XXXIV. časť - Výlet do Lunaparku II.
Zaplatili sme za lístky a postavili sa do nekonečneho zástupu ľudí, ktorí netrpezlivo čakali až príde na nich rad. Čas ubiehal, ale nebolo to ani tak dlho, asi iba zopár minút, možno ani nie viac ako pätnásť a stáli sme pred ním, tým naším obrom. Pri vchádzaní nám usporiadateľ odobral lístky a ukázal miesto, kde sme si mali sadnúť. Bolo to vždy po dvojici, a tak sme s Mikom sedeli spolu. Potom sme sa dôkladne pripevnili na sedadlá. Na záver tam bola akási oceľová rampa, ktorou nás ešte zaistili pred vypadnutím. Pomaly sme sa začali plaziť po koľajniciach tohto Kozmodrómu, ako by som ho aj po tej mojej skúsenosti najradšej nazval. Mal som vtedy pocit, že som testovaný v známom centre kozmonautiky Bajkonur, odkiaľ pravidelne vzlietavajú do nebies kozmické lode s cieľom niečo nového pre ľudstvo objaviť, niečo nepoznaného a vzrušujúceho. Začínali sme pomaly naberať na rýchlosti, až mi aj začalo trošku hlavu dozadu ťahať. Ani som si to neuvedomil a padali sme kolmo voľným pádom v obrovskej rýchlosti, 110 km za hodinu, ktoré nemalo konca. Hlavu mi išlo roztrhnúť na márne kúsky a ani som nemohol dýchať. Žalúdok som mal niekde až v hrdle. Bola to obrovská sila, ktorá sa vytvorí tou rýchlosťou padajúceho telesa, len ten Newtonov zákon nejako nechcel vychádzať, že 10 metrov za sekundu, pretože som mal pocit, že idem nadzvukovou rýchlosťou. Presne tak, ako som to aj videl v náučných filmoch o letectve, čo to dokáže urobiť s ľudskou tvárou. Prestal som vnímať okolie a len a len sebe som sa venoval. Mike tam ujúkal ako pri detvianskych tancoch. Doslovne odzemky tam robil a ja som mal iba ten svoj malý svet a nechcel som byť súčasťou žiadneho iného. Na moje prekvapenie som sa teraz dozvedel, že hneď vedľa toho nášho El Tora tu v roku 2005 postavili najvyšší Roller coaster na svete, ktorý má výšku 139 metrov a rýchlosť, ktorou sa valia vagóniky na tenučkých koľajničkách je až 206 kilometrov. Jeho ctené meno je "Kingda Ka"... Boli to galeje, na ktoré do smrti nezabudnem a už ma na to nikto nikdy nenaviedol a nedostal, hoci ho aj tu v našom mestskom lunaparku máme, i keď už len akúsi zdrobnelinku oproti tomu obrovi. Neviem, nemal som už nikdy chuť si to znovu vyskúšať. Možno, keby som to asi viackrát absolvoval, možno by som aj zmenil moje rozhodnutie, lebo by som vedel aký je v tom rozdiel a či to vôbec ešte aj zvládnem. No nestalo sa tak, hoci to bolo asi aj tým, že už som také monštrum nikdy nevidel a ani nevyhľadával, čo bolo asi predurčené a dané i mojím osudom.
Po tomto krásnom poznaní, sme sa rozhodli, že pôjdeme pozrieť do neďalekého safari na zvieratká, ktoré sú určite milšie. I tu, v Oregone, máme safari, lenže som si ešte nenašiel čas, aby som tam skočil. Je to asi 300 km. Pri vchode sme zaplatili nejaký poplatok a pomaly sa "plavili" mojím Fordom, ktorý sa tak pekne húpal ako loďka, pretože mal vynikajúce perá a človek žiadny hrbolček na ceste takmer necítil. Ináč, aby som nezabudol, to meno "Loď" mu dal Rudo, hneď po tom, čo som ho kúpil a on tam bol vtedy so mnou, v starej dobrej Pennsylvánii, v meste Stroudsburghu. Prechádzali sme okolo mierumilovných žiráf, vedľa nich obďaleč bolo aj stádo slonov, ktoré sa akosi ovievali v tunajších horúčavách vo vlhkom a dusnom počasí a občas načreli do jazierka, okolo ktorého sme z druhej strany prechádzali. Pootvoril som si trošku aj okno, hoci nám to veľmi neodporúčali z bezpečnostných dôvodov, ale aj z výhodnejších klimatických, aby sme sa lepšie cítili vo vychladenom príjemnom vozidle, v mojej lodi. Pomaly sme sa presúvali, keď tu zrazu vidím ako sa dva nosorožce pripravujú k súboju. Bolo to niečo neskutočného, čo som len niekde vo filme videl a teraz zrazu to bolo všetko naživo a skutočné. Obďaleč postávala dáma - nosorožkyňa, o ktorú sa asi títo dvaja mládenci snažili a chceli takýmto spôsobom rozhodnúť, kto sa stane víťazom a kto porazeným. Víťaz berie všetko! Porazený sa potom vzďaluje na míle preč a nemá ani nádej sa pritom rozlúčiť. Niekoľkotonové tvory sa rozbehli oproti sebe a obrovskými hlavami ozdobenymi masívnymi a ostrými rohmi búšili do seba v obrovskej rýchlosti, až sa zem zatriasla. Bol to neskutocny úder, až som hlavou mykol od toho nepríjemného pocitu, ako keby ten úder zasiahol moju hlavu. Boli to asi ešte aj čerstvé následky z toho zážitku na monštre. Mike sa len vzrušoval, ale ja som to akosi ináč prežíval. Nechcel som, aby niektorý z nich tento milostný súboj neprežil. Zopakovali si to ešte párkrát, ale nebolo to do nekonečna a jeden z nich toho druhého donútil na ústup. Nastalo akési čudné ticho a víťaz sa začal dvoriť tej nádhernej dáme, nosorožkyni, ktorá sa tomu len prizerala v tieni neďalekého stromu. Potom žili obaja šťastní až do smrti a určite mali veľa detičiek, nosorožkov malých...
Išli sme ešte nejakých pár minút, keď som z diaľky postrehol nejakú väčšiu kôpku čohosi, ležiacu pod veľkým košatým stromom. Postupne približujúc sa, videl som niečo, čo som vždy chcel vidieť, a to "Kráľa Zvierat", majestátneho leva s veľkou hrivou. Boli tam dvaja a okolo nich hárem nádherných levíc, ktoré ich občas z akejsi poslušnosti bez vyzvania, pekne olizovali. Oni sa potom naozaj tvárili ako majstri sveta, čo aj v skutočnosti boli. Trošku som aj začal tŕpnuť, že čo sa stane, keď sa náhodou rozbehnú, pretože jedným úderom sú schopní preraziť akékoľvek sklá automobilu. Na prekvapenie si aj oni nás obzerali a my sme asi boli pre nich bytosti, ktoré sa im zdali prívetivé a neškodné. Nemali z nás obavy a dokonca k nám boli akísi milší, akoby nam hovorili: "Však len postojte na chvíľočku, nech si Vás pekne obzrieme" a my sme akosi aj porozumeli tomu ich jazyku a začali sa namiesto nich producírovať. Celá tá kôpka pozostávala asi tak približne z ôsmich alebo deviatich kráľovských zvierat.
Mali aj mláďatká, ktoré sa pohrávali s otcovým chvostom, akoby sa ani nič nedialo. Skrátka boli veľmi bezprostredné, až som mal nutkanie z auta vyjsť a ľahnúť si tam k nim, alebo dokonca aj na nich. Však určite by sa na nich veľmi pohodlne ležalo a cítil by som ich hlboké dýchanie a občas akési zamrmlanie, ktoré má dosť desivý zvuk. Ale ono to neznamenalo nič iné, ako spokojnosť zo života, ktorý si tu žili, kde mali všetko, čo sa im ráčilo, dostatok potravy, veľa priestoru, ale hlavne akejsi slobody, i keď trošku v zajatí. Teraz polihovali a mali dennú siestu po dobrom obede. Boli veľmi spokojní. Ani sa nám nechcelo od nich odchádzať. Trošku ma vtedy aj mrzelo, že som si nezobral so sebou fotoaparát a nenafotil tieto nádherné tvory. Už ani neviem ako dlho sme tam zotrvali, ale čas akosi preletel, a tak sme sa pomaly začali uberať, lebo sme mali ešte nejaký kúsok pred sebou na druhú stranu samotného objektu safari.
Zrazu sme sa začali približovať k pletivom uzatvorenému priestranstvu, v ktorom nebol nikto iný ako opice. Bola to obrovská nekonečná klietka, ktorá bránila opiciam vo výbehu do voľnej prírody, takže to bolo prvé miesto, ktoré bolo ako súčasť zoologickej záhrady, akurát s tým rozdielom, že my sme boli tí, ktorých si opice obzerali. Bolo ich neskutočne veľa, ale koľko ich tam bolo, to už naozaj neviem. Pri vchádzaní bola akási dvojbrána, aby títo krásavci neušli, keď automobily vchádzajú do samotného priestoru. Po zatvorení prvej brány sa začala automaticky otvárať aj druhá brána a zostali sme sami. Za nami zanedlho prišlo ďalšie vozidlo a tiež pred nami už jedno bolo. Ľudia si ich fotili a ja som len pomaly pozeral. Zrazu mi niečo zabubnovalo na streche, ale nebolo ťažké vyriešiť tento rébus, pretože som hneď vedel, že to tie malé potvorky s dlhými chvostami boli u nás na návšteve. Trošku som mierne pootvoril okno, ale len asi tak tri centimetre a labky s ostrými pazúrmi sa snažili pretlačiť dovnútra mojej kabíny. Našťastie sa ďaleko nemohli dostať. Mike olúpal zopár banánov a tiež mi jeden podal. Začali sme ich kŕmiť, lenže to sme asi nemali robiť, pretože zrazu sa všetky k nám rozbehli na strechu, vzadu aj vpredu na kapotu a začali mi celé auto likvidovať. Povytrhávali mi stierače a začali podráždene trieskať po oknách. Zrazu som začal mať obavy, či nám neprerazia sklá. Stále dávali packy tam, kde predtým bol malý otvor, cez ktorý sme ich kŕmili banánmi. Dali sme im už všetky, čo sme mali, ale ony sa dožadovali ešte viac. Nakoniec sme boli šťastní, že sme sa rýchlo dostali k východu, kde si to akosi rozmysleli a pozoskakovali z nášho Forda...
Fotografie: internet
Text: Ján Slovinec
stredoškolský učiteľ,
teraz už na invalidnom dôchodku, žijúci v USA vyše 30 rokov,
































Pracoval ako redaktor vo vydavateľstve Osveta v Martine a vydavateľstve Mladé letá a Slovenský spisovateľ v Bratislave. Napísal mnohé detské rozprávky, povesti, dobrodružno-historické romány, ale aj psychologické diela pre dospelých, televízne a rozhlasové scenáre. Rodnému kraju venoval nejednu svoju prácu, k Muráňu sa viaže televízny scenár Pieseň o Muráni (1974), povesť Tomáš a lúpežní rytieri, životným osudom P. Dobšinského je venovaná kniha Zlatá podkova, zlaté pero, zlatý vlas (1997) a Rozprávkar a rozprávnica (2006). .- MM-
Základné vzdelanie nadobudol v Tisovci. V rokoch 1853 – 1855 študoval na gymnáziu v Rimavskej Sobote, potom v Levoči a v Těšíne, teológiu a filozofiu vo Viedni, kde pracoval v študentskom spolku Tatran. V rokoch 1866 – 1871 pôsobil ako riadny profesor na Prvom slovenskom gymnáziu v Revúcej, kde vyučoval slovenčinu, nemčinu, latinčinu a gréčtinu, zároveň na Učiteľskom semenisku (ústave) vyučoval kreslenie. V Revúcej sa venoval ľudovýchovnej a osvetovej činnosti, pomáhal zakladať a rozvíjať ochotnícke divadlo. Jeho zásluhou v tomto období vzniklo aj divadelnícke hnutie v rodnom Tisovci, kde vybudoval aj javisko. Popri pedagogickej práci sa venoval aj literárnej tvorbe. Debutoval veršami Hlasy z cudziny, potom vyšla zbierky Spomienky a Zvuky gemerské. Rôznymi článkami prispieval tiež do viacerých časopisov a novín. - MM-
Študoval na Baníckej a lesníckej akadémii v Banskej Štiavnici. V roku 1884 pracoval ako praktikant na riaditeľstve Rimamuránsko-salgótarjánskej spoločnosti v Ózde. Od r. 1887 bol banským úradníkom, v rokoch 1879 – 1900 vedúcim banského závodu v Železníku, kde sa v podstatnej miere zaslúžil o dobudovanie ťažobného závodu výstavbou povrchových zariadení, o sprístupnenie ložísk úvodnými banskými dielami a i. V r. 1900 – 1905 bol banským správcom v Rožňave, od 1905 tajomníkom banského riaditeľstva v Ózde. V r. 1897 na zasadnutí Gemersko-borsodskej pobočky Krajinskej uhorskej baníckej a hutníckej spoločnosti predložil návrh na vybudovanie baníckeho múzea v Rožňave a v r. 1902 s A. Müllerom vypracovali projekt interiérov múzea. Bol členom Krajinskej maďarskej baníckej a hutníckej spoločnosti. Zúčastnil sa na vydaní baníckej a hutníckej monografie Gemerskej a Borsodskej župy (1907), na ktorej spracoval časť o baníctve, o. i. aj z národopisného hľadiska..- MM-
Prvé gymnaziálne triedy absolvoval v Gemeri, študoval na Evanjelickom lýceu v Levoči, člen družiny štúrovcov na Evanjelickom lýceu v Bratislave, filozofiu a históriu študoval na univerzite v Halle. Profesor a riaditeľ Evanjelického gymnázia v Modre, redaktor Orla. Pôsobil vo Vindšachte, Modre, Těšíne a Martine. Vrcholným jeho dielom je Reštavrácia – historické svedectvo o politických kortešačkách a živote slovenského zemianstva. Dej jeho povesti Knieža liptovské je umiestnený do Liptova, Gemera a Spiša, do miest, ktoré Kalinčiak dôverne poznal. Napísal viacero
Študoval na gymnáziu v Rimavskej Sobote, teológiu v Prešove a v Lipsku. 30 rokov pôsobil v Rimavskej Píle (dnes časť Tisovca). Potom žil v Banskej Bystrici, kde pomáhal manželke Terézii Vansovej pri redigovaní časopisu Slovenská žena. Bol vynikajúci kazateľ, autor kázní, príležitostných rečí a úvah, presadil sa najmä romantickými a historickými poviedkami. Bol aj ochotníckym hercom slovenského divadla v Tisovci. V roku 1893 inicioval vznik Píľansko-hačavského potravného a úverového družstva, zaoberal sa včelárstvom a pomológiou. O tejto problematike publikoval aj články. - MM-
Študoval v Kolíne a na gymnáziu v Prahe. Pôsobil ako daňový úradník a ako prednosta Berného úradu v Revúcej, krátko v Rimavskej Sobote a inde. Patril medzi významných faunistikov Slovenska. Zbieral chrobáky v okolí Revúcej, najmä na Muránskej a Silickej planine. Svoje zberateľské cesty podnikal aj do zahraničia. Zhromaždil zbierku s vyše 15 tisíc exemplármi, ktorá je uložená v Slovenskom národnom múzeu v Bratislave. Bol členom Československej entomologickej spoločnosti a Slovenskej entomologickej spoločnosti SAV. - MM-
Študoval na gymnáziu v Rožňave a v Dobšinej, na lýceu v Kežmarku a na univerzite v Jene. Pôsobil ako riaditeľ gymnázia v Novom Sade a od r. 1833 ako profesor v Prahe. Kliesnil cestu novým názorom na literatúru a presadzoval jej aktívny vzťah k životu, k ľudovej kultúre. Položil vedecké základy slavistiky a bol predstaviteľom úzkych vzťahov medzi Čechmi a Slovákmi. Zaslúžil sa o rozvoj vedeckého bádania, školskej reformy a budovanie slavistických katedier. Intenzívne sa venoval štúdiu prameňov a pamiatok slovanských literatúr, výsledky štúdia publikoval v dielach Dejiny slovanskej reči a literatúry podľa všetkých nárečí, Slovanské starožitnosti, Slovanský národopis a mnohé ďalšie. Jeho meno nesie univerzita v Košiciach.- MM-
V r. 1861 – 1864 študoval v Rožňave, právo vo Viedni a Budapešti. Trvalým poľom jeho verejného účinkovania sa stala politika. Na cirkevných i svetských fórach bojoval proti zatvoreniu slovenského gymnázia v Revúcej. Inicioval vznik Slovenskej národnej rady, ako najvyššieho zastupiteľského orgánu slovenského národa, ktorá sa oficiálne konštituovala 30. októbra 1918 na pamätnom deklaračnom zhromaždení v Martine a stal sa jej predsedom. V roku 1919 sa stal spolupredsedom Matice slovenskej a čestným predsedom Slovenskej národnej a roľníckej strany. Okrem národnostných politických otázok vo svojich článkoch venoval pozornosť aj hospodárskym a sociálnym problémom. - MM-
Po vyučení pracoval ako baník a elektrikár v Lubeníku. V r. 1955 sa presťahoval z Rožňavy do Šivetíc, kde sa až do vysokého veku realizoval ako umelecký keramikár. Vyrábal rôzne upomienkové predmety (reliéfy s motívom jaskýň, hrnčeky a pod.) pre Správu slovenských jaskýň, ktoré sa potom predávali pred jaskyňami ako suveníry. Zakladateľ a duša gemersko-licineckej jaskyniarskej skupiny (OS SSS Gemer-Licince). Ako prvý 18.7.1964 vnikol do útrob Krásnohorskej jaskyne v Slovenskom krase. Bol spoluobjaviteľ Novej Brzotínskej jaskyne na Plešiveckej planine (1954), Gemerskoteplickej jaskyne (1959) na planine Koniar. Patril k prvým prieskumníkom jaskyne Homoľa na Muránskej planine v Spišskogemerskom krase, Kamenianskom krase (jaskynná subsústava Jánová-Čurgov), v oblasti Striebornej lúky v najzápadnejšom cípe Koniarskej planiny a iné. Na jar 2018 mu Slovenská speleologická spoločnosť udelila čestné členstvo. - MM-