Sťahovanie sa do nového príbytku III.ani neuvedomil. Skrátka, bolo mi veľmi dobre.
Dlho do poludnia sme vyspávali, ako to už tak býva, keď človek celú noc oslavuje. Bol to náš posledný deň a na druhy deň sme sa po vyše týždni vracali domov do Portlandu. Aj som si tam celkom zvykol a bolo mi tam nádherne. Aj by som tam zostal a študoval by som v neďalekej Helene na univerzite, lenže to nebolo uskutočniteľné. Montana sa mi veľmi páči kvôli nádhernej prírode a zimnej klíme. Tu bol vždy sneh a v lete veľmi pekne a slnečno. V Portlande na druhej strane v zime viac pršalo a sneh tam nikdy nebol. A keď bol, tak vydržal iba deň. Niekedy až tri dni, z čoho už ľudia začali panikárčiť. Potom len stále v zime pršalo, takže v našom meste bolo veľa dažďa a depresívnych ľudí.
Vyrazili sme až za dňa, lebo sme sa trošku zdržali. Nakoniec mi to veľmi vyhovovalo a mali sme aj trochu viac denného svetla. Prichádzali sme k Helene a z diaľnice som mal zrazu neuveriteľný pohľad na okolie rieky Missouri, kde na ploche pri brehu sedelo asi pätnásť bielohlavých orlov. Hneď som Paula poprosil, či by sme nemohli zastaviť a nejakú chvíľku tu stráviť. Zastavil a všetci sme si to nádherné divadlo boli pozrieť. Paul i Heidi boli veľmi radi, že som tých orlov zočil, pretože oni to tiež nikdy nezažili, aby mohli vidieť týchto krásavcov takto voľne v prírode. Iba som bol trochu smutný, lebo som nemal silný objektív, aby som mohol nejaké detaily nafotiť. Mal som len 50 milimetrový objektív a v tom okamihu by mi veľmi pomohol 500 milimetrový. Boli by to zábery na celý život. Mal som smolu, pretože nič z toho nakoniec nebolo.
Dnes sa nám už žiadna havária neprihodila a dorazili sme domov veľmi unavení nejako nad ránom o štvrtej hodine. Ja som si tiež zašoféroval, takže aj Paul si trošku odpočinul. Zaparkoval som pred domom a pobrali sme sa hore. Heidi, mačička moja, tam už na nás čakala aj so susedkou, ktorá sa o ňu celý ten týždeň starala. Mačiatko aj trosku ožilo, keď zazrelo Heidi. Potom ju vzala do náručia a jemne ju objala. Začala priasť a celá sa trošku od radosti rozochvela. Heidi si svoju mačičku potom zobrala k sebe do izby. Keď som sa okolo štrnástej hodiny zobudil, ležala mi na posteli a opierala sa o moju hlavu. Mali sme ešte celý týždeň na to, aby sme sa zregenerovali predtým než pôjdeme zase do školy.
Bol to ako blesk z modrého neba, keď som sa dozvedel tú šokujúcu správu, že to medzi Paulom a Heidi končí a rozchádzajú sa. Bol to pre mňa obrovský šok, lebo sme sa museli odsťahovať, ibaže oni mali ku komu ísť. Ja som nebol finančne tak dobre zaistený, nakoľko som robil iba cez víkendy, takže som nemal ani nič našetrené, aby som mohol dopredu zaplatiť ďalšie dva mesiace vopred ako zálohu. Žil som doteraz z výplaty do výplaty. Musel som dom opustiť do dvoch dní. Mal som tam dosť nábytku z môjho bývalého bytu, ktorý som dobrovoľne opustil. Asi som to nemal urobiť, ale vtedy som netušil, že to takto dopadne. Oni skrátka k sebe už nič necítili a rozhodli sa takto rýchlo konať.
Môj dobrý priateľ a hlavný tréner z univerzity, taktiež aj Don, ktorý mi kedysi dohodil prácu trénera na Akadémii Svätej Márie, mal vozidlo, ktorým mi to všetko presťahoval do môjho nového bydliska. Nakoniec som skončil bývať v šope na atletické náradie, ktoré bolo pri atletickej dráhe. Bola tam obrovská zima, pretože v tú zimu napadal aj sneh a vydržal nejaký ten deň na zemi, nakoľko sme boli pod kopcami a tam sa studený vzduch držal akosi viac ako inde v meste. Bola to jedna z najchladnejších zím v histórii a mrzlo každý deň po dobu vyše 40 dní. Bolo to práve v tých dňoch. Nemal som tam žiadne kúrenie, a tak som si kúpil ohrievač. Večer som si vyhrial miestnosť, ale do rána som vždy celý zmrzol. Bolo to takto každý deň, tak som potom celé dni trávil na univerzite čo najdlhšie a tam som sa chodieval už len vyspať a potom na víkendy som chodieval do práce do skladu, kde som robil. Dlho to netrvalo a musel som prestať chodievať aj do práce. Dostal som zápal pľúc a ten potom oslaboval celé moje telo vyše polroka. O internát som zažiadal hneď po strate ubytovania, ale trvalo to veľmi dlho, až mi nakoniec koncom apríla dali izbu.
Medzitým som predsa len mal šťastie a podarilo sa mi nájsť svedka, ktorý sa za mňa zaručil a svedčil pri ceremoniáli na súde, kde mi sudkyňa slávnostné odovzdala dekrét o občianstve. Bolo to presne 24. januára 1985, odkedy som štátnym občanom USA. Bola to nádherná životná skúsenosť, na ktorú sa celý život nezabúda. Bolo nás tam vtedy okolo päťdesiat a všetci svedkovia, takže nakoniec celá súdna sieň bola naplnená asi dvesto ľuďmi. Boli tam nakoniec aj rodinní príslušníci. Pri vychádzaní nás ochotný človek vyfotil aj s mojou svedkyňou, ktorá sa takto obetovala. Nikdy som ju predtým nevidel. Bol to niekto zo Slovenskej jednoty, ktorý ju sprostredkoval. Ani Paul, ani Heidi sa tam nepristavili. Neviem prečo nie Heidi, ale asi bola príliš mladá, aby mi mohla byt svedkom, nakoľko 21. narodeniny mala až na druhy deň 25. januára...
Zo zápalu pľúc som sa celkom dostal až niekedy na konci jesene, vďaka letu, ktoré bolo skutočne nádherné a teplé. Musel som sa teraz pohrať v histórii počasia v našom meste a tam som zistil, že najvyššia teplota v roku 1985 vystúpila k hranici 38 stupňov Celzia s nekonečným množstvom slnečných dni. Letá sú tu naozaj výdatné na slnečné dni a iba občas zaprší. Na jeseň sa to potom všetko zase otočí a prší a prší a potom ešte k tomu aj celú zimu.
Peňazí mi stále nepribúdalo, ale mal som šťastie na jedného pána, ktorý bol profesorom v Texase a strávil tu asi týždeň na seminári. Dozvedel som sa, že hľadá osobného vodiča, ktorý mu poukazuje aj kus severozápadu. Nakoniec som sa s ním spojil v hoteli Hilton, kde býval. Hneď ma prijal s dôverou, že mu budem dobrým šoférom. Zaplatil mi slušnú sumu a to mi vtedy veľmi pomohlo, pretože som ešte stále nepracoval. Naviac mi zaplatil hotel a stravu na celý deň.
Jeden z prvých výletov sme urobili do najbližšieho okolia, takže som ho zaviezol k Multnomah vodopádu, kde sme strávili nejakú dobu a vyfotili sme sa. Potom sme pokračovali po starej scénickej ceste hore ku Crown Point, kde je vežička. Tam sme sa navzájom pofotili s nádherným výhľadom na cely kaňon Gorge. Odtiaľ sme v ten istý deň pokračovali na Mt. Hood, kde sme sa aj naobedovali a nafotil som nejaké zábery. Snehu tam bolo mimoriadne veľa, čo sa mi podarilo zdokumentovať. Vo vnútri som potom narazil na záchranného psa bernardína, ktorý ale nemal súdok s rumom. Zaviedol ma až do kancelárie, kde bola slečna veľmi zaneprázdnená, tak mal kolega čas, aby ma s ním odfotil. Psík to bol obrovský a mal hmotnosť vyše 120 kilogramov. Chcel som, aby sa pozrel do objektívu, lenže nemal vôbec záujem a len tam ležal a ležal nekonečnú dobu.
Pochodili sme ešte po okolí Mt. Hoodu a taktiež sme si prešli cely Timberline Lodge, ktorý je veľmi atraktívnym miestom pre turistov. Urobil som ešte zopár záberov zimnej scenérie M. Hoodu a potom sme boli konečne na odchode do Portlandu, ktorý je dobrých sto kilometrov odtiaľ. V aute sme kuli ďalšie plány, že kde sa zajtra vyberieme. Rozhodli sme sa pre Kanadu a mesto Vancouver, Britská Columbia. Je to pekná túra s vyše päťsto kilometrovou vzdialenosťou...
Skoro ráno sme vyrazili po medzinárodnej diaľnici číslo päť - sever a pred nami sme mali pekný cieľ a tešili sme sa, že zase niečo pekné uvidíme a zažijeme. Asi po dvoch hodinách jazdy sme sa zastavili v mestečku Chehalis, kde sme si dali sendvič a zapili ho kávou a džúsom. Ďalšia zastávka bola potom v meste Seattle. Pri vchádzaní do mesta som nafotil zopár záberov, keď kolega si trošku zajazdil a ja som ho navigoval, aby sme zašli presne do mesta. Odskočili sme si na chvíľu a pozreli najvyššiu budovu na západnom pobreží s menom Columbia Center, ktorá má 286 metrov. Mrakodrap bol dokončený 12. januára 1985 a v prevádzke je pre verejnosť od 2. marca. Ma dokopy 76 poschodí a na 73. poschodí je vyhliadka. My sme tam boli v apríli, takže sme sa mohli vyviezť až na 73. poschodie a pozrieť si okolie s výhľadom na Tichý oceán. Bol to nezabudnuteľný zážitok, keď som tam hore na tom 73. poschodí stál na časti podlahy, ktorá bola presklená hrubým sklom. Dole podo mnou bola už len nekonečná hĺbka. Výťahom dole, ktorý išiel pekne rýchlo, som konečne po prestupovaní asi dvakrát alebo trikrát dorazil až na prízemie. Pri jazde sa mi žalúdok trochu roztancoval a bol som v určitej fáze ako kozmonaut...
(Sobota, 17. mája 2014)
(POKRAČOVANIE)
Ján Slovinec
Pracoval na Mineralogickom ústave Prírodovedeckej fakulty UK v Prahe, ale svoju vedecko-výskumnú prácu z oblasti experimentálnej mineralógie a štruktúrno-kryštalografického výskumu orientoval hlavne na Slovensko. V Nižnej Slanej opísal novú lokalitu evansitu, v Rožňave výskyt rutilu a minerály niklu, v Dobšinej výskyt rýdzeho bizmutu. Autor prác o Dobšinskej ľadovej jaskyni. Zasahoval i do dalších geologických odborov, zvlášť do tektonickej geológie a do petrografie. Zúčastnil sa protifašistického odboja, pri zatýkání sa postavil na odpor a zahynul, čo pripomína aj pamätná tabuľa Padli za vlast v budove dekanátu PF UK v Prahe.
Študoval na gymnáziu v Rimavskej Sobote a v Tisovci, kde v roku 1940 maturoval. Na FF UK v Bratislave vyštudoval slovenčinu a nemčinu. Aktívne sa zúčastnil protifašistického odboja v SNP. Na sklonku roka 1944 bol zatknutý a odvlečený do koncentračného tábora v Mauthausene a neskôr do Dachau. Po návrate bol tajomníkom slovenskej sekcie Zväzu čs. spisovateľov, redaktorom týždenníka Kultúrny život, vedúcim scenáristického oddelenia Čs. štátneho filmu, od roku 1955 šéfredaktorom Slovenských pohľadov. V rokoch 1956 – 1974 sa profesionálne venoval literárnej tvorbe. V roku 1974 sa stal predsedom Matice slovenskej a v tejto funkcii zotrval až do roku 1990
Ordinovaný bol v r. 1956 v Bratislave. V rokoch 1968 – 1970 pôsobil ako kaplán v Hnúšti, v rokoch 1982 – 1990 ako správca farnosti v Gemerskej Polome. Za administrátora rožňavskej diecézy bol Jánom Pavlom II. menovaný v r. 1990. Úradu sa ujal 18.2.1990 a na biskupa bol vysvätený 18.3.1990 v Rožňave Jozefom kardinálom Tomkom. V Konferencii biskupov Slovenska niekoľko rokov pracoval v Komisii pre školstvo a kultúru, napokon pracoval v Komisii pre klérus a výchovu povolaní. Je autorom knihy 
Študoval na Akadémii výtvarných umení v Budapešti, absolvoval študijnú cestu do Tirolska a Talianska. 
Pôvodným menom Štefan Bartušek. Študoval na VŠVU v Bratislave a na Karlovej univerzite v Prahe. Od roku 1961 žil a tvoril v Banskej Bystrici. Stál pri vzniku Katedry Výtvarnej tvorby Pedagogickej fakulty v Banskej Bystrici a aj pri zrode Katedry výtvarnej tvorby na Akadémii umení, kde bol prvým dekanom a v Banskej Bystrici založil aj Galériu výtvarného umenia. Namaľoval vyše desaťtisíc obrazov, vytvoril aj veľa drevorezov a leptov a známy je aj ako ilustrátor kníh. Vytváral obrazy skladané a usporiadané do filozofických príbehov, obsahom jeho maľby sú zložité vzťahy človeka a súčasnej civilizácie. Osobitným prínosom do svetového výtvarného umenia sú jeho cykly obrazov 
Študoval na gymnáziu v Ožďanoch, Levoči a Prešove. Po vyštudovaní v Jene učil na gymnáziu v Ožďanoch a v Kežmarku. Od roku 1824 bol farárom v Brezne. Je zakladateľ slovenskej veselohry, významný satirik v období národného obrodenia. V roku 1830 bola v Liptovskom Mikuláši inscenovaná jeho najznámejšia veselohra 
Študoval na Vysokej škole výtvarných umení. Od roku 1957 žil a tvoril v Bratislave. Pracoval v redakcii denníka Pravda ako výtvarný redaktor, bol členom Zväzu slovenských výtvarných umelcov, tvorivej skupiny Život, skupiny Kontinuita a Spolku výtvarníkov Slovenska. V jeho tvorbe dominuje figúra, ale aj krajinomaľba, motívy rodného Klenovca sa vinú jeho celým dielom. Jeho figurálne kompozície s poeticko-surrealistickým nábojom ho zaradili medzi najvýznamnejších slovenských výtvarných umelcov súčasnosti. Jeho diela boli vystavené na desiatkach expozícií doma a v celom rade renomovaných galérií vo svete. Je laureátom prestížnych domácich a zahraničných výtvarných ocenení. V roku 2001 v Slovarte vyšla publikácia 
Po maturite na gymnáziu v Tisovci študoval na Vysokej škole poľnohospodárskeho a lesníckeho inžinierstva v Košiciach. Od roku 1950 pôsobil ako pedagóg na Ústave spoločenských náuk na Lekárskej fakulte UPJŠ, neskôr na VŠT v Košiciach, od roku 1971 bol podpredseda KNV v Košiciach. V roku 1975 prešiel pracovať do SAV v Bratislave, kde pracoval v mnohých riadiacich funkciách. Jeho vedecká a odborná činnosť bola orientovaná prevažne na filozofickú problematiku, ale zasiahla i oblasť sociológie a pedagogiky. Je autorom niekoľkých publikácií a takmer 300 štúdií, odborných i popularizačných článkov. Za vedeckú, odbornú a pedagogickú prácu bol odmenený viacerými medailami a vyznamenaniami.