Či o tom niečo vedela jej mladšia sestrička, to som sa nikdy nedozvedel. Nikdy sa sa mi s tým nezdôverila, nikdy nič neprezradila, ale určite niečo vedela, alebo aspoň tušila. Bolo to tajomstvom medzi Jenny a mnou, pretože som bol u nich ani nie týždeň a všetko sa to tak rýchlo zatočilo v priebehu jedného dňa, keď som ju po prvýkrát zočil v onen večer. Odvtedy sme obaja tak veľmi chceli byť spolu a túžili sme po našich stretnutiach v očakávaní strávenia príjemných okamihov.
Nastal čas sa ísť niekde pozrieť a hľadať prácu, čo nebolo jednoduché, pretože som toho veľa robiť nemohol, a tak som si musel obnoviť vodičský preukaz, aby som mohol v Oregone legálne jazdiť. Ten môj pôvodný z Californie som si chcel nechať na pamiatku, tak som nahlásil, že som ho stratil. Testy dopadli dobre a vystavili mi nový vodičský preukaz. Bolo to presne po 30 dňoch, pretože potom už z druhého štátu vodičský preukaz neplatí. Dobre som to mal zrátané a dal som si na tom záležať, aby som nezmeškal termín. Prišiel som do Oregonu 8. augusta a obnovoval som si ho presne 8. septembra.
Prácu som hľadal, ale nie zase tak intenzívne, pretože som mal ešte dosť nasporené a naviac som si chcel užiť leta s Jenny. Jej škola začínala až v tretí septembrový týždeň, takže sme mali predĺžené leto. Povedal by som, že už to bolo babie leto. Teploty boli stále veľmi príjemné okolo 25 stupňov Celzia, takže sme mohli chodievať aj naďalej na kúpalisko. Ona sa už pripravovala na nový školský štvrťrok, pretože na Portlandskej Štátnej Univerzite a v celom štátnom vysokoškolskom systéme, mimo súkromných univerzít, sa študovalo na štvrťroky. Poväčšine to bolo 10 týždňov, nakoľko medzi nimi bývali dva týždne voľna, v ktorých sa robili aj zápočty. Najlepšie bolo vždy si to urobiť čo najskôr, potom sa mohol človek sústrediť aj na príjemnejšie veci, nielen byť ponorený nekonečné hodiny do kníh a obávať sa trošku ako to všetko dopadne.
Raz som sa zastavil na atletickom štadióne a srdiečko mi ožilo. Akurát začínala jesenná príprava, a tak som si vyhliadol hlavného trénera, s ktorým som hneď aj nadviazal kontakt. Bola to nekonečná debata, pretože obaja sme zistili ako tú atletiku milujeme. Nakoniec sme došli k tomu, že by sme mohli aj spolupracovať, lebo potrebovali trénera vrhov a hodov. Netrvalo to ani týždeň, keď mi predstavil mojich zverencov, ktorých som mal trénovať. Skupinka bola veľmi malá a o to bolo viac času na individuálne tréningy. Mal som štyroch atlétov. Oštepára a troch vrhačov. Dve dievčence, ktoré prišli zo strednej školy a jedného mládenca. Všetci boli vo veku Jenninej mladšej sestry Lisy, ktorá sa tak volala. Doteraz som jej meno nespomenul, ale nebolo to úmyselné, ale preto, že som naň akosi už aj zabudol po toľkých rokoch. Všetkým som urobil tréningové rozpisy, aby sa mohli riadiť presne podľa toho. Počas tréningu som mal iba dvoch atlétov a tým ďalším dvom som naplánoval posilňovanie v činkárni, alebo iné kondičné cvičenia. Takto som sa mohol skutočne venovať iba jednej osobe. Po určitej dobe, asi tak po dvadsiatich minútach, som sa presunul s inštrukciami k druhému atlétovi a tak som pendloval zo stanoviska guliarskeho sektoru do diskárskeho alebo oštepárskeho. Boli to veľmi entuziasticky naladení mladí športovci. Chceli niečo dokázať, aby mohli čo najlepšie reprezentovať svoju univerzitu.
Všimol som si tu zaujímavý fakt, že tu to tak je a robia to mnohí - s veľkou hrdosťou reprezentovať svoju univerzitu, čo najlepšie a najdôstojnejšie. Roky potom spomínajú na to, keď už sú mimo školy. Aj keď ubehne od tých dôb dvadsať alebo aj viac rokov. Občas ich stretávam i teraz, a tak spomíname na časy, keď sme spolu začínali; oni ako atléti a ja ako novopečený tréner. Za túto prácu som nepoberal žiadnu odmenu a mojou jedinou útechou bolo to, že som pomohol ľuďom aspoň takto v športe, ktorý som robil takmer celý život až pokiaľ som len vládal.
Konečne sa mi naskytla platená práca, ktorá síce nebola nijaká mimoriadna, ale aspoň som mohol začať produkovať na živobytie aj nejaké odmeny v podobe financií. Dostal som prácu v hoteli Benson, ktorý má bohatú históriu. Bol postavený v roku, v ktorom sa potopil Titanic a pomenovaný bol po známom portlandskom obchodníkovi s drevom pánovi Bensonovi. Architektonicky je to skvost francúzskej architektúry s mosadznou strechou a i teraz po rokoch, keď idem okolo sa pristavím a spomínam na tie časy, keď som tam začínal. Sú to nádherné spomienky, pretože som tam stretol niekoľko zaujímavých ľudí a kolegov, s ktorými doteraz udržujem kontakty. Taktiež som sa rozhodol po vzájomnej dohode, že sa odsťahujem od "mojej rodiny", ktorú som si veľmi obľúbil hlavne vďaka mojej veľkej láske Jenny. Tú som potom vídaval veľmi často aj na univerzite, takže sme stále udržiavali príjemný kontakt. Občas sa prišla pozrieť na mňa, keď jej to vyhovovalo medzi jednotlivými seminármi. V každom prípade som sa delil s univerzitou a s prácou, ktorú som v začiatkoch vykonával od šestnástej hodiny do polnoci. Tréningy som mával okolo obeda, alebo tesne po ňom. Z atletického štadióna to už bol len kúsok do práce. Neskoršie som to tak naplánoval, že som robil tréningy od štrnástej hodiny a vždy som stíhal prísť do práce načas, nakoľko to bol iba kilometer a asi päť minút jazdy autom. Veľakrát som si to prešiel pešo, keď predtým som auto zaparkoval v podzemnom parkovisku hotela pre zamestancov a potom som sa prešiel až na štadión.
Moja nová práca bola jednoduchá, ale veľmi zodpovedná, pretože zákazníci hotela museli byť spokojní. Bol to predsa len štvorhviezdičkový hotel s medzinárodnou reputáciou, ktorý navštívili všetci americkí prezidenti, počnúc prezidentom Williamom Howardom Taftom, ktorý ako prvý navštívil tento hotel v roku 1913. Ďalší známi prezidenti, ktorí tam strávili noc v Prezidentskom apartmáne, boli mimo iného aj Woodrow Wilson, Franklin D. Roosevelt, Harry Truman, Dwight Eisenhower, John Fitzgerald Kennedy, Lyndon B. Johnson, Richard Nixon, Gerald Ford, Jimmy Carter, Ronald Reagan, George Bush starší, ako aj George Bush mladší a na záver celej plejády aj William "Bill" Jefferson Clinton.Pracoval som ako pomocník pre čašníkov, ktorí boli skutoční profesionáli. Pripravoval som takzvané Carts, čo bol prakticky vozík, ktorý mal tri poličky a na každej boli predmety a prípravky na to, aby mohol čašník pred očami samotných zákazníkov vyčarovať tie najromantickejšie jedlá a dezerty. Na vrchnej bol varič a na ňom pripravená mosadzná panvica, ktorú som musel každý večer vyčistiť, aby sa leskla ako nová. Vedľa nej ležali čisté varechy, lyžice, vidličky a nože, ktoré čašník používal počas prípravy jedál. Taktiež tam boli fľaše s rôznymi alkoholickými nápojmi, ktoré sa používali pri varení a tiež pri príprave dezertov. Plamene občas šľahali do výšky aj vyše pol metra a ja som len pozeral na túto nádhernú show, niekedy aj s otvorenými ústami, pretože som niečo podobné dovtedy nikdy nevidel. Až tu, v tomto luxusnom hoteli. Postupne som si na tento efektný výjav zvykol, takže som sa mohol lepšie koncentrovať a pripraviť vždy nový vozíček pre ďalších zákazníkov, ktorí sa nemohli dočkať večere. Bolo to vždy veľmi slávnostné a niekedy i vyznanie lásky a požiadanie o ruku sa tam prednieslo. Láskou žilo toto miesto a každý večer sa niečo zaujímavé udialo, takže som sa nikdy nenudil. Niekedy som to aj nestíhal, tak sa na mňa hlavný šéf čašníkov Rick, aj nahneval. Musel som sa rýchlo presúvať z miesta na miesto, aby boli všetci včas uspokojení. Občas aj Rick predvádzal svoje umenie a išlo mu to veľmi pekne. Bol tam aj jeden Arab z Egypta, ktorý bol šéfom čašníkov a s Rickom sa striedali. Na jeho meno som už celkom zabudol, ale zdá sa mi, že sa mohol volať Omar. Vždy som si spomenul na Omara Sharifa, pretože tiež pochádzal z Egypta a narodil sa v roku 1932 v Alexandrii. Tento Omar bol drobnejšej postavy, asi tak 165 centimetrov. Rick bol jeho opakom a vyčnieval do výšky okolo 190 centimetrov. Boli veľmi zohratá partia, a tak všetko išlo ako po masle. Problémy riešili za chodu a veľmi operatívne. I keď som tam robil iba krátku dobu, necelé dva roky, nevšimol som si nejaké vážnejšie problémy. Boli to skutočne profesionáli.
Ako som už spomenul Omar bol Arab z Egypta a taktiež tam bolo zopár ďalších Arabov. Najviac si pamätám na Aliho, ktorý bol z Libanonu a boli sme najlepší priatelia, pretože sme nedali jeden na druhého dopustiť. Angličtina mu nešla zle, ale i tak sa vzdelával na vysokej škole a po večeroch pracoval v hoteli. Okrem toho ovládal aj perfektne francúzštinu a samozrejme jeho materinský jazyk, arabčinu. Ešte tam bol ďalší Arab z Iránu alebo Iraku, Nassir, s ktorým som mal neskoršie menší konflikt a nechýbalo veľa a bol by som ho sknokautoval. Bol to práve Ali, ktorý ma od toho odhovoril, aby sa predišlo zbytočnému problému. Určite by ma potom boli prepustili, pretože by sa to ani nehodilo do takéhoto vznešeného miesta, akým bol práve tento super hotel. Nassir bol aj taký menší provokatér a považoval nás pomocníkov za menejcenných. Mojím čašníkom bol niekto iný a ten mi dával príkazy, podľa toho, čo práve potreboval. Každý čašník mal prideleného svojho pomocníka, ktorý mu musel byť stále naporúdzi. Občas, keď to nestíhal, tak mu samozrejme aj iní pomocníci pomáhali a nebolo to jedenkrát, ale niekoľkokrát v priebehu večernej smeny. Nassir, ten to niekedy prehnal...
(POKRAČOVANIE)
Píše: Ján SLOVINEC z USA

































Jenny bola šťastná, že ma konečne videla po dni, ktorý bol pre ňu nekonečný a taktiež i pre mňa. Bol som veľmi nadšený, keď som ju uvidel v zástupe vítajúcich. Mala na sebe pekné vypasované biele tričko, ktoré veľmi zvýrazňovalo jej nádherné poprsie. Taktiež modré džínsy, ktoré boli akousi jej vizitkou. Stála tam s bratom a sestričkou a vítala ma, ako keby som sa vrátil z cesty okolo sveta. Museli sme ísť rýchlo nabok, lebo som sa už nemohol dočkať toho okamihu, keď ju budem môcť pobozkať. Jej rodičia a taktiež aj súrodenci o tom nesmeli nič vedieť.
Študoval na gymnáziu v Brezne, divadelnú vedu a estetiku na Univerzite Komenského v Bratislave, divadelnú réžiu na VŠMU a na moskovskom divadelnom učilišti. Potom bol krátko rozhlasovým hlásateľom. Vlastnou réžiou začínal v divadle vo Zvolene a v Nitre a hosťoval vo všetkých mimobratislavských súboroch. V roku 1966 nastúpil ako režisér do Československej televízie v Bratislave do hlavnej redakcie literárno-dramatického vysielania, kde sa venoval najmä príprave mnohých adaptácií slovenských, ale aj svetových autorov. Patril k tvorcom slávnych a divácky obľúbených „bratislavských pondelkov“. V r. 1998 – 2003 bol vedúci katedry réžie Fakulty dramatických umení Akadémie umení v Banskej Bystrici. Bol členom Federálnej rady pre rozhlasové a federálne vysielanie a členom Rady STV (1992 – 1993). V roku 2006 dostal prémiu Literárneho fondu za celoživotné dielo v oblasti televíznej tvorby. -MM-
Študoval na viedenskej akadémii, špecializoval sa na romanticky poňaté krajinárstvo. V roku 1843 sa usadil v Sibini, kde pôsobil ako učiteľ kreslenia na ev. gymnáziu. Tu si otvoril fotografický ateliér s partnerom Karolom Kollerom a venovali sa najmä etnografickej fotografii. Z jeho práce zostalo približne 200 fotografií, ktoré boli očíslované a majú vysvetlivky v nemčine a rumunčine. Na všetkých je možné vidieť krásu ľudového kroja, ale aj niektoré aspekty tradičného transylvánskeho spoločenského života. Ako vášnivý cestovateľ namaľoval sériu krajiniek Karpát, v rokoch 1840 – 1842 počas jeho ciest navštívil horný Gemer, pobýval v Muráni a vytvoril tu dokumentárne a výtvarne pozoruhodné diela – Železné hámre na Muráni, Zrúcaniny hradu Muráň, veduta Revúcej s okolím, Silická jaskyňa a i. -MM-
Základné vzdelanie, i hudobné, získal v Ratkovej. Pokračoval na Učiteľskom ústave v Banskej Štiavnici, ako učiteľ začínal v Budinej, kde bol aj primášom vo vtedajšej miestnej ľudovej hudbe, neskôr učil v baníckom učilišti v Sirku, v Ratkovskom Bystrom, Ratkovej, v roku 1961 sa usadil s rodinou v Revúcej. Toto putovanie bolo vždy spojené s muzikou a zbieraním ľudových piesní. V roku 1973 bol jedným zo zakladateľov FS Lykovec v Revúcej. Vypomáhal FS Vlachovčan z Vlachova a spolupracoval aj s ľudovou hudbou FS Vepor z Klenovca a FS Kokavan z Kokavy nad Rimavicou. V októbri 1985 stál pri zrode FS Sinec v Hnúšti. Jeho hudobný odkaz zaznamenáva nahrávka hudby a piesní pod názvom Koj v tom Sirku bubnovali. Bol aj výrobcom ľudových hudobných nástrojov – píšťaliek, fujár, ale aj cimbalov. V roku 1998 mu bolo in memoriam udelené najvyššie vyznamenanie mesta Revúca – Zlatý Quirin. K jeho nedožitým 80. narodeninám sa v marci 2008 v Hnúšti, Revúcej a v Klenovci konal na jeho počesť významný slávnostný program pod názvom Život ako pieseň. -MM-
Študoval na gymnáziu v Rimavskej Sobote a na Čs. štátnej pedagogickej akadémii v Bratislave. V rokoch 1933 – 1943 pôsobil ako učiteľ v Tisovci a v Hnúšti, bol pracovník Matice slovenskej, spoluzakladateľ Osvetového ústredia v Bratislave, kde bol vedúcim prednáškového oddelenia a vydával Osvetový zborník. Bol zakladateľom a prvým vedúcim Katedry knihovedy a vedeckých informácií FF UK v Bratislave (1960 – 1981) a prodekanom FF UK pre štúdium popri zamestnaní. Venoval sa dejinám knihovníctva, osvety a vzdelávania dospelých. Z tejto oblasti vydal niekoľko monografií, čo úspešne zavŕšil spoluúčasťou na tvorbe encyklopedických diel Encyklopédia Slovenska (1977 – 1982), Pedagogická encyklopédia Slovenska (1985). Bol aktívny ako divadelný ochotník, režisér, prednášateľ, publicista a propagátor Gemera-Malohontu. Rekonštruoval knižné fondy poškodené vojnou. V Hnúšti je po ňom pomenovaná miestna knižnica. -MM-
Študoval na gymnáziách v Spišskej Novej Vsi a Rožňave, teológiu na evanjelickej teologickej akadémii v Prešove a na viedenskej univerzite. Pôsobil ako farár v Pribyline a v Pešti, kde kráčal v šľapajach svojho predchodcu Jána Kollára, na sklonku života sa stal biskupom banského dištriktu. Pričinil sa o oživenie Slovenského spolku v Budapešti, spoluzakladal časopis Dunaj (1874). Bol dlhoročným členom Zpěvníkovej základiny, obstarával nové vydania a viedol korektúry náboženských kníh a spisov a prispieval do novín a časopisov. Písal poéziu, prózu, humoresky, venoval sa aj dramatike, literárnej kritike i publicistike, v ktorej dominovala národná problematika s národno-výchovným poslaním. Široký výber zo svojej poézie a prózy vydal v troch zväzkoch pod názvom Nevädze. V Ratkovej má v areáli ev. kostola pomník s pamätnou tabuľou. -MM-
Po absolvovaní lýcea v Levoči učil v Revúckej Lehote, v Potoku, Ozdíne, v Turom Poli. Súkromne vyštudoval teológiu a ako kňaz pôsobil v Hornom Tisovníku. Ako skladateľ sa orientoval na hymnické zbory a klavírne kompozície. Zhudobnil asi 600 duchovných piesní a zostavil z nich zbierku. Venoval sa aj publicistickej činnosti a teórii hudby. Napísal knihu Náuka súhlasu, ako praktický návod k poznaniu harmónie v hudbe, ktorá bola prvým slovenským pokusom o učebnicu harmónie s terminológiou v slovenčine. Prispieval do rôznych časopisov, v ktorých komentoval súčasné hudobné udalosti, zaoberal sa otázkami národnej hudby, školstva, sociálneho postavenia učiteľov. Bol recenzentom hudobnín a hudobných udalostí. -MM-
Po absolvovaní Lekárskej fakulty UK v Bratislave pôsobil v nemocnici v Banskej Bystrici, neskôr v Ústave experimentálnej onkológie Slovenskej akadémie vied, kde bol v rokoch 1983 –1991 jeho riaditeľom. Od začiatku svojej vedeckej činnosti sa venoval experimentálnej a klinickej onkológiii a epidemiológii zhubných nádorov. Výsledky svojho výskumu v oblasti získanej rezistencie nádorov voči cytostatikám aplikoval v klinickej praxi, poznatky publikoval v domácich i zahraničných vedeckých časopisoch. Významná bola aj jeho medzinárodná spolupráca pri výskume rakoviny, absolvoval študijné pobyty v USA a v Anglicku. Od roku 1984 bol hlavným redaktorom medzinárodného časopisu o nádoroch Neoplasma. Bol členom viacerých vedeckých organizácií. Publikoval aj populárno-náučné články o rakovine a spolu s Jánom Siráckym napísal knihu O rakovine stručne, užitočne a pravdivo (1996). -MM-
Školské štúdiá absolvoval v Gemeri, Bratislave a v Kežmarku. Vyštudoval právo a v roku 1841 zložil advokátsku skúšku v Pešti. V rokoch 1842 – 1844 bol zástupcom prokurátora a tabulárnym sudcom Gemerskej župy. Od roku 1843 bol vedúcim medeného hámra a pražiarne v Štítniku. Podieľal sa aj na riadení papierenskej spoločnosti v Slavošovciach. Počas revolúcie 1848 – 1849 bol členom hornouhorského mimoriadneho súdu a neskôr kapitánom honvédov. Bol poslanec uhorského snemu vo volebnom okrsku Rožňava. Venoval sa podnikateľskej činnosti, bol podpredsedom Priemyselného spolku v Budapešti. Pracoval v administrácii luteránskeho cirkevného dištriktu Tisa, bol dozorcom štítnickej cirkvi, inšpektorom gemerského dekanátu a dozorcom luteránskej diakonie v Gemeri. Podieľal sa na novelizáciách vodného a banského zákona. -MM-
Do školy chodil v Ožďanoch, od 1843 na ev. lýceum v Levoči, kde bol aktívnym členom Jednoty mládeže slovenskej, zememeračské inžinierstvo študoval v Pešti. Počas štúdií praxoval u krajinského zememerača v katastri Oždian a Husinej. V r. 1856 – 1858 pracoval v Tisovci. Zapájal sa do národno-kultúrnych podujatí, bol zakladajúcim členom Matice slovenskej, členom jej literárneho odboru, patrónom slovenského gymnázia v Revúcej. Bol najvýraznejší predstaviteľ slovenského literárneho romantizmu, oživovateľ ľudových tradícií ako zdroja básnickej tvorby. V svojej básnickej tvorbe čerpal z ľudovej poézie, jej námetov, obraznosti a symboliky. Prekladal zo slovanskej poézie. Najväčší úspech dosiahol básňou Smrť Jánošikova. O ňom vyšli publikácie: Július Bolfík: Ján Botto. Život a dielo (1983), Pavol Vongrej: Ján Botto (1989) a i. -MM-