46. časť: Salt Lake City - Rozlúčka

Rozlúčil som sa so všetkými mojimi krajanmi, hoci to nebolo jednoduché, ale nemal som na výber, lebo majiteľ našej firmy prepúšťal všetkých podľa toho, kto kedy prišiel. Tí, čo boli poslední prijatí do práce, odchádzali ako prví, a tí, čo tam už nejaký čas odpracovali, zostali na svojich miestach. Ja som plánoval odísť do Oregonu, kde sa mi veľmi páčilo, aspoň na základe fotografií, ktoré som odtiaľ videl, a naviac okolie Salt Lake City sa mi zdalo trošku vzdialené od domoviny, čo bolo hlavne tým, že to bola prevažne púštnatá krajina a ja som túžil po niečom, čo by bolo ako doma.
Teraz po takmer 30 rokoch som tú firmu hľadal na internete, ale už neexistuje. Ktovie ako dlho už neexistuje, ale môj priateľ Ken, teraz už na zaslúženom odpočinku, sa určite niekde dostal. Ktovie, aké by to bolo ho teraz niekde stretnúť, určite by to bol veľký šok po toľkých rokoch pre nás oboch. Už som jedno také stretnutie zažil po vyše 25 rokoch s kolegom z Pennsylvánie, keď som tam býval...
Kúpil som si znovu starý dobrý station wagon, dodávku, Ford Gran Torino 1973, teraz zase s peknou modrou metalízou, takou do azúrovej. Bol to už môj druhý ten istý typ auta, akurát ročník bol iný, hoci postupný. Predtým 1972, teraz 1973. Bol som už predtým veľmi spokojný s mojím predošlým autiakom, takže som nemal príliš dlhú vnútornú diskusiu, ktoré si kúpiť. Bolo to jednoznačné rozhodnutie, že si vyberiem to staré dobré a odskúšané. Však načo meniť topánky, v ktorých sme si už nohy dobre usadili, veď začínať s novými nie je najpríjemnejšie. Tie vychodené sú predsa len najlepšie a ja som už taký naivne zaviazaný tým mojím starým zvyklostiam. Ono asi nielen ja, ale aj iní sa týchto zásad z rôznych dôvodov radi pridržiavajú. Aj veľmi zaužívané anglické porekadlo, ktoré tu často počuť, hovorí: "Don't try to fix something that's not broken!" "Neopravuj niečo, čo nie je pokazené!" Ešte jedna vec sa mi na tomto aute páčila, že je veľmi dlhé a dá sa do neho vzadu dať matračka a celkom pohodlne sa vyspať. Využíval som tieto výhody potom dosť často.
Čas bol tu, a tak som naštartoval skoro ráno moje vozidlo, "Loď", ako ho ešte kedysi predtým nazýval Rudo. Bolo ešte len okolo štvrtej ráno a ja som už bol pripravený na odchod. Skoré ranné vstávanie mi nespôsobovalo žiadne bolesti, nakoľko som musel do práce vstávať v nezvyklé hodiny, aj o jednej hodine a potom okolo štvrtej alebo o piatej, takže som bol dobre vytrénovaný. Ale taktiež po každej stránke, hlavne po fyzickej, som bol vo vrcholnej forme svojho života, nakoľko som si pravidelne udržiaval kondíciu cvičením, ako aj ťažkou prácou pri nakladaní a vykladaní ovocia a zeleniny.
Určite ešte v sobotu skoro ráno všetci odpočívali, nakoľko počasie človeka dosť vyšťaví a ani nemá cez týždeň dostatočné množstvo spánku. Cez víkend sa to vždy všetko doháňa, aby bol človek svieži a v pohode, aby v pondelok mohol začať nový týždeň a potom šlo všetko znovu dookola, nakoľko je to akýsi životný kolobeh - cyklus.
Slnko mi svietilo tak trošku z ľavej strany, pretože som šiel na juh, takže to nebolo až také komplikované, ako ísť smerom na východ, keď ostrá žiara vychádzajúceho slnka vždy poriadne oslepovala. Tmavé okuliare s ultrafialovým filtrom som používal nielen z hľadiska dobrého výhľadu, ale aj ochrany toho najprepotrebnejšieho, ľudského zraku! Ten si musím vážiť, pretože potom už nič iné nie je, ak by som oň prišiel.
Nekonečné púštnaté polia a iba zopár kríkov sa mi pred očami mihalo a žltkastá spálená tráva, v ktorej sa odrazom slnečných papršlekov vytvárali akési zlaté žily. Bol to nádherný pohľad, ale iba z tohto hľadiska, ináč to bol pohľad dosť stiesnený, pretože tá krajina nebola taká svieža ako tá naša a na akú som si z domoviny pamätal.
Prebehol som okolo jedného mestečka, netušiac, že sa za chvíľku do neho budem musieť vrátiť. Obrovský dym sa mi začal tlačiť spod kapoty a ja som si hneď uvedomil, že problém je tu a môj starý dobrý Ford vypovedal. V strede diaľnice, kde skoro nikoho nebolo vidno, som len beznádejne čakal. Nakoľko cesta bola iba hlavným pruhom rozdelená, mal som nakoniec šťastie, keď sa mi jeden pán z Arizony rozhodol pomôcť a zastavil. Veľa sa toho nedalo robiť, nakoľko on nebol automechanik, takže sa mi ponúkol, že ma zvezie do mesta, ktoré bolo asi 15 kilometrov od miesta problému. Zamkol som auto a nechal zapnuté blikajúce svetlá, aby upozornili, že auto je nepojazdné a že má závažnú poruchu.
Za pár minút sme boli v mestečku Cedar City (okolo 20 tisíc obyvateľov), kde sme si to nasmerovali do prvej opravovne motorových vozidiel. Po vyložení som sa mu veľmi poďakoval, pretože mi svojou nezištnosťou naozaj pomohol. Bral to akosi dosť samozrejme, veľmi sa nad tým ani nezamýšľal a iba mierne poznamenal: "Však aj Vy by ste to pre mňa urobili, keby som mal problém, nie?" A ja som mu hneď prikývol, ale nielen zo slušnosti, ale i z toho dôvodu, že aj ja by som tiež podobne konal, keby ma niekto požiadal o pomoc.
Automechanik si prezrel celé vozidlo, potom ako ho vyzdvihol nad zem zdvihákom. I na mňa zavolal, aby som sa šiel pozrieť, čo sa vlastne udialo. Videl som, že hadice z vodnej pumpy povolili, a tak ich musel vymeniť. Bolo s tým trošku viac práce, a tak mi doporučil, aby som sa šiel niekde "zašiť" aspoň na tri až štyri hodiny. Ja som sa pre istotu rozhodol pobudnúť mimo jeho pohľadu štyri hodiny.
Bolo len okolo ôsmej ráno, ale teplota už bola na tridsiatke. Začal som pociťovať, že sa určite ortuť teplomera vyškriabe veľmi hravo na štyridsiatku a nemýlil som sa, nakoľko sa to prevalilo a v onen deň to vybehlo skoro na štyridsaťpäť!
Takže čo robiť v mestečku, ktoré nepoznám? Rozhodol som sa vyhľadať nejaké tienisté miesto, najradšej park, lenže som žiadny hneď neobjavil, preto som sa rozhodol vybrať po cestičke ku skalám. Nebolo to ani tak ďaleko. Prvé, čo som si všimol, bola farba skál. Boli mimoriadne červenkasté a človek mal pocit, že je to cesta do pekla. V živote som až takú sčervenalú krajinu nevidel, takže som bol v akomsi ošiali a pozeral som sa na to ako na Ôsmy div sveta a bola to paráda.
Vedel som, že tu, v Utahu, žijú štrkáče, preto som sa dôkladne obzeral, aby ma nejaký neprekvapil, ale aby som si ho mohol pekne prezrieť. Vedel som presne, čo idem robiť, a tak som si z dosť vysušeného stromu odlomil konár, ktorý mi slúžil ako oporná palica, ale bola tu aj iná príčina, prečo som ho mal. Od malička som sa našich vreteníc bál, lebo nás ako deti strašievali, že sú nebezpečné, čo je do určitej miery aj pravda, ale len vtedy, keď ich príliš prekvapíme a ony sa potom už len bránia, pretože sú to veľmi plaché zvieratká. Presne podobné sú aj štrkáče, hoci by som mohol povedať, že tie sú akési drzejšie a rozpínavejšie, lebo sa hneď veľmi vyhýbať nechcú a radšej zaútočia, hlavne keď ich prekvapíme a zobudíme zo spánku. Veľmi som sa rozhliadal, aby som si tieto majestátne plazy mohol pozrieť i zbližša. Mal som šťastie, nakoľko som vedel, kde ich treba hľadať. Teplota už bola pekná, a tak sa jeden fešák vyhrieval na slniečku, stočený a pripravený na útok, pretože ma zbadal asi skôr ako ja jeho. Samozrejme som sa snažil prísť k nemu čo najbližšie, aby som si ho celého pekne obzrel. Bol krásny a tie obavy som už nemal ako kedysi, nakoľko som vedel, čo treba robiť, aby sa nám nedostal nebodaj aj za košeľu, lebo dokážu skočiť aj tri metre a zasiahnuť smrteľným pohryznutím. Palicu som mal takmer dvojmetrovú, ale neprovokoval som ho a len som si ho obzeral. Nechal sa vidieť len krátku chvíľu a potom mi zmizol zase pod skalou, keď ma už mal plné zuby. V tráve by dlhšie vydržal a nezutekal by tak rýchlo. Doteraz neviem, či ho moja kolínska po holení tak popohnala, lebo je dosť ostrá a obohatená alkoholom, aby ochránila pokožku po poškriabaní holiacim strojčekom. I moja starká, manželka moja, nemôže pri nej dýchať, ako mi často hovorieva, a tak mi vybrala novú, ktorá vonia ako cigareta.
Pochodil som ešte kus okolia nezáživnou červenkastou krajinou a pobral som sa späť do mesta. Mal som ešte asi necelé dve hodiny času, nevediac, že mi auto urobili za dve hodiny, takže bolo už hotové. Nechcel som ale vyrušovať, keď mi dali tu čakaciu dobu na štyri hodiny. Ešte som sa po meste trošku poprechádzal a vošiel do menšej kaviarničky, kde som si dal desiatu, keďže som raňajkoval asi o pol piatej ráno a odvtedy už prešlo vyše päť hodín. Hlavne som sa potom dobre osviežil červeným melónom, ktorý milujem a zjem ho toľko, že normálnemu hriešnikovi sa rozum zastaví, keď vidí, koľko som schopný na posedenie zlikvidovať. Iba asi tak štyri kilogramy...:)))))
(POKRAČOVANIE)
Text a foto: Ján Slovinec
stredoškolský učiteľ,
teraz už na invalidnom dôchodku, žijúci v USA vyše 30 rokov


























Pracoval na Mineralogickom ústave Prírodovedeckej fakulty UK v Prahe, ale svoju vedecko-výskumnú prácu z oblasti experimentálnej mineralógie a štruktúrno-kryštalografického výskumu orientoval hlavne na Slovensko. V Nižnej Slanej opísal novú lokalitu evansitu, v Rožňave výskyt rutilu a minerály niklu, v Dobšinej výskyt rýdzeho bizmutu. Autor prác o Dobšinskej ľadovej jaskyni. Zasahoval i do dalších geologických odborov, zvlášť do tektonickej geológie a do petrografie. Zúčastnil sa protifašistického odboja, pri zatýkání sa postavil na odpor a zahynul, čo pripomína aj pamätná tabuľa Padli za vlast v budove dekanátu PF UK v Prahe.
Študoval na gymnáziu v Rimavskej Sobote a v Tisovci, kde v roku 1940 maturoval. Na FF UK v Bratislave vyštudoval slovenčinu a nemčinu. Aktívne sa zúčastnil protifašistického odboja v SNP. Na sklonku roka 1944 bol zatknutý a odvlečený do koncentračného tábora v Mauthausene a neskôr do Dachau. Po návrate bol tajomníkom slovenskej sekcie Zväzu čs. spisovateľov, redaktorom týždenníka Kultúrny život, vedúcim scenáristického oddelenia Čs. štátneho filmu, od roku 1955 šéfredaktorom Slovenských pohľadov. V rokoch 1956 – 1974 sa profesionálne venoval literárnej tvorbe. V roku 1974 sa stal predsedom Matice slovenskej a v tejto funkcii zotrval až do roku 1990
Ordinovaný bol v r. 1956 v Bratislave. V rokoch 1968 – 1970 pôsobil ako kaplán v Hnúšti, v rokoch 1982 – 1990 ako správca farnosti v Gemerskej Polome. Za administrátora rožňavskej diecézy bol Jánom Pavlom II. menovaný v r. 1990. Úradu sa ujal 18.2.1990 a na biskupa bol vysvätený 18.3.1990 v Rožňave Jozefom kardinálom Tomkom. V Konferencii biskupov Slovenska niekoľko rokov pracoval v Komisii pre školstvo a kultúru, napokon pracoval v Komisii pre klérus a výchovu povolaní. Je autorom knihy
Študoval na Akadémii výtvarných umení v Budapešti, absolvoval študijnú cestu do Tirolska a Talianska.
Pôvodným menom Štefan Bartušek. Študoval na VŠVU v Bratislave a na Karlovej univerzite v Prahe. Od roku 1961 žil a tvoril v Banskej Bystrici. Stál pri vzniku Katedry Výtvarnej tvorby Pedagogickej fakulty v Banskej Bystrici a aj pri zrode Katedry výtvarnej tvorby na Akadémii umení, kde bol prvým dekanom a v Banskej Bystrici založil aj Galériu výtvarného umenia. Namaľoval vyše desaťtisíc obrazov, vytvoril aj veľa drevorezov a leptov a známy je aj ako ilustrátor kníh. Vytváral obrazy skladané a usporiadané do filozofických príbehov, obsahom jeho maľby sú zložité vzťahy človeka a súčasnej civilizácie. Osobitným prínosom do svetového výtvarného umenia sú jeho cykly obrazov
Študoval na gymnáziu v Ožďanoch, Levoči a Prešove. Po vyštudovaní v Jene učil na gymnáziu v Ožďanoch a v Kežmarku. Od roku 1824 bol farárom v Brezne. Je zakladateľ slovenskej veselohry, významný satirik v období národného obrodenia. V roku 1830 bola v Liptovskom Mikuláši inscenovaná jeho najznámejšia veselohra
Študoval na Vysokej škole výtvarných umení. Od roku 1957 žil a tvoril v Bratislave. Pracoval v redakcii denníka Pravda ako výtvarný redaktor, bol členom Zväzu slovenských výtvarných umelcov, tvorivej skupiny Život, skupiny Kontinuita a Spolku výtvarníkov Slovenska. V jeho tvorbe dominuje figúra, ale aj krajinomaľba, motívy rodného Klenovca sa vinú jeho celým dielom. Jeho figurálne kompozície s poeticko-surrealistickým nábojom ho zaradili medzi najvýznamnejších slovenských výtvarných umelcov súčasnosti. Jeho diela boli vystavené na desiatkach expozícií doma a v celom rade renomovaných galérií vo svete. Je laureátom prestížnych domácich a zahraničných výtvarných ocenení. V roku 2001 v Slovarte vyšla publikácia
Po maturite na gymnáziu v Tisovci študoval na Vysokej škole poľnohospodárskeho a lesníckeho inžinierstva v Košiciach. Od roku 1950 pôsobil ako pedagóg na Ústave spoločenských náuk na Lekárskej fakulte UPJŠ, neskôr na VŠT v Košiciach, od roku 1971 bol podpredseda KNV v Košiciach. V roku 1975 prešiel pracovať do SAV v Bratislave, kde pracoval v mnohých riadiacich funkciách. Jeho vedecká a odborná činnosť bola orientovaná prevažne na filozofickú problematiku, ale zasiahla i oblasť sociológie a pedagogiky. Je autorom niekoľkých publikácií a takmer 300 štúdií, odborných i popularizačných článkov. Za vedeckú, odbornú a pedagogickú prácu bol odmenený viacerými medailami a vyznamenaniami.