48. časť: Príchod do mesta Santa Monica
Posledný úsek bol predo mnou a ani nie celých sto kilometrov, ktoré mi potom trvali vyše štyri hodiny, s čím som vôbec nerátal, keď som šiel na diaľnicu číslo 10 pred San Bernardinom. Toľko áut, ako tu, som nikdy v živote predtým nevidel a z diaľnice bolo zrazu parkovisko. Nedalo sa ani vyjsť z diaľnice, pretože každý tam chcel ísť a potom sa naozaj vytvorila obrovská prekážka, cez ktorú sa nedalo vôbec prejsť.
Bolo to to ešte pred veľkým Los Angeles a jeho predmestiami, ktorých je neúrekom. Neskoršie som zočil vpravo aj písmená na kopci, kde sa hrdo týčili. H O L L Y W O O D, mesto slávy a slávnych, aspoň v umeleckom svete, ktorý je taký silný a vplyvný ako žiadna iná firma nie je. Filmové štúdiá majú obrovskú silu, a tak veľmi veľa ľudí by rado pracovalo v ich službách. Ono ich aj pracuje, pretože taká jedna produkcia si vyžaduje obrovskú armádu poctivých ľudí, aby ten záverčný produkt bol na úrovni. Ináč je to krach a musia sa dobre obracať s daňovými úradníkmi, aby tie straty mohli nejako odôvodniť.
Pomaly už ubehlo vyše tri hodiny a začínal som vidieť kontúry pobrežia, hlavne toho môjho v Santa Monica. Bolo trošku neskoršie ako som predpokladal a taktiež moji známi, u ktorých som mal dočasne bývať, asi netrpezlivo prestupovali na mieste, či prídem dnes, alebo možno až na druhý deň.
Konečne som našiel to miesto, kde bývali v pekných bytovkách. Hneď sme sa zvítali a nasťahoval som sa do obývačky, pretože to malo byť len dočasné bydlisko, kým sa mi niečo nepodarí zohnať. Ten môj známy zo Salt Lake City pracoval v jednom hudobnom štúdiu, kde som sa nestihol ani len ísť pozrieť, lebo som nemal čas, pretože som sa musel oháňať, aby som niečo zohnal na prežitie, nakoľko usporené peniažky do nekonečna nevystačia. Zároveň by som bol veľmi nerád, keby som ich všetky minul, tak som lietal po celom Los Angeles.
Na tretí deň som si zabehol zlegalizovať vodičský preukaz, nakoľko ten z Utahu platil iba tridsať dní a jazdiť s neplatným preukazom je protizákonné. Preskúšali si ma z predpisov, platných v Californii, ale jazdy som už robiť nemusel, nakoľko som už vodičský preukaz mal. Testy som zvládol a potom som zaplatil. Záverečný akt bolo fotenie pred plachtou, kde vyzerám na fotografii ako trestanec. Ale to všetci ľudia tak vyzerajú, tých slávnych nevynímajúc, o čom som sa mohol presvedčiť na stránkach bulváru, kde ich s radosťou vystavovali, aby bežní hriešnici videli, že sú predsa len z mäsa a kostí a nie žiadni roboti a nedotknuteľní. Niektorí herci sa totiž tak správajú. Však sa tomu ani nečudujem, pretože peniaze vždy robia divy a oni ich majú trošku viac, ako my ostatní. Nezávidel som, nezávidím a nikdy závidieť nebudem, pretože si to zaslúžia za to, čo robia. Sú skrátka v povolaní, ktoré je lepšie ohodnotené ako mnoho iných, napríklad ako to, čím som ja vtedy živil - umývaním stolov, zametaním a posluhovaním. Hoci táto práca bola tá najlepšia škola pre cudzinca, keď sa chce naučiť cudzí jazyk čo najrýchlejšie a najlepšie, a to priamym kontaktom s ľuďmi. Naviac som si študoval knižky gramatiky, aby som sa mohol zdokonaľovať v angličtine, ktorú som ešte tak dobre neovládal, lebo som chcel ešte viac pracovať na sebe. Že je to nutné, toho som si bol veľmi vedomý.
Hneď na druhý deň, keď boli moji spolubývajúci už dávno v práci, ja som sa vybral na pláž. Bývali sme iba asi niečo vyše dvoch kilometrov od Ocean Blvd. Šikovne som zaparkoval a vybral sa bosý na pláž, ale hneď som zistil, že piesok je rozpálený na nevydržanie. Chytro som odbehol k autu a zobral som si tenisky a v tých som sa už potom pekne prechádzal. Zažil som dosť trápnu situáciu, neuvedomujúc si, že naše plavky tu vyzerali ako spodná bielizeň, po našom slipy, i keď to boli bavlnené plavky. Tu sa totiž na kúpanie nosil úplne iný druh plaviek. Rozprestrel som si deku vedľa nádherných dievčeniec, vysokoškoláčok, a tie si ma dosť čudne obzerali, ale ani jedna z nich mi to nepovedala. Verím, že ani moji kamoši by mi to nepovedali a mali by z toho zábavu. Nič to nemenilo na tom, že tie dievčence sa so mnou normálne bavili a dokonca boli aj celkom milé, čo bolo veľmi príjemné, a tak som prežil nádherný prvý deň na pláži. Neďaleko slávneho Santa Monica Pier bola aj slávna plážová činkáreň a všetci svalnáči sa tam chodievali predvádzať. I sám slávny Arnold Schwarzenegger i s ďalšími jeho priateľmi, z ktorých najslávnejší bol Franco Columbo, ktorý bol tiež niekoľkokrát Mr. Universe. Arnold vtedy držal rekord so siedmimi titulmi a možno ho ešte aj drží, čo som si neoveroval.
Po celodennom opaľovaní a plávaní v mori som sa tak opálil, že som bol celý červený ako rak. Všetko ma na dotyk bolelo a v tú noc som dlho usínal, pretože som sa ani prikryť nemohol od bolesti. Na druhý deň som spozoroval, že sa mi niekde aj menšie pľuzgiere urobili a pobolievanie hlavy bolo samozrejmé. Asi som sa venoval tým mladým dámam až príliš a zabudol na seba, ale to mi v tom okamihu ani nevadilo. Bolo mi príliš dobre, aby som sa nad tým vtedy zamýšľal.
Naša manažérka bytovky bola veľmi šarmantná a príjemná. Stali sa z nás hneď priatelia a bolo nám spolu obom dobre. Naviac mi to veľmi pomáhalo v rozširovaní mojej slovnej zásoby a lepšej výslovnosti, pretože nie je nad to, keď niekto s anglickou materinskou rečou vysvetlí ako sa každé slovíčko má správne vysloviť, aby bolo čo najpodobnejšie tomu originálnemu, a tým zároveň aby mi Američania lepšie porozumeli. To som nedokázal, čo sa v takom veku ani nedá, keď má človek už tridsiatku. To sú mimoriadne talenty, keď niekto dokáže perfektne ako rodený vyslovovať, ale s takou osobou som sa zatiaľ nikdy v živote nestretol a ani sám Arnold to nedokázal, ktorému ani najlepší logopédovia nemohli pomôcť v odstránení rakúskeho prízvuku. A nie to ešte mne, ktorý som takúto pomoc nikdy nemal.
Sherry - naša manažérka ma pozvala k nej do bytu na zblíženie, a tak som bol veľmi spokojný, pretože dovtedy sme boli len priatelia. Ale bol tu ešte jeden dôvod, mal som narodeniny, takže to muselo byť 26. júna. Už som celkom zabudol po toľkých rokoch, čo pripravila k slávnostnému obedu, ale určite to bolo veľmi dobré, pretože mi často vyvárala, a to veľmi dobre. Bola stále doma s malou trojročnou dcérkou a naviac ako manažérka tam musela byť celý deň až do sedemnástej hodiny a až potom sa mohla celkom uvoľniť a žiť svoj život krásny a mladý. Mala asi o päť rokov menej ako ja. Jej dcérenka Betty bola veľmi roztomilá a hneď som si ju obľúbil, ako i ona mňa, takže sa z nás stali celkom dobrí priatelia. Otcom som ešte nebol, ale akosi som si začínal zvykať na to, že by som aj bol schopný žiť rodinný život. Lenže často to nebolo tak, ako má byť, nakoľko jej bývalý manžel tam začal chodievať a brávať si malú na víkendy. Jej byt bol vtedy akýsi prázdny a bez detského džavotu jej bývalo aj dosť smutno. Nemali sme na výber, a tak sme si vždy niekde autom vybehli na tie dva dni, keď bola dcérenka mimo dosahu.
Po dobrom obede sme si trošku všetci odpočinuli a dievčatko si šlo pospať aspoň na tri hodinky. Sherry konečne mala trochu času aj pre seba a ja som mal tiež veľmi veľa času, nakoľko som stále dovolenkoval celý mesiac. Bol to čas, keď sme sa zblížili najintímnejšie a bolo to mimoriadne krásne a nezabudnuteľné!
Malá Betty sa vyspinkala a hneď sa zase rozštebotala a bolo nám veselo. Mamina jej hneď niečo dala na papanie, niečo dobrého a sladkého. Veľký malinový puding s piškótami a jahodami. Aj ja som dostal veľký pohár tých dobrôtiek, a tak sme si všetci spoločne pekne zamaškrtili. Malá Betty sa usmievala na maminu a občas i na mňa mrkla huncútsky, ako keby vedela, že som aj ja beťárisko veľký a niečo som vyparatil. Ale len v dobrom. Nemohla predsa ešte nič tušiť, že myslím nielen na ňu, ale aj na jej maminu. Bola ešte príliš malinká...
V Palisade Parku sme sa vyfotili, keď už slnko pomaly zapadalo, ale ešte bolo dosť svetla. Sherry požiadala okoloidúcich, či by nás neodfotili spolu a tí to s radosťou urobili. Ja som ich potom tiež vyfotil a boli sme všetci spokojní. Sherry mala aj talent na fotografovanie, a tak si ma otáčala ako manekýna vpravo, vľavo, s okuliarmi a bez okuliarov a to fotografovanie pokračovalo neskoršie aj na pláži. Prechádzka plážou pri západe slnka bola veľmi príjemná a plná rozmarov, ktoré boli zrazu akosi preťaté strachom malej Betty, keď ju veľmi vystrašili zvuky prílivu, ktorý vytváral obrovský hluk. Museli sme sa rýchlo poponáhľať domov, ale predtým ma ešte Sherry stihla vyfotiť vyzlečeného do pol pása, nakoľko bolo príliš teplo. Chcela si ma takto zvečniť, tak som jej zapózoval. Vždy keď si tie fotografie prezerám, spomeniem si na tento nádherný deň osláv mojich narodenín...
(POKRAČOVANIE?)
Text a foto: Ján Slovinec
stredoškolský učiteľ,
teraz už na invalidnom dôchodku, žijúci v USA vyše 30 rokov

































Študoval na gymnáziu v Brezne, divadelnú vedu a estetiku na Univerzite Komenského v Bratislave, divadelnú réžiu na VŠMU a na moskovskom divadelnom učilišti. Potom bol krátko rozhlasovým hlásateľom. Vlastnou réžiou začínal v divadle vo Zvolene a v Nitre a hosťoval vo všetkých mimobratislavských súboroch. V roku 1966 nastúpil ako režisér do Československej televízie v Bratislave do hlavnej redakcie literárno-dramatického vysielania, kde sa venoval najmä príprave mnohých adaptácií slovenských, ale aj svetových autorov. Patril k tvorcom slávnych a divácky obľúbených „bratislavských pondelkov“. V r. 1998 – 2003 bol vedúci katedry réžie Fakulty dramatických umení Akadémie umení v Banskej Bystrici. Bol členom Federálnej rady pre rozhlasové a federálne vysielanie a členom Rady STV (1992 – 1993). V roku 2006 dostal prémiu Literárneho fondu za celoživotné dielo v oblasti televíznej tvorby. -MM-
Študoval na viedenskej akadémii, špecializoval sa na romanticky poňaté krajinárstvo. V roku 1843 sa usadil v Sibini, kde pôsobil ako učiteľ kreslenia na ev. gymnáziu. Tu si otvoril fotografický ateliér s partnerom Karolom Kollerom a venovali sa najmä etnografickej fotografii. Z jeho práce zostalo približne 200 fotografií, ktoré boli očíslované a majú vysvetlivky v nemčine a rumunčine. Na všetkých je možné vidieť krásu ľudového kroja, ale aj niektoré aspekty tradičného transylvánskeho spoločenského života. Ako vášnivý cestovateľ namaľoval sériu krajiniek Karpát, v rokoch 1840 – 1842 počas jeho ciest navštívil horný Gemer, pobýval v Muráni a vytvoril tu dokumentárne a výtvarne pozoruhodné diela – Železné hámre na Muráni, Zrúcaniny hradu Muráň, veduta Revúcej s okolím, Silická jaskyňa a i. -MM-
Základné vzdelanie, i hudobné, získal v Ratkovej. Pokračoval na Učiteľskom ústave v Banskej Štiavnici, ako učiteľ začínal v Budinej, kde bol aj primášom vo vtedajšej miestnej ľudovej hudbe, neskôr učil v baníckom učilišti v Sirku, v Ratkovskom Bystrom, Ratkovej, v roku 1961 sa usadil s rodinou v Revúcej. Toto putovanie bolo vždy spojené s muzikou a zbieraním ľudových piesní. V roku 1973 bol jedným zo zakladateľov FS Lykovec v Revúcej. Vypomáhal FS Vlachovčan z Vlachova a spolupracoval aj s ľudovou hudbou FS Vepor z Klenovca a FS Kokavan z Kokavy nad Rimavicou. V októbri 1985 stál pri zrode FS Sinec v Hnúšti. Jeho hudobný odkaz zaznamenáva nahrávka hudby a piesní pod názvom Koj v tom Sirku bubnovali. Bol aj výrobcom ľudových hudobných nástrojov – píšťaliek, fujár, ale aj cimbalov. V roku 1998 mu bolo in memoriam udelené najvyššie vyznamenanie mesta Revúca – Zlatý Quirin. K jeho nedožitým 80. narodeninám sa v marci 2008 v Hnúšti, Revúcej a v Klenovci konal na jeho počesť významný slávnostný program pod názvom Život ako pieseň. -MM-
Študoval na gymnáziu v Rimavskej Sobote a na Čs. štátnej pedagogickej akadémii v Bratislave. V rokoch 1933 – 1943 pôsobil ako učiteľ v Tisovci a v Hnúšti, bol pracovník Matice slovenskej, spoluzakladateľ Osvetového ústredia v Bratislave, kde bol vedúcim prednáškového oddelenia a vydával Osvetový zborník. Bol zakladateľom a prvým vedúcim Katedry knihovedy a vedeckých informácií FF UK v Bratislave (1960 – 1981) a prodekanom FF UK pre štúdium popri zamestnaní. Venoval sa dejinám knihovníctva, osvety a vzdelávania dospelých. Z tejto oblasti vydal niekoľko monografií, čo úspešne zavŕšil spoluúčasťou na tvorbe encyklopedických diel Encyklopédia Slovenska (1977 – 1982), Pedagogická encyklopédia Slovenska (1985). Bol aktívny ako divadelný ochotník, režisér, prednášateľ, publicista a propagátor Gemera-Malohontu. Rekonštruoval knižné fondy poškodené vojnou. V Hnúšti je po ňom pomenovaná miestna knižnica. -MM-
Študoval na gymnáziách v Spišskej Novej Vsi a Rožňave, teológiu na evanjelickej teologickej akadémii v Prešove a na viedenskej univerzite. Pôsobil ako farár v Pribyline a v Pešti, kde kráčal v šľapajach svojho predchodcu Jána Kollára, na sklonku života sa stal biskupom banského dištriktu. Pričinil sa o oživenie Slovenského spolku v Budapešti, spoluzakladal časopis Dunaj (1874). Bol dlhoročným členom Zpěvníkovej základiny, obstarával nové vydania a viedol korektúry náboženských kníh a spisov a prispieval do novín a časopisov. Písal poéziu, prózu, humoresky, venoval sa aj dramatike, literárnej kritike i publicistike, v ktorej dominovala národná problematika s národno-výchovným poslaním. Široký výber zo svojej poézie a prózy vydal v troch zväzkoch pod názvom Nevädze. V Ratkovej má v areáli ev. kostola pomník s pamätnou tabuľou. -MM-
Po absolvovaní lýcea v Levoči učil v Revúckej Lehote, v Potoku, Ozdíne, v Turom Poli. Súkromne vyštudoval teológiu a ako kňaz pôsobil v Hornom Tisovníku. Ako skladateľ sa orientoval na hymnické zbory a klavírne kompozície. Zhudobnil asi 600 duchovných piesní a zostavil z nich zbierku. Venoval sa aj publicistickej činnosti a teórii hudby. Napísal knihu Náuka súhlasu, ako praktický návod k poznaniu harmónie v hudbe, ktorá bola prvým slovenským pokusom o učebnicu harmónie s terminológiou v slovenčine. Prispieval do rôznych časopisov, v ktorých komentoval súčasné hudobné udalosti, zaoberal sa otázkami národnej hudby, školstva, sociálneho postavenia učiteľov. Bol recenzentom hudobnín a hudobných udalostí. -MM-
Po absolvovaní Lekárskej fakulty UK v Bratislave pôsobil v nemocnici v Banskej Bystrici, neskôr v Ústave experimentálnej onkológie Slovenskej akadémie vied, kde bol v rokoch 1983 –1991 jeho riaditeľom. Od začiatku svojej vedeckej činnosti sa venoval experimentálnej a klinickej onkológiii a epidemiológii zhubných nádorov. Výsledky svojho výskumu v oblasti získanej rezistencie nádorov voči cytostatikám aplikoval v klinickej praxi, poznatky publikoval v domácich i zahraničných vedeckých časopisoch. Významná bola aj jeho medzinárodná spolupráca pri výskume rakoviny, absolvoval študijné pobyty v USA a v Anglicku. Od roku 1984 bol hlavným redaktorom medzinárodného časopisu o nádoroch Neoplasma. Bol členom viacerých vedeckých organizácií. Publikoval aj populárno-náučné články o rakovine a spolu s Jánom Siráckym napísal knihu O rakovine stručne, užitočne a pravdivo (1996). -MM-
Školské štúdiá absolvoval v Gemeri, Bratislave a v Kežmarku. Vyštudoval právo a v roku 1841 zložil advokátsku skúšku v Pešti. V rokoch 1842 – 1844 bol zástupcom prokurátora a tabulárnym sudcom Gemerskej župy. Od roku 1843 bol vedúcim medeného hámra a pražiarne v Štítniku. Podieľal sa aj na riadení papierenskej spoločnosti v Slavošovciach. Počas revolúcie 1848 – 1849 bol členom hornouhorského mimoriadneho súdu a neskôr kapitánom honvédov. Bol poslanec uhorského snemu vo volebnom okrsku Rožňava. Venoval sa podnikateľskej činnosti, bol podpredsedom Priemyselného spolku v Budapešti. Pracoval v administrácii luteránskeho cirkevného dištriktu Tisa, bol dozorcom štítnickej cirkvi, inšpektorom gemerského dekanátu a dozorcom luteránskej diakonie v Gemeri. Podieľal sa na novelizáciách vodného a banského zákona. -MM-
Do školy chodil v Ožďanoch, od 1843 na ev. lýceum v Levoči, kde bol aktívnym členom Jednoty mládeže slovenskej, zememeračské inžinierstvo študoval v Pešti. Počas štúdií praxoval u krajinského zememerača v katastri Oždian a Husinej. V r. 1856 – 1858 pracoval v Tisovci. Zapájal sa do národno-kultúrnych podujatí, bol zakladajúcim členom Matice slovenskej, členom jej literárneho odboru, patrónom slovenského gymnázia v Revúcej. Bol najvýraznejší predstaviteľ slovenského literárneho romantizmu, oživovateľ ľudových tradícií ako zdroja básnickej tvorby. V svojej básnickej tvorbe čerpal z ľudovej poézie, jej námetov, obraznosti a symboliky. Prekladal zo slovanskej poézie. Najväčší úspech dosiahol básňou Smrť Jánošikova. O ňom vyšli publikácie: Július Bolfík: Ján Botto. Život a dielo (1983), Pavol Vongrej: Ján Botto (1989) a i. -MM-