XXXV. časť - - Smer do Casina Atlantic City
Už som to predtým spomínal, že skoro každý večer po pracovnej dobe sme sa s Dušanom vybrali do nášho raja - do kasína v Atlantic City, do ktorého sme často chodievali, lebo to bolo Dušanovo najobľúbenejšie miesto. Tento večer neveštil nič zlého, ani nič nenasvedčovalo tomu, že by sa sa malo niečo zvláštne udiať, a tak všetko išlo tak, ako malo ísť, podľa plánu. Pri vchádzaní do mesta z diaľnice sme zastavili na križovatke, keď bola červená. Dušan si zrazu spomenul, že musí zaistiť všetky dvere na vozidle. Nebol to problém, lebo malo automatické zatváranie, lenže vtedy mu akosi zlyhalo, a tak som ich rýchlo zaistil ručne. Prvýkrát to bolo veľmi čudné, že ma o to požiadal, ale nečudoval som sa dlho, lebo mi vysvetlil dôvod, prečo to tak chcel. Bolo to veľmi jednoduché. Priateľskí vykrádači a nepozvaní hostia číhali v tieni križovatiek a keď auto zastalo, vyrútili sa naň ako bez duše. Keď nemal vodič všetky dvere zaistené, poľahky sa mu dostali do kabíny a okradli ho o všetko, a vo väčšine prípadov aj o samotný automobil. Dušan to vedel veľmi dobre, a tak bol na to pripravený. Takisto pri otvorení okna hrozilo niečo podobné, hlavne vtedy, keď sa nočné dámy pristavili a začali vyjednávať. Dušan bol šťastne ženatý, tak bolo samozrejmé, že taký záujem u neho ani neexistoval. Ani ja som po skúsenosti s Vilkom v New Yorku žiadny neprejavil. Nedá sa im veriť, pretože je to ich hra ako dostať zo zákazníka čo najviac, akýmkoľvek spôsobom a za každú cenu. Bola to väčšinou spodina spoločnosti, a tak akákoľvek konverzácia by bola stratou času. Okno sa tak rýchlo zatvorilo, ako sa aj otvorilo. Ulica bola tmavá a nikde nebolo ani človiečika, takže som mal všelijaké pocity, či niekto nečíha v tieni, alebo za oknom. Ozvali sa vo mne pocity z Harlemu, kde som okúsil neuveriteľnú chladnosť ľudí, ktorí tam bývali a tým vo mne vypestovali akúsi opatrnosť, pretože tej nikdy nie je nazvyš. I počas ďalších rokov sa to vo mne akosi udržalo a z človeka sa stane totálny pesimista, pretože ani iný nemôže byť. Toľko dôvodov má na to, že to je až neuveriteľné a rozum sa mu nad tým často zastaví, alebo aj celkom zamrzne.
Pomaly sme prichádzali k centru mesta, kde žiara svetiel oznamovala, že už sú tam kasína, ktoré sú centrom risku a zábavy, alebo zábavy a risku, pretože takto to asi znie lepšie. Je to časť priamo na pobreží Atlantického oceánu a z toho aj názov mesta pramení. Z drevených dosák vykladaná cestička sa tiahla pozdĺž pláží, ktorú volali Boardwalk.
Dušan zaparkoval na parkovisku hneď za kasínom, a tak sme sa mohli pokojne vybrať za zábavou. Bolo to už tradičné, tak nás už ani nič nevzrušovalo, pretože naším cieľom bolo len jedno - odchádzať domov ako spokojní ľudia. Ja som sa sťažovať nemohol, pretože moje konzervatívne hranie rulety mi prinášalo len úspechy. Dušan, ten mal iné problémy, ako aj predtým niekoľkokrát i keď mal už niečo naviac na boku odložené, nebol schopný sa rozhodnúť a skončiť. Vždy, keď sme tam prišli, jeho jediným cieľom bolo zminimalizovať straty, ktoré si tam nahonobil. Ale toto je vždy ten najhorší prístup, keď človek myslí takto. Aspoň to tak vždy je, že sa potom ešte menej darí a príde aj o ďalšie peniaze. Je to akýsi zákon prírody a tu tomu hovoria, že človek hrá "with scarry money", čo znamená, že hrá s peniazmi, ktoré potrebuje a nemôže si ich dovoliť investovať do hazardných hier. A zákon schválnosti je v tom, že práve o tieto príde najskôr a to bolí najviac, čo i ja veľmi dobre viem z mojich ďalších dobrodružstiev z kasín, čo budem spomínať neskoršie. Je pravdou, že aj v Atlantic City pri našich výletoch s Dušanom som o nejaké prišiel, ale nikdy to nebolo nič mimoriadneho a ďalší deň sa mi to vrátilo. Mohol by som povedať, že som tam celkom slušne zarábal, aspoň v tomto prípade. Dušan prišiel o všetky peniaze, a tak som mu nejaké dohodil. Nedarilo sa mu, tak prišiel aj o tie a nálada bola hneď pod psa. Nechcel tam zostať už ani minútku, tak sme sa vybrali vtedy domov rýchlejšie, ako bolo naším zvykom. Prešli sme za kasíno a prichádzali k miestu, kde sme predtým zaparkovali nášho Lincolna Continentala, ktorý tam však nikde nebol. Miesto zívalo akousi škrtiacou prázdnotou a Dušan bol z toho ešte viac nešťastný. Vrátili sme sa do kasína a začali zisťovať, čo sa mohlo stať s jeho vozidlom. Na jeho prekvapenie zistil, že sa tam už dlhšiu dobu nesmie zadarmo parkovať, ale za poplatok, ktorý sa dá do obálky a vhodí do železnej schránky, z ktorej vyskočí lístok a ten sa potom dá na palubnú dosku auta, aby ho bolo vidieť. Dozvedeli sme sa meno firmy, ktorá auto odtiahla a Dušan tam zavolal. Zistil aj adresu, tak sme sa rozhodli, že sa tam musíme dostať čo najskôr. Už si presne ani nepamätám, či sme tam šli peši alebo taxíkom, ale určite taxíkom, lebo to bolo dobre vyše päť kilometrov z centra mesta. Zastavili sme pred ohradou, ktorá mala navrchu plotu veľmi ostré hroty, ktoré mali tvar malých žiletiek. Niečo podobné som nikdy v živote nevidel, až teraz po prvýkrát. Za hlavnou bránou, asi tak pätnásť metrov, bola maringotka, ktorej okná boli zamrežované. Mal som všelijaké pocity. Vyzeralo to ako väznica. Vonku postávala asi tak päťdesiatročná pani s baseballovou palicou a veľmi sa rozčuľovala. Hneď sme sa jej opýtali, čo sa jej prihodilo. Hlavu otočila smerom k maringotke a "chválospevy" sa len tak hrnuli z jej úst. "Tie kurvy mi auto ukradli a teraz chcú odo mňa sto dolárov! Špiny jedny! Ak mi moje auto nedajú, tak im všetkým hlavy porozbíjam!!!" Dosť nepríjemné reči a nemal som dobrý pocit, že by to tu bolo celkom s kostolným riadom. Naviac som mal obavy, že to nie sú obyčajní pracovníci odťahovacej služby, ale niečo iné a môj pocit bol namieste a správny. Dušan podal lístok prevádzkovateľovi a ten išiel skontrolovať, ktoré vozidlo by to malo byť. Od brány bolo pekne vidieť jeho biely Lincoln ako sa vyníma medzi všetkými autami, ktoré tu mali skonfiškované. Otvorili mu bránu a on vošiel dovnútra. Ja som ho tiež nasledoval, lenže zrazu ma pristavil druhý s puškou v ruke, že ja nemusím ísť dovnútra, keďže nie som majiteľom vozidla. Studený pot mi na čelo vystúpil a zrazu som mal pocit, že je to ako v nejakom kriminálnom filme a nie v skutočnosti. Dušan mi kývol, aby som sa nesnažil pokračovať za ním a aby som vyšiel radšej za bránu, lebo títo páni to mysleli vážne a nemali v úmysle tolerovať nejaké žarty, za čo považovali aj moju zaslepenosť v tejto vyhrotenej situácii. Nikto nám nerozumel, lebo sme sa zhovárali po slovensky a to si myslím bolo veľmi dobre, hoci im trošku zbystrel sluch, ale hneď nato sa ukľudnili a Dušan vošiel do maringotky. Dlho sa tam nezdržal a vyšiel von. "Jano, budeš ma musieť zase založiť, lebo chcú odomňa 150 dolárov za nedovolené parkovanie!" Siahol som do svojej hlbokej peňaženky a vylovil jedného Benjamina (stodolárovka s Benjaminom Franklinom na líci) a k tomu dve dvadsiatky a jednu pokrčenú desiatku. Teraz to akosi ani nevadilo v akej kvalite bola, hlavne že splnila očakávanie a zachránila naše auto, aby sme sa mohli čo najskôr dostať domov.
Bolo už skoro sedem hodín ráno a my sme mali pred sebou ešte vyše hodiny a pol jazdy. S radosťou naštartoval svojho tátoša a upaľovali sme rýchlo smerom k diaľnici. Cesta bola vtedy akási príliš dlhá a Dušan si neodpustil zopár nadávok, ako na nich, tak aj na seba, že si tú ceduľku na parkovisku riadne neprečítal. Neurobil nijakú chybu, pretože na tej ceduľke nebolo nič napísané, čo by nám bránilo parkovať bezplatne celú noc. Iba jediný háčik bol v tom, že treba odtiaľ auto presunúť skoro ráno, pred piatou. Po piatej hodine musí byť parkovacie miesto vyprázdnené, ináč sa účtuje a my sme vtedy naozaj nejakú tú minútku meškali, alebo sme tam boli aj načas. Oni nás ale prekvapili a prišli o niečo skôr a auto odtiahli. S takýmito ľuďmi sa nedá príliš komunikovať, pretože oni to ani nevedia ináč, len hrozbami, o čom sme sa napokon aj na vlastnej koži presvedčili. Škoda, že to vtedy muselo tak dopadnúť...
Týždeň sme tam nešli, ale potom nás to prešlo, ale hlavne sme na to zabudli a znovu sme nabehli do starých koľají a pokračovali v našich dobrodružstvách, aby sme si nejako pomohli i zbohatli. Ja som už zabudol koľko som tam prehral a vyhral, ale jednu vec si pamätám, nebol som na tom zle a asi dve tisícky som si nahonobil...
9.8.2008
Text a foto: Ján Slovinec
stredoškolský učiteľ,
teraz už na invalidnom dôchodku, žijúci v USA vyše 30 rokov
































Pracoval ako redaktor vo vydavateľstve Osveta v Martine a vydavateľstve Mladé letá a Slovenský spisovateľ v Bratislave. Napísal mnohé detské rozprávky, povesti, dobrodružno-historické romány, ale aj psychologické diela pre dospelých, televízne a rozhlasové scenáre. Rodnému kraju venoval nejednu svoju prácu, k Muráňu sa viaže televízny scenár Pieseň o Muráni (1974), povesť Tomáš a lúpežní rytieri, životným osudom P. Dobšinského je venovaná kniha Zlatá podkova, zlaté pero, zlatý vlas (1997) a Rozprávkar a rozprávnica (2006). .- MM-
Základné vzdelanie nadobudol v Tisovci. V rokoch 1853 – 1855 študoval na gymnáziu v Rimavskej Sobote, potom v Levoči a v Těšíne, teológiu a filozofiu vo Viedni, kde pracoval v študentskom spolku Tatran. V rokoch 1866 – 1871 pôsobil ako riadny profesor na Prvom slovenskom gymnáziu v Revúcej, kde vyučoval slovenčinu, nemčinu, latinčinu a gréčtinu, zároveň na Učiteľskom semenisku (ústave) vyučoval kreslenie. V Revúcej sa venoval ľudovýchovnej a osvetovej činnosti, pomáhal zakladať a rozvíjať ochotnícke divadlo. Jeho zásluhou v tomto období vzniklo aj divadelnícke hnutie v rodnom Tisovci, kde vybudoval aj javisko. Popri pedagogickej práci sa venoval aj literárnej tvorbe. Debutoval veršami Hlasy z cudziny, potom vyšla zbierky Spomienky a Zvuky gemerské. Rôznymi článkami prispieval tiež do viacerých časopisov a novín. - MM-
Študoval na Baníckej a lesníckej akadémii v Banskej Štiavnici. V roku 1884 pracoval ako praktikant na riaditeľstve Rimamuránsko-salgótarjánskej spoločnosti v Ózde. Od r. 1887 bol banským úradníkom, v rokoch 1879 – 1900 vedúcim banského závodu v Železníku, kde sa v podstatnej miere zaslúžil o dobudovanie ťažobného závodu výstavbou povrchových zariadení, o sprístupnenie ložísk úvodnými banskými dielami a i. V r. 1900 – 1905 bol banským správcom v Rožňave, od 1905 tajomníkom banského riaditeľstva v Ózde. V r. 1897 na zasadnutí Gemersko-borsodskej pobočky Krajinskej uhorskej baníckej a hutníckej spoločnosti predložil návrh na vybudovanie baníckeho múzea v Rožňave a v r. 1902 s A. Müllerom vypracovali projekt interiérov múzea. Bol členom Krajinskej maďarskej baníckej a hutníckej spoločnosti. Zúčastnil sa na vydaní baníckej a hutníckej monografie Gemerskej a Borsodskej župy (1907), na ktorej spracoval časť o baníctve, o. i. aj z národopisného hľadiska..- MM-
Prvé gymnaziálne triedy absolvoval v Gemeri, študoval na Evanjelickom lýceu v Levoči, člen družiny štúrovcov na Evanjelickom lýceu v Bratislave, filozofiu a históriu študoval na univerzite v Halle. Profesor a riaditeľ Evanjelického gymnázia v Modre, redaktor Orla. Pôsobil vo Vindšachte, Modre, Těšíne a Martine. Vrcholným jeho dielom je Reštavrácia – historické svedectvo o politických kortešačkách a živote slovenského zemianstva. Dej jeho povesti Knieža liptovské je umiestnený do Liptova, Gemera a Spiša, do miest, ktoré Kalinčiak dôverne poznal. Napísal viacero
Študoval na gymnáziu v Rimavskej Sobote, teológiu v Prešove a v Lipsku. 30 rokov pôsobil v Rimavskej Píle (dnes časť Tisovca). Potom žil v Banskej Bystrici, kde pomáhal manželke Terézii Vansovej pri redigovaní časopisu Slovenská žena. Bol vynikajúci kazateľ, autor kázní, príležitostných rečí a úvah, presadil sa najmä romantickými a historickými poviedkami. Bol aj ochotníckym hercom slovenského divadla v Tisovci. V roku 1893 inicioval vznik Píľansko-hačavského potravného a úverového družstva, zaoberal sa včelárstvom a pomológiou. O tejto problematike publikoval aj články. - MM-
Študoval v Kolíne a na gymnáziu v Prahe. Pôsobil ako daňový úradník a ako prednosta Berného úradu v Revúcej, krátko v Rimavskej Sobote a inde. Patril medzi významných faunistikov Slovenska. Zbieral chrobáky v okolí Revúcej, najmä na Muránskej a Silickej planine. Svoje zberateľské cesty podnikal aj do zahraničia. Zhromaždil zbierku s vyše 15 tisíc exemplármi, ktorá je uložená v Slovenskom národnom múzeu v Bratislave. Bol členom Československej entomologickej spoločnosti a Slovenskej entomologickej spoločnosti SAV. - MM-
Študoval na gymnáziu v Rožňave a v Dobšinej, na lýceu v Kežmarku a na univerzite v Jene. Pôsobil ako riaditeľ gymnázia v Novom Sade a od r. 1833 ako profesor v Prahe. Kliesnil cestu novým názorom na literatúru a presadzoval jej aktívny vzťah k životu, k ľudovej kultúre. Položil vedecké základy slavistiky a bol predstaviteľom úzkych vzťahov medzi Čechmi a Slovákmi. Zaslúžil sa o rozvoj vedeckého bádania, školskej reformy a budovanie slavistických katedier. Intenzívne sa venoval štúdiu prameňov a pamiatok slovanských literatúr, výsledky štúdia publikoval v dielach Dejiny slovanskej reči a literatúry podľa všetkých nárečí, Slovanské starožitnosti, Slovanský národopis a mnohé ďalšie. Jeho meno nesie univerzita v Košiciach.- MM-
V r. 1861 – 1864 študoval v Rožňave, právo vo Viedni a Budapešti. Trvalým poľom jeho verejného účinkovania sa stala politika. Na cirkevných i svetských fórach bojoval proti zatvoreniu slovenského gymnázia v Revúcej. Inicioval vznik Slovenskej národnej rady, ako najvyššieho zastupiteľského orgánu slovenského národa, ktorá sa oficiálne konštituovala 30. októbra 1918 na pamätnom deklaračnom zhromaždení v Martine a stal sa jej predsedom. V roku 1919 sa stal spolupredsedom Matice slovenskej a čestným predsedom Slovenskej národnej a roľníckej strany. Okrem národnostných politických otázok vo svojich článkoch venoval pozornosť aj hospodárskym a sociálnym problémom. - MM-
Po vyučení pracoval ako baník a elektrikár v Lubeníku. V r. 1955 sa presťahoval z Rožňavy do Šivetíc, kde sa až do vysokého veku realizoval ako umelecký keramikár. Vyrábal rôzne upomienkové predmety (reliéfy s motívom jaskýň, hrnčeky a pod.) pre Správu slovenských jaskýň, ktoré sa potom predávali pred jaskyňami ako suveníry. Zakladateľ a duša gemersko-licineckej jaskyniarskej skupiny (OS SSS Gemer-Licince). Ako prvý 18.7.1964 vnikol do útrob Krásnohorskej jaskyne v Slovenskom krase. Bol spoluobjaviteľ Novej Brzotínskej jaskyne na Plešiveckej planine (1954), Gemerskoteplickej jaskyne (1959) na planine Koniar. Patril k prvým prieskumníkom jaskyne Homoľa na Muránskej planine v Spišskogemerskom krase, Kamenianskom krase (jaskynná subsústava Jánová-Čurgov), v oblasti Striebornej lúky v najzápadnejšom cípe Koniarskej planiny a iné. Na jar 2018 mu Slovenská speleologická spoločnosť udelila čestné členstvo. - MM-