nekonečne prekrásneho výhľadu na celé mesto.
Kúsok bol aj záliv a na pobreží žmurkajúce svetlá, ktorých bolo neúrekom. Po večeri sme sa tiež ešte prešli a vytrávili pstruha, ktorého sme si dali na večeru. Teraz keď si to všetko uvedomím, bola to jedna z mojich krásnych častí bezstarostného života. Vychutnával som si tú možnosť zacestovať si a vidieť kus krajiny s toľkými zaujímavými stavbami a nekonečnou prírodou, ktorá ma tak na severozápadnom pobreží očarila.
Na druhý deň sme sa išli pozrieť na hokejový zápas Vancouver Canucks, pretože akurát hrali doma. Už som aj celkom zabudol presný výsledok, ale nálada tam bola fantastická, pretože domáci vyhrali. Ľudia oslavovali dlho do noci, a tak po ceste do hotela sme ich na uliciach stretali v dobrej nálade. Pobudli sme vo Vancouveri ešte dva dni a potom sme sa vracali domov do Portlandu, pretože kolega sa musel pomaly aj domov do Texasu poberať. Bol tam prorektorom univerzity, takže mal veľmi dôležitú funkciu. Ešte sme si potom na rozlúčku znovu odskočili pozrieť aj náš Mt. Hood a pobrežie v Cannon Beach. Tiež sme navštívili tunajší kaštieľ Pittock Mansion, odkiaľ je pekný výhľad na celé mesto. Bol postavený v roku 1909 a má aj dôležitú politickú históriu v meste Portland.
Rozlúčil som sa s pánom profesorom pri nastupovaní do hotelového minibusu, ktorý sa mi potom pred očami už len zmenšoval viac a viac, až sa mi celkom stratil na nekonečnej ulici. Komunikovali sme potom ešte dobrých dvadsať rokov a bol som ho aj zopárkrát navštíviť. Vždy bol veľmi nadšený, lebo som mu do jeho domova priniesol spomienky a kus mesta, ktoré si tak veľmi obľúbil. Potom mi už jeho pani manželka oznámila iba tu smutnú správu, že už nie je medzi nami. Bol som s ním ešte raz na jeho poslednej ceste...
Konečne som dostal izbu na internáte, a tak som sa tam nasťahoval a cítil sa zase ako doma. Bola to taká veľmi šikovná izbička o rozlohe asi štyri krát štyri metre, kde som mal umývadlo, skrinku, posteľ a pracovný stolík. Kúsok na chodbe bola aj kuchynka s chladničkami. Jednu som si delil s ďalšími tromi študentmi. Mali sme ju obviazanú reťazou a zamknutú zámkom. Každý z nás mal kľúč a tak sme vedeli, že len jeden z nás to mohol byť, čo si „požičal“ jedlo niekoho iného. Nikdy sa to potom nestalo. Doteraz sa dosť jedlo strácalo a keď som tam prišiel, už to mali týmto spôsobom všetko vyriešené, takže som tie denno-denné rozbroje nezažil. Niekedy sa naozaj našiel aj neprispôsobivý študent, hlavne tí mladí, ktorí akurát skončili strednú školu. Ja som predsa mal už vyše tridsiatky... Spoločné sprchy a záchody boli na konci chodby a tak sme niekedy museli čakať, kým na nás príde rad. Ja som si to vyriešil tak, že som sa kúpaval v práci.
Robil som v tom čase na univerzite v časti športového centra, kde sme pracovali len sami študenti. Bola to práca, ktorú univerzita ponúkala svojim študentom na vylepšenie si svojich životných podmienok. Tento program bol dotovaný štátom pre vysoké školy a univerzity. Mal som aj to šťastie, že som bol dobrovoľným trénerom už tretí rok, tak mi kolegovia tréneri pomohli a šéf športov mi túto prácu aj potom dal. Pracoval som vo výdajni športových potrieb a náradia a taktiež aj výdaja uterákov na sprchovanie. Pri okienku sme sa najviac tešili na naše študentky, ktoré nám odovzdávali svoje uteráky. My sme ich potom všetky oprali, ako aj uniformy zo všetkých športov, ktoré univerzita mala vo svojom talóne. Bolo tam dosť práce v tej obrovskej práčovni so šiestimi nadmernými práčkami a taktiež aj sušičkami. Žehliť sme našťastie nič nemuseli, pretože uniformy boli vyhotovené väčšinou z nekrčivých umelých materiálov.
Pracovali sme vo väčších obrátkach hlavne cez víkendy, lebo preteky a zápasy bývavali vačšinou po sobotách a nedeliach, takže vtedy nás najviac potrebovali. Ja som ale cez víkendy nepracovaI, lebo som mal zase moju prácu v sklade, kde som pracoval pred zápalom pľúc. V pracovni som robieval po obede do 23 hodiny a po 18. hodine už bol väčší kľud, a tak sme si mohli vydýchnuť. I skoro ráno sa začínala práca vo výdajni. Ranná smena začínala už o šiestej ráno a končila o štrnásť tridsať. Druhá smena začínala hneď po nich, ale sme sa museli na pracovisko dostaviť o pätnásť minúť skôr, takže som tam bol naklusaný niečo tesne po štrnástej hodine. Pol hodiny sme mali na obed a k tomu dve pätnásť minútové prestávky podľa štátneho pracovného zákona, keď niekto pracuje osem hodín a viac.
Nakoľko som bol vedúcim smeny, chodieval som tam omnoho skôr a preberal s vedúcim oddelenia plány na vyťaženie celého zariadenia. Keď chcel niekto využívať tunajšie priestory, musel si ich dopredu objednať a my sme mali potom celodenný harmonogram vyvesený pri okienku, tak sme vedeli, čo sa bude diať v ten onen deň.
Keď sa to tam neskoršie utíšilo, hrávali sme karty. Hrali sme o peniaze, ale nie zase vysoké. Bol to vždy vklad taký minimálny, že za jeden dolár si každý mohol zahrať desať partičiek. Niekedy som zarobil aj zopár dolárov za smenu, lebo niektorí sa nedokázali zdržať, a tak sme dávali do klobúka každý po jednej dolárovej bankovke. Ten čo vyhral, mal potom odmenu pár dolárov, takže už z toho bolo také menšie kasíno, čo som si vtedy ani neuvedomoval.
Pracoval som tam aj so študentami z Vietnamu a Činy, čo je dosť blízka práca pre tieto krajiny Orientu. Naviac v meste som si všimol, že nielen čínske reštaurácie vlastnili, ale asi na deväťdesiať percent aj čistiarne. Taktiež aj verejné práčovne, krajčírstva a opravy obuvi a odevov. Bola to skrátka ich tradícia, a tak sa v nej nezapreli. Naviac Američania tieto práce veľmi robiť aj tak nechceli, tak niekto sa toho musel ujať.
V miestnosti, kde sme sa vždy zdržiavali, sme mali kúsok za rohom zamrežované okienko, aby sa nikto neobsluhoval sám. Taktiež tam bola priložená kniha, kde sa zapísali a museli nám odovzdať svoje preukazy študentov, kde boli aj ich podobizne, takže sme sa takto vyhli zneužívaniu a odcudzovaniu športových potrieb. Na konci smeny sme potom pozamykali všetky telocvične, aby tam neprespávali bezdomovci, pretože tí sa tam dosť hemžili a využívali výhody sociálnych zariadení. Chodievali sa tam hlavne sprchovať. Tiež sme museli skontrolovať aj všetky toalety a v závere zamknúť celú budovu. Ono to prakticky bola akási športová hala o dĺžke vyše sto metrov a šírke šesťdesiat metrov. Hore na poschodí sme ešte mali aj tenisové kurty, ktoré boli kryté, takže sa tam dalo trénovať v akomkoľvek počasí. Študenti tie kurty veľmi využívali, ako aj profesori a odborní asistenti. Tiež tam mohli chodievať aj bývali študenti, keď si predplatili vstupné na využívanie športového zariadenia. Bolo to takto omnoho lacnejšie ako chodiť do súkromného klubu. Mali sme tam aj bazén so sprchami a saunou, ako aj parné kúpele. Taktiež tam bolo aj športové rehabilitačné stredisko, v ktorom pracovali študenti, ktorí končili ako pracovníci športovej rehabilitácie. Bolo to náhodou veľmi pekné, keď som sa zranil a niekto sa o mňa postaral. Tiež tam mali aj lekára - chiropraktika každý deň, takže mohol byť hneď po ruke a pomôcť, keď to bolo najpotrebnejšie. Chodievali tam všetci športovci aj na masáže po tréningoch a saune, ako súčasť regenerácie po náročných športových výkonoch...

































Sťahovanie sa do nového príbytku IV.
Študoval na gymnáziu v Brezne, divadelnú vedu a estetiku na Univerzite Komenského v Bratislave, divadelnú réžiu na VŠMU a na moskovskom divadelnom učilišti. Potom bol krátko rozhlasovým hlásateľom. Vlastnou réžiou začínal v divadle vo Zvolene a v Nitre a hosťoval vo všetkých mimobratislavských súboroch. V roku 1966 nastúpil ako režisér do Československej televízie v Bratislave do hlavnej redakcie literárno-dramatického vysielania, kde sa venoval najmä príprave mnohých adaptácií slovenských, ale aj svetových autorov. Patril k tvorcom slávnych a divácky obľúbených „bratislavských pondelkov“. V r. 1998 – 2003 bol vedúci katedry réžie Fakulty dramatických umení Akadémie umení v Banskej Bystrici. Bol členom Federálnej rady pre rozhlasové a federálne vysielanie a členom Rady STV (1992 – 1993). V roku 2006 dostal prémiu Literárneho fondu za celoživotné dielo v oblasti televíznej tvorby. -MM-
Študoval na viedenskej akadémii, špecializoval sa na romanticky poňaté krajinárstvo. V roku 1843 sa usadil v Sibini, kde pôsobil ako učiteľ kreslenia na ev. gymnáziu. Tu si otvoril fotografický ateliér s partnerom Karolom Kollerom a venovali sa najmä etnografickej fotografii. Z jeho práce zostalo približne 200 fotografií, ktoré boli očíslované a majú vysvetlivky v nemčine a rumunčine. Na všetkých je možné vidieť krásu ľudového kroja, ale aj niektoré aspekty tradičného transylvánskeho spoločenského života. Ako vášnivý cestovateľ namaľoval sériu krajiniek Karpát, v rokoch 1840 – 1842 počas jeho ciest navštívil horný Gemer, pobýval v Muráni a vytvoril tu dokumentárne a výtvarne pozoruhodné diela – Železné hámre na Muráni, Zrúcaniny hradu Muráň, veduta Revúcej s okolím, Silická jaskyňa a i. -MM-
Základné vzdelanie, i hudobné, získal v Ratkovej. Pokračoval na Učiteľskom ústave v Banskej Štiavnici, ako učiteľ začínal v Budinej, kde bol aj primášom vo vtedajšej miestnej ľudovej hudbe, neskôr učil v baníckom učilišti v Sirku, v Ratkovskom Bystrom, Ratkovej, v roku 1961 sa usadil s rodinou v Revúcej. Toto putovanie bolo vždy spojené s muzikou a zbieraním ľudových piesní. V roku 1973 bol jedným zo zakladateľov FS Lykovec v Revúcej. Vypomáhal FS Vlachovčan z Vlachova a spolupracoval aj s ľudovou hudbou FS Vepor z Klenovca a FS Kokavan z Kokavy nad Rimavicou. V októbri 1985 stál pri zrode FS Sinec v Hnúšti. Jeho hudobný odkaz zaznamenáva nahrávka hudby a piesní pod názvom Koj v tom Sirku bubnovali. Bol aj výrobcom ľudových hudobných nástrojov – píšťaliek, fujár, ale aj cimbalov. V roku 1998 mu bolo in memoriam udelené najvyššie vyznamenanie mesta Revúca – Zlatý Quirin. K jeho nedožitým 80. narodeninám sa v marci 2008 v Hnúšti, Revúcej a v Klenovci konal na jeho počesť významný slávnostný program pod názvom Život ako pieseň. -MM-
Študoval na gymnáziu v Rimavskej Sobote a na Čs. štátnej pedagogickej akadémii v Bratislave. V rokoch 1933 – 1943 pôsobil ako učiteľ v Tisovci a v Hnúšti, bol pracovník Matice slovenskej, spoluzakladateľ Osvetového ústredia v Bratislave, kde bol vedúcim prednáškového oddelenia a vydával Osvetový zborník. Bol zakladateľom a prvým vedúcim Katedry knihovedy a vedeckých informácií FF UK v Bratislave (1960 – 1981) a prodekanom FF UK pre štúdium popri zamestnaní. Venoval sa dejinám knihovníctva, osvety a vzdelávania dospelých. Z tejto oblasti vydal niekoľko monografií, čo úspešne zavŕšil spoluúčasťou na tvorbe encyklopedických diel Encyklopédia Slovenska (1977 – 1982), Pedagogická encyklopédia Slovenska (1985). Bol aktívny ako divadelný ochotník, režisér, prednášateľ, publicista a propagátor Gemera-Malohontu. Rekonštruoval knižné fondy poškodené vojnou. V Hnúšti je po ňom pomenovaná miestna knižnica. -MM-
Študoval na gymnáziách v Spišskej Novej Vsi a Rožňave, teológiu na evanjelickej teologickej akadémii v Prešove a na viedenskej univerzite. Pôsobil ako farár v Pribyline a v Pešti, kde kráčal v šľapajach svojho predchodcu Jána Kollára, na sklonku života sa stal biskupom banského dištriktu. Pričinil sa o oživenie Slovenského spolku v Budapešti, spoluzakladal časopis Dunaj (1874). Bol dlhoročným členom Zpěvníkovej základiny, obstarával nové vydania a viedol korektúry náboženských kníh a spisov a prispieval do novín a časopisov. Písal poéziu, prózu, humoresky, venoval sa aj dramatike, literárnej kritike i publicistike, v ktorej dominovala národná problematika s národno-výchovným poslaním. Široký výber zo svojej poézie a prózy vydal v troch zväzkoch pod názvom Nevädze. V Ratkovej má v areáli ev. kostola pomník s pamätnou tabuľou. -MM-
Po absolvovaní lýcea v Levoči učil v Revúckej Lehote, v Potoku, Ozdíne, v Turom Poli. Súkromne vyštudoval teológiu a ako kňaz pôsobil v Hornom Tisovníku. Ako skladateľ sa orientoval na hymnické zbory a klavírne kompozície. Zhudobnil asi 600 duchovných piesní a zostavil z nich zbierku. Venoval sa aj publicistickej činnosti a teórii hudby. Napísal knihu Náuka súhlasu, ako praktický návod k poznaniu harmónie v hudbe, ktorá bola prvým slovenským pokusom o učebnicu harmónie s terminológiou v slovenčine. Prispieval do rôznych časopisov, v ktorých komentoval súčasné hudobné udalosti, zaoberal sa otázkami národnej hudby, školstva, sociálneho postavenia učiteľov. Bol recenzentom hudobnín a hudobných udalostí. -MM-
Po absolvovaní Lekárskej fakulty UK v Bratislave pôsobil v nemocnici v Banskej Bystrici, neskôr v Ústave experimentálnej onkológie Slovenskej akadémie vied, kde bol v rokoch 1983 –1991 jeho riaditeľom. Od začiatku svojej vedeckej činnosti sa venoval experimentálnej a klinickej onkológiii a epidemiológii zhubných nádorov. Výsledky svojho výskumu v oblasti získanej rezistencie nádorov voči cytostatikám aplikoval v klinickej praxi, poznatky publikoval v domácich i zahraničných vedeckých časopisoch. Významná bola aj jeho medzinárodná spolupráca pri výskume rakoviny, absolvoval študijné pobyty v USA a v Anglicku. Od roku 1984 bol hlavným redaktorom medzinárodného časopisu o nádoroch Neoplasma. Bol členom viacerých vedeckých organizácií. Publikoval aj populárno-náučné články o rakovine a spolu s Jánom Siráckym napísal knihu O rakovine stručne, užitočne a pravdivo (1996). -MM-
Školské štúdiá absolvoval v Gemeri, Bratislave a v Kežmarku. Vyštudoval právo a v roku 1841 zložil advokátsku skúšku v Pešti. V rokoch 1842 – 1844 bol zástupcom prokurátora a tabulárnym sudcom Gemerskej župy. Od roku 1843 bol vedúcim medeného hámra a pražiarne v Štítniku. Podieľal sa aj na riadení papierenskej spoločnosti v Slavošovciach. Počas revolúcie 1848 – 1849 bol členom hornouhorského mimoriadneho súdu a neskôr kapitánom honvédov. Bol poslanec uhorského snemu vo volebnom okrsku Rožňava. Venoval sa podnikateľskej činnosti, bol podpredsedom Priemyselného spolku v Budapešti. Pracoval v administrácii luteránskeho cirkevného dištriktu Tisa, bol dozorcom štítnickej cirkvi, inšpektorom gemerského dekanátu a dozorcom luteránskej diakonie v Gemeri. Podieľal sa na novelizáciách vodného a banského zákona. -MM-
Do školy chodil v Ožďanoch, od 1843 na ev. lýceum v Levoči, kde bol aktívnym členom Jednoty mládeže slovenskej, zememeračské inžinierstvo študoval v Pešti. Počas štúdií praxoval u krajinského zememerača v katastri Oždian a Husinej. V r. 1856 – 1858 pracoval v Tisovci. Zapájal sa do národno-kultúrnych podujatí, bol zakladajúcim členom Matice slovenskej, členom jej literárneho odboru, patrónom slovenského gymnázia v Revúcej. Bol najvýraznejší predstaviteľ slovenského literárneho romantizmu, oživovateľ ľudových tradícií ako zdroja básnickej tvorby. V svojej básnickej tvorbe čerpal z ľudovej poézie, jej námetov, obraznosti a symboliky. Prekladal zo slovanskej poézie. Najväčší úspech dosiahol básňou Smrť Jánošikova. O ňom vyšli publikácie: Július Bolfík: Ján Botto. Život a dielo (1983), Pavol Vongrej: Ján Botto (1989) a i. -MM-