Ako sa zo šustra učiteľ stal - Výlet do okolia môjho mesta 57. časť
Napísal(a) Ján Slovinec
"To nemohlo ani ináč dopadnúť, keď si ťa matka Jenny takto obzerala. Ja na jej mieste by som asi robila to isté," vyriekla moja veľmi šarmantná priateľka potom, keď si pozrela fotografie, kde som stál vedľa Jennyinej matky. Ženská intuícia mojej priateľky bola správna, pretože potom sa to všetko začalo pomaly rúcať. Ale vtedy som to netušil, a tak sme s Jenny zažili ešte veľmi veľa príjemných zážitkov, ktoré ma vždy potešia, keď si na ne spomeniem. Srdiečko mi od radosti vždy zaplesá, ako to urobilo aj teraz. Darmo je, pekné veci vždy človeka potešia...
Bola sobota, 15. augusta 1981 a Bob sa rozhodol, že sa ide na výlet do okolia Mount Hoodu, najvyššej hory Oregonu s výškou 3426 m, ktorá sa nachádza asi 80 km juhovýchodne od môjho mesta Portland. Tešil som sa, že si ho pôjdem pozrieť, nakoľko som tu bol presne len týždeň a ešte som sa s okolím nemal čas oboznámiť.
Išli sme iba štyria, Bob, jeho manželka Janice, ich syn Jerry a ja. Vyšli sme si to po hlavnej trase diaľnice číslo 84 Východ. Nebolo to ani tak ďaleko a po necelých 50 kilometroch sme zastavili v úseku diaľnice, kde bolo parkovisko pre návštevníkov Multnomahského vodopádu - Multnomah Fall, ktorý padá z výšky približne 186 metrov. Pod ním asi vo výške 17 metrov je postavený mostík, ktorým sa prechádza na druhú stranu a odtiaľ do výšav skalného brala, na cestičky, ktoré sú pekne pozdĺž lemované stromami. Nakoľko je tu veľká zima a vlhko, všetky stromy su pokryté mäkkučkým zeleným machom. Okolie je skutočne nádherné a stojí to za to vyštverať sa do výšin týchto skalísk. Odtiaľ je vidieť jednu z najväčších riek Ameriky, Columbiu, ktorá je usadená v kaňone - Canyon Gorge. Táto celá časť Multnomah Falls je iba maličkým kúskom nekonečného Gorgu. Vyfotili sme sa všetci, ale niekedy sme aj okoloidúcich museli požiadať, pretože stojan som nemal a všetci sme chceli byť v spoločnom zábere ako jedna veľká rodina. Ja som sa nebránil, nakoľko som si celú rodinu veľmi rýchlo obľúbil. Nebolo to iba preto, že som tak veľmi miloval moju malú Jenny, ale aj ostatní boli ako ľudia fantastickí. Prijali ma za svojho a mne to veľmi dobre robilo, že som niekde zase patril. Bolo mi skrátka nádherne.
Dole bola aj pekná a veľmi lukratívna reštaurácia. Šlo sa do nej po schodoch hore a tam sme sa zastavili na obed. Už som aj zabudol čo presne som jedol, ale asi to bolo moje obľúbené grilované kurča, zemiaky a s bohatým a rozmanitým šalátom plným všelijakej zeleniny. Ako si tak matne trošku pamätám, tak niekto mal aj rybu, ale nie hocijakú rybu, pretože to bol pekný urastený pstruh. Všetci sme sa v kľude najedli a dali si zmrzlinu ako dezert - zákusok. Ja som si dal zelenú, ktorá mala mintovú príchuť, akú som doma na Slovensku nikdy nejedol a ani predtým tu. Skrátka sa mi akosi vyhýbala, takže som sa k nej nedostal. Boli v nej aj drobné kúsky horkej čokolády a to bola akási čerešnička na torte. Účet som zaplatil ja a bol som veľmi rád, že sa mi podarilo peniaze čašníkovi podstrčiť, pretože oni o tom nechceli ani počuť. Ako keby sa aj na mňa kvôli tomu nahnevali, lebo potom ešte chvíľku toho veľa nenavraveli.
Nastal čas, a tak sme sa v kľude vybrali k autu a potom sme pokračovali po diaľnici smerom na východ do ďalšieho mesta Hood River. Aj v aute bolo ešte peknú chvíľku akosi veľmi mĺkvo, skrátka tichá domácnosť, lebo mi nemohli odpustiť, že som platil ja ako ich hosť, pretože pre nich to bola veľká česť byť hostiteľom.
Ja som ani nesledoval presne kade všade ideme, lebo som sa bavil s Jerrym. Vpredu sedel Bob s Janice a občas prehodili aj s nami zopár slov, ale nie veľa, pretože sa ešte asi na mňa hnevali. Jerry sa nad tým ani nevzrušoval a iba jemne mi naznačil, že ono ich to predsa len pokiaľ domov dorazíme prejde. Mal pravdu.
Ani som si neuvedomil a boli sme na lesných cestách, kde sa mihali stromy okolo ako zápalky. Bob bol výborný vodič, a tak nam cesta bez problémov ubiehala. Zrazu sme začali stúpať a pri odpočívadlách boli pekné múriky, kde sme sa vždy pristavili a urobili zopár spoločných záberov. V pozadí sa väčšinou týčil Mt. Hood a pred ním sme mu my svojimi telami blokovali jeho krásu. Občas sme zbehli z cesty aj kúsok ďalej, aby sme stáli v krásnej zelenej prírode. Niekoľko takých záberov sa nám podarilo urobiť a potom sme zase pokračovali za vytúženým cieľom, o ktorom som ja presne ešte v tých okamihoch nevedel. Až za nejakú chvíľu mi povedali, kam sa vlastne poberáme.
Snehu na Mt. Hoode už toľko nebýva, pretože snehy sa rozpustia a iba trvalé zľadovatené vrstvy na ňom zostanú a vytvárajú akési šedé pásiky, hoci len veľmi krátke. Samotná hora má veľa odtieňov farieb potvrdzujúcich prítomné kovy, ktoré sa voľným okom ľahko dajú vidieť. Má číre farby, skoro ako niektoré ozdobné kamienky...
Lost Lake - Stratené jazero bolo naším cieľom a ja som sa tiež naň veľmi tešil, hlavne potom, keď mi ho tak pekne opísali. Jeho fotografie som si nemal ešte nikde možnosť prezrieť, takže som objavoval niečo neznáme, nepoznané, ale hlavne veľmi dobrodružné. Ocitli sme sa už v hustých lesoch, kade cesty boli už poväčšine len hlinené a občas štrkové, takže sme aj spomalili. Nenarušovalo to kontinuitu lesnej krásy a taktiež zvieratá, ako jelene a srny, nemali narušenú prírodu.
Zrazu som si všimol pomedzi konáre mohutných stromov jemné záblesky a to veštilo, že sme už niekde pri vode. Boli sme už tu, pri Stratenom jazere. Hľadali sme to najlepšie miestečko na zastavenie, ktoré už oni poznali, a tak sme sa už len chvíľočku prebíjali hustým lesom. Konečne sa objavili prvé chatky, ktoré zvestovali, že nablízku bude aj stanovisko s parkoviskom. Zaparkovali sme naše autíčko, ktoré bolo naozaj také malé a útulné, ako ho Bob vždy pekne ospevoval. On ho doslova miloval a nedal naň dopustiť.
Bob bol veľmi talentovaný žurnalista a nezaprel v sebe i kus umenia ako nadviazať kontakt s čitateľom, preto všetky jeho články mali niečo do seba a pri ich čítaní som sa nikdy nenudil. Popritom chodieval aj do väznice, kde robieval pre tunajšie katolícke rádio rozhovory s odsúdenými. Pripomínalo mi to (i keď z úplne iného prostredia) krásnu reláciu "Na zelenej vlne" - o vojakoch a ich živote vo výkone povinnej základnej služby, ktorú som kedysi počúvaval. Nemal som to šťastie za mojej vojenčiny, že by sa u nás redaktori tohto vysielania niekedy zastavili, ale ďalšie tisícky vojakov to tiež nezažilo, takže naozaj si to musel ten-ktorý vojak zaslúžiť, keď sa o ňom malo celé Slovensko dozvedieť. Vtedy ešte Československo...
Bob i naďalej básnil a rozplýval sa prírodou v okolí, ako aj krásou samotného jazera. Ja som si len tak tíško dušou hladkal to prekrásne prostredie, ktoré bolo v diaľave zakončené týčiacim sa gigantom Mt. Hoodom, obkoleseným nekonečnými zástupmi stromov. V jazere sa "On" - môj Mt. Hood zrkadlil ako svieca, nad ktorou slnečná žiara nevyhasínala, pretože deň bol ešte dlhý.
Urobil som zopár záberov a tiež sme sa vyfotili pri sedení na obrovských kmeňoch stromov, ktoré padli alebo tam boli naukladané, aby si návštevníci mali kam sadnúť a rybári pohodlne nahodiť udice do vody. V tom momente som tam žiadneho nablízku nevidel. Až tak kúsok ďalej, pretože rybári dopredu vedeli, že nejakí návštevníci sem prídu a potom by im plašili ryby.
Kúsok za nami rástli obrovské kríky, čo som nikdy predtým nevidel. Boli to gigantické čučoriedky, veľké skoro ako višne a sladučké ako med s tou príznačnou horskou príchuťou. Bolo ich tam nekonečne veľa a ja som sa zafúľal ako malé prasiatko, až mi potom tmavomodrá farba zostala na rukách ešte aj niekoľko dní po našom výlete. Hneď pri pohľade na ruky som si spomenul na ten celý náš nádherný výlet, ktorý nemal žiadnu chybu a všetko tak príjemne dopadlo.
Pobudli sme tam asi dobré dve hodinky a pomaly, dosť vyšťavení od únavy a horúceho slniečka, sme sa začali poberať. Ešte my chlapi sme vbehli do neďalekých kríčkov a Janice sme nechali peknú kadibúdku aj s toaletným papierom, mydlom, uterákom a tečúcou vodou.
Naspäť sme išli iným smerom, aby sme spoznali aj iné zákutia tohto národneho parku, ktorého meno nemohlo byť ani iné ako Národny park Mount Hood - Mount Hood National Forest. Cesta bola akási dlhšia, ale to mi vôbec nevadilo, pretože som takto aspoň trochu spoznával ďalšie krásy tohto nekonečného národného parku. Je to obrovské miesto plné stromov, skál, jazier a nádherných horských lúk.
Doľahol na nás hlad, tak sme sa zastavili v takej malinkej osade a dali sme si niečo narýchlo, pretože sa začínalo príliš rýchlo stmievať a my sme mali pred sebou ešte okolo šesťdesiat kilometrov, čiže dobrá hodinka jazdy, nakoľko sme išli aj cez také miesta na ceste, kde bola povolená iba 40 kilometrová rýchlosť.
Cesta pekne ubehla a už sme boli iba kúsok od našich postieľok. Konečne sme dorazili a ja som sa nemohol dočkať tohto okamihu, keď uvidím Jenny pekne odpočinutú a budem sa jej môcť vrhnúť do náručia. Všetci ju objali, hlavne jej matka Janice sa s ňou dosť dlho držala v náručí. Po všetkých bol rad aj na mne. Bola tam a netrpezlivo čakala aj na mňa. Podišiel a objal som ju ako moju dobrú priateľku, ale božtek som jej nemohol dať, hoci som tak veľmi chcel. Nemohol som sa prezradiť, pretože jej rodičia nesmeli o našej romanci vedieť. Rozišli sme sa a postupne sme sa vrhali do kúpeľne. Ja som počkal na všetkých, lebo sme mali všetci vyhradenú päťminútovú sprchu, aby sa na každého ušlo. Ja som mal zbytok vody, tak som si ju s pôžitkom vychutnal.
Spomenul som si na vyčkávanie, keď som ešte kedysi dávno chodieval na obedy do školskej jedálne a chcel som dupľu, tak som čakal na všetkých, ktorí sa mali naobedovať. Keď všetci boli už najedení a zostalo ešte dosť jedla, potom som si vždy mohol dať naviac dobrých parených buchiet, ktoré takmer plávali v roztopenom masle so sladučkým kakaom. Bola to veľká pochúťka, pri ktorej mi vždy asistovala aj pani kuchárka, ktorá sa tiež mohla konečne v kľude najesť. Potom som jej v kuchyni aj pomohol a našla sa vždy aj nejaká doboška, ako vtedy napolitánku alebo rezy Oraváci nazývali. Vyniesol som aj odpadkový kôš do blízkej veľkej skládky, ku ktorej sa schádzalo po schodíkoch zo zadného vchodu kuchyne. Bola vybetónovaná, aby neprepúšťala rôzne neduhy do zeme. Potom to všetko vždy vyčistili a vydezinfikovali a niekedy aj vybielili, aby sa skládka blýskala nielen od čistoty, ale aj lesku...
(Pokračovanie)
Ján SLOVINEC, USA
FOTOGRAFIE
{gallery}kultura/emig/57{/gallery}
{jcomments on}
Napíšte komentár
Presvedčte sa prosím, že ste vložili všetky požadované informácie označené hviezdičkou (*) . HTML kód nie je povolený.
































Do ľudovej školy chodil v rodisku, študoval na gymnáziu v Banskej Bystrici, Rimavskej Sobote a Tisovci, kde roku 1943 zmaturoval. Potom študoval na Evanjelickej bohosloveckej fakulte v Bratislave. Po skončení bol krátko kaplánom v Žiline, v Liptovskej Porúbke a Novom Meste nad Váhom a asistentom na Ev. bohosloveckej fakulte v Bratislave. Potom sa stal redaktorom vydavateľstva Slovenský spisovateľ, kde pracoval až do odchodu na dôchodok v roku 1985. V rokoch pôsobenia vo vydavateľstve Slovenský spisovateľ bol redaktorom viacerých edícií pôvodnej i preloženej poézie. Vydal 9 zbierok poézie, výbery z jeho básnickej tvorby vyšli v knihách Kroky (1961), Z lyriky (1975), Nálady (1979, 1983). Je tiež autorom knihy esejí Zábery (1980). Zostavil antológie a edície pôvodnej i prekladovej poézie. V roku 1995 vyrobila STV Bratislava dokumentárny film o ňom, pod názvom Milan Kraus.
Základné vzdelanie získal v Revúcej, študoval na Učiteľskej akadémii v Banskej Štiavnici, potom na Pedagogickej fakulte UK v Bratislave. Pôsobil v Revúčke, Kopráši, Muráni, neskôr v Revúcej. Ako učiteľ základnej školy v Revúcej sa podieľal na vzdelávaní a výchove niekoľkých generácií detí, ktoré viedol aj k poznávaniu i ochrane prírody. Dlhé roky bol členom i funkcionárom poľovníckych združení v rodnej obci. Literárne pretvoril zážitky z prírody a potom ich uverejňoval v časopise Poľovníctvo a rybárstvo, v časopise pre mládež Domino i v mestských novinách Revúcke listy. 8 zbierok poľovníckych príbehov, záznamy priateľských stretnutí poľovníkov, rozprávanie zážitkov a opis krás a bohatstva prírody v okolí Mokrej Lúky, Revúcej, Sirku, Muránskej doliny vyšlo knižne s ilustráciami Vincenta Blanára z Revúcej. Niektoré jeho knihy vyšli aj vo forme zvukových kníh v Slovenskej knižnici pre nevidiacich Mateja Hrebendu v Levoči.
V rokoch 1922 – 1927 študoval na gymnáziu v Rimavskej Sobote, maturoval na Učiteľskom ústave v Banskej Bystrici. V rokoch 1929 – 1944 pôsobil ako učiteľ v Hrušove, Ostranoch, Liptovskej Kokave, v Striežovciach. Bol jedným z hlavných organizátorov ilegálneho protifašistického hnutia a ozbrojeného boja na Gemeri. Počas SNP predseda OV KSS a RNV v Hnúšti, neskôr predstaviteľ povstaleckej SNR pri štábe 2. ukrajinského frontu v Rimavskej Sobote. Po oslobodení pracoval vo vysokých politických a štátnych funkciách v oblasti školstva a kultúry ako predseda KNV v Banskej Bystrici, neskôr 1958 – 1968 bol šéfredaktorom Pravdy. V rokoch 1968 – 1975 bol predsedom Slovenskej národnej rady. Bol nositeľ viacerých vyznamenaní a medailí.
V Jágri absolvoval štúdium filozofie a v Budapešti vyštudoval teológiu. Pôsobil v Sabinove, Prešove, potom na biskupskom úrade v Košiciach, v roku 1834 bol menovaný za kanonika – katedrálneho archidiakona košickej katedrály. Od roku 1850 biskup v Rožňave. Sústreďoval sa na úpravu cirkevných pomerov na biskupstve, utlmil aj maďarizačné snahy v rožňavskej diecéze, kde Slováci v cirkevnej hierarchii zaujímali rovnocenné postavenie. Mecén cirkevného školstva, rožňavské gymnázium rozšíril na 8-triedne, vybudoval ústav pre výchovu dievčat, podporoval chudobných študentov, založil nadáciu na zaistenie platov učiteľov, pracoval na založení nemocnice. Dal obnoviť a pretvoriť interiér rožňavskej katedrály. Jeho telesné pozostatky sú uložené v krypte rožňavskej katedrály.
Študoval na reálnom gymnáziu v Revúcej. Po absolvovaní diaľkového odborného štúdia pracoval ako banský technik v Drnave, Rožňave a na Ústrednom riaditeľstve baní v Bratislave, ministerstve hutného priemyslu v Prahe a potom v Banských závodoch na Spiši. V roku 1962 sa vrátil na Gemer, kde sa stal vedúcim výstavby závodu SMZ Lubeník. Od roku 1967 býval v Revúcej. Publikoval stovky článkov a prác o Gemeri v odborných publikáciách, časopisoch Obzor Gemera, neskôr Obzor Gemera a Malohontu, v Zore Gemera, v Baníckom slove, Magnezite, v Revúckych listoch. Je autorom a spoluautorom mnohých publikácií, napr. Magnezit Lubeník, Baníctvo v Železníku, Záhadný zvon Quirin v Revúcej a i. V práci Historické knižnice v Gemeri-Malohonte podal náročnú sumarizáciu 70 historických knižníc od 16. storočia do konca roka 1918. Je držiteľom najvyššieho ocenenia mesta Revúca Zlatý Quirin.
Študoval na gymnáziu v Rimavskej Sobote a Rožňave, medicínu v Budapešti. Pracoval na internej a pľúcnej klinike v Budapešti a pôsobil aj ako učiteľ internej medicíny na tamojšej univerzite. Venoval sa výskumu pľúcnych chorôb súvisiacich s látkovou premenou, najmä problematike liečby diabetikov. Autor odborných článkov, ktoré publikoval v rôznych periodikách. Spoluautor príručky internej medicíny, zostavovateľ ročenky Spolku lekárov verejných nemocníc. Od roku 1894 bol hlavným lekárom Apponyiho polikliniky v Budapešti. V roku 1902 získal jednu z cien Maďarskej akadémie vied za svoju knižnú súťaž. V roku 1924 sa stal hlavným uhorským zdravotným poradcom.
Študoval na Prvom slovenskom gymnáziu v Revúcej v rokoch 1871 – 1874, potom v Rimavskej Sobote a v Bratislave, od roku 1879 žil a študoval medicínu vo Viedni. Od roku 1894 pôsobil ako lekár v Hodoníne. V rokoch 1878 –1879 bol predseda študentského spolku Zora v Bratislave, v rokoch 1883 – 1885 predseda spolku Tatran vo Viedni. Svoje básne uverejňoval v Slovenskom almanachu, v Almanachu mládeže slovenskej a v Pamätnici Tatrana. Z jeho básní je najvýraznejší cyklus ľúbostnej poézie venovaný snúbenici Oľge Kohútovej. V Slovenských pohľadoch publikoval články o národnej a kultúrnej problematike a tu vyšiel aj jeho preklad Schillerovej Piesne o zvone. V roku 1982 vydal Michal Kocák v Martine monografiu o jeho živote a diele i s jeho literárnymi prácami pod názvom „Samo Kuchta: Dielo“.
Študoval na gymnáziu v Košiciach a právo v Košiciach, Kluži a Budapešti. Pracoval ako predseda súdu v Rožňave, potom ako predseda súdu v Levoči a sudca v Košiciach. V roku 1911 na celouhorských pretekoch v Arade utvoril uhorský rekord v behu na 100 metrov. Na Olympijských hrách 1912 v Štokholme reprezentoval Slovensko v rámci Uhorska v behu na 100 m, v skoku do diaľky a v štafete 4x100 m, na ktorom štafeta postúpila do semifinále. Bol vedúcim atletického oddielu KAC v Košiciach, ako tréner pôsobil medzi robotníckymi športovcami. Po skončení kariéry pôsobil ako tréner materského košického klubu KAC, v rokoch 1920 – 1921 mu dokonca šéfoval.