Jarko ma pozval aj k nemu domov, kde u neho prebývali i ďalší krajania. Vtedy tam u neho bol aj jeden Slovak - zlatokop, ktorý sa tu teraz práve objavil a vrátil sa späť po niekoľkoročnom pobyte na Slovensku. Ešte som sa s ním nestihol stretnúť. Najviac si na neho pamätám z tohto obdobia, že bol znamenitým pianistom a vždy som si ho veľmi rád vypočul, keď vyhrával nádherné melódie na klavíri. Jarko mal vo svojom dome pomerne veľký a priestranný suterén, a tak sme sa tam často stretávali. V ten deň podvečer na jeseň roku 1981 tam boli aj ďalší Čechoslováci. Jarko miluje Slovákov, čo sa odzrkadlilo aj v tom, že si zvolil Slovenku za svoju nastávajúcu a terajšiu pani domu. Nie je to ani tak dávno, čo si dom už celkom splatil, takže si konečne vydýchol po 30 rokoch splátok.
Práca ubiehala, ale ja som chcel robiť aj denné smeny, a tak som si to začal vybavovať. Nakoniec som dostal rannú a dennú smenu, takže po obede som mohol konečne žiť. Ono ma to už aj prestalo baviť chodievať každý deň domov až po polnoci. Niekedy aj po jednej hodine som sa vracal domov, a tak večery som si nemohol užívať s mojou sladkou Jenny. Určite to do istej miery narúšalo náš vzťah, pretože ja som mal voľno a ona bola v škole a potom boli zase večery, keď bola ona voľná a ja som tam nebol. Na víkendy sme sa vždy najviac tešili, pretože to sme mali voľno obaja. Ja som v začiatkoch po sobotách a nedeliach nepracoval. Mal som to šťastie, alebo aj nešťastie, pretože vtedy som ako pomocník zarábal najlepšie tringelty. Cez týždeň to bolo trošku poslabšie, ale zase na druhej strane som mal Jenny a kvôli nej som všetko veľmi rád obetoval. Žil som len pre ňu a ona pre mňa. Naša láska prekvitala a nebol dôvod jej neveriť, že bola skutočná. Ona prekvitala a nikdy nezvädla.
Jednou z výhod mojej práce bolo aj to, že som tu postretával aj zopár slávnych osobností. Známy profesionálny golfista Arnold Palmer sem chodieval na turnaj The Fred Meyer Challenge a jeho partnerom nebol nikto iný ako ďalší profesionálny golfista a jeho veľký priateľ Peter Jacobsen. Boli vždy nerozlučná dvojica, pretože to bol turnaj dvojíc, na ktorom sa potom záverečné body oboch zrátali. Dvojica, ktorá ich mala najmenej sa stávala víťazom celého turnaja. Myslím si, že to vyhrali zopárkrát. V ten deň boli mojimi zákazníkmi, a tak to bolo pre mňa veľkou cťou stretnúť sa s najlepším golfistom sveta. Podal mi ruku a natiahol sa do vrecka po pero, ktorým mi potom podpísal fotografiu, uverejnenú na prvej stránke novín The Oregonian. Dlho som si to ochraňoval, ale pri sťahovaniach z bytu do bytu som to niekde stratil. Škoda! Spomienky mám ale stále nádherné a vždy si na to spomeniem. Tento rok 10. septembra bude oslavovať Arnold Palmer svoje 81. narodeniny, čiže vtedy mal 52. Peter Jacobsen bol tiež veľmi milý, takže som mal len tie najkrajšie spomienky na týchto dvoch športovcov - gentlemanov. Pri odchode zanechali peknú odmenu na stole a moja čašníčka sa rozdelila so mnou. I ona bola veľmi spokojná.
Zo známych hollywoodských osobností náš hotel navštívil komik a maliar Red Skelton, narodený 18. júla 1913, zomrel 17. septembra 1997. Bol to známy americký herec - klaun a tohto kréda sa po celý jeho bohatý život držal. Ja som ho tu videl v roku 1981, alebo začiatkom roku 1982. Na presný dátum si po toľkých rokoch už nepamätám, ale viem, že spôsobil menší rozruch, lebo naozaj aj v súkromnom živote si veľmi rád zavtipkoval a vytváral dobrú atmosféru. Na záver sa nám odvďačil pekným sprepitnym, na čo človek nikdy nezabúda, pretože niektoré hviezdy umenia sú trošku opatrné pri výdavkoch. Mal som šťastie, lebo tento starý pán nešetril svoju hlbokú a plnú peňaženku a veľmi rád aj v ten deň do nej siahol. Dokonca tam nechal pre moju čašníčku obrázok klauna, ktorého veľmi často kreslieval. Keď som sa potom dozvedel o jeho smrti, hneď som si spomenul, že som aj ja mal to šťastie a česť ho, aj i keď len na chvíľočku, osobne postretnúť a poznať. Bolo mi tak trochu ľúto, že už nie je medzi nami...
Ďalšou známou osobnosťou, ktorú som mal možnosť spoznať počas mojej krátkej stáže v hoteli, bol černošský spevák Al Jarreau, ktorý sa narodil 12. marca 1940, takže len nedávno oslavoval sedemdesiatku. Spevák je to znamenitý a v oných rokoch bol veľmi populárny. Neskoršie sa vytratil z hviezdneho neba slávnych a usadil sa trošku do ústrania. V jeho veku to už nie je príliš jednoduché, nakoľko konkurencia je neuveriteľné silná a odvtedy sa objavili stovky nových umelcov spevákov. Veľmi príjemný pán to bol a naviac veľmi slušný, lebo sa nehral na rozmaznanca a hviezdu. Mal som to šťastie, že sa ku nám nikto z týchto osobností negatívne neprejavil, ale asi je to aj tým, že toto boli skutočné hviezdy s tou najvyššou visačkou umenia. Vtedy umelec nemusí nikomu nič dokazovať, pretože jemu treba iba prehovoriť svojím talentom a umením. Nedosadili sa sami na najvyšší trón, ale boli tam dosadení národom a korunovaní jeho vôľou. Takíto umelci sú naozaj vzácni ľudia. Sú to skutoční ľudia, ktorí slúžia ľuďom; ozajstní ľudoví umelci a v dnešnej dobe sú doslovne vzácnosťou.
Dennis Miller, narodený 3. novembra 1953 v Pittsburghu, komik, spisovateľ, komentátor a show hosť, ako v rádiu, tak aj v televízii. Začínal ako komik v kluboch a postupne sa prepracoval až do súťaže "Star Search“ (Hľadanie hviezd), v ktorej sa veľmi pekne blysol, keď vo finále bol na prvom mieste aj s ďalším komikom, ktorý napokon rozhodnutím divákov v sále vyhral. Dennis ale dominoval naďalej a bol členom slávnej relácie "Saturday Night Live“ (Sobotný večer naživo), ktorá začala v roku
Kedysi som túto reláciu sledoval pravidelne, ale posledné roky mi obsah v scénkach začal vadiť. Je v ňom veľa liberálneho zmýšľania, ale hlavne akosi sa vytratil humor, ktorý bol soľou relácie a vtesnala sa tam vulgarizácia a podpora agendy podivných demografických skupín. Nie je to už to, čo to kedysi bývavalo, pretože to podľahlo modernizácii, žiaľ k horšiemu, a nie k napredovaniu. Kde sú tie časy, keď som sa každú sobotu tešil na môj najobľúbenejší večerný zábavný program plný komédie, smiechu a výbornej hudby v podaní vtedajších hviezd pop music a rock and rollu. Kde sú tie časy, keď Dennis svojimi hláškami rozosmieval celé zástupy ľudí, ako v televíznom štúdiu, tak i po celej Amerike. Je to nenávratne všetko preč. Mal som to šťastie, že som ho stretol, keď nebol ešte nikým v onom roku 1982, iba začínajúcim umelcom - komikom.
Posadil sa za stôl aj s ďalšími tromi kolegami komikmi, ktorí s ním vystupovali v portlandskom Klube komédie a rozosmievali nedozierne okruhy divákov v sále. Bol akosi pichľavo naladený, hneď si ma vybral a zarypol do mňa. Bol som trošku zaskočený, pretože som to od neho nečakal, ani som ho nepoznal a on bol dosť namyslený a navyše ešte aj drzý. Najradšej by som mu jednu vyťal, ale nakoniec sa to utíšilo a po spoločne strávenej hodine, keď bol spokojný, začali sme trošku viac komunikovať. Ale moje znalosti angličtiny mali ešte obrovské medzery, tak som všetko celkom presne neporozumel. Vytiahol zo mňa veľmi rýchlo môj pôvod, československý. On tiež nemal námietky a spomenul svojich predkov, hoci on sa už tu narodil, takže bol rodený Američan, drzý a chrapúnsky. Začal som jeho predkov vychvaľovať, lebo sa mi o nich pochválil, lenže ma potom aj zaskočil: "Čo sa stane, keď nepraskne gumička? Ďalší nenarodený Čechoslovák!" Veľmi zábavné, Dennis! No ale čas ubiehal a my sme pomaly končili tento zábavný program komikov za stolom a v dobrom sme sa rozlúčili. Jeho tringelt nebol najhorší, ja som bol nadmieru spokojný a môj nový čašník Michael tiež...
(POKRAČOVANIE)
Píše: Ján SLOVINEC
{gallery}kultura/emig/59{/gallery}
{jcomments on}

































Za pár dní som zistil, že sme tu dvaja Čechoslováci. Ten druhý pracoval o niekoľko poschodí vyššie, pretože moje miesto bolo v slávnom London Grill, ktorý bol na prízemí hotela Benson. Jarko, ktorý pochádzal z Prahy - Žižkova bol o pár rokov starší a pracoval tu už dlhšiu dobu. Prišiel do Ameriky v roku 1969. Jeho miesto čašníka bolo v bálových sálach, kde sa robievali školenia, svadby a podobné spoločenské oslavy. Robia sa tam dokonca aj volebné akcie, keď ašpiranti na prezidenta, senátora, kongresmana alebo guvernéra tam majú svoje stanovište, ako aj všetci ostatní, ktorí sú zapojení v kampani. Párkrát som sa zúčastnil podobných akcií a bol som tam vítaný. Bodaj by aj nie, však každý volič
Študoval na gymnáziu v Brezne, divadelnú vedu a estetiku na Univerzite Komenského v Bratislave, divadelnú réžiu na VŠMU a na moskovskom divadelnom učilišti. Potom bol krátko rozhlasovým hlásateľom. Vlastnou réžiou začínal v divadle vo Zvolene a v Nitre a hosťoval vo všetkých mimobratislavských súboroch. V roku 1966 nastúpil ako režisér do Československej televízie v Bratislave do hlavnej redakcie literárno-dramatického vysielania, kde sa venoval najmä príprave mnohých adaptácií slovenských, ale aj svetových autorov. Patril k tvorcom slávnych a divácky obľúbených „bratislavských pondelkov“. V r. 1998 – 2003 bol vedúci katedry réžie Fakulty dramatických umení Akadémie umení v Banskej Bystrici. Bol členom Federálnej rady pre rozhlasové a federálne vysielanie a členom Rady STV (1992 – 1993). V roku 2006 dostal prémiu Literárneho fondu za celoživotné dielo v oblasti televíznej tvorby. -MM-
Študoval na viedenskej akadémii, špecializoval sa na romanticky poňaté krajinárstvo. V roku 1843 sa usadil v Sibini, kde pôsobil ako učiteľ kreslenia na ev. gymnáziu. Tu si otvoril fotografický ateliér s partnerom Karolom Kollerom a venovali sa najmä etnografickej fotografii. Z jeho práce zostalo približne 200 fotografií, ktoré boli očíslované a majú vysvetlivky v nemčine a rumunčine. Na všetkých je možné vidieť krásu ľudového kroja, ale aj niektoré aspekty tradičného transylvánskeho spoločenského života. Ako vášnivý cestovateľ namaľoval sériu krajiniek Karpát, v rokoch 1840 – 1842 počas jeho ciest navštívil horný Gemer, pobýval v Muráni a vytvoril tu dokumentárne a výtvarne pozoruhodné diela – Železné hámre na Muráni, Zrúcaniny hradu Muráň, veduta Revúcej s okolím, Silická jaskyňa a i. -MM-
Základné vzdelanie, i hudobné, získal v Ratkovej. Pokračoval na Učiteľskom ústave v Banskej Štiavnici, ako učiteľ začínal v Budinej, kde bol aj primášom vo vtedajšej miestnej ľudovej hudbe, neskôr učil v baníckom učilišti v Sirku, v Ratkovskom Bystrom, Ratkovej, v roku 1961 sa usadil s rodinou v Revúcej. Toto putovanie bolo vždy spojené s muzikou a zbieraním ľudových piesní. V roku 1973 bol jedným zo zakladateľov FS Lykovec v Revúcej. Vypomáhal FS Vlachovčan z Vlachova a spolupracoval aj s ľudovou hudbou FS Vepor z Klenovca a FS Kokavan z Kokavy nad Rimavicou. V októbri 1985 stál pri zrode FS Sinec v Hnúšti. Jeho hudobný odkaz zaznamenáva nahrávka hudby a piesní pod názvom Koj v tom Sirku bubnovali. Bol aj výrobcom ľudových hudobných nástrojov – píšťaliek, fujár, ale aj cimbalov. V roku 1998 mu bolo in memoriam udelené najvyššie vyznamenanie mesta Revúca – Zlatý Quirin. K jeho nedožitým 80. narodeninám sa v marci 2008 v Hnúšti, Revúcej a v Klenovci konal na jeho počesť významný slávnostný program pod názvom Život ako pieseň. -MM-
Študoval na gymnáziu v Rimavskej Sobote a na Čs. štátnej pedagogickej akadémii v Bratislave. V rokoch 1933 – 1943 pôsobil ako učiteľ v Tisovci a v Hnúšti, bol pracovník Matice slovenskej, spoluzakladateľ Osvetového ústredia v Bratislave, kde bol vedúcim prednáškového oddelenia a vydával Osvetový zborník. Bol zakladateľom a prvým vedúcim Katedry knihovedy a vedeckých informácií FF UK v Bratislave (1960 – 1981) a prodekanom FF UK pre štúdium popri zamestnaní. Venoval sa dejinám knihovníctva, osvety a vzdelávania dospelých. Z tejto oblasti vydal niekoľko monografií, čo úspešne zavŕšil spoluúčasťou na tvorbe encyklopedických diel Encyklopédia Slovenska (1977 – 1982), Pedagogická encyklopédia Slovenska (1985). Bol aktívny ako divadelný ochotník, režisér, prednášateľ, publicista a propagátor Gemera-Malohontu. Rekonštruoval knižné fondy poškodené vojnou. V Hnúšti je po ňom pomenovaná miestna knižnica. -MM-
Študoval na gymnáziách v Spišskej Novej Vsi a Rožňave, teológiu na evanjelickej teologickej akadémii v Prešove a na viedenskej univerzite. Pôsobil ako farár v Pribyline a v Pešti, kde kráčal v šľapajach svojho predchodcu Jána Kollára, na sklonku života sa stal biskupom banského dištriktu. Pričinil sa o oživenie Slovenského spolku v Budapešti, spoluzakladal časopis Dunaj (1874). Bol dlhoročným členom Zpěvníkovej základiny, obstarával nové vydania a viedol korektúry náboženských kníh a spisov a prispieval do novín a časopisov. Písal poéziu, prózu, humoresky, venoval sa aj dramatike, literárnej kritike i publicistike, v ktorej dominovala národná problematika s národno-výchovným poslaním. Široký výber zo svojej poézie a prózy vydal v troch zväzkoch pod názvom Nevädze. V Ratkovej má v areáli ev. kostola pomník s pamätnou tabuľou. -MM-
Po absolvovaní lýcea v Levoči učil v Revúckej Lehote, v Potoku, Ozdíne, v Turom Poli. Súkromne vyštudoval teológiu a ako kňaz pôsobil v Hornom Tisovníku. Ako skladateľ sa orientoval na hymnické zbory a klavírne kompozície. Zhudobnil asi 600 duchovných piesní a zostavil z nich zbierku. Venoval sa aj publicistickej činnosti a teórii hudby. Napísal knihu Náuka súhlasu, ako praktický návod k poznaniu harmónie v hudbe, ktorá bola prvým slovenským pokusom o učebnicu harmónie s terminológiou v slovenčine. Prispieval do rôznych časopisov, v ktorých komentoval súčasné hudobné udalosti, zaoberal sa otázkami národnej hudby, školstva, sociálneho postavenia učiteľov. Bol recenzentom hudobnín a hudobných udalostí. -MM-
Po absolvovaní Lekárskej fakulty UK v Bratislave pôsobil v nemocnici v Banskej Bystrici, neskôr v Ústave experimentálnej onkológie Slovenskej akadémie vied, kde bol v rokoch 1983 –1991 jeho riaditeľom. Od začiatku svojej vedeckej činnosti sa venoval experimentálnej a klinickej onkológiii a epidemiológii zhubných nádorov. Výsledky svojho výskumu v oblasti získanej rezistencie nádorov voči cytostatikám aplikoval v klinickej praxi, poznatky publikoval v domácich i zahraničných vedeckých časopisoch. Významná bola aj jeho medzinárodná spolupráca pri výskume rakoviny, absolvoval študijné pobyty v USA a v Anglicku. Od roku 1984 bol hlavným redaktorom medzinárodného časopisu o nádoroch Neoplasma. Bol členom viacerých vedeckých organizácií. Publikoval aj populárno-náučné články o rakovine a spolu s Jánom Siráckym napísal knihu O rakovine stručne, užitočne a pravdivo (1996). -MM-
Školské štúdiá absolvoval v Gemeri, Bratislave a v Kežmarku. Vyštudoval právo a v roku 1841 zložil advokátsku skúšku v Pešti. V rokoch 1842 – 1844 bol zástupcom prokurátora a tabulárnym sudcom Gemerskej župy. Od roku 1843 bol vedúcim medeného hámra a pražiarne v Štítniku. Podieľal sa aj na riadení papierenskej spoločnosti v Slavošovciach. Počas revolúcie 1848 – 1849 bol členom hornouhorského mimoriadneho súdu a neskôr kapitánom honvédov. Bol poslanec uhorského snemu vo volebnom okrsku Rožňava. Venoval sa podnikateľskej činnosti, bol podpredsedom Priemyselného spolku v Budapešti. Pracoval v administrácii luteránskeho cirkevného dištriktu Tisa, bol dozorcom štítnickej cirkvi, inšpektorom gemerského dekanátu a dozorcom luteránskej diakonie v Gemeri. Podieľal sa na novelizáciách vodného a banského zákona. -MM-
Do školy chodil v Ožďanoch, od 1843 na ev. lýceum v Levoči, kde bol aktívnym členom Jednoty mládeže slovenskej, zememeračské inžinierstvo študoval v Pešti. Počas štúdií praxoval u krajinského zememerača v katastri Oždian a Husinej. V r. 1856 – 1858 pracoval v Tisovci. Zapájal sa do národno-kultúrnych podujatí, bol zakladajúcim členom Matice slovenskej, členom jej literárneho odboru, patrónom slovenského gymnázia v Revúcej. Bol najvýraznejší predstaviteľ slovenského literárneho romantizmu, oživovateľ ľudových tradícií ako zdroja básnickej tvorby. V svojej básnickej tvorbe čerpal z ľudovej poézie, jej námetov, obraznosti a symboliky. Prekladal zo slovanskej poézie. Najväčší úspech dosiahol básňou Smrť Jánošikova. O ňom vyšli publikácie: Július Bolfík: Ján Botto. Život a dielo (1983), Pavol Vongrej: Ján Botto (1989) a i. -MM-