hnúšti, bol pracovník Matice slovenskej, spoluzakladateľ Osvetového ústredia v Bratislave, kde bol vedúcim prednáškového oddelenia a vydával Osvetový zborník. Bol zakladateľom a prvým vedúcim Katedry knihovedy a vedeckých informácií FF UK v Bratislave (1960 – 1981) a prodekanom FF UK pre štúdium popri zamestnaní. Venoval sa dejinám knihovníctva, osvety a vzdelávania dospelých. Z tejto oblasti vydal niekoľko monografií, čo úspešne zavŕšil spoluúčasťou na tvorbe encyklopedických diel Encyklopédia Slovenska (1977 – 1982), Pedagogická encyklopédia Slovenska (1985). Bol aktívny ako divadelný ochotník, režisér, prednášateľ, publicista a propagátor Gemera-Malohontu. Rekonštruoval knižné fondy poškodené vojnou. V Hnúšti je po ňom pomenovaná miestna knižnica. -MM-
Študoval na gymnáziách v Spišskej Novej Vsi a Rožňave, teológiu na evanjelickej teologickej akadémii v Prešove a na viedenskej univerzite. Pôsobil ako farár v Pribyline a v Pešti, kde kráčal v šľapajach svojho predchodcu Jána Kollára, na sklonku života sa stal biskupom banského dištriktu. Pričinil sa o oživenie Slovenského spolku v Budapešti, spoluzakladal časopis Dunaj (1874). Bol dlhoročným členom Zpěvníkovej základiny, obstarával nové vydania a viedol korektúry náboženských kníh a spisov a prispieval do novín a časopisov. Písal poéziu, prózu, humoresky, venoval sa aj dramatike, literárnej kritike i publicistike, v ktorej dominovala národná problematika s národno-výchovným poslaním. Široký výber zo svojej poézie a prózy vydal v troch zväzkoch pod názvom Nevädze. V Ratkovej má v areáli ev. kostola pomník s pamätnou tabuľou. -MM-
Po absolvovaní lýcea v Levoči učil v Revúckej Lehote, v Potoku, Ozdíne, v Turom Poli. Súkromne vyštudoval teológiu a ako kňaz pôsobil v Hornom Tisovníku. Ako skladateľ sa orientoval na hymnické zbory a klavírne kompozície. Zhudobnil asi 600 duchovných piesní a zostavil z nich zbierku. Venoval sa aj publicistickej činnosti a teórii hudby. Napísal knihu Náuka súhlasu, ako praktický návod k poznaniu harmónie v hudbe, ktorá bola prvým slovenským pokusom o učebnicu harmónie s terminológiou v slovenčine. Prispieval do rôznych časopisov, v ktorých komentoval súčasné hudobné udalosti, zaoberal sa otázkami národnej hudby, školstva, sociálneho postavenia učiteľov. Bol recenzentom hudobnín a hudobných udalostí. -MM-
Po absolvovaní Lekárskej fakulty UK v Bratislave pôsobil v nemocnici v Banskej Bystrici, neskôr v Ústave experimentálnej onkológie Slovenskej akadémie vied, kde bol v rokoch 1983 –1991 jeho riaditeľom. Od začiatku svojej vedeckej činnosti sa venoval experimentálnej a klinickej onkológiii a epidemiológii zhubných nádorov. Výsledky svojho výskumu v oblasti získanej rezistencie nádorov voči cytostatikám aplikoval v klinickej praxi, poznatky publikoval v domácich i zahraničných vedeckých časopisoch. Významná bola aj jeho medzinárodná spolupráca pri výskume rakoviny, absolvoval študijné pobyty v USA a v Anglicku. Od roku 1984 bol hlavným redaktorom medzinárodného časopisu o nádoroch Neoplasma. Bol členom viacerých vedeckých organizácií. Publikoval aj populárno-náučné články o rakovine a spolu s Jánom Siráckym napísal knihu O rakovine stručne, užitočne a pravdivo (1996). -MM-
Školské štúdiá absolvoval v Gemeri, Bratislave a v Kežmarku. Vyštudoval právo a v roku 1841 zložil advokátsku skúšku v Pešti. V rokoch 1842 – 1844 bol zástupcom prokurátora a tabulárnym sudcom Gemerskej župy. Od roku 1843 bol vedúcim medeného hámra a pražiarne v Štítniku. Podieľal sa aj na riadení papierenskej spoločnosti v Slavošovciach. Počas revolúcie 1848 – 1849 bol členom hornouhorského mimoriadneho súdu a neskôr kapitánom honvédov. Bol poslanec uhorského snemu vo volebnom okrsku Rožňava. Venoval sa podnikateľskej činnosti, bol podpredsedom Priemyselného spolku v Budapešti. Pracoval v administrácii luteránskeho cirkevného dištriktu Tisa, bol dozorcom štítnickej cirkvi, inšpektorom gemerského dekanátu a dozorcom luteránskej diakonie v Gemeri. Podieľal sa na novelizáciách vodného a banského zákona. -MM-
Do školy chodil v Ožďanoch, od 1843 na ev. lýceum v Levoči, kde bol aktívnym členom Jednoty mládeže slovenskej, zememeračské inžinierstvo študoval v Pešti. Počas štúdií praxoval u krajinského zememerača v katastri Oždian a Husinej. V r. 1856 – 1858 pracoval v Tisovci. Zapájal sa do národno-kultúrnych podujatí, bol zakladajúcim členom Matice slovenskej, členom jej literárneho odboru, patrónom slovenského gymnázia v Revúcej. Bol najvýraznejší predstaviteľ slovenského literárneho romantizmu, oživovateľ ľudových tradícií ako zdroja básnickej tvorby. V svojej básnickej tvorbe čerpal z ľudovej poézie, jej námetov, obraznosti a symboliky. Prekladal zo slovanskej poézie. Najväčší úspech dosiahol básňou Smrť Jánošikova. O ňom vyšli publikácie: Július Bolfík: Ján Botto. Život a dielo (1983), Pavol Vongrej: Ján Botto (1989) a i. -MM-