47. časť: Cesta do Californie
Konečne som dorazil do opravovne áut a tam na mňa už čakalo moje autíčko. Akoby od radosti poskočilo, keď ma zazrelo. Boli sme odlúčení dobré tri hodinky, takže sa mu muselo cnieť za mnou tak, ako aj mne za ním. Nálada sa mi hneď zlepšila, lebo som bol zase slobodný ako vták.
Ešte stále som pociťoval ten dobrý melón, tak som bol o to spokojnejší. Odišiel som do kancelárie, kde som zaplatil za opravu okolo 120 dolárov a potom mi hneď dali aj kľúče od môjho tátoša. Spokojný vyfrčal som z opravovne a rovno do ulíc Cedar City.
Teraz som mal ešte pred sebou dobrých 735 kilometrov priamo do Los Angeles, kde som plánoval pobudnúť natrvalo. Pokračoval som po diaľnici číslo pätnásť na juh, smerom na Las Vegas, kde som sa plánoval zastaviť a prenocovať a potom na druhý deň vyraziť na posledných 460 km. Krajina bola veľmi zaujímavá hlavne svojím porastom, pretože som začal objavovať pri ceste dokonca aj kaktusy.
Dorazil som do mestečka St. George, ktoré bolo osemdesiat kilometrov od Cedar City, kúsok od hranice štátu Nevada. Tam som znovu uvidel po dlhšej dobe aj kasíno, čo ma dosť potešilo, ale na druhej strane som mal vidinu hlavne toho veľkého Las Vegas, a tak som sa príliš nechcel zdržiavať. Prešiel som sa asi 10 minút, aby som si vystrel nohy a potom odskočil do kasína na menšie občerstvenie. Ako som tak popíjal môj tradičný pomarančový džús, všimol som si, že vedľa mali výbornú spoločnosť pri hre dvadsaťjednotky alebo Black Jack, ako sa tomu tu v Amerike hovorí. Neváhal som príliš dlho a prisadol si na chvíľku zábavy. Naozaj som nehral veľmi dlho a odchádzal som pokorený asi o päťdesiat dolárov, ale až v tak veľmi zlej nálade som zase nebol. Mal som šťastie, pretože som mohol prísť aj o väčšie množstvo peňazí, ale aj to je umenie - odísť skôr, ako príliš neskoro.
Pokračoval som na ceste do Las Vegas. Medzitým som dorazil do mestečka Glendale a znovu som si zopakoval ten rituál zo St. George, kde som sa prešiel asi tak kilometer, aby som sa dobre uvoľnil. Pristavil som sa v potravinách a kúpil si niečo na pitie a pokračoval v ceste. Z diaľky sa mihali veľké budovy, a nápisy už niekoľko kilometrov od hraníc oznamovali, že som na ceste do mesta najväčšej zábavy a možnosti stať sa milionárom, keď budem hrať, pretože šťastie sa tým odvážnym chrbtom neotáča. Ba naopak - čelom a s roztvoreným náručím víta svojich vyvolených a budúcich víťazov!
Veruže som sa aj potešil, že si znovu zasadnem v tomto nádhernom meste šťasteny a budem bohatý. Ale bol som aj veľmi realistický, vedel som, že niečo podobné neexistuje, pretože ja nie som z tých, čo boli vyvolení a víťazi. Ja si len zarobím na svoje výdavky a užijem si dobrej pohody čo najväčším dúškom, pokiaľ ma z hotela nevyhodia, keď nebudem mať už čím zaplatiť. V prvom rade som sa musel osviežiť a dobre najesť, pretože od Cedar City som ešte nejedol, a to som prešiel takmer tristo kilometrov a celkovo zo Salt Lake City to už bolo sedemsto. Už si nepamätám presne, čo som si dal, ale je dosť možné, že to bolo moje obľúbené vyprážané kurča so zemiakovým šalátom, hoci ten šalát tu nevedia tak urobiť, ako si ho viem urobiť ja sám. Ale to nevadilo, lebo hlad si predsa nikdy nevyberá, a tak som sa vrhol do jedla. Popíjal som k tomu minerálku aj s citrónom, aby som dohnal stratené soli a iné minerály, ktoré som vypotil, nakoľko v aute mi vôbec nefungoval air conditioning - klimatizácia.
Potom som sa pobral do herne a prisadol tentokrát za ruletový stôl, pri ktorom vysedávalo iba pár ľudí. Nebolo to ako vo Viedni, kde sedelo aspoň desať ľudí a ešte raz toľko nervózne postávalo, aby sa predralo cez davy ľudí so svojimi žetónmi a mohli si to položiť na svoje obľúbené číslo alebo stĺpec, riadok, párne alebo nepárne číslo a v závere na farbu. Ja som bol "farebný", lebo tam to bolo jedna ku jednej a iba nula ma porážala, ale aj to iba zriedkavo, pretože tak často nevychádzala. Mojou obľúbenou farbou bola čierna a na tú som si vždy vsádzal a i keď so striedavými úspechmi, vždy som jej bol verný. Občas som aj menil stratégiu, keď sa mi prestalo dariť a začal som kombinovať na riadky a stĺpce. Potom zase aj na párne a nepárne. Potom zase dokonca aj na 1-18 alebo 19-36. Väčšinou som vsádzal do tej hornej polovice, čiže vyšším číslam som viac dôveroval a tiež sa mi občas zadarilo. Začal som strácať moje vklady, a tak bol čas niečo podniknúť. Išiel som ku kase a požiadal o nejaké peniaze. Problémy neboli, lebo som mal ešte zopár peniažkov odložených na horšie časy. Vybral som päťsto dolárov a pobral sa znovu pokúšať šťastie. Z predošlých skúseností som tomuto ťahu dôveroval a dobre som sa rozhodol. Šťastie sa teraz na mňa usmialo a vyhral som si prehru naspäť a končil o päťsto dolárikov spokojnejší. Joj, ale mi srdiečko od radosti, ale i od spokojnosti podskočilo, že som neprehral aj tých päťsto, ktoré som investoval to tejto záludnej hry, ruletou nazývanej...
Čas mi utekal ako voda, a tak som sa rozhodol, že už nezotrvám v meste šťasteny a poberiem sa ta, na juh, smerom na Los Angeles.
Bol som už dosť unavený, keď som prešiel ďalších 260 kilometrov. Celkove 950 kilometrov by bolo naozaj dosť aj pre hocikoho. Totálne unavený a vyšťavený som zaparkoval na parkovisku pre nákladné vozidlá - Truck Stop v meste Barstow, California, kde sa dalo najesť, osprchovať a dokonca sa aj vyspať. Bolo ale všetko vypredané, tak som skončil po dobrej ľahkej večeri len v kúpeľni pod studenou sprchou. Horúčava bola poriadne veľká, v onen deň vystúpila ortuť teplomera na štyridsaťtri stupňov Celzia a ja som sa varil vo vlastnej šťave, pretože som mal v rozpálenom aute vyše päťdesiat stupňov!
Nakoniec som si musel íst zaliezť do mojej rozžeravenej dodávky Ford a pokúsiť sa usnúť, ale ono sa to ani nedalo, nakoľko bolo veľmi horúco, ešte aj po polnoci. Rozhodol som sa niečo urobiť a nejako tú horúčavu stlmiť. Namočil som si celú posteľnú plachtu vo vode a takou som sa prikryl, aby ma chladila. Okná som mal všetky pootvorené, aby som sa nebodaj nezadusil a nejaký čerstvý vzduch, i keď dosť horúci, mi stále prúdil. I v noci bolo vyše tridsať stupňov a aby som sa aspoň trochu schladil, tak som každú hodinu putoval do sprchárne a namáčal moju už rozžeravenú plachtu, do ktorej som sa potom vždy zabalil a prežíval slastné okamihy príjemného ochladenia.
Ani som sa neuložil a ani oka neprižmúril poriadne, keď tu som zrazu začul ťukanie na okno. "This is Police! Open the window, please!" "Tu je polícia! Otvorte okno, prosím!" Totálne unavený z horúčav a nevyspatý som otvoril okno a spýtal sa policajta, čo sa deje. Hneď na to ma požiadal o vodičský preukaz, aby si ma pod svetlom svojej baterky dobre prezrel. Vrátil mi vodičský preukaz späť a ospravedlnil sa, že ma vyrušoval. Potom sa mi nakoniec podarilo z neho vymámiť, že hľadajú kriminálnika, ktorý ušiel z neďalekej väznice, že je na úteku a samozrejme ozbrojený. Odvtedy som už ani oka nezažmúril a nervózne som na toho zloducha vyčkával pripravený s veľkým kľúčom na kolesá. To bola moja jediná zbraň, keby som sa potreboval ubrániť, čo by ale nestačilo na guľku z olova, ktorá sa veľmi ľahko ako cez maslo môže dostat do hĺbky, tam, kde to najviac nechceme. Priamo k srdcu, motoru nášho tela. Bolo to naozaj velikánske parkovisko a vo väčšine nákladných vozidiel vodiči spali pekne v kabínke, v chladenom oddelení za sedadlami, na pohodlnom matraci, presne takom, aký som aj ja mal. Spalo sa na ňom skutočne nádherne.
Nad ránom som konečne zaspal a spal až dopoludnia, pokým som sa odpočinutý a plný nových síl celkom neprebudil. Cítil som sa ako znovuzrodený a ochotný vydať sa na zbytok posledných dvesto kilometrov, aby som konečne okúsil posteľ vo vychladenej a príjemnej izbe.
Nakoľko sa čas krátil a bolo už popoludnie, rozhýbal som sa a šiel si niečo zajesť do tamojšej reštaurácie, ktorá bola priamo v parkovacej zóne pre nákladné vozidlá. Bolo z čoho vyberať, tak som si napokon vybral niečo, čo by mi zachutilo v ten horúci deň, lebo bolo znovu 43 stupňov Celzia. Čo som jedol si už vôbec nepamätám, ale to nebolo dôležité. Najdôležitejšie bolo, aby som bol dostatočne najedený, aby som to tých vyše dvesto kilometrov vydržal. Vyzeralo to tak na necelé tri hodiny jazdy, nakoľko tu bola povolená len deväťdesiatka.
Asi po hodinke a pol som zbehol z diaľnice na parkovaciu zónu a tam som sa pekne poprechádzal. Bola tam aj kúpeľňa a vonku bola fontánka s pitnou vodou. Voda bola omnoho lepšia ako tá v Barstowe, nehovoriac už o Las Vegas, kde je voda chuťovo mimoriadne zlá a preto ju ľudia pijú len s ľadom. V posledných rokoch len fľaškovanú z horských prameňov...
(POKRAČOVANIE) Text a foto: Ján Slovinec
stredoškolský učiteľ,
teraz už na invalidnom dôchodku, žijúci v USA vyše 30 rokov

































Študoval na gymnáziu v Brezne, divadelnú vedu a estetiku na Univerzite Komenského v Bratislave, divadelnú réžiu na VŠMU a na moskovskom divadelnom učilišti. Potom bol krátko rozhlasovým hlásateľom. Vlastnou réžiou začínal v divadle vo Zvolene a v Nitre a hosťoval vo všetkých mimobratislavských súboroch. V roku 1966 nastúpil ako režisér do Československej televízie v Bratislave do hlavnej redakcie literárno-dramatického vysielania, kde sa venoval najmä príprave mnohých adaptácií slovenských, ale aj svetových autorov. Patril k tvorcom slávnych a divácky obľúbených „bratislavských pondelkov“. V r. 1998 – 2003 bol vedúci katedry réžie Fakulty dramatických umení Akadémie umení v Banskej Bystrici. Bol členom Federálnej rady pre rozhlasové a federálne vysielanie a členom Rady STV (1992 – 1993). V roku 2006 dostal prémiu Literárneho fondu za celoživotné dielo v oblasti televíznej tvorby. -MM-
Študoval na viedenskej akadémii, špecializoval sa na romanticky poňaté krajinárstvo. V roku 1843 sa usadil v Sibini, kde pôsobil ako učiteľ kreslenia na ev. gymnáziu. Tu si otvoril fotografický ateliér s partnerom Karolom Kollerom a venovali sa najmä etnografickej fotografii. Z jeho práce zostalo približne 200 fotografií, ktoré boli očíslované a majú vysvetlivky v nemčine a rumunčine. Na všetkých je možné vidieť krásu ľudového kroja, ale aj niektoré aspekty tradičného transylvánskeho spoločenského života. Ako vášnivý cestovateľ namaľoval sériu krajiniek Karpát, v rokoch 1840 – 1842 počas jeho ciest navštívil horný Gemer, pobýval v Muráni a vytvoril tu dokumentárne a výtvarne pozoruhodné diela – Železné hámre na Muráni, Zrúcaniny hradu Muráň, veduta Revúcej s okolím, Silická jaskyňa a i. -MM-
Základné vzdelanie, i hudobné, získal v Ratkovej. Pokračoval na Učiteľskom ústave v Banskej Štiavnici, ako učiteľ začínal v Budinej, kde bol aj primášom vo vtedajšej miestnej ľudovej hudbe, neskôr učil v baníckom učilišti v Sirku, v Ratkovskom Bystrom, Ratkovej, v roku 1961 sa usadil s rodinou v Revúcej. Toto putovanie bolo vždy spojené s muzikou a zbieraním ľudových piesní. V roku 1973 bol jedným zo zakladateľov FS Lykovec v Revúcej. Vypomáhal FS Vlachovčan z Vlachova a spolupracoval aj s ľudovou hudbou FS Vepor z Klenovca a FS Kokavan z Kokavy nad Rimavicou. V októbri 1985 stál pri zrode FS Sinec v Hnúšti. Jeho hudobný odkaz zaznamenáva nahrávka hudby a piesní pod názvom Koj v tom Sirku bubnovali. Bol aj výrobcom ľudových hudobných nástrojov – píšťaliek, fujár, ale aj cimbalov. V roku 1998 mu bolo in memoriam udelené najvyššie vyznamenanie mesta Revúca – Zlatý Quirin. K jeho nedožitým 80. narodeninám sa v marci 2008 v Hnúšti, Revúcej a v Klenovci konal na jeho počesť významný slávnostný program pod názvom Život ako pieseň. -MM-
Študoval na gymnáziu v Rimavskej Sobote a na Čs. štátnej pedagogickej akadémii v Bratislave. V rokoch 1933 – 1943 pôsobil ako učiteľ v Tisovci a v Hnúšti, bol pracovník Matice slovenskej, spoluzakladateľ Osvetového ústredia v Bratislave, kde bol vedúcim prednáškového oddelenia a vydával Osvetový zborník. Bol zakladateľom a prvým vedúcim Katedry knihovedy a vedeckých informácií FF UK v Bratislave (1960 – 1981) a prodekanom FF UK pre štúdium popri zamestnaní. Venoval sa dejinám knihovníctva, osvety a vzdelávania dospelých. Z tejto oblasti vydal niekoľko monografií, čo úspešne zavŕšil spoluúčasťou na tvorbe encyklopedických diel Encyklopédia Slovenska (1977 – 1982), Pedagogická encyklopédia Slovenska (1985). Bol aktívny ako divadelný ochotník, režisér, prednášateľ, publicista a propagátor Gemera-Malohontu. Rekonštruoval knižné fondy poškodené vojnou. V Hnúšti je po ňom pomenovaná miestna knižnica. -MM-
Študoval na gymnáziách v Spišskej Novej Vsi a Rožňave, teológiu na evanjelickej teologickej akadémii v Prešove a na viedenskej univerzite. Pôsobil ako farár v Pribyline a v Pešti, kde kráčal v šľapajach svojho predchodcu Jána Kollára, na sklonku života sa stal biskupom banského dištriktu. Pričinil sa o oživenie Slovenského spolku v Budapešti, spoluzakladal časopis Dunaj (1874). Bol dlhoročným členom Zpěvníkovej základiny, obstarával nové vydania a viedol korektúry náboženských kníh a spisov a prispieval do novín a časopisov. Písal poéziu, prózu, humoresky, venoval sa aj dramatike, literárnej kritike i publicistike, v ktorej dominovala národná problematika s národno-výchovným poslaním. Široký výber zo svojej poézie a prózy vydal v troch zväzkoch pod názvom Nevädze. V Ratkovej má v areáli ev. kostola pomník s pamätnou tabuľou. -MM-
Po absolvovaní lýcea v Levoči učil v Revúckej Lehote, v Potoku, Ozdíne, v Turom Poli. Súkromne vyštudoval teológiu a ako kňaz pôsobil v Hornom Tisovníku. Ako skladateľ sa orientoval na hymnické zbory a klavírne kompozície. Zhudobnil asi 600 duchovných piesní a zostavil z nich zbierku. Venoval sa aj publicistickej činnosti a teórii hudby. Napísal knihu Náuka súhlasu, ako praktický návod k poznaniu harmónie v hudbe, ktorá bola prvým slovenským pokusom o učebnicu harmónie s terminológiou v slovenčine. Prispieval do rôznych časopisov, v ktorých komentoval súčasné hudobné udalosti, zaoberal sa otázkami národnej hudby, školstva, sociálneho postavenia učiteľov. Bol recenzentom hudobnín a hudobných udalostí. -MM-
Po absolvovaní Lekárskej fakulty UK v Bratislave pôsobil v nemocnici v Banskej Bystrici, neskôr v Ústave experimentálnej onkológie Slovenskej akadémie vied, kde bol v rokoch 1983 –1991 jeho riaditeľom. Od začiatku svojej vedeckej činnosti sa venoval experimentálnej a klinickej onkológiii a epidemiológii zhubných nádorov. Výsledky svojho výskumu v oblasti získanej rezistencie nádorov voči cytostatikám aplikoval v klinickej praxi, poznatky publikoval v domácich i zahraničných vedeckých časopisoch. Významná bola aj jeho medzinárodná spolupráca pri výskume rakoviny, absolvoval študijné pobyty v USA a v Anglicku. Od roku 1984 bol hlavným redaktorom medzinárodného časopisu o nádoroch Neoplasma. Bol členom viacerých vedeckých organizácií. Publikoval aj populárno-náučné články o rakovine a spolu s Jánom Siráckym napísal knihu O rakovine stručne, užitočne a pravdivo (1996). -MM-
Školské štúdiá absolvoval v Gemeri, Bratislave a v Kežmarku. Vyštudoval právo a v roku 1841 zložil advokátsku skúšku v Pešti. V rokoch 1842 – 1844 bol zástupcom prokurátora a tabulárnym sudcom Gemerskej župy. Od roku 1843 bol vedúcim medeného hámra a pražiarne v Štítniku. Podieľal sa aj na riadení papierenskej spoločnosti v Slavošovciach. Počas revolúcie 1848 – 1849 bol členom hornouhorského mimoriadneho súdu a neskôr kapitánom honvédov. Bol poslanec uhorského snemu vo volebnom okrsku Rožňava. Venoval sa podnikateľskej činnosti, bol podpredsedom Priemyselného spolku v Budapešti. Pracoval v administrácii luteránskeho cirkevného dištriktu Tisa, bol dozorcom štítnickej cirkvi, inšpektorom gemerského dekanátu a dozorcom luteránskej diakonie v Gemeri. Podieľal sa na novelizáciách vodného a banského zákona. -MM-
Do školy chodil v Ožďanoch, od 1843 na ev. lýceum v Levoči, kde bol aktívnym členom Jednoty mládeže slovenskej, zememeračské inžinierstvo študoval v Pešti. Počas štúdií praxoval u krajinského zememerača v katastri Oždian a Husinej. V r. 1856 – 1858 pracoval v Tisovci. Zapájal sa do národno-kultúrnych podujatí, bol zakladajúcim členom Matice slovenskej, členom jej literárneho odboru, patrónom slovenského gymnázia v Revúcej. Bol najvýraznejší predstaviteľ slovenského literárneho romantizmu, oživovateľ ľudových tradícií ako zdroja básnickej tvorby. V svojej básnickej tvorbe čerpal z ľudovej poézie, jej námetov, obraznosti a symboliky. Prekladal zo slovanskej poézie. Najväčší úspech dosiahol básňou Smrť Jánošikova. O ňom vyšli publikácie: Július Bolfík: Ján Botto. Život a dielo (1983), Pavol Vongrej: Ján Botto (1989) a i. -MM-