XXXIV. časť - Výlet do Lunaparku II.
Zaplatili sme za lístky a postavili sa do nekonečneho zástupu ľudí, ktorí netrpezlivo čakali až príde na nich rad. Čas ubiehal, ale nebolo to ani tak dlho, asi iba zopár minút, možno ani nie viac ako pätnásť a stáli sme pred ním, tým naším obrom. Pri vchádzaní nám usporiadateľ odobral lístky a ukázal miesto, kde sme si mali sadnúť. Bolo to vždy po dvojici, a tak sme s Mikom sedeli spolu. Potom sme sa dôkladne pripevnili na sedadlá. Na záver tam bola akási oceľová rampa, ktorou nás ešte zaistili pred vypadnutím. Pomaly sme sa začali plaziť po koľajniciach tohto Kozmodrómu, ako by som ho aj po tej mojej skúsenosti najradšej nazval. Mal som vtedy pocit, že som testovaný v známom centre kozmonautiky Bajkonur, odkiaľ pravidelne vzlietavajú do nebies kozmické lode s cieľom niečo nového pre ľudstvo objaviť, niečo nepoznaného a vzrušujúceho. Začínali sme pomaly naberať na rýchlosti, až mi aj začalo trošku hlavu dozadu ťahať. Ani som si to neuvedomil a padali sme kolmo voľným pádom v obrovskej rýchlosti, 110 km za hodinu, ktoré nemalo konca. Hlavu mi išlo roztrhnúť na márne kúsky a ani som nemohol dýchať. Žalúdok som mal niekde až v hrdle. Bola to obrovská sila, ktorá sa vytvorí tou rýchlosťou padajúceho telesa, len ten Newtonov zákon nejako nechcel vychádzať, že 10 metrov za sekundu, pretože som mal pocit, že idem nadzvukovou rýchlosťou. Presne tak, ako som to aj videl v náučných filmoch o letectve, čo to dokáže urobiť s ľudskou tvárou. Prestal som vnímať okolie a len a len sebe som sa venoval. Mike tam ujúkal ako pri detvianskych tancoch. Doslovne odzemky tam robil a ja som mal iba ten svoj malý svet a nechcel som byť súčasťou žiadneho iného. Na moje prekvapenie som sa teraz dozvedel, že hneď vedľa toho nášho El Tora tu v roku 2005 postavili najvyšší Roller coaster na svete, ktorý má výšku 139 metrov a rýchlosť, ktorou sa valia vagóniky na tenučkých koľajničkách je až 206 kilometrov. Jeho ctené meno je "Kingda Ka"... Boli to galeje, na ktoré do smrti nezabudnem a už ma na to nikto nikdy nenaviedol a nedostal, hoci ho aj tu v našom mestskom lunaparku máme, i keď už len akúsi zdrobnelinku oproti tomu obrovi. Neviem, nemal som už nikdy chuť si to znovu vyskúšať. Možno, keby som to asi viackrát absolvoval, možno by som aj zmenil moje rozhodnutie, lebo by som vedel aký je v tom rozdiel a či to vôbec ešte aj zvládnem. No nestalo sa tak, hoci to bolo asi aj tým, že už som také monštrum nikdy nevidel a ani nevyhľadával, čo bolo asi predurčené a dané i mojím osudom.
Po tomto krásnom poznaní, sme sa rozhodli, že pôjdeme pozrieť do neďalekého safari na zvieratká, ktoré sú určite milšie. I tu, v Oregone, máme safari, lenže som si ešte nenašiel čas, aby som tam skočil. Je to asi 300 km. Pri vchode sme zaplatili nejaký poplatok a pomaly sa "plavili" mojím Fordom, ktorý sa tak pekne húpal ako loďka, pretože mal vynikajúce perá a človek žiadny hrbolček na ceste takmer necítil. Ináč, aby som nezabudol, to meno "Loď" mu dal Rudo, hneď po tom, čo som ho kúpil a on tam bol vtedy so mnou, v starej dobrej Pennsylvánii, v meste Stroudsburghu. Prechádzali sme okolo mierumilovných žiráf, vedľa nich obďaleč bolo aj stádo slonov, ktoré sa akosi ovievali v tunajších horúčavách vo vlhkom a dusnom počasí a občas načreli do jazierka, okolo ktorého sme z druhej strany prechádzali. Pootvoril som si trošku aj okno, hoci nám to veľmi neodporúčali z bezpečnostných dôvodov, ale aj z výhodnejších klimatických, aby sme sa lepšie cítili vo vychladenom príjemnom vozidle, v mojej lodi. Pomaly sme sa presúvali, keď tu zrazu vidím ako sa dva nosorožce pripravujú k súboju. Bolo to niečo neskutočného, čo som len niekde vo filme videl a teraz zrazu to bolo všetko naživo a skutočné. Obďaleč postávala dáma - nosorožkyňa, o ktorú sa asi títo dvaja mládenci snažili a chceli takýmto spôsobom rozhodnúť, kto sa stane víťazom a kto porazeným. Víťaz berie všetko! Porazený sa potom vzďaluje na míle preč a nemá ani nádej sa pritom rozlúčiť. Niekoľkotonové tvory sa rozbehli oproti sebe a obrovskými hlavami ozdobenymi masívnymi a ostrými rohmi búšili do seba v obrovskej rýchlosti, až sa zem zatriasla. Bol to neskutocny úder, až som hlavou mykol od toho nepríjemného pocitu, ako keby ten úder zasiahol moju hlavu. Boli to asi ešte aj čerstvé následky z toho zážitku na monštre. Mike sa len vzrušoval, ale ja som to akosi ináč prežíval. Nechcel som, aby niektorý z nich tento milostný súboj neprežil. Zopakovali si to ešte párkrát, ale nebolo to do nekonečna a jeden z nich toho druhého donútil na ústup. Nastalo akési čudné ticho a víťaz sa začal dvoriť tej nádhernej dáme, nosorožkyni, ktorá sa tomu len prizerala v tieni neďalekého stromu. Potom žili obaja šťastní až do smrti a určite mali veľa detičiek, nosorožkov malých...
Išli sme ešte nejakých pár minút, keď som z diaľky postrehol nejakú väčšiu kôpku čohosi, ležiacu pod veľkým košatým stromom. Postupne približujúc sa, videl som niečo, čo som vždy chcel vidieť, a to "Kráľa Zvierat", majestátneho leva s veľkou hrivou. Boli tam dvaja a okolo nich hárem nádherných levíc, ktoré ich občas z akejsi poslušnosti bez vyzvania, pekne olizovali. Oni sa potom naozaj tvárili ako majstri sveta, čo aj v skutočnosti boli. Trošku som aj začal tŕpnuť, že čo sa stane, keď sa náhodou rozbehnú, pretože jedným úderom sú schopní preraziť akékoľvek sklá automobilu. Na prekvapenie si aj oni nás obzerali a my sme asi boli pre nich bytosti, ktoré sa im zdali prívetivé a neškodné. Nemali z nás obavy a dokonca k nám boli akísi milší, akoby nam hovorili: "Však len postojte na chvíľočku, nech si Vás pekne obzrieme" a my sme akosi aj porozumeli tomu ich jazyku a začali sa namiesto nich producírovať. Celá tá kôpka pozostávala asi tak približne z ôsmich alebo deviatich kráľovských zvierat.
Mali aj mláďatká, ktoré sa pohrávali s otcovým chvostom, akoby sa ani nič nedialo. Skrátka boli veľmi bezprostredné, až som mal nutkanie z auta vyjsť a ľahnúť si tam k nim, alebo dokonca aj na nich. Však určite by sa na nich veľmi pohodlne ležalo a cítil by som ich hlboké dýchanie a občas akési zamrmlanie, ktoré má dosť desivý zvuk. Ale ono to neznamenalo nič iné, ako spokojnosť zo života, ktorý si tu žili, kde mali všetko, čo sa im ráčilo, dostatok potravy, veľa priestoru, ale hlavne akejsi slobody, i keď trošku v zajatí. Teraz polihovali a mali dennú siestu po dobrom obede. Boli veľmi spokojní. Ani sa nám nechcelo od nich odchádzať. Trošku ma vtedy aj mrzelo, že som si nezobral so sebou fotoaparát a nenafotil tieto nádherné tvory. Už ani neviem ako dlho sme tam zotrvali, ale čas akosi preletel, a tak sme sa pomaly začali uberať, lebo sme mali ešte nejaký kúsok pred sebou na druhú stranu samotného objektu safari.
Zrazu sme sa začali približovať k pletivom uzatvorenému priestranstvu, v ktorom nebol nikto iný ako opice. Bola to obrovská nekonečná klietka, ktorá bránila opiciam vo výbehu do voľnej prírody, takže to bolo prvé miesto, ktoré bolo ako súčasť zoologickej záhrady, akurát s tým rozdielom, že my sme boli tí, ktorých si opice obzerali. Bolo ich neskutočne veľa, ale koľko ich tam bolo, to už naozaj neviem. Pri vchádzaní bola akási dvojbrána, aby títo krásavci neušli, keď automobily vchádzajú do samotného priestoru. Po zatvorení prvej brány sa začala automaticky otvárať aj druhá brána a zostali sme sami. Za nami zanedlho prišlo ďalšie vozidlo a tiež pred nami už jedno bolo. Ľudia si ich fotili a ja som len pomaly pozeral. Zrazu mi niečo zabubnovalo na streche, ale nebolo ťažké vyriešiť tento rébus, pretože som hneď vedel, že to tie malé potvorky s dlhými chvostami boli u nás na návšteve. Trošku som mierne pootvoril okno, ale len asi tak tri centimetre a labky s ostrými pazúrmi sa snažili pretlačiť dovnútra mojej kabíny. Našťastie sa ďaleko nemohli dostať. Mike olúpal zopár banánov a tiež mi jeden podal. Začali sme ich kŕmiť, lenže to sme asi nemali robiť, pretože zrazu sa všetky k nám rozbehli na strechu, vzadu aj vpredu na kapotu a začali mi celé auto likvidovať. Povytrhávali mi stierače a začali podráždene trieskať po oknách. Zrazu som začal mať obavy, či nám neprerazia sklá. Stále dávali packy tam, kde predtým bol malý otvor, cez ktorý sme ich kŕmili banánmi. Dali sme im už všetky, čo sme mali, ale ony sa dožadovali ešte viac. Nakoniec sme boli šťastní, že sme sa rýchlo dostali k východu, kde si to akosi rozmysleli a pozoskakovali z nášho Forda...
Fotografie: internet
Text: Ján Slovinec
stredoškolský učiteľ,
teraz už na invalidnom dôchodku, žijúci v USA vyše 30 rokov,

































Študoval na gymnáziu v Brezne, divadelnú vedu a estetiku na Univerzite Komenského v Bratislave, divadelnú réžiu na VŠMU a na moskovskom divadelnom učilišti. Potom bol krátko rozhlasovým hlásateľom. Vlastnou réžiou začínal v divadle vo Zvolene a v Nitre a hosťoval vo všetkých mimobratislavských súboroch. V roku 1966 nastúpil ako režisér do Československej televízie v Bratislave do hlavnej redakcie literárno-dramatického vysielania, kde sa venoval najmä príprave mnohých adaptácií slovenských, ale aj svetových autorov. Patril k tvorcom slávnych a divácky obľúbených „bratislavských pondelkov“. V r. 1998 – 2003 bol vedúci katedry réžie Fakulty dramatických umení Akadémie umení v Banskej Bystrici. Bol členom Federálnej rady pre rozhlasové a federálne vysielanie a členom Rady STV (1992 – 1993). V roku 2006 dostal prémiu Literárneho fondu za celoživotné dielo v oblasti televíznej tvorby. -MM-
Študoval na viedenskej akadémii, špecializoval sa na romanticky poňaté krajinárstvo. V roku 1843 sa usadil v Sibini, kde pôsobil ako učiteľ kreslenia na ev. gymnáziu. Tu si otvoril fotografický ateliér s partnerom Karolom Kollerom a venovali sa najmä etnografickej fotografii. Z jeho práce zostalo približne 200 fotografií, ktoré boli očíslované a majú vysvetlivky v nemčine a rumunčine. Na všetkých je možné vidieť krásu ľudového kroja, ale aj niektoré aspekty tradičného transylvánskeho spoločenského života. Ako vášnivý cestovateľ namaľoval sériu krajiniek Karpát, v rokoch 1840 – 1842 počas jeho ciest navštívil horný Gemer, pobýval v Muráni a vytvoril tu dokumentárne a výtvarne pozoruhodné diela – Železné hámre na Muráni, Zrúcaniny hradu Muráň, veduta Revúcej s okolím, Silická jaskyňa a i. -MM-
Základné vzdelanie, i hudobné, získal v Ratkovej. Pokračoval na Učiteľskom ústave v Banskej Štiavnici, ako učiteľ začínal v Budinej, kde bol aj primášom vo vtedajšej miestnej ľudovej hudbe, neskôr učil v baníckom učilišti v Sirku, v Ratkovskom Bystrom, Ratkovej, v roku 1961 sa usadil s rodinou v Revúcej. Toto putovanie bolo vždy spojené s muzikou a zbieraním ľudových piesní. V roku 1973 bol jedným zo zakladateľov FS Lykovec v Revúcej. Vypomáhal FS Vlachovčan z Vlachova a spolupracoval aj s ľudovou hudbou FS Vepor z Klenovca a FS Kokavan z Kokavy nad Rimavicou. V októbri 1985 stál pri zrode FS Sinec v Hnúšti. Jeho hudobný odkaz zaznamenáva nahrávka hudby a piesní pod názvom Koj v tom Sirku bubnovali. Bol aj výrobcom ľudových hudobných nástrojov – píšťaliek, fujár, ale aj cimbalov. V roku 1998 mu bolo in memoriam udelené najvyššie vyznamenanie mesta Revúca – Zlatý Quirin. K jeho nedožitým 80. narodeninám sa v marci 2008 v Hnúšti, Revúcej a v Klenovci konal na jeho počesť významný slávnostný program pod názvom Život ako pieseň. -MM-
Študoval na gymnáziu v Rimavskej Sobote a na Čs. štátnej pedagogickej akadémii v Bratislave. V rokoch 1933 – 1943 pôsobil ako učiteľ v Tisovci a v Hnúšti, bol pracovník Matice slovenskej, spoluzakladateľ Osvetového ústredia v Bratislave, kde bol vedúcim prednáškového oddelenia a vydával Osvetový zborník. Bol zakladateľom a prvým vedúcim Katedry knihovedy a vedeckých informácií FF UK v Bratislave (1960 – 1981) a prodekanom FF UK pre štúdium popri zamestnaní. Venoval sa dejinám knihovníctva, osvety a vzdelávania dospelých. Z tejto oblasti vydal niekoľko monografií, čo úspešne zavŕšil spoluúčasťou na tvorbe encyklopedických diel Encyklopédia Slovenska (1977 – 1982), Pedagogická encyklopédia Slovenska (1985). Bol aktívny ako divadelný ochotník, režisér, prednášateľ, publicista a propagátor Gemera-Malohontu. Rekonštruoval knižné fondy poškodené vojnou. V Hnúšti je po ňom pomenovaná miestna knižnica. -MM-
Študoval na gymnáziách v Spišskej Novej Vsi a Rožňave, teológiu na evanjelickej teologickej akadémii v Prešove a na viedenskej univerzite. Pôsobil ako farár v Pribyline a v Pešti, kde kráčal v šľapajach svojho predchodcu Jána Kollára, na sklonku života sa stal biskupom banského dištriktu. Pričinil sa o oživenie Slovenského spolku v Budapešti, spoluzakladal časopis Dunaj (1874). Bol dlhoročným členom Zpěvníkovej základiny, obstarával nové vydania a viedol korektúry náboženských kníh a spisov a prispieval do novín a časopisov. Písal poéziu, prózu, humoresky, venoval sa aj dramatike, literárnej kritike i publicistike, v ktorej dominovala národná problematika s národno-výchovným poslaním. Široký výber zo svojej poézie a prózy vydal v troch zväzkoch pod názvom Nevädze. V Ratkovej má v areáli ev. kostola pomník s pamätnou tabuľou. -MM-
Po absolvovaní lýcea v Levoči učil v Revúckej Lehote, v Potoku, Ozdíne, v Turom Poli. Súkromne vyštudoval teológiu a ako kňaz pôsobil v Hornom Tisovníku. Ako skladateľ sa orientoval na hymnické zbory a klavírne kompozície. Zhudobnil asi 600 duchovných piesní a zostavil z nich zbierku. Venoval sa aj publicistickej činnosti a teórii hudby. Napísal knihu Náuka súhlasu, ako praktický návod k poznaniu harmónie v hudbe, ktorá bola prvým slovenským pokusom o učebnicu harmónie s terminológiou v slovenčine. Prispieval do rôznych časopisov, v ktorých komentoval súčasné hudobné udalosti, zaoberal sa otázkami národnej hudby, školstva, sociálneho postavenia učiteľov. Bol recenzentom hudobnín a hudobných udalostí. -MM-
Po absolvovaní Lekárskej fakulty UK v Bratislave pôsobil v nemocnici v Banskej Bystrici, neskôr v Ústave experimentálnej onkológie Slovenskej akadémie vied, kde bol v rokoch 1983 –1991 jeho riaditeľom. Od začiatku svojej vedeckej činnosti sa venoval experimentálnej a klinickej onkológiii a epidemiológii zhubných nádorov. Výsledky svojho výskumu v oblasti získanej rezistencie nádorov voči cytostatikám aplikoval v klinickej praxi, poznatky publikoval v domácich i zahraničných vedeckých časopisoch. Významná bola aj jeho medzinárodná spolupráca pri výskume rakoviny, absolvoval študijné pobyty v USA a v Anglicku. Od roku 1984 bol hlavným redaktorom medzinárodného časopisu o nádoroch Neoplasma. Bol členom viacerých vedeckých organizácií. Publikoval aj populárno-náučné články o rakovine a spolu s Jánom Siráckym napísal knihu O rakovine stručne, užitočne a pravdivo (1996). -MM-
Školské štúdiá absolvoval v Gemeri, Bratislave a v Kežmarku. Vyštudoval právo a v roku 1841 zložil advokátsku skúšku v Pešti. V rokoch 1842 – 1844 bol zástupcom prokurátora a tabulárnym sudcom Gemerskej župy. Od roku 1843 bol vedúcim medeného hámra a pražiarne v Štítniku. Podieľal sa aj na riadení papierenskej spoločnosti v Slavošovciach. Počas revolúcie 1848 – 1849 bol členom hornouhorského mimoriadneho súdu a neskôr kapitánom honvédov. Bol poslanec uhorského snemu vo volebnom okrsku Rožňava. Venoval sa podnikateľskej činnosti, bol podpredsedom Priemyselného spolku v Budapešti. Pracoval v administrácii luteránskeho cirkevného dištriktu Tisa, bol dozorcom štítnickej cirkvi, inšpektorom gemerského dekanátu a dozorcom luteránskej diakonie v Gemeri. Podieľal sa na novelizáciách vodného a banského zákona. -MM-
Do školy chodil v Ožďanoch, od 1843 na ev. lýceum v Levoči, kde bol aktívnym členom Jednoty mládeže slovenskej, zememeračské inžinierstvo študoval v Pešti. Počas štúdií praxoval u krajinského zememerača v katastri Oždian a Husinej. V r. 1856 – 1858 pracoval v Tisovci. Zapájal sa do národno-kultúrnych podujatí, bol zakladajúcim členom Matice slovenskej, členom jej literárneho odboru, patrónom slovenského gymnázia v Revúcej. Bol najvýraznejší predstaviteľ slovenského literárneho romantizmu, oživovateľ ľudových tradícií ako zdroja básnickej tvorby. V svojej básnickej tvorbe čerpal z ľudovej poézie, jej námetov, obraznosti a symboliky. Prekladal zo slovanskej poézie. Najväčší úspech dosiahol básňou Smrť Jánošikova. O ňom vyšli publikácie: Július Bolfík: Ján Botto. Život a dielo (1983), Pavol Vongrej: Ján Botto (1989) a i. -MM-