Ako sa zo šustra učiteľ stal - Odchod z Kalifornie II. - 54. časť
Napísal(a) Ján Slovinec
V lete v roku 1962 boli na rekreácii v pionierskom tábore deti baníkov z Handlovej práve v našej škole na Orave. Pomáhali sme z povaly školy sťahovať vojenské postele a skladali sme ich pre budúcich návštevníkov, ktorí tu mali stráviť nezabudnuteľné tri týždne v nekonečne krásnej oravskej prírode a potom si zachovať nezabudnuteľné spomienky na leto šesťdesiatdva. Boli tu dva turnusy, takže som mal možnosť spoznať veľmi veľa priateľov, s ktorými som potom udržiaval styky nasledujúce dva roky. Stále som si nemohol zvyknúť na Oravu, a tak som sa veľmi tešil práve na Handlovú, kde som sa nakoniec pobral tesne pred Vianocami v roku 1964.
Bol to pre mňa neuveriteľný prelom v živote, na ktorý nikdy zabudnúť nemôžem, pretože som práve v tomto období zažil najväčšie zmeny. Naviac som bol preč z kraja, ktorý, ako sa mi vtedy zdalo, som nenávidel so všetkým tým nechutným tichom, kde bolo počuť i muchu, keď si nožičky otierala pri dobrej hostine na omrvinke, ktorú náhodou objavila na ráme okna. Nenávidel (ale podvedome aj miloval) som všetko v tomto kraji a bol som z toho veľmi zmätený a zdeptaný. Keď som sa dozvedel, že odchádzam do Handlovej, nový svet sa predo mnou otvoril a ja som mal pocit, že vchádzam do krajiny snov, do Raja. Ono v skutočnosti to bol raj a doteraz si to aj tak myslím...
Po Novom roku som zasadol no nového prostredia s miernym šokom, ale veľmi príjemným. Bodaj by aj nie, keď ma posadili vedľa jednej z najkrajších dievčat v našej triede. Zrazu sa vo mne vzbudili obrovské túžby dotknúť sa jej aspoň na chvíľočku tak, aby o tom ani nevedela. Vyzerala ako vystrihnutá z filmu, až som sa do nej celkom zamiloval. Zistil som, že sa práve vtedy vo mne vzbudil obrovský záujem o tieto nádherné stvorenia, ktoré nám Pán Boh stvoril. Všetko to, čo k šťastnému životu muž potrebuje. Chodil som okolo nej po špičkách a ona občas ani nedýchala a tiež možno očakávala dotyk mojej ruky... Konečne som bol voľný a mohol dýchať na plné pľúca, ale nie na dlho.
Bolo to ťažké, keď som musel zase odísť niekde inde, kde sa mi vôbec nechcelo, ale musel som, pretože život mi to tak nadelil a nedalo sa v tom nič urobiť. Odišiel som do Heľpy, kam som sa vôbec netešil a tiež som sa nikdy necítil dobre. Dokonca som bol dosť stresovaný z tej obrovskej zmeny.
Znovu som musel aj odtiaľ odísť a ísť do miesta môjho povolania, do malej dedinky s dvomi kostolmi, katolíckym i evanjelickým, dvomi kaštieľmi a iba päťsto obyvateľmi, do Nitrianskej Stredy, ktorá bola blízko Topoľčian a pod končiarmi Veľkého Tríbeča, kde som strávil dva roky na internáte. Býval som v tom novšom kaštieli, v klasicistickom, ktorý bol postavený začiatkom 19. storočia. Ten druhý, barokový, bol postavený v roku 1537. Internát tu bol otvorený už v rokoch päťdesiatych pre učňov ručnej zákazkovej výroby obuvi, ktorí sem chodili z celého Slovenska. Skončil som tu a našiel remeslo, ktorému som sa však potom dlho nevenoval. Neskoršie som býval aj v ďalších mestách - v Banskej Bystrici, Partizánskom a na záver som zakotvil v Trnave.
Bolo to až neskoršie, keď som si uvedomil, že mi niečo v živote chýba a to bola tá nádherná oravská príroda, do ktorej som sa potom hrnul ako veľká voda. Aby som ju mohol cítiť na tvári ako ma nežne hladkala a svojou nádhernou vôňou silno objímala. Bol som skrátka bezmocný a nevedel som sa tomu nikdy ubrániť. Doteraz je to môj domov a miesto, kde sa cítim najlepšie. Je to asi aj tým, že sa utiekam k miestam svojej mladosti, kde som urobil prvé krôčky v škole, ktorá mi bola domovom a nikdy niečo podobné som nezažil. Časy, ktoré som tam potom prežil sa mi hlboko vryli nielen do mojej mysle, ale i do tela, do srdca. Mal som svoje vysnené miesto, kde by som raz chcel skončiť, ale niekedy to nevyjde tak, ako by sme chceli, a tak človek musí improvizovať. Hovorím, že život je improvizácia a nič nie je dopredu nalinkované ako harmonogram. Život si to robí podľa svojho a niekedy aj veľmi tvrdohlavo a nekompromisne, a tak sa musíme len beznádejne prizerať, čo sa vtedy s nami deje.
Po rokoch, keď som sa objavil v Amerike, tiež som hľadal to moje miesto, ale sa mi ho dlho nepodarilo nájsť, a tak som hľadal a hľadal aj ďalej, až...
Urobil som zásadné úpravy a rozhodnutia v mojom živote a pripravoval som sa na ďalší postup, aby som sa mohol konečne usadiť. V Kalifornii mi príliš vadilo, že som nevidel tie svoje oravské kopčeky, nekonečné zelené lúky s kravičkami popásajúcimi sa na nich, ale hlavne ten voňavý a zdravý vzduch, ktorý v Los Angeles nikdy existovať nebude. Tiež horúčavy ma dosť ubíjali, a tak som chcel bývať niekde viac na severe, kde je miernejšie podnebie.
Bol som pobalený a prichystaný vyraziť na dlhú túru do neznáma, pretože som ešte dopredu nevedel, ako sa vyvinú skutočnosti, keď tam dorazím. Myšlienky mi vírili mysľou a videl som pred sebou všetko, čo som chcel v novom mieste robiť a ako začať nový život. Táto túžba ma veľmi hnala vpred, pretože som naozaj potreboval zmenu v mojom živote a chcel som byť preč od súčasných strastí.
Z Los Angeles som vyrážal skoro ráno, asi tak okolo piatej, aby som sa vyhol horúčavám, ktoré ma ale aj tak zachvátili neskoršie. Najlepšie bolo ísť okolo pobrežia, kde až také horúčavy neboli, lebo vetrík pofukoval od Pacifiku, takže som ani nemusel mať pustenú klimatizáciu. Pootváral som si všetky okná a uháňal nekonečnými diaľavami po diaľnici číslo 101 North. Ponáhľal som sa, aby som to ešte stihol, kým nebude príliš neskoro. Bolo 7. augusta v roku 1981...
Prvé známejšie mesto kalifornského západného pobrežia bolo neveľké mesto s nekonečnými plážami, Ventura. Zastavil som tam len na chvíľku, aby som si doplnil zásoby nápojov a niečo na zjedenie, pretože som mal pred sebou úsek takmer 1100 kilometrový, ktorý som v ten deň chcel zvládnuť, ale zároveň si aj niečo pozrieť, aby ten výlet nebol len taký, ako keď som jazdieval nákladným tirákom po diaľniciach Ameriky. Chcel som to všetko vychutnať a dokonca som sa chcel aj vykúpať.
Neskoršie som v meste Santa Barbara zistil, že voda je tu veľmi studená a vhodná len pre otužilcov a surferov, ktorí sa preháňali na vlnách prílivu. Tiež som sa trošku popozeral aj po meste. Bolo to krásne mesto s mnohými nádhernými vilami na okolitých kopcoch, čo mi tak trochu pripomínalo pohľad na známe hollywoodské vrchy. Už tam len ten nápis Hollywood chýbal a nevedel by som uhádnuť, v ktorom meste som práve bol.
Ďalšie mesto bolo Santa Maria, po ňom známe svetové centrum plávania Santa Clara. Potom Santa Cruz, ktorý budem opisovať neskoršie, pretože mám naň veľa spomienok a príhod. Nasledovalo San Jose, ktoré je zase svetovým centrom výskumu a výroby počítačov, preto ho aj s okolím nazývajú Silicon Valley, v preklade Kremíkové údolie. Kremík (anglicky silicon) je základným materiálom na výrobu integrovaných obvodov, bez ktorých by počítače fungovať nemohli.
Konečne som dorazil do mesta San Francisco, o ktorom som vždy toľko počul a dokonca i piesne sa o ňom spievali. Dve zaspieval aj Karel Gott v rokoch šesťdesiatych. Po prejdení mostu som zavítal do mesta a hneď som sa akosi lepšie cítil, hlavne keď som videl ulicami jazdiť električky. Jedna akurát prechádzala okolo mňa, keď som z auta vystupoval a zazvonila mi, ako keby ma vítala a potom sa mi z výhľadu v zatáčke vytratila. Pochodil som si trošku po meste, ale hlavne som skončil v Čínskej štvrti, kde som si dal dobrý obed v pravej čínskej reštaurácii. Zdržal som sa tu dosť dlho, lebo sa mi vôbec nechcelo odchádzať, pretože tam bolo veľa zaujímavostí, ktoré som si chcel pozrieť. Tie mosty boli fantastické a aj samotný záliv v okolí známej väznice na malom ostrovčeku Alcatraz. Za Golden Gate Bridge bolo už len ústie do Pacifiku - Tichého oceánu a nekonečno. Bol čas presunúť sa a pokračovať do vytúženého cieľa - do Portlandu v Oregone.
Konečne som už opustil diaľnicu 101 North a prešiel na 80 East. Hneď za mostami bolo známe mesto Oakland. Za ním potom aj známe univerzitné mesto Berkeley a odtiaľ som sa hnal až do Sacramenta, kde som si dal menšiu prestávku a tiež sa trošku porozhliadol dookola. Je to hlavné mesto štátu Kalifornia a momentálne tam vládne sám Veľký Arnold Schwarzenegger. Je to sídlisko vybudované v štýle zo začiatku 20. storočia. Ono všetky budovy sídla hlavného mesta štátu, a tých je tu neúrekom 51, sú budované rovnakým štýlom, takže po príchode do mesta, keď človek takúto budovu v diaľave uvidí, vie, že je v hlavnom meste.
Pred sebou som mal posledný úsek do mestečka Corning, kde som plánoval prenocovať, pretože už bolo dosť neskoro a únava na mňa doliehala. Nakoniec som bol natoľko zničený, že som zaparkoval na krajnici diaľnice. Natiahol som sa na posteľ v mojej dodávke, ktorá bola takmer šesť metrov dlhá, takže miesta som mal v nej dosť. Náklaďáky celú noc otriasali mojím autom – hotelom, ale akosi som nakoniec zaspal spánkom spravodlivých.
Ráno som sa prebral dosť unavený, ale čas som nechcel strácať, a tak som sa pobral na najbližší exit, kde som sa plánoval občerstviť a hlavne okúpať, pretože som bol dosť prepotený z celej cesty a v noci som sa nevedel orientovať, kde som presne zastal. Až ráno som zistil, že som už iba kúsok od mesta Corning. Najkrajší obrázok, ktorý som pri pohľade z okna uvidel, bol nekonečný sad s dozrievajúcimi broskyňami, ktoré ma tak lákali. Nakoniec som cez plot nepreskočil, ako som to kedysi robieval, ale dal som si ich v stánku, ktorý bol iba kúsok pri vjazde do mesta. Boli sladučké ako med a šťavnaté, až som sa celý ufúľal ako malé prasiatko. Ešte dobre, že som sa potom šiel okúpať a prezliecť, pretože by som tým prasiatkom bol celý deň a pred sebou som mal ešte kus cesty. Nebol to až taký krátky úsek, lebo ďalších vyše sedemsto kilometrov som mal pred sebou, aby som konečne prišiel do mesta môjho...
12.6.2010
(POKRAČOVANIE)
Ján Slovinec
{gallery}kultura/emig/54{/gallery}
{jcomments on}
Napíšte komentár
Presvedčte sa prosím, že ste vložili všetky požadované informácie označené hviezdičkou (*) . HTML kód nie je povolený.

































Študoval na gymnáziu v Brezne, divadelnú vedu a estetiku na Univerzite Komenského v Bratislave, divadelnú réžiu na VŠMU a na moskovskom divadelnom učilišti. Potom bol krátko rozhlasovým hlásateľom. Vlastnou réžiou začínal v divadle vo Zvolene a v Nitre a hosťoval vo všetkých mimobratislavských súboroch. V roku 1966 nastúpil ako režisér do Československej televízie v Bratislave do hlavnej redakcie literárno-dramatického vysielania, kde sa venoval najmä príprave mnohých adaptácií slovenských, ale aj svetových autorov. Patril k tvorcom slávnych a divácky obľúbených „bratislavských pondelkov“. V r. 1998 – 2003 bol vedúci katedry réžie Fakulty dramatických umení Akadémie umení v Banskej Bystrici. Bol členom Federálnej rady pre rozhlasové a federálne vysielanie a členom Rady STV (1992 – 1993). V roku 2006 dostal prémiu Literárneho fondu za celoživotné dielo v oblasti televíznej tvorby. -MM-
Študoval na viedenskej akadémii, špecializoval sa na romanticky poňaté krajinárstvo. V roku 1843 sa usadil v Sibini, kde pôsobil ako učiteľ kreslenia na ev. gymnáziu. Tu si otvoril fotografický ateliér s partnerom Karolom Kollerom a venovali sa najmä etnografickej fotografii. Z jeho práce zostalo približne 200 fotografií, ktoré boli očíslované a majú vysvetlivky v nemčine a rumunčine. Na všetkých je možné vidieť krásu ľudového kroja, ale aj niektoré aspekty tradičného transylvánskeho spoločenského života. Ako vášnivý cestovateľ namaľoval sériu krajiniek Karpát, v rokoch 1840 – 1842 počas jeho ciest navštívil horný Gemer, pobýval v Muráni a vytvoril tu dokumentárne a výtvarne pozoruhodné diela – Železné hámre na Muráni, Zrúcaniny hradu Muráň, veduta Revúcej s okolím, Silická jaskyňa a i. -MM-
Základné vzdelanie, i hudobné, získal v Ratkovej. Pokračoval na Učiteľskom ústave v Banskej Štiavnici, ako učiteľ začínal v Budinej, kde bol aj primášom vo vtedajšej miestnej ľudovej hudbe, neskôr učil v baníckom učilišti v Sirku, v Ratkovskom Bystrom, Ratkovej, v roku 1961 sa usadil s rodinou v Revúcej. Toto putovanie bolo vždy spojené s muzikou a zbieraním ľudových piesní. V roku 1973 bol jedným zo zakladateľov FS Lykovec v Revúcej. Vypomáhal FS Vlachovčan z Vlachova a spolupracoval aj s ľudovou hudbou FS Vepor z Klenovca a FS Kokavan z Kokavy nad Rimavicou. V októbri 1985 stál pri zrode FS Sinec v Hnúšti. Jeho hudobný odkaz zaznamenáva nahrávka hudby a piesní pod názvom Koj v tom Sirku bubnovali. Bol aj výrobcom ľudových hudobných nástrojov – píšťaliek, fujár, ale aj cimbalov. V roku 1998 mu bolo in memoriam udelené najvyššie vyznamenanie mesta Revúca – Zlatý Quirin. K jeho nedožitým 80. narodeninám sa v marci 2008 v Hnúšti, Revúcej a v Klenovci konal na jeho počesť významný slávnostný program pod názvom Život ako pieseň. -MM-
Študoval na gymnáziu v Rimavskej Sobote a na Čs. štátnej pedagogickej akadémii v Bratislave. V rokoch 1933 – 1943 pôsobil ako učiteľ v Tisovci a v Hnúšti, bol pracovník Matice slovenskej, spoluzakladateľ Osvetového ústredia v Bratislave, kde bol vedúcim prednáškového oddelenia a vydával Osvetový zborník. Bol zakladateľom a prvým vedúcim Katedry knihovedy a vedeckých informácií FF UK v Bratislave (1960 – 1981) a prodekanom FF UK pre štúdium popri zamestnaní. Venoval sa dejinám knihovníctva, osvety a vzdelávania dospelých. Z tejto oblasti vydal niekoľko monografií, čo úspešne zavŕšil spoluúčasťou na tvorbe encyklopedických diel Encyklopédia Slovenska (1977 – 1982), Pedagogická encyklopédia Slovenska (1985). Bol aktívny ako divadelný ochotník, režisér, prednášateľ, publicista a propagátor Gemera-Malohontu. Rekonštruoval knižné fondy poškodené vojnou. V Hnúšti je po ňom pomenovaná miestna knižnica. -MM-
Študoval na gymnáziách v Spišskej Novej Vsi a Rožňave, teológiu na evanjelickej teologickej akadémii v Prešove a na viedenskej univerzite. Pôsobil ako farár v Pribyline a v Pešti, kde kráčal v šľapajach svojho predchodcu Jána Kollára, na sklonku života sa stal biskupom banského dištriktu. Pričinil sa o oživenie Slovenského spolku v Budapešti, spoluzakladal časopis Dunaj (1874). Bol dlhoročným členom Zpěvníkovej základiny, obstarával nové vydania a viedol korektúry náboženských kníh a spisov a prispieval do novín a časopisov. Písal poéziu, prózu, humoresky, venoval sa aj dramatike, literárnej kritike i publicistike, v ktorej dominovala národná problematika s národno-výchovným poslaním. Široký výber zo svojej poézie a prózy vydal v troch zväzkoch pod názvom Nevädze. V Ratkovej má v areáli ev. kostola pomník s pamätnou tabuľou. -MM-
Po absolvovaní lýcea v Levoči učil v Revúckej Lehote, v Potoku, Ozdíne, v Turom Poli. Súkromne vyštudoval teológiu a ako kňaz pôsobil v Hornom Tisovníku. Ako skladateľ sa orientoval na hymnické zbory a klavírne kompozície. Zhudobnil asi 600 duchovných piesní a zostavil z nich zbierku. Venoval sa aj publicistickej činnosti a teórii hudby. Napísal knihu Náuka súhlasu, ako praktický návod k poznaniu harmónie v hudbe, ktorá bola prvým slovenským pokusom o učebnicu harmónie s terminológiou v slovenčine. Prispieval do rôznych časopisov, v ktorých komentoval súčasné hudobné udalosti, zaoberal sa otázkami národnej hudby, školstva, sociálneho postavenia učiteľov. Bol recenzentom hudobnín a hudobných udalostí. -MM-
Po absolvovaní Lekárskej fakulty UK v Bratislave pôsobil v nemocnici v Banskej Bystrici, neskôr v Ústave experimentálnej onkológie Slovenskej akadémie vied, kde bol v rokoch 1983 –1991 jeho riaditeľom. Od začiatku svojej vedeckej činnosti sa venoval experimentálnej a klinickej onkológiii a epidemiológii zhubných nádorov. Výsledky svojho výskumu v oblasti získanej rezistencie nádorov voči cytostatikám aplikoval v klinickej praxi, poznatky publikoval v domácich i zahraničných vedeckých časopisoch. Významná bola aj jeho medzinárodná spolupráca pri výskume rakoviny, absolvoval študijné pobyty v USA a v Anglicku. Od roku 1984 bol hlavným redaktorom medzinárodného časopisu o nádoroch Neoplasma. Bol členom viacerých vedeckých organizácií. Publikoval aj populárno-náučné články o rakovine a spolu s Jánom Siráckym napísal knihu O rakovine stručne, užitočne a pravdivo (1996). -MM-
Školské štúdiá absolvoval v Gemeri, Bratislave a v Kežmarku. Vyštudoval právo a v roku 1841 zložil advokátsku skúšku v Pešti. V rokoch 1842 – 1844 bol zástupcom prokurátora a tabulárnym sudcom Gemerskej župy. Od roku 1843 bol vedúcim medeného hámra a pražiarne v Štítniku. Podieľal sa aj na riadení papierenskej spoločnosti v Slavošovciach. Počas revolúcie 1848 – 1849 bol členom hornouhorského mimoriadneho súdu a neskôr kapitánom honvédov. Bol poslanec uhorského snemu vo volebnom okrsku Rožňava. Venoval sa podnikateľskej činnosti, bol podpredsedom Priemyselného spolku v Budapešti. Pracoval v administrácii luteránskeho cirkevného dištriktu Tisa, bol dozorcom štítnickej cirkvi, inšpektorom gemerského dekanátu a dozorcom luteránskej diakonie v Gemeri. Podieľal sa na novelizáciách vodného a banského zákona. -MM-
Do školy chodil v Ožďanoch, od 1843 na ev. lýceum v Levoči, kde bol aktívnym členom Jednoty mládeže slovenskej, zememeračské inžinierstvo študoval v Pešti. Počas štúdií praxoval u krajinského zememerača v katastri Oždian a Husinej. V r. 1856 – 1858 pracoval v Tisovci. Zapájal sa do národno-kultúrnych podujatí, bol zakladajúcim členom Matice slovenskej, členom jej literárneho odboru, patrónom slovenského gymnázia v Revúcej. Bol najvýraznejší predstaviteľ slovenského literárneho romantizmu, oživovateľ ľudových tradícií ako zdroja básnickej tvorby. V svojej básnickej tvorbe čerpal z ľudovej poézie, jej námetov, obraznosti a symboliky. Prekladal zo slovanskej poézie. Najväčší úspech dosiahol básňou Smrť Jánošikova. O ňom vyšli publikácie: Július Bolfík: Ján Botto. Život a dielo (1983), Pavol Vongrej: Ján Botto (1989) a i. -MM-