XLV. časť - Salt Lake City
Teraz s odstupom spomínam na tie nádherné časy spred 29 rokov, keď som robil šoféra v Salt Lake City, v spoločnosti Fruit and Produce (Ovocie a Zelenina). Naučil som sa všelijaké veci, ktoré som dovtedy nepoznal. Každé ráno sme okrem iného aj premiestňovali ovocie z jednej miestnosti do druhej. Boli to prakticky miestnosti s rôznou teplotou, aby ovocie vydržalo čo najdlhšie, ale hlavne aby dozrelo a vyzeralo perfektne. Jedna vec mi na tom vadila, že nič nedozrelo na slnku, ale umelo, pri rôznych postupných teplotách. Nikdy som si na to celkom nezvykol, pretože všetko bolo veľmi plané, nemalo to prírodnú chuť a naviac dosť mi tam chýbal ten cukor, ktorý sa vytvára na slnku fotosyntézou. Bez toho je ovocie veľmi chabé a bez chuti. Teraz je tu organické ovocie, ktoré je u nás na Slovensku a takmer v celej Európe samozrejmosťou. Dopočul som sa, že aj u nás sa to začína meniť a ovocie "sa vyrába", čiže používa sa veľa chemikálií, aby to bolo čo najväčšie a najťažšie, aby to pekne vážilo, pretože potom sa aj peniažky lepšie sypú do vrecák. Ale to už asi nikto nezmení, a tak za samozrejmú kvalitu si musí človek doplácať a až potom má pocit, že má to, čo chcel.
Vždy sme sa napchávali jahodami, pretože tie boli ešte celkom solídne a ja som si naozaj prišiel na svoje. Jedol som všetko, čo mi oči videli, všetko ovocie a zeleninu a zapíjal som to citrusovými džúsmi, ktoré sme tam tiež mali. Samozrejme za zníženú cenu, čo mi tiež veľmi vyhovovalo.
Cítil som sa veľmi dobre a pomaly som aj začal zabúdať na zápal, ktorý som mal predtým, než som prišiel do Utahu, do mesta Salt Lake City, na ktoré mám stále pekné spomienky aj teraz, po toľkých rokoch. Zanechal som tam primerane hlboké korene a tie treba obrábať a pekne oživovať, čo aj občas robievam a určite neskoršie sa k tomuto mestu znovu vrátim, pretože som sa v ňom pravidelne ukazoval a udržiaval kontakt s mojimi priateľmi, ktorí tam doteraz žijú a prosperujú.
Výjazdy s nákladiakom sme robievali prevažne po Utahu, hlavne po blízkom okolí, ale pravidelne sme jazdievali aj do Idaha, kde sme mali veľa malých i stredných obchodíkov, ktoré veľké firmy nechceli zásobovať s ovocím a zeleninou. Nezdalo sa im to veľmi výnosné, ale niekto to musel robiť, aby to bolo pre obe strany výhodné. Moja firma mala svojich zákazníkov už niekoľko desaťročí, presne si už nepamätám koľko rokov to bolo. V každom prípade mali výbornú reputáciu vďaka dobrým cenám, včasným dodávkam, ale do určitej miery aj vďaka ochotným vodičom, ktorí tieto služby ponúkali. Niekedy som sa ešte aj v ten istý deň vracal, hlavne, keď to nebolo príliš ďaleko a doviezol som im to, čo najviac potrebovali. Stávalo sa občas, možno aj z našej viny, firemnej, že to niekde zaškrípalo, ale hneď sa to napravilo. Samozrejme, že aj zákazníci urobili niekedy chybu, zabudli si to skontrolovať a nemali potom prehľad, čo si objednali. Problém však nikdy nebol, najmä vďaka akejsi trpezlivosti a ohľaduplnosti v nedokonalosti človečenstva tejto planéty.
Trasa, ktorú som robieval pravidelne, šla cez veľmi veľa zaujímavých historických miest a pamiatok, ako aj okolo prírodných javov a krás. Také jedno nádherné miesto, okolo ktorého som pravidelne jazdieval práve do štátu Idaho, bolo Bear Lake - Medvedie jazero. Je položené na vrchu za kaňonom, na ktorý som vystúpal do pekného prostredia až do výšky 1806 metrov, kde sa rozprestiera na ploche 280 km štvorcových. Jeho maximálna dĺžka je tridsať kilometrov a šírka niečo vyše jedenásť. Obvod okolo jazera je asi 77 kilometrov. Priemerná hĺbka je 29 metrov a maximálna nameraná je zatiaľ 63 metrov, takže celkom pekne hlboké. Bear Lake malo zaujímavé sfarbenie, pretože voda bola akejsi tyrkysovej farby a na dne ako keby boli obrovské plochy ílu... Určite je ľadovcového pôvodu, pretože voda bývala dosť nepríjemne studená, oproti Slanému jazeru, kde bola zase veľmi slaná, ale teplučká a dalo sa v nej vydržať dosť dlho. I napriek týmto prednostiam som ju nevyhľadával, pretože najradšej som chodieval do bazénu, ktorý sme mali v ubytovacích priestoroch, zároveň aj s činkárňou, saunou a jacuzzi, čo je prakticky po našom veľká vírivá vaňa s tryskami, kde prúdiaca voda zároveň pekne vymasíruje aj pokožku a aj unavené údy po celodennej práci. Hlavne ja som také niečo dosť často využíval, lebo telo sa často ozývalo, tak som mu veľmi rád vyhovel. Potom ma za odmenu na druhý deň lepšie poslúchalo, keď som ho najviac potreboval, aby zabralo v práci.
Pravidelne som jazdieval cez Brigham Young City, ktoré bolo pomenované po slávnom Mormonovi, ktorý mal veľké zásluhy na upevňovaní mormonskej viery, ako aj na raste ekonomiky a školstva. Bol kolonistom a prezidentom mormonskej cirkvi a zároveň aj slávnym guvernérom Utahu v polovici 19. storočia, presne od roku 1851, kedy bol zvolený na túto vzácnu pozíciu. Neskoršie po ňom pomenovali aj univerzitu, ktorá doteraz nesie jeho meno - Brigham Young University. Je vo vedľajšom mestečku Provo a je to jedna z najslávnejších a najznámejších univerzít v Amerike, uznávaná nielen pre svoje akademické výsledky, ale aj pre športové. I niektorí slovenskí atléti tam študovali a aj v terajšej dobe tam máme niekoho...
Občas som sa zastavil v obchodíku, kde široko-ďaleko nebolo nič, iba nekonečne rozmerná farma, kde občas pobehovali kravy a koníky. Niečo podobné našim kysuckým lazom, alebo i v okolí Brezovej pod Bradlom smerom do Starej Turej, kam som kedysi ako závozník Pozemných stavieb, n. p. Trnava často zavítal. Dokonca i slávnu Chiranu sme rozširovali vtedy v oných rokoch ranných sedemdesiatych. Doteraz mi v pamäti zostala osada U Minárčiných. Rozmýšľal som, či tam ešte stojí, alebo už nebodaj aj zanikla? Ale kto by tomu uveril?! Hľadal som ju na mape Google Earth, a zistil som, že tam stále existuje. U Minárčiných! Našiel som to tesne za Brezovou pod Bradlom, v kopcoch...
Do Idaha som jazdieval do mesta Pocatella, ktoré je po celej Amerike preslávené hlavne zemiakmi. Je tam veľa Európanov, usadených tu po vyše desiatky rokov, ešte z čias osídľovania tejto nekonečnej doliny pri Slanom Jazere, starom dobrom Salt Lake.
Ale aj tu v Oregone máme slávne zázemie tejto vzácnej potraviny-zeleniny, ktorá je aj u nás na Slovensku výsadou severoslovenských dediniek oravských a kysuckých. Majú tu taktiež veľmi slávny výskumný ústav a dosahujú pekné výsledky už po mnohé desaťročia.
Neskoršie sa znovu pristavím taktiež v tomto nenapádnom slávnom mestečku, v ktorom som sa pravidelne zastavil na cestách do Salt Lake City severnou trasou z môjho terajšieho pôsobiska, Portlandu, Oregon.
Často som jazdieval aj do slávneho Park City, odkiaľ mám nezabudnuteľné spomienky, ako i do môjho obľúbeného miesta Snowbird a Alta, rekreačných rezortov najmä bieleho zimného športu - lyžovania, kde ale i v iných ročných obdobiach sa žil život pestrý, vďaka nekonečne nádhernej prírode, osadenej pod vysokými skalami Wasatchského pohoria. Robieval som tam výlety aj mimo pracovnej doby, tam som sa ukrýval pred horúcim mestským slnkom v tieňoch ihličnatých stromov a pri potôčku, pretekajúcom dolinkou. Bol to pre mňa obrovský balzam, keď som nechcel len v umelo chladenej miestnosti tráviť nádherné popoludnia.
Taktiež bazény, ako u mňa, tak aj u Hanky a Zdenka som často navštevoval a bolo vždy veľa dobrej zábavy, pretože aspoň takto sme nejako udržiavali dobré kontakty. U Hanky a u Zdenka mi bolo vždy ako doma, spomenul som to tu už predtým niekoľkokrát, pretože sme sa ako krajania u nich stretávali vďaka ich veľkej pohostinnosti a schopnosti vytvárať dobrú atmosféru. Teraz už mali aj svoj vlastný domček, pri ktorom si postavili svoj bazén a mali to tam krásne, ale hlavne veľmi príjemné, a tak som sa tam k nim vždy rád vracal aj po odchode z tohto mesta. Stretol som tam aj nových prisťahovalcov z bývalého Československa, s ktorými sme sa spoznávali práve na ich teritóriu. Teraz ich tam už toľko nie je, ako ich bolo pred takmer tridsiatimi rokmi. Mnohí odišli inde šťastie skúšať, tak ako aj ja som šiel tiež a skončil som tu ďaleko na západnom pobreží v nekonečne nádhernom zelenom štáte Oregon, ktorý má tiež púštnaté miesta, podobné tým v Utahu, ale od tých som nejaké tie míle vzdialený. Vždy, keď idem tade, pripomeniem si tým Utah, pretože sú to presné kópie tej krajiny na východ od nás, z Oregonu...
(POKRAČOVANIE)
Text a foto: Ján Slovinec
stredoškolský učiteľ,
teraz už na invalidnom dôchodku, žijúci v USA vyše 30 rokov

































Študoval na gymnáziu v Brezne, divadelnú vedu a estetiku na Univerzite Komenského v Bratislave, divadelnú réžiu na VŠMU a na moskovskom divadelnom učilišti. Potom bol krátko rozhlasovým hlásateľom. Vlastnou réžiou začínal v divadle vo Zvolene a v Nitre a hosťoval vo všetkých mimobratislavských súboroch. V roku 1966 nastúpil ako režisér do Československej televízie v Bratislave do hlavnej redakcie literárno-dramatického vysielania, kde sa venoval najmä príprave mnohých adaptácií slovenských, ale aj svetových autorov. Patril k tvorcom slávnych a divácky obľúbených „bratislavských pondelkov“. V r. 1998 – 2003 bol vedúci katedry réžie Fakulty dramatických umení Akadémie umení v Banskej Bystrici. Bol členom Federálnej rady pre rozhlasové a federálne vysielanie a členom Rady STV (1992 – 1993). V roku 2006 dostal prémiu Literárneho fondu za celoživotné dielo v oblasti televíznej tvorby. -MM-
Študoval na viedenskej akadémii, špecializoval sa na romanticky poňaté krajinárstvo. V roku 1843 sa usadil v Sibini, kde pôsobil ako učiteľ kreslenia na ev. gymnáziu. Tu si otvoril fotografický ateliér s partnerom Karolom Kollerom a venovali sa najmä etnografickej fotografii. Z jeho práce zostalo približne 200 fotografií, ktoré boli očíslované a majú vysvetlivky v nemčine a rumunčine. Na všetkých je možné vidieť krásu ľudového kroja, ale aj niektoré aspekty tradičného transylvánskeho spoločenského života. Ako vášnivý cestovateľ namaľoval sériu krajiniek Karpát, v rokoch 1840 – 1842 počas jeho ciest navštívil horný Gemer, pobýval v Muráni a vytvoril tu dokumentárne a výtvarne pozoruhodné diela – Železné hámre na Muráni, Zrúcaniny hradu Muráň, veduta Revúcej s okolím, Silická jaskyňa a i. -MM-
Základné vzdelanie, i hudobné, získal v Ratkovej. Pokračoval na Učiteľskom ústave v Banskej Štiavnici, ako učiteľ začínal v Budinej, kde bol aj primášom vo vtedajšej miestnej ľudovej hudbe, neskôr učil v baníckom učilišti v Sirku, v Ratkovskom Bystrom, Ratkovej, v roku 1961 sa usadil s rodinou v Revúcej. Toto putovanie bolo vždy spojené s muzikou a zbieraním ľudových piesní. V roku 1973 bol jedným zo zakladateľov FS Lykovec v Revúcej. Vypomáhal FS Vlachovčan z Vlachova a spolupracoval aj s ľudovou hudbou FS Vepor z Klenovca a FS Kokavan z Kokavy nad Rimavicou. V októbri 1985 stál pri zrode FS Sinec v Hnúšti. Jeho hudobný odkaz zaznamenáva nahrávka hudby a piesní pod názvom Koj v tom Sirku bubnovali. Bol aj výrobcom ľudových hudobných nástrojov – píšťaliek, fujár, ale aj cimbalov. V roku 1998 mu bolo in memoriam udelené najvyššie vyznamenanie mesta Revúca – Zlatý Quirin. K jeho nedožitým 80. narodeninám sa v marci 2008 v Hnúšti, Revúcej a v Klenovci konal na jeho počesť významný slávnostný program pod názvom Život ako pieseň. -MM-
Študoval na gymnáziu v Rimavskej Sobote a na Čs. štátnej pedagogickej akadémii v Bratislave. V rokoch 1933 – 1943 pôsobil ako učiteľ v Tisovci a v Hnúšti, bol pracovník Matice slovenskej, spoluzakladateľ Osvetového ústredia v Bratislave, kde bol vedúcim prednáškového oddelenia a vydával Osvetový zborník. Bol zakladateľom a prvým vedúcim Katedry knihovedy a vedeckých informácií FF UK v Bratislave (1960 – 1981) a prodekanom FF UK pre štúdium popri zamestnaní. Venoval sa dejinám knihovníctva, osvety a vzdelávania dospelých. Z tejto oblasti vydal niekoľko monografií, čo úspešne zavŕšil spoluúčasťou na tvorbe encyklopedických diel Encyklopédia Slovenska (1977 – 1982), Pedagogická encyklopédia Slovenska (1985). Bol aktívny ako divadelný ochotník, režisér, prednášateľ, publicista a propagátor Gemera-Malohontu. Rekonštruoval knižné fondy poškodené vojnou. V Hnúšti je po ňom pomenovaná miestna knižnica. -MM-
Študoval na gymnáziách v Spišskej Novej Vsi a Rožňave, teológiu na evanjelickej teologickej akadémii v Prešove a na viedenskej univerzite. Pôsobil ako farár v Pribyline a v Pešti, kde kráčal v šľapajach svojho predchodcu Jána Kollára, na sklonku života sa stal biskupom banského dištriktu. Pričinil sa o oživenie Slovenského spolku v Budapešti, spoluzakladal časopis Dunaj (1874). Bol dlhoročným členom Zpěvníkovej základiny, obstarával nové vydania a viedol korektúry náboženských kníh a spisov a prispieval do novín a časopisov. Písal poéziu, prózu, humoresky, venoval sa aj dramatike, literárnej kritike i publicistike, v ktorej dominovala národná problematika s národno-výchovným poslaním. Široký výber zo svojej poézie a prózy vydal v troch zväzkoch pod názvom Nevädze. V Ratkovej má v areáli ev. kostola pomník s pamätnou tabuľou. -MM-
Po absolvovaní lýcea v Levoči učil v Revúckej Lehote, v Potoku, Ozdíne, v Turom Poli. Súkromne vyštudoval teológiu a ako kňaz pôsobil v Hornom Tisovníku. Ako skladateľ sa orientoval na hymnické zbory a klavírne kompozície. Zhudobnil asi 600 duchovných piesní a zostavil z nich zbierku. Venoval sa aj publicistickej činnosti a teórii hudby. Napísal knihu Náuka súhlasu, ako praktický návod k poznaniu harmónie v hudbe, ktorá bola prvým slovenským pokusom o učebnicu harmónie s terminológiou v slovenčine. Prispieval do rôznych časopisov, v ktorých komentoval súčasné hudobné udalosti, zaoberal sa otázkami národnej hudby, školstva, sociálneho postavenia učiteľov. Bol recenzentom hudobnín a hudobných udalostí. -MM-
Po absolvovaní Lekárskej fakulty UK v Bratislave pôsobil v nemocnici v Banskej Bystrici, neskôr v Ústave experimentálnej onkológie Slovenskej akadémie vied, kde bol v rokoch 1983 –1991 jeho riaditeľom. Od začiatku svojej vedeckej činnosti sa venoval experimentálnej a klinickej onkológiii a epidemiológii zhubných nádorov. Výsledky svojho výskumu v oblasti získanej rezistencie nádorov voči cytostatikám aplikoval v klinickej praxi, poznatky publikoval v domácich i zahraničných vedeckých časopisoch. Významná bola aj jeho medzinárodná spolupráca pri výskume rakoviny, absolvoval študijné pobyty v USA a v Anglicku. Od roku 1984 bol hlavným redaktorom medzinárodného časopisu o nádoroch Neoplasma. Bol členom viacerých vedeckých organizácií. Publikoval aj populárno-náučné články o rakovine a spolu s Jánom Siráckym napísal knihu O rakovine stručne, užitočne a pravdivo (1996). -MM-
Školské štúdiá absolvoval v Gemeri, Bratislave a v Kežmarku. Vyštudoval právo a v roku 1841 zložil advokátsku skúšku v Pešti. V rokoch 1842 – 1844 bol zástupcom prokurátora a tabulárnym sudcom Gemerskej župy. Od roku 1843 bol vedúcim medeného hámra a pražiarne v Štítniku. Podieľal sa aj na riadení papierenskej spoločnosti v Slavošovciach. Počas revolúcie 1848 – 1849 bol členom hornouhorského mimoriadneho súdu a neskôr kapitánom honvédov. Bol poslanec uhorského snemu vo volebnom okrsku Rožňava. Venoval sa podnikateľskej činnosti, bol podpredsedom Priemyselného spolku v Budapešti. Pracoval v administrácii luteránskeho cirkevného dištriktu Tisa, bol dozorcom štítnickej cirkvi, inšpektorom gemerského dekanátu a dozorcom luteránskej diakonie v Gemeri. Podieľal sa na novelizáciách vodného a banského zákona. -MM-
Do školy chodil v Ožďanoch, od 1843 na ev. lýceum v Levoči, kde bol aktívnym členom Jednoty mládeže slovenskej, zememeračské inžinierstvo študoval v Pešti. Počas štúdií praxoval u krajinského zememerača v katastri Oždian a Husinej. V r. 1856 – 1858 pracoval v Tisovci. Zapájal sa do národno-kultúrnych podujatí, bol zakladajúcim členom Matice slovenskej, členom jej literárneho odboru, patrónom slovenského gymnázia v Revúcej. Bol najvýraznejší predstaviteľ slovenského literárneho romantizmu, oživovateľ ľudových tradícií ako zdroja básnickej tvorby. V svojej básnickej tvorbe čerpal z ľudovej poézie, jej námetov, obraznosti a symboliky. Prekladal zo slovanskej poézie. Najväčší úspech dosiahol básňou Smrť Jánošikova. O ňom vyšli publikácie: Július Bolfík: Ján Botto. Život a dielo (1983), Pavol Vongrej: Ján Botto (1989) a i. -MM-