ani neuvedomil. Skrátka, bolo mi veľmi dobre.
Dlho do poludnia sme vyspávali, ako to už tak býva, keď človek celú noc oslavuje. Bol to náš posledný deň a na druhy deň sme sa po vyše týždni vracali domov do Portlandu. Aj som si tam celkom zvykol a bolo mi tam nádherne. Aj by som tam zostal a študoval by som v neďalekej Helene na univerzite, lenže to nebolo uskutočniteľné. Montana sa mi veľmi páči kvôli nádhernej prírode a zimnej klíme. Tu bol vždy sneh a v lete veľmi pekne a slnečno. V Portlande na druhej strane v zime viac pršalo a sneh tam nikdy nebol. A keď bol, tak vydržal iba deň. Niekedy až tri dni, z čoho už ľudia začali panikárčiť. Potom len stále v zime pršalo, takže v našom meste bolo veľa dažďa a depresívnych ľudí.
Vyrazili sme až za dňa, lebo sme sa trošku zdržali. Nakoniec mi to veľmi vyhovovalo a mali sme aj trochu viac denného svetla. Prichádzali sme k Helene a z diaľnice som mal zrazu neuveriteľný pohľad na okolie rieky Missouri, kde na ploche pri brehu sedelo asi pätnásť bielohlavých orlov. Hneď som Paula poprosil, či by sme nemohli zastaviť a nejakú chvíľku tu stráviť. Zastavil a všetci sme si to nádherné divadlo boli pozrieť. Paul i Heidi boli veľmi radi, že som tých orlov zočil, pretože oni to tiež nikdy nezažili, aby mohli vidieť týchto krásavcov takto voľne v prírode. Iba som bol trochu smutný, lebo som nemal silný objektív, aby som mohol nejaké detaily nafotiť. Mal som len 50 milimetrový objektív a v tom okamihu by mi veľmi pomohol 500 milimetrový. Boli by to zábery na celý život. Mal som smolu, pretože nič z toho nakoniec nebolo.
Dnes sa nám už žiadna havária neprihodila a dorazili sme domov veľmi unavení nejako nad ránom o štvrtej hodine. Ja som si tiež zašoféroval, takže aj Paul si trošku odpočinul. Zaparkoval som pred domom a pobrali sme sa hore. Heidi, mačička moja, tam už na nás čakala aj so susedkou, ktorá sa o ňu celý ten týždeň starala. Mačiatko aj trosku ožilo, keď zazrelo Heidi. Potom ju vzala do náručia a jemne ju objala. Začala priasť a celá sa trošku od radosti rozochvela. Heidi si svoju mačičku potom zobrala k sebe do izby. Keď som sa okolo štrnástej hodiny zobudil, ležala mi na posteli a opierala sa o moju hlavu. Mali sme ešte celý týždeň na to, aby sme sa zregenerovali predtým než pôjdeme zase do školy.
Bol to ako blesk z modrého neba, keď som sa dozvedel tú šokujúcu správu, že to medzi Paulom a Heidi končí a rozchádzajú sa. Bol to pre mňa obrovský šok, lebo sme sa museli odsťahovať, ibaže oni mali ku komu ísť. Ja som nebol finančne tak dobre zaistený, nakoľko som robil iba cez víkendy, takže som nemal ani nič našetrené, aby som mohol dopredu zaplatiť ďalšie dva mesiace vopred ako zálohu. Žil som doteraz z výplaty do výplaty. Musel som dom opustiť do dvoch dní. Mal som tam dosť nábytku z môjho bývalého bytu, ktorý som dobrovoľne opustil. Asi som to nemal urobiť, ale vtedy som netušil, že to takto dopadne. Oni skrátka k sebe už nič necítili a rozhodli sa takto rýchlo konať.
Môj dobrý priateľ a hlavný tréner z univerzity, taktiež aj Don, ktorý mi kedysi dohodil prácu trénera na Akadémii Svätej Márie, mal vozidlo, ktorým mi to všetko presťahoval do môjho nového bydliska. Nakoniec som skončil bývať v šope na atletické náradie, ktoré bolo pri atletickej dráhe. Bola tam obrovská zima, pretože v tú zimu napadal aj sneh a vydržal nejaký ten deň na zemi, nakoľko sme boli pod kopcami a tam sa studený vzduch držal akosi viac ako inde v meste. Bola to jedna z najchladnejších zím v histórii a mrzlo každý deň po dobu vyše 40 dní. Bolo to práve v tých dňoch. Nemal som tam žiadne kúrenie, a tak som si kúpil ohrievač. Večer som si vyhrial miestnosť, ale do rána som vždy celý zmrzol. Bolo to takto každý deň, tak som potom celé dni trávil na univerzite čo najdlhšie a tam som sa chodieval už len vyspať a potom na víkendy som chodieval do práce do skladu, kde som robil. Dlho to netrvalo a musel som prestať chodievať aj do práce. Dostal som zápal pľúc a ten potom oslaboval celé moje telo vyše polroka. O internát som zažiadal hneď po strate ubytovania, ale trvalo to veľmi dlho, až mi nakoniec koncom apríla dali izbu.
Medzitým som predsa len mal šťastie a podarilo sa mi nájsť svedka, ktorý sa za mňa zaručil a svedčil pri ceremoniáli na súde, kde mi sudkyňa slávnostné odovzdala dekrét o občianstve. Bolo to presne 24. januára 1985, odkedy som štátnym občanom USA. Bola to nádherná životná skúsenosť, na ktorú sa celý život nezabúda. Bolo nás tam vtedy okolo päťdesiat a všetci svedkovia, takže nakoniec celá súdna sieň bola naplnená asi dvesto ľuďmi. Boli tam nakoniec aj rodinní príslušníci. Pri vychádzaní nás ochotný človek vyfotil aj s mojou svedkyňou, ktorá sa takto obetovala. Nikdy som ju predtým nevidel. Bol to niekto zo Slovenskej jednoty, ktorý ju sprostredkoval. Ani Paul, ani Heidi sa tam nepristavili. Neviem prečo nie Heidi, ale asi bola príliš mladá, aby mi mohla byt svedkom, nakoľko 21. narodeniny mala až na druhy deň 25. januára...
Zo zápalu pľúc som sa celkom dostal až niekedy na konci jesene, vďaka letu, ktoré bolo skutočne nádherné a teplé. Musel som sa teraz pohrať v histórii počasia v našom meste a tam som zistil, že najvyššia teplota v roku 1985 vystúpila k hranici 38 stupňov Celzia s nekonečným množstvom slnečných dni. Letá sú tu naozaj výdatné na slnečné dni a iba občas zaprší. Na jeseň sa to potom všetko zase otočí a prší a prší a potom ešte k tomu aj celú zimu.
Peňazí mi stále nepribúdalo, ale mal som šťastie na jedného pána, ktorý bol profesorom v Texase a strávil tu asi týždeň na seminári. Dozvedel som sa, že hľadá osobného vodiča, ktorý mu poukazuje aj kus severozápadu. Nakoniec som sa s ním spojil v hoteli Hilton, kde býval. Hneď ma prijal s dôverou, že mu budem dobrým šoférom. Zaplatil mi slušnú sumu a to mi vtedy veľmi pomohlo, pretože som ešte stále nepracoval. Naviac mi zaplatil hotel a stravu na celý deň.
Jeden z prvých výletov sme urobili do najbližšieho okolia, takže som ho zaviezol k Multnomah vodopádu, kde sme strávili nejakú dobu a vyfotili sme sa. Potom sme pokračovali po starej scénickej ceste hore ku Crown Point, kde je vežička. Tam sme sa navzájom pofotili s nádherným výhľadom na cely kaňon Gorge. Odtiaľ sme v ten istý deň pokračovali na Mt. Hood, kde sme sa aj naobedovali a nafotil som nejaké zábery. Snehu tam bolo mimoriadne veľa, čo sa mi podarilo zdokumentovať. Vo vnútri som potom narazil na záchranného psa bernardína, ktorý ale nemal súdok s rumom. Zaviedol ma až do kancelárie, kde bola slečna veľmi zaneprázdnená, tak mal kolega čas, aby ma s ním odfotil. Psík to bol obrovský a mal hmotnosť vyše 120 kilogramov. Chcel som, aby sa pozrel do objektívu, lenže nemal vôbec záujem a len tam ležal a ležal nekonečnú dobu.
Pochodili sme ešte po okolí Mt. Hoodu a taktiež sme si prešli cely Timberline Lodge, ktorý je veľmi atraktívnym miestom pre turistov. Urobil som ešte zopár záberov zimnej scenérie M. Hoodu a potom sme boli konečne na odchode do Portlandu, ktorý je dobrých sto kilometrov odtiaľ. V aute sme kuli ďalšie plány, že kde sa zajtra vyberieme. Rozhodli sme sa pre Kanadu a mesto Vancouver, Britská Columbia. Je to pekná túra s vyše päťsto kilometrovou vzdialenosťou...
Skoro ráno sme vyrazili po medzinárodnej diaľnici číslo päť - sever a pred nami sme mali pekný cieľ a tešili sme sa, že zase niečo pekné uvidíme a zažijeme. Asi po dvoch hodinách jazdy sme sa zastavili v mestečku Chehalis, kde sme si dali sendvič a zapili ho kávou a džúsom. Ďalšia zastávka bola potom v meste Seattle. Pri vchádzaní do mesta som nafotil zopár záberov, keď kolega si trošku zajazdil a ja som ho navigoval, aby sme zašli presne do mesta. Odskočili sme si na chvíľu a pozreli najvyššiu budovu na západnom pobreží s menom Columbia Center, ktorá má 286 metrov. Mrakodrap bol dokončený 12. januára 1985 a v prevádzke je pre verejnosť od 2. marca. Ma dokopy 76 poschodí a na 73. poschodí je vyhliadka. My sme tam boli v apríli, takže sme sa mohli vyviezť až na 73. poschodie a pozrieť si okolie s výhľadom na Tichý oceán. Bol to nezabudnuteľný zážitok, keď som tam hore na tom 73. poschodí stál na časti podlahy, ktorá bola presklená hrubým sklom. Dole podo mnou bola už len nekonečná hĺbka. Výťahom dole, ktorý išiel pekne rýchlo, som konečne po prestupovaní asi dvakrát alebo trikrát dorazil až na prízemie. Pri jazde sa mi žalúdok trochu roztancoval a bol som v určitej fáze ako kozmonaut...
(Sobota, 17. mája 2014)
(POKRAČOVANIE)
Ján Slovinec

































Sťahovanie sa do nového príbytku III.
Študoval na gymnáziu v Brezne, divadelnú vedu a estetiku na Univerzite Komenského v Bratislave, divadelnú réžiu na VŠMU a na moskovskom divadelnom učilišti. Potom bol krátko rozhlasovým hlásateľom. Vlastnou réžiou začínal v divadle vo Zvolene a v Nitre a hosťoval vo všetkých mimobratislavských súboroch. V roku 1966 nastúpil ako režisér do Československej televízie v Bratislave do hlavnej redakcie literárno-dramatického vysielania, kde sa venoval najmä príprave mnohých adaptácií slovenských, ale aj svetových autorov. Patril k tvorcom slávnych a divácky obľúbených „bratislavských pondelkov“. V r. 1998 – 2003 bol vedúci katedry réžie Fakulty dramatických umení Akadémie umení v Banskej Bystrici. Bol členom Federálnej rady pre rozhlasové a federálne vysielanie a členom Rady STV (1992 – 1993). V roku 2006 dostal prémiu Literárneho fondu za celoživotné dielo v oblasti televíznej tvorby. -MM-
Študoval na viedenskej akadémii, špecializoval sa na romanticky poňaté krajinárstvo. V roku 1843 sa usadil v Sibini, kde pôsobil ako učiteľ kreslenia na ev. gymnáziu. Tu si otvoril fotografický ateliér s partnerom Karolom Kollerom a venovali sa najmä etnografickej fotografii. Z jeho práce zostalo približne 200 fotografií, ktoré boli očíslované a majú vysvetlivky v nemčine a rumunčine. Na všetkých je možné vidieť krásu ľudového kroja, ale aj niektoré aspekty tradičného transylvánskeho spoločenského života. Ako vášnivý cestovateľ namaľoval sériu krajiniek Karpát, v rokoch 1840 – 1842 počas jeho ciest navštívil horný Gemer, pobýval v Muráni a vytvoril tu dokumentárne a výtvarne pozoruhodné diela – Železné hámre na Muráni, Zrúcaniny hradu Muráň, veduta Revúcej s okolím, Silická jaskyňa a i. -MM-
Základné vzdelanie, i hudobné, získal v Ratkovej. Pokračoval na Učiteľskom ústave v Banskej Štiavnici, ako učiteľ začínal v Budinej, kde bol aj primášom vo vtedajšej miestnej ľudovej hudbe, neskôr učil v baníckom učilišti v Sirku, v Ratkovskom Bystrom, Ratkovej, v roku 1961 sa usadil s rodinou v Revúcej. Toto putovanie bolo vždy spojené s muzikou a zbieraním ľudových piesní. V roku 1973 bol jedným zo zakladateľov FS Lykovec v Revúcej. Vypomáhal FS Vlachovčan z Vlachova a spolupracoval aj s ľudovou hudbou FS Vepor z Klenovca a FS Kokavan z Kokavy nad Rimavicou. V októbri 1985 stál pri zrode FS Sinec v Hnúšti. Jeho hudobný odkaz zaznamenáva nahrávka hudby a piesní pod názvom Koj v tom Sirku bubnovali. Bol aj výrobcom ľudových hudobných nástrojov – píšťaliek, fujár, ale aj cimbalov. V roku 1998 mu bolo in memoriam udelené najvyššie vyznamenanie mesta Revúca – Zlatý Quirin. K jeho nedožitým 80. narodeninám sa v marci 2008 v Hnúšti, Revúcej a v Klenovci konal na jeho počesť významný slávnostný program pod názvom Život ako pieseň. -MM-
Študoval na gymnáziu v Rimavskej Sobote a na Čs. štátnej pedagogickej akadémii v Bratislave. V rokoch 1933 – 1943 pôsobil ako učiteľ v Tisovci a v Hnúšti, bol pracovník Matice slovenskej, spoluzakladateľ Osvetového ústredia v Bratislave, kde bol vedúcim prednáškového oddelenia a vydával Osvetový zborník. Bol zakladateľom a prvým vedúcim Katedry knihovedy a vedeckých informácií FF UK v Bratislave (1960 – 1981) a prodekanom FF UK pre štúdium popri zamestnaní. Venoval sa dejinám knihovníctva, osvety a vzdelávania dospelých. Z tejto oblasti vydal niekoľko monografií, čo úspešne zavŕšil spoluúčasťou na tvorbe encyklopedických diel Encyklopédia Slovenska (1977 – 1982), Pedagogická encyklopédia Slovenska (1985). Bol aktívny ako divadelný ochotník, režisér, prednášateľ, publicista a propagátor Gemera-Malohontu. Rekonštruoval knižné fondy poškodené vojnou. V Hnúšti je po ňom pomenovaná miestna knižnica. -MM-
Študoval na gymnáziách v Spišskej Novej Vsi a Rožňave, teológiu na evanjelickej teologickej akadémii v Prešove a na viedenskej univerzite. Pôsobil ako farár v Pribyline a v Pešti, kde kráčal v šľapajach svojho predchodcu Jána Kollára, na sklonku života sa stal biskupom banského dištriktu. Pričinil sa o oživenie Slovenského spolku v Budapešti, spoluzakladal časopis Dunaj (1874). Bol dlhoročným členom Zpěvníkovej základiny, obstarával nové vydania a viedol korektúry náboženských kníh a spisov a prispieval do novín a časopisov. Písal poéziu, prózu, humoresky, venoval sa aj dramatike, literárnej kritike i publicistike, v ktorej dominovala národná problematika s národno-výchovným poslaním. Široký výber zo svojej poézie a prózy vydal v troch zväzkoch pod názvom Nevädze. V Ratkovej má v areáli ev. kostola pomník s pamätnou tabuľou. -MM-
Po absolvovaní lýcea v Levoči učil v Revúckej Lehote, v Potoku, Ozdíne, v Turom Poli. Súkromne vyštudoval teológiu a ako kňaz pôsobil v Hornom Tisovníku. Ako skladateľ sa orientoval na hymnické zbory a klavírne kompozície. Zhudobnil asi 600 duchovných piesní a zostavil z nich zbierku. Venoval sa aj publicistickej činnosti a teórii hudby. Napísal knihu Náuka súhlasu, ako praktický návod k poznaniu harmónie v hudbe, ktorá bola prvým slovenským pokusom o učebnicu harmónie s terminológiou v slovenčine. Prispieval do rôznych časopisov, v ktorých komentoval súčasné hudobné udalosti, zaoberal sa otázkami národnej hudby, školstva, sociálneho postavenia učiteľov. Bol recenzentom hudobnín a hudobných udalostí. -MM-
Po absolvovaní Lekárskej fakulty UK v Bratislave pôsobil v nemocnici v Banskej Bystrici, neskôr v Ústave experimentálnej onkológie Slovenskej akadémie vied, kde bol v rokoch 1983 –1991 jeho riaditeľom. Od začiatku svojej vedeckej činnosti sa venoval experimentálnej a klinickej onkológiii a epidemiológii zhubných nádorov. Výsledky svojho výskumu v oblasti získanej rezistencie nádorov voči cytostatikám aplikoval v klinickej praxi, poznatky publikoval v domácich i zahraničných vedeckých časopisoch. Významná bola aj jeho medzinárodná spolupráca pri výskume rakoviny, absolvoval študijné pobyty v USA a v Anglicku. Od roku 1984 bol hlavným redaktorom medzinárodného časopisu o nádoroch Neoplasma. Bol členom viacerých vedeckých organizácií. Publikoval aj populárno-náučné články o rakovine a spolu s Jánom Siráckym napísal knihu O rakovine stručne, užitočne a pravdivo (1996). -MM-
Školské štúdiá absolvoval v Gemeri, Bratislave a v Kežmarku. Vyštudoval právo a v roku 1841 zložil advokátsku skúšku v Pešti. V rokoch 1842 – 1844 bol zástupcom prokurátora a tabulárnym sudcom Gemerskej župy. Od roku 1843 bol vedúcim medeného hámra a pražiarne v Štítniku. Podieľal sa aj na riadení papierenskej spoločnosti v Slavošovciach. Počas revolúcie 1848 – 1849 bol členom hornouhorského mimoriadneho súdu a neskôr kapitánom honvédov. Bol poslanec uhorského snemu vo volebnom okrsku Rožňava. Venoval sa podnikateľskej činnosti, bol podpredsedom Priemyselného spolku v Budapešti. Pracoval v administrácii luteránskeho cirkevného dištriktu Tisa, bol dozorcom štítnickej cirkvi, inšpektorom gemerského dekanátu a dozorcom luteránskej diakonie v Gemeri. Podieľal sa na novelizáciách vodného a banského zákona. -MM-
Do školy chodil v Ožďanoch, od 1843 na ev. lýceum v Levoči, kde bol aktívnym členom Jednoty mládeže slovenskej, zememeračské inžinierstvo študoval v Pešti. Počas štúdií praxoval u krajinského zememerača v katastri Oždian a Husinej. V r. 1856 – 1858 pracoval v Tisovci. Zapájal sa do národno-kultúrnych podujatí, bol zakladajúcim členom Matice slovenskej, členom jej literárneho odboru, patrónom slovenského gymnázia v Revúcej. Bol najvýraznejší predstaviteľ slovenského literárneho romantizmu, oživovateľ ľudových tradícií ako zdroja básnickej tvorby. V svojej básnickej tvorbe čerpal z ľudovej poézie, jej námetov, obraznosti a symboliky. Prekladal zo slovanskej poézie. Najväčší úspech dosiahol básňou Smrť Jánošikova. O ňom vyšli publikácie: Július Bolfík: Ján Botto. Život a dielo (1983), Pavol Vongrej: Ján Botto (1989) a i. -MM-