nekonečne prekrásneho výhľadu na celé mesto.

Kúsok bol aj záliv a na pobreží žmurkajúce svetlá, ktorých bolo neúrekom. Po večeri sme sa tiež ešte prešli a vytrávili pstruha, ktorého sme si dali na večeru. Teraz keď si to všetko uvedomím, bola to jedna z mojich krásnych častí bezstarostného života. Vychutnával som si tú možnosť zacestovať si a vidieť kus krajiny s toľkými zaujímavými stavbami a nekonečnou prírodou, ktorá ma tak na severozápadnom pobreží očarila.
Na druhý deň sme sa išli pozrieť na hokejový zápas Vancouver Canucks, pretože akurát hrali doma. Už som aj celkom zabudol presný výsledok, ale nálada tam bola fantastická, pretože domáci vyhrali. Ľudia oslavovali dlho do noci, a tak po ceste do hotela sme ich na uliciach stretali v dobrej nálade. Pobudli sme vo Vancouveri ešte dva dni a potom sme sa vracali domov do Portlandu, pretože kolega sa musel pomaly aj domov do Texasu poberať. Bol tam prorektorom univerzity, takže mal veľmi dôležitú funkciu. Ešte sme si potom na rozlúčku znovu odskočili pozrieť aj náš Mt. Hood a pobrežie v Cannon Beach. Tiež sme navštívili tunajší kaštieľ Pittock Mansion, odkiaľ je pekný výhľad na celé mesto. Bol postavený v roku 1909 a má aj dôležitú politickú históriu v meste Portland. 
Rozlúčil som sa s pánom profesorom pri nastupovaní do hotelového minibusu, ktorý sa mi potom pred očami už len zmenšoval viac a viac, až sa mi celkom stratil na nekonečnej ulici. Komunikovali sme potom ešte dobrých dvadsať rokov a bol som ho aj zopárkrát navštíviť. Vždy bol veľmi nadšený, lebo som mu do jeho domova priniesol spomienky a kus mesta, ktoré si tak veľmi obľúbil. Potom mi už jeho pani manželka oznámila iba tu smutnú správu, že už nie je medzi nami. Bol som s ním ešte raz na jeho poslednej ceste...
Konečne som dostal izbu na internáte, a tak som sa tam nasťahoval a cítil sa zase ako doma. Bola to taká veľmi šikovná izbička o rozlohe asi štyri krát štyri metre, kde som mal umývadlo, skrinku, posteľ a pracovný stolík. Kúsok na chodbe bola aj kuchynka s chladničkami. Jednu som si delil s ďalšími tromi študentmi. Mali sme ju obviazanú reťazou a zamknutú zámkom. Každý z nás mal kľúč a tak sme vedeli, že len jeden z nás to mohol byť, čo si „požičal“ jedlo niekoho iného. Nikdy sa to potom nestalo. Doteraz sa dosť jedlo strácalo a keď som tam prišiel, už to mali týmto spôsobom všetko vyriešené, takže som tie denno-denné rozbroje nezažil. Niekedy sa naozaj našiel aj neprispôsobivý študent, hlavne tí mladí, ktorí akurát skončili strednú školu. Ja som predsa mal už vyše tridsiatky... Spoločné sprchy a záchody boli na konci chodby a tak sme niekedy museli čakať, kým na nás príde rad. Ja som si to vyriešil tak, že som sa kúpaval v práci.
Robil som v tom čase na univerzite v časti športového centra, kde sme pracovali len sami študenti. Bola to práca, ktorú univerzita ponúkala svojim študentom na vylepšenie si svojich životných podmienok. Tento program bol dotovaný štátom pre vysoké školy a univerzity. Mal som aj to šťastie, že som bol dobrovoľným trénerom už tretí rok, tak mi kolegovia tréneri pomohli a šéf športov mi túto prácu aj potom dal. Pracoval som vo výdajni športových potrieb a náradia a taktiež aj výdaja uterákov na sprchovanie. Pri okienku sme sa najviac tešili na naše študentky, ktoré nám odovzdávali svoje uteráky. My sme ich potom všetky oprali, ako aj uniformy zo všetkých športov, ktoré univerzita mala vo svojom talóne. Bolo tam dosť práce v tej obrovskej práčovni so šiestimi nadmernými práčkami a taktiež aj sušičkami. Žehliť sme našťastie nič nemuseli, pretože uniformy boli vyhotovené väčšinou z nekrčivých umelých materiálov.
Pracovali sme vo väčších obrátkach hlavne cez víkendy, lebo preteky a zápasy bývavali vačšinou po sobotách a nedeliach, takže vtedy nás najviac potrebovali. Ja som ale cez víkendy nepracovaI, lebo som mal zase moju prácu v sklade, kde som pracoval pred zápalom pľúc. V pracovni som robieval po obede do 23 hodiny a po 18. hodine už bol väčší kľud, a tak sme si mohli vydýchnuť. I skoro ráno sa začínala práca vo výdajni. Ranná smena začínala už o šiestej ráno a končila o štrnásť tridsať. Druhá smena začínala hneď po nich, ale sme sa museli na pracovisko dostaviť o pätnásť minúť skôr, takže som tam bol naklusaný niečo tesne po štrnástej hodine. Pol hodiny sme mali na obed a k tomu dve pätnásť minútové prestávky podľa štátneho pracovného zákona, keď niekto pracuje osem hodín a viac.
Nakoľko som bol vedúcim smeny, chodieval som tam omnoho skôr a preberal s vedúcim oddelenia plány na vyťaženie celého zariadenia. Keď chcel niekto využívať tunajšie priestory, musel si ich dopredu objednať a my sme mali potom celodenný harmonogram vyvesený pri okienku, tak sme vedeli, čo sa bude diať v ten onen deň.
Keď sa to tam neskoršie utíšilo, hrávali sme karty. Hrali sme o peniaze, ale nie zase vysoké. Bol to vždy vklad taký minimálny, že za jeden dolár si každý mohol zahrať desať partičiek. Niekedy som zarobil aj zopár dolárov za smenu, lebo niektorí sa nedokázali zdržať, a tak sme dávali do klobúka každý po jednej dolárovej bankovke. Ten čo vyhral, mal potom odmenu pár dolárov, takže už z toho bolo také menšie kasíno, čo som si vtedy ani neuvedomoval.
Pracoval som tam aj so študentami z Vietnamu a Činy, čo je dosť blízka práca pre tieto krajiny Orientu. Naviac v meste som si všimol, že nielen čínske reštaurácie vlastnili, ale asi na deväťdesiať percent aj čistiarne. Taktiež aj verejné práčovne, krajčírstva a opravy obuvi a odevov. Bola to skrátka ich tradícia, a tak sa v nej nezapreli. Naviac Američania tieto práce veľmi robiť aj tak nechceli, tak niekto sa toho musel ujať.
V miestnosti, kde sme sa vždy zdržiavali, sme mali kúsok za rohom zamrežované okienko, aby sa nikto neobsluhoval sám. Taktiež tam bola priložená kniha, kde sa zapísali a museli nám odovzdať svoje preukazy študentov, kde boli aj ich podobizne, takže sme sa takto vyhli zneužívaniu a odcudzovaniu športových potrieb. Na konci smeny sme potom pozamykali všetky telocvične, aby tam neprespávali bezdomovci, pretože tí sa tam dosť hemžili a využívali výhody sociálnych zariadení. Chodievali sa tam hlavne sprchovať. Tiež sme museli skontrolovať aj všetky toalety a v závere zamknúť celú budovu. Ono to prakticky bola akási športová hala o dĺžke vyše sto metrov a šírke šesťdesiat metrov. Hore na poschodí sme ešte mali aj tenisové kurty, ktoré boli kryté, takže sa tam dalo trénovať v akomkoľvek počasí. Študenti tie kurty veľmi využívali, ako aj profesori a odborní asistenti. Tiež tam mohli chodievať aj bývali študenti, keď si predplatili vstupné na využívanie športového zariadenia. Bolo to takto omnoho lacnejšie ako chodiť do súkromného klubu. Mali sme tam aj bazén so sprchami a saunou, ako aj parné kúpele. Taktiež tam bolo aj športové rehabilitačné stredisko, v ktorom pracovali študenti, ktorí končili ako pracovníci športovej rehabilitácie. Bolo to náhodou veľmi pekné, keď som sa zranil a niekto sa o mňa postaral. Tiež tam mali aj lekára - chiropraktika každý deň, takže mohol byť hneď po ruke a pomôcť, keď to bolo najpotrebnejšie. Chodievali tam všetci športovci aj na masáže po tréningoch a saune, ako súčasť regenerácie po náročných športových výkonoch...