XXXIV. časť - Výlet do Lunaparku II.
Zaplatili sme za lístky a postavili sa do nekonečneho zástupu ľudí, ktorí netrpezlivo čakali až príde na nich rad. Čas ubiehal, ale nebolo to ani tak dlho, asi iba zopár minút, možno ani nie viac ako pätnásť a stáli sme pred ním, tým naším obrom. Pri vchádzaní nám usporiadateľ odobral lístky a ukázal miesto, kde sme si mali sadnúť. Bolo to vždy po dvojici, a tak sme s Mikom sedeli spolu. Potom sme sa dôkladne pripevnili na sedadlá. Na záver tam bola akási oceľová rampa, ktorou nás ešte zaistili pred vypadnutím. Pomaly sme sa začali plaziť po koľajniciach tohto Kozmodrómu, ako by som ho aj po tej mojej skúsenosti najradšej nazval. Mal som vtedy pocit, že som testovaný v známom centre kozmonautiky Bajkonur, odkiaľ pravidelne vzlietavajú do nebies kozmické lode s cieľom niečo nového pre ľudstvo objaviť, niečo nepoznaného a vzrušujúceho. Začínali sme pomaly naberať na rýchlosti, až mi aj začalo trošku hlavu dozadu ťahať. Ani som si to neuvedomil a padali sme kolmo voľným pádom v obrovskej rýchlosti, 110 km za hodinu, ktoré nemalo konca. Hlavu mi išlo roztrhnúť na márne kúsky a ani som nemohol dýchať. Žalúdok som mal niekde až v hrdle. Bola to obrovská sila, ktorá sa vytvorí tou rýchlosťou padajúceho telesa, len ten Newtonov zákon nejako nechcel vychádzať, že 10 metrov za sekundu, pretože som mal pocit, že idem nadzvukovou rýchlosťou. Presne tak, ako som to aj videl v náučných filmoch o letectve, čo to dokáže urobiť s ľudskou tvárou. Prestal som vnímať okolie a len a len sebe som sa venoval. Mike tam ujúkal ako pri detvianskych tancoch. Doslovne odzemky tam robil a ja som mal iba ten svoj malý svet a nechcel som byť súčasťou žiadneho iného. Na moje prekvapenie som sa teraz dozvedel, že hneď vedľa toho nášho El Tora tu v roku 2005 postavili najvyšší Roller coaster na svete, ktorý má výšku 139 metrov a rýchlosť, ktorou sa valia vagóniky na tenučkých koľajničkách je až 206 kilometrov. Jeho ctené meno je "Kingda Ka"... Boli to galeje, na ktoré do smrti nezabudnem a už ma na to nikto nikdy nenaviedol a nedostal, hoci ho aj tu v našom mestskom lunaparku máme, i keď už len akúsi zdrobnelinku oproti tomu obrovi. Neviem, nemal som už nikdy chuť si to znovu vyskúšať. Možno, keby som to asi viackrát absolvoval, možno by som aj zmenil moje rozhodnutie, lebo by som vedel aký je v tom rozdiel a či to vôbec ešte aj zvládnem. No nestalo sa tak, hoci to bolo asi aj tým, že už som také monštrum nikdy nevidel a ani nevyhľadával, čo bolo asi predurčené a dané i mojím osudom.
Po tomto krásnom poznaní, sme sa rozhodli, že pôjdeme pozrieť do neďalekého safari na zvieratká, ktoré sú určite milšie. I tu, v Oregone, máme safari, lenže som si ešte nenašiel čas, aby som tam skočil. Je to asi 300 km. Pri vchode sme zaplatili nejaký poplatok a pomaly sa "plavili" mojím Fordom, ktorý sa tak pekne húpal ako loďka, pretože mal vynikajúce perá a človek žiadny hrbolček na ceste takmer necítil. Ináč, aby som nezabudol, to meno "Loď" mu dal Rudo, hneď po tom, čo som ho kúpil a on tam bol vtedy so mnou, v starej dobrej Pennsylvánii, v meste Stroudsburghu. Prechádzali sme okolo mierumilovných žiráf, vedľa nich obďaleč bolo aj stádo slonov, ktoré sa akosi ovievali v tunajších horúčavách vo vlhkom a dusnom počasí a občas načreli do jazierka, okolo ktorého sme z druhej strany prechádzali. Pootvoril som si trošku aj okno, hoci nám to veľmi neodporúčali z bezpečnostných dôvodov, ale aj z výhodnejších klimatických, aby sme sa lepšie cítili vo vychladenom príjemnom vozidle, v mojej lodi. Pomaly sme sa presúvali, keď tu zrazu vidím ako sa dva nosorožce pripravujú k súboju. Bolo to niečo neskutočného, čo som len niekde vo filme videl a teraz zrazu to bolo všetko naživo a skutočné. Obďaleč postávala dáma - nosorožkyňa, o ktorú sa asi títo dvaja mládenci snažili a chceli takýmto spôsobom rozhodnúť, kto sa stane víťazom a kto porazeným. Víťaz berie všetko! Porazený sa potom vzďaluje na míle preč a nemá ani nádej sa pritom rozlúčiť. Niekoľkotonové tvory sa rozbehli oproti sebe a obrovskými hlavami ozdobenymi masívnymi a ostrými rohmi búšili do seba v obrovskej rýchlosti, až sa zem zatriasla. Bol to neskutocny úder, až som hlavou mykol od toho nepríjemného pocitu, ako keby ten úder zasiahol moju hlavu. Boli to asi ešte aj čerstvé následky z toho zážitku na monštre. Mike sa len vzrušoval, ale ja som to akosi ináč prežíval. Nechcel som, aby niektorý z nich tento milostný súboj neprežil. Zopakovali si to ešte párkrát, ale nebolo to do nekonečna a jeden z nich toho druhého donútil na ústup. Nastalo akési čudné ticho a víťaz sa začal dvoriť tej nádhernej dáme, nosorožkyni, ktorá sa tomu len prizerala v tieni neďalekého stromu. Potom žili obaja šťastní až do smrti a určite mali veľa detičiek, nosorožkov malých...
Išli sme ešte nejakých pár minút, keď som z diaľky postrehol nejakú väčšiu kôpku čohosi, ležiacu pod veľkým košatým stromom. Postupne približujúc sa, videl som niečo, čo som vždy chcel vidieť, a to "Kráľa Zvierat", majestátneho leva s veľkou hrivou. Boli tam dvaja a okolo nich hárem nádherných levíc, ktoré ich občas z akejsi poslušnosti bez vyzvania, pekne olizovali. Oni sa potom naozaj tvárili ako majstri sveta, čo aj v skutočnosti boli. Trošku som aj začal tŕpnuť, že čo sa stane, keď sa náhodou rozbehnú, pretože jedným úderom sú schopní preraziť akékoľvek sklá automobilu. Na prekvapenie si aj oni nás obzerali a my sme asi boli pre nich bytosti, ktoré sa im zdali prívetivé a neškodné. Nemali z nás obavy a dokonca k nám boli akísi milší, akoby nam hovorili: "Však len postojte na chvíľočku, nech si Vás pekne obzrieme" a my sme akosi aj porozumeli tomu ich jazyku a začali sa namiesto nich producírovať. Celá tá kôpka pozostávala asi tak približne z ôsmich alebo deviatich kráľovských zvierat. 
Mali aj mláďatká, ktoré sa pohrávali s otcovým chvostom, akoby sa ani nič nedialo. Skrátka boli veľmi bezprostredné, až som mal nutkanie z auta vyjsť a ľahnúť si tam k nim, alebo dokonca aj na nich. Však určite by sa na nich veľmi pohodlne ležalo a cítil by som ich hlboké dýchanie a občas akési zamrmlanie, ktoré má dosť desivý zvuk. Ale ono to neznamenalo nič iné, ako spokojnosť zo života, ktorý si tu žili, kde mali všetko, čo sa im ráčilo, dostatok potravy, veľa priestoru, ale hlavne akejsi slobody, i keď trošku v zajatí. Teraz polihovali a mali dennú siestu po dobrom obede. Boli veľmi spokojní. Ani sa nám nechcelo od nich odchádzať. Trošku ma vtedy aj mrzelo, že som si nezobral so sebou fotoaparát a nenafotil tieto nádherné tvory. Už ani neviem ako dlho sme tam zotrvali, ale čas akosi preletel, a tak sme sa pomaly začali uberať, lebo sme mali ešte nejaký kúsok pred sebou na druhú stranu samotného objektu safari. 
Zrazu sme sa začali približovať k pletivom uzatvorenému priestranstvu, v ktorom nebol nikto iný ako opice. Bola to obrovská nekonečná klietka, ktorá bránila opiciam vo výbehu do voľnej prírody, takže to bolo prvé miesto, ktoré bolo ako súčasť zoologickej záhrady, akurát s tým rozdielom, že my sme boli tí, ktorých si opice obzerali. Bolo ich neskutočne veľa, ale koľko ich tam bolo, to už naozaj neviem. Pri vchádzaní bola akási dvojbrána, aby títo krásavci neušli, keď automobily vchádzajú do samotného priestoru. Po zatvorení prvej brány sa začala automaticky otvárať aj druhá brána a zostali sme sami. Za nami zanedlho prišlo ďalšie vozidlo a tiež pred nami už jedno bolo. Ľudia si ich fotili a ja som len pomaly pozeral. Zrazu mi niečo zabubnovalo na streche, ale nebolo ťažké vyriešiť tento rébus, pretože som hneď vedel, že to tie malé potvorky s dlhými chvostami boli u nás na návšteve. Trošku som mierne pootvoril okno, ale len asi tak tri centimetre a labky s ostrými pazúrmi sa snažili pretlačiť dovnútra mojej kabíny. Našťastie sa ďaleko nemohli dostať. Mike olúpal zopár banánov a tiež mi jeden podal. Začali sme ich kŕmiť, lenže to sme asi nemali robiť, pretože zrazu sa všetky k nám rozbehli na strechu, vzadu aj vpredu na kapotu a začali mi celé auto likvidovať. Povytrhávali mi stierače a začali podráždene trieskať po oknách. Zrazu som začal mať obavy, či nám neprerazia sklá. Stále dávali packy tam, kde predtým bol malý otvor, cez ktorý sme ich kŕmili banánmi. Dali sme im už všetky, čo sme mali, ale ony sa dožadovali ešte viac. Nakoniec sme boli šťastní, že sme sa rýchlo dostali k východu, kde si to akosi rozmysleli a pozoskakovali z nášho Forda...
Fotografie: internet
Text: Ján Slovinec
stredoškolský učiteľ,
teraz už na invalidnom dôchodku, žijúci v USA vyše 30 rokov,
Pracoval na Mineralogickom ústave Prírodovedeckej fakulty UK v Prahe, ale svoju vedecko-výskumnú prácu z oblasti experimentálnej mineralógie a štruktúrno-kryštalografického výskumu orientoval hlavne na Slovensko. V Nižnej Slanej opísal novú lokalitu evansitu, v Rožňave výskyt rutilu a minerály niklu, v Dobšinej výskyt rýdzeho bizmutu. Autor prác o Dobšinskej ľadovej jaskyni. Zasahoval i do dalších geologických odborov, zvlášť do tektonickej geológie a do petrografie. Zúčastnil sa protifašistického odboja, pri zatýkání sa postavil na odpor a zahynul, čo pripomína aj pamätná tabuľa Padli za vlast v budove dekanátu PF UK v Prahe.
Študoval na gymnáziu v Rimavskej Sobote a v Tisovci, kde v roku 1940 maturoval. Na FF UK v Bratislave vyštudoval slovenčinu a nemčinu. Aktívne sa zúčastnil protifašistického odboja v SNP. Na sklonku roka 1944 bol zatknutý a odvlečený do koncentračného tábora v Mauthausene a neskôr do Dachau. Po návrate bol tajomníkom slovenskej sekcie Zväzu čs. spisovateľov, redaktorom týždenníka Kultúrny život, vedúcim scenáristického oddelenia Čs. štátneho filmu, od roku 1955 šéfredaktorom Slovenských pohľadov. V rokoch 1956 – 1974 sa profesionálne venoval literárnej tvorbe. V roku 1974 sa stal predsedom Matice slovenskej a v tejto funkcii zotrval až do roku 1990
Ordinovaný bol v r. 1956 v Bratislave. V rokoch 1968 – 1970 pôsobil ako kaplán v Hnúšti, v rokoch 1982 – 1990 ako správca farnosti v Gemerskej Polome. Za administrátora rožňavskej diecézy bol Jánom Pavlom II. menovaný v r. 1990. Úradu sa ujal 18.2.1990 a na biskupa bol vysvätený 18.3.1990 v Rožňave Jozefom kardinálom Tomkom. V Konferencii biskupov Slovenska niekoľko rokov pracoval v Komisii pre školstvo a kultúru, napokon pracoval v Komisii pre klérus a výchovu povolaní. Je autorom knihy 
Študoval na Akadémii výtvarných umení v Budapešti, absolvoval študijnú cestu do Tirolska a Talianska. 
Pôvodným menom Štefan Bartušek. Študoval na VŠVU v Bratislave a na Karlovej univerzite v Prahe. Od roku 1961 žil a tvoril v Banskej Bystrici. Stál pri vzniku Katedry Výtvarnej tvorby Pedagogickej fakulty v Banskej Bystrici a aj pri zrode Katedry výtvarnej tvorby na Akadémii umení, kde bol prvým dekanom a v Banskej Bystrici založil aj Galériu výtvarného umenia. Namaľoval vyše desaťtisíc obrazov, vytvoril aj veľa drevorezov a leptov a známy je aj ako ilustrátor kníh. Vytváral obrazy skladané a usporiadané do filozofických príbehov, obsahom jeho maľby sú zložité vzťahy človeka a súčasnej civilizácie. Osobitným prínosom do svetového výtvarného umenia sú jeho cykly obrazov 
Študoval na gymnáziu v Ožďanoch, Levoči a Prešove. Po vyštudovaní v Jene učil na gymnáziu v Ožďanoch a v Kežmarku. Od roku 1824 bol farárom v Brezne. Je zakladateľ slovenskej veselohry, významný satirik v období národného obrodenia. V roku 1830 bola v Liptovskom Mikuláši inscenovaná jeho najznámejšia veselohra 
Študoval na Vysokej škole výtvarných umení. Od roku 1957 žil a tvoril v Bratislave. Pracoval v redakcii denníka Pravda ako výtvarný redaktor, bol členom Zväzu slovenských výtvarných umelcov, tvorivej skupiny Život, skupiny Kontinuita a Spolku výtvarníkov Slovenska. V jeho tvorbe dominuje figúra, ale aj krajinomaľba, motívy rodného Klenovca sa vinú jeho celým dielom. Jeho figurálne kompozície s poeticko-surrealistickým nábojom ho zaradili medzi najvýznamnejších slovenských výtvarných umelcov súčasnosti. Jeho diela boli vystavené na desiatkach expozícií doma a v celom rade renomovaných galérií vo svete. Je laureátom prestížnych domácich a zahraničných výtvarných ocenení. V roku 2001 v Slovarte vyšla publikácia 
Po maturite na gymnáziu v Tisovci študoval na Vysokej škole poľnohospodárskeho a lesníckeho inžinierstva v Košiciach. Od roku 1950 pôsobil ako pedagóg na Ústave spoločenských náuk na Lekárskej fakulte UPJŠ, neskôr na VŠT v Košiciach, od roku 1971 bol podpredseda KNV v Košiciach. V roku 1975 prešiel pracovať do SAV v Bratislave, kde pracoval v mnohých riadiacich funkciách. Jeho vedecká a odborná činnosť bola orientovaná prevažne na filozofickú problematiku, ale zasiahla i oblasť sociológie a pedagogiky. Je autorom niekoľkých publikácií a takmer 300 štúdií, odborných i popularizačných článkov. Za vedeckú, odbornú a pedagogickú prácu bol odmenený viacerými medailami a vyznamenaniami.