Konečne som dorazil do opravovne áut a tam na mňa už čakalo moje autíčko. Akoby od radosti poskočilo, keď ma zazrelo. Boli sme odlúčení dobré tri hodinky, takže sa mu muselo cnieť za mnou tak, ako aj mne za ním. Nálada sa mi hneď zlepšila, lebo som bol zase slobodný ako vták.
Ešte stále som pociťoval ten dobrý melón, tak som bol o to spokojnejší. Odišiel som do kancelárie, kde som zaplatil za opravu okolo 120 dolárov a potom mi hneď dali aj kľúče od môjho tátoša. Spokojný vyfrčal som z opravovne a rovno do ulíc Cedar City.
Teraz som mal ešte pred sebou dobrých 735 kilometrov priamo do Los Angeles, kde som plánoval pobudnúť natrvalo. Pokračoval som po diaľnici číslo pätnásť na juh, smerom na Las Vegas, kde som sa plánoval zastaviť a prenocovať a potom na druhý deň vyraziť na posledných 460 km. Krajina bola veľmi zaujímavá hlavne svojím porastom, pretože som začal objavovať pri ceste dokonca aj kaktusy.
Dorazil som do mestečka St. George, ktoré bolo osemdesiat kilometrov od Cedar City, kúsok od hranice štátu Nevada. Tam som znovu uvidel po dlhšej dobe aj kasíno, čo ma dosť potešilo, ale na druhej strane som mal vidinu hlavne toho veľkého Las Vegas, a tak som sa príliš nechcel zdržiavať. Prešiel som sa asi 10 minút, aby som si vystrel nohy a potom odskočil do kasína na menšie občerstvenie. Ako som tak popíjal môj tradičný pomarančový džús, všimol som si, že vedľa mali výbornú spoločnosť pri hre dvadsaťjednotky alebo Black Jack, ako sa tomu tu v Amerike hovorí. Neváhal som príliš dlho a prisadol si na chvíľku zábavy. Naozaj som nehral veľmi dlho a odchádzal som pokorený asi o päťdesiat dolárov, ale až v tak veľmi zlej nálade som zase nebol. Mal som šťastie, pretože som mohol prísť aj o väčšie množstvo peňazí, ale aj to je umenie - odísť skôr, ako príliš neskoro.
Pokračoval som na ceste do Las Vegas. Medzitým som dorazil do mestečka Glendale a znovu som si zopakoval ten rituál zo St. George, kde som sa prešiel asi tak kilometer, aby som sa dobre uvoľnil. Pristavil som sa v potravinách a kúpil si niečo na pitie a pokračoval v ceste. Z diaľky sa mihali veľké budovy, a nápisy už niekoľko kilometrov od hraníc oznamovali, že som na ceste do mesta najväčšej zábavy a možnosti stať sa milionárom, keď budem hrať, pretože šťastie sa tým odvážnym chrbtom neotáča. Ba naopak - čelom a s roztvoreným náručím víta svojich vyvolených a budúcich víťazov!
Veruže som sa aj potešil, že si znovu zasadnem v tomto nádhernom meste šťasteny a budem bohatý. Ale bol som aj veľmi realistický, vedel som, že niečo podobné neexistuje, pretože ja nie som z tých, čo boli vyvolení a víťazi. Ja si len zarobím na svoje výdavky a užijem si dobrej pohody čo najväčším dúškom, pokiaľ ma z hotela nevyhodia, keď nebudem mať už čím zaplatiť. V prvom rade som sa musel osviežiť a dobre najesť, pretože od Cedar City som ešte nejedol, a to som prešiel takmer tristo kilometrov a celkovo zo Salt Lake City to už bolo sedemsto. Už si nepamätám presne, čo som si dal, ale je dosť možné, že to bolo moje obľúbené vyprážané kurča so zemiakovým šalátom, hoci ten šalát tu nevedia tak urobiť, ako si ho viem urobiť ja sám. Ale to nevadilo, lebo hlad si predsa nikdy nevyberá, a tak som sa vrhol do jedla. Popíjal som k tomu minerálku aj s citrónom, aby som dohnal stratené soli a iné minerály, ktoré som vypotil, nakoľko v aute mi vôbec nefungoval air conditioning - klimatizácia.
Potom som sa pobral do herne a prisadol tentokrát za ruletový stôl, pri ktorom vysedávalo iba pár ľudí. Nebolo to ako vo Viedni, kde sedelo aspoň desať ľudí a ešte raz toľko nervózne postávalo, aby sa predralo cez davy ľudí so svojimi žetónmi a mohli si to položiť na svoje obľúbené číslo alebo stĺpec, riadok, párne alebo nepárne číslo a v závere na farbu. Ja som bol "farebný", lebo tam to bolo jedna ku jednej a iba nula ma porážala, ale aj to iba zriedkavo, pretože tak často nevychádzala. Mojou obľúbenou farbou bola čierna a na tú som si vždy vsádzal a i keď so striedavými úspechmi, vždy som jej bol verný. Občas som aj menil stratégiu, keď sa mi prestalo dariť a začal som kombinovať na riadky a stĺpce. Potom zase aj na párne a nepárne. Potom zase dokonca aj na 1-18 alebo 19-36. Väčšinou som vsádzal do tej hornej polovice, čiže vyšším číslam som viac dôveroval a tiež sa mi občas zadarilo. Začal som strácať moje vklady, a tak bol čas niečo podniknúť. Išiel som ku kase a požiadal o nejaké peniaze. Problémy neboli, lebo som mal ešte zopár peniažkov odložených na horšie časy. Vybral som päťsto dolárov a pobral sa znovu pokúšať šťastie. Z predošlých skúseností som tomuto ťahu dôveroval a dobre som sa rozhodol. Šťastie sa teraz na mňa usmialo a vyhral som si prehru naspäť a končil o päťsto dolárikov spokojnejší. Joj, ale mi srdiečko od radosti, ale i od spokojnosti podskočilo, že som neprehral aj tých päťsto, ktoré som investoval to tejto záludnej hry, ruletou nazývanej...
Čas mi utekal ako voda, a tak som sa rozhodol, že už nezotrvám v meste šťasteny a poberiem sa ta, na juh, smerom na Los Angeles.
Bol som už dosť unavený, keď som prešiel ďalších 260 kilometrov. Celkove 950 kilometrov by bolo naozaj dosť aj pre hocikoho. Totálne unavený a vyšťavený som zaparkoval na parkovisku pre nákladné vozidlá - Truck Stop v meste Barstow, California, kde sa dalo najesť, osprchovať a dokonca sa aj vyspať. Bolo ale všetko vypredané, tak som skončil po dobrej ľahkej večeri len v kúpeľni pod studenou sprchou. Horúčava bola poriadne veľká, v onen deň vystúpila ortuť teplomera na štyridsaťtri stupňov Celzia a ja som sa varil vo vlastnej šťave, pretože som mal v rozpálenom aute vyše päťdesiat stupňov!
Nakoniec som si musel íst zaliezť do mojej rozžeravenej dodávky Ford a pokúsiť sa usnúť, ale ono sa to ani nedalo, nakoľko bolo veľmi horúco, ešte aj po polnoci. Rozhodol som sa niečo urobiť a nejako tú horúčavu stlmiť. Namočil som si celú posteľnú plachtu vo vode a takou som sa prikryl, aby ma chladila. Okná som mal všetky pootvorené, aby som sa nebodaj nezadusil a nejaký čerstvý vzduch, i keď dosť horúci, mi stále prúdil. I v noci bolo vyše tridsať stupňov a aby som sa aspoň trochu schladil, tak som každú hodinu putoval do sprchárne a namáčal moju už rozžeravenú plachtu, do ktorej som sa potom vždy zabalil a prežíval slastné okamihy príjemného ochladenia.
Ani som sa neuložil a ani oka neprižmúril poriadne, keď tu som zrazu začul ťukanie na okno. "This is Police! Open the window, please!" "Tu je polícia! Otvorte okno, prosím!" Totálne unavený z horúčav a nevyspatý som otvoril okno a spýtal sa policajta, čo sa deje. Hneď na to ma požiadal o vodičský preukaz, aby si ma pod svetlom svojej baterky dobre prezrel. Vrátil mi vodičský preukaz späť a ospravedlnil sa, že ma vyrušoval. Potom sa mi nakoniec podarilo z neho vymámiť, že hľadajú kriminálnika, ktorý ušiel z neďalekej väznice, že je na úteku a samozrejme ozbrojený. Odvtedy som už ani oka nezažmúril a nervózne som na toho zloducha vyčkával pripravený s veľkým kľúčom na kolesá. To bola moja jediná zbraň, keby som sa potreboval ubrániť, čo by ale nestačilo na guľku z olova, ktorá sa veľmi ľahko ako cez maslo môže dostat do hĺbky, tam, kde to najviac nechceme. Priamo k srdcu, motoru nášho tela. Bolo to naozaj velikánske parkovisko a vo väčšine nákladných vozidiel vodiči spali pekne v kabínke, v chladenom oddelení za sedadlami, na pohodlnom matraci, presne takom, aký som aj ja mal. Spalo sa na ňom skutočne nádherne.
Nad ránom som konečne zaspal a spal až dopoludnia, pokým som sa odpočinutý a plný nových síl celkom neprebudil. Cítil som sa ako znovuzrodený a ochotný vydať sa na zbytok posledných dvesto kilometrov, aby som konečne okúsil posteľ vo vychladenej a príjemnej izbe.
Nakoľko sa čas krátil a bolo už popoludnie, rozhýbal som sa a šiel si niečo zajesť do tamojšej reštaurácie, ktorá bola priamo v parkovacej zóne pre nákladné vozidlá. Bolo z čoho vyberať, tak som si napokon vybral niečo, čo by mi zachutilo v ten horúci deň, lebo bolo znovu 43 stupňov Celzia. Čo som jedol si už vôbec nepamätám, ale to nebolo dôležité. Najdôležitejšie bolo, aby som bol dostatočne najedený, aby som to tých vyše dvesto kilometrov vydržal. Vyzeralo to tak na necelé tri hodiny jazdy, nakoľko tu bola povolená len deväťdesiatka.
Asi po hodinke a pol som zbehol z diaľnice na parkovaciu zónu a tam som sa pekne poprechádzal. Bola tam aj kúpeľňa a vonku bola fontánka s pitnou vodou. Voda bola omnoho lepšia ako tá v Barstowe, nehovoriac už o Las Vegas, kde je voda chuťovo mimoriadne zlá a preto ju ľudia pijú len s ľadom. V posledných rokoch len fľaškovanú z horských prameňov...
(POKRAČOVANIE) Text a foto: Ján Slovinec
stredoškolský učiteľ,
teraz už na invalidnom dôchodku, žijúci v USA vyše 30 rokov